Príbeh Antonina Carêma je príbehom o sláve. O prvom šéfkuchárovi, ktorý stvoril „haute cuisine“ a vyzdvihol francúzsku kuchyňu na piedestál. O chudobnom chlapcovi s veľkým talentom a ešte väčšou vôľou, ktorý pobudol v službách Napoleona, anglického princa Juraja aj ruského cára Alexandra I.. A tiež o mužovi, ktorý celý život zo všetkého najviac miloval jedlo a pre túto vášeň bol schopný obetovať zdravie i lásku.
Antonin Carême sa narodil roku 1783 v Paríži ako šestnáste dieťa svojich rodičov, ktorí splodili dohromady dvadsaťštyri potomkov. V tých časoch bola ulica rue de Bac jednou z najchudobnejších v meste. Antonina pokrstili Marie Antoine Carême na počesť kráľovnej Marie Antoinetty. Až neskôr, keď sa stal známym vo svete gastronómie, sa nechal oslovovať Antonin.
Koncom roka 1792 sa Paríž zmietal vo víre revolúcie, násilie a teror boli na dennom poriadku, tisíce prívržencov starého režimu bolo zatknutých, uväznených a popravených gilotínou pred očami rozvášneného davu. Vo väznici paláca Tuilleries bili a mučili aj malé deti, ktoré sa potulovali po uliciach. Otec Carême preto zo strachu o život detí uvážil, že im bude lepšie, keď odídu z domu. A tak sa stalo, že Antoine vtedy sotva desaťročný, sa ocitol na stanici Maine. Mal šťastie – padol do oka kuchárovi, ktorý mu ponúkol posteľ a stravu za to, že mu bude pomáhať v kuchyni. O tomto prvom vstupe do kuchárskeho sveta Antoine rád rozprával a časom sa z toho stala legendárna historka o dieťati, ktoré sa skrývalo po kanáloch, odkiaľ ho vytiahol kuchár s dobrým srdcom. Učňovské roky si teda odkrútil po boku svojho dobrodinca v kuchyni skromnej reštaurácie. V porevolučných časoch stála aj francúzska kuchyňa pred otáznikom. Zmení nová politická situácia tradíciu klasických francúzskych pokrmov a stolovania? Budú jedlá naďalej servírované „à la francaise“, keď čašníci ponúkali hosťom jedlo z mís, alebo novým štýlom „à la russe“, ruským spôsobom, kde taniere prikryté poklopmi dostávali priamo pred seba na stôl? V tom čase sa v hlavnom meste objavil aj nový fenomén – reštaurácie. Pred revolúciou sa v hostincoch podávali iba polievky, ale keď sa otvorili reštaurácie, bolo treba zmeniť aj spôsob stravovania. Reštaurácie udávali nový trend života veľkomesta a samozrejme, žiadne menu sa nezaobišlo bez tradičného chodu, polievky. Pre Antoina práve polievky znamenali odrazový mostík v jeho kariére a počas svojej praxe im venoval mimoriadnu pozornosť. Znamenali pre neho filozofiu života a tiež medicínsky kľúč ku zdraviu. Boli akýmsi mostíkom medzi minulosťou a prítomnosťou a tiež odrážali filozofiu doby, ktorá hlásala miernosť a skromnosť. Svoje menu začínajúce polievkou pomenoval „nouvelle cuisine“ (nová kuchyňa) a vytvoril stovky receptov na polievky od čírych consommé po husté vývary, ktoré sa pripravovali aj niekoľko dní. Mnohé z nich sa považovali za skutočný liek. Napríklad proti kašľu zaručene pomáhala polievka z pyré zo slimákov a štyroch tuctov žiab. Polievky prebúdzali podnebie v ústach a pripravili priestor pre ďalšie chody. Antoinov vzostup začal síce polievkami, ale skutočným majstrov sa stal v cukrárskom remesle…
Cukrársky učeň
V roku 1798 ho ako cukrárskeho tovariša vzal do služby renomovaný cukrár Sylvain Bailly. A Paríž sa zmenil – po nešťastnom konci Maximiliána Robespierra, ktorý stál za popravou tisícok predstaviteľov šľachty (na čele s Ľudovítom XVI. a Máriou Antoinettou) a sám skončil pod gilotínou, sa jeho obyvateľstvo vymenilo. Proletári, ktorí po revolúcii húfne prúdili do hlavného za vidinou lepšieho života, sa vrátili na vidiek a Paríž sa stal opäť Mestom Svetla. A hlavným mestom francúzskej kulinárie. Cukráreň Sylvaina Baillyho bola na dobrej adrese. Rue Vivienne sa nachádzala hneď za Palais Royal a jej majiteľ spolu s učňom využili nástup Napoleona na politické výslnie a vsadili na kartu rozmaznávať maškrtné jazýčky novej aristokracie. Antoine sa zdokonaľoval v cukrárskom remesle a takmer nevytiahol päty z cukrárne, ak práve neniesol zákusky do kráľovského paláca. Kráľovské rezidencie sa stali ohniskom politických i milostných intríg a čoraz väčšia dôležitosť sa prikladala stravovaniu. Počas vlády Filipa Orleánskeho rozsiahly Palais Royal slúžil rozmachu všetkých odvetví obchodu: móde, kaviarňam, kníhkupectvám. Pod arkádami paláca sa otvárali reštaurácie s terasami. Antonin svoje cukrárenské dobroty dodával do týchto reštaurácií a tešil sa z pozitívnej spätnej väzby. Ťažili ho však pracovné podmienky v suteréne cukrárne, celý deň zavretý v nevetranom priestore dýchal výpary z horúcich croissantov a pečiva. Ako napísal vo svojich spomienkach, umelé osvetlenie škodilo očiam, kondenzácia a prievan spôsobovali reumatizmus a výpary z uhlia a pary poškodzovali pľúca. Najviac práce mával skoro ráno a večer, no popoludní mohol s voľným časom naložiť podľa vlastnej vôle.
Hneď oproti cukrárni sídlila Národná knižnica, a tak mladý Antonin hltal jednu knihu za druhou. Toto obdobie samovzdelávania považoval za najinšpiratívnejšie. Jeho drobná postava sa krčila nad historickými knihami, pričom s úžasom vzhliadal najmä k dokonalej architektúre dávnych čias. Tvrdil, že cukrárstvo má veľmi blízko k architektúre, finálny produkt musí byť ozdobený rafinovanými detailmi: „Verím, že architektúra je kráľovnou medzi umeniami a cukrárstvo je jej odnožou.“ Z kníh si odkresľoval architektonické prvky a odhalil v sebe cit pre dekorovanie cukrárenských výrobkov. Inšpiráciou mu boli chrámy, pyramídy a fontány, z ktorých tvaroval miniatúrne cukrárenské dielka z marcipánu, cukrovej hmoty či vaty. Monsieur Bailly vítal jeho záujem o umenie a vtĺkal mu do hlavy, že svoje poznatky má využiť aj v práci. Povzbudený šéfovou podporou začal vyrábať prvé poschodové torty. Nezvyčajné, bohato zdobené dekoráciami, sa stali okamžite módnym hitom. Netrvalo dlho a nesmeli chýbať pri žiadnej slávnostnej udalosti v živote parížskej noblesy. Obľúbená bola najmä torta Fontána Parnassus, ktorá vyžadovala niekoľko dní príprav. Jednotlivé segmenty sa spájali mastixom a arabskou gumou a zdobila ju cukrová vata a poleva. Majestátna torta mala niekoľko poschodí, na jednom z nich vyrastala palmová aleja, pričom vrchol zdobili biele kvety z marcipánu. Palmové listy sa skveli zelenou polevou a strechu tvorila cukrová vata. Podlaha bola z nugátu vykladaná drobnými madeleinkami a citrónmi. K obdivovaným tortovým kreáciám cukrárenského učňa patrili ruiny aténskych chrámov s padnutými stĺpmi, ruská ermitáž, plachetnice, točiace sa glóbusy, románske kostoly a čínske pagody. Antonin sa nachádzal medzi dvomi svetmi, na jednej strane stála ušľachtilosť architektúry, ktorá prebúdzala jeho fantáziu, na druhej strane – stará škola cukrárstva, ktorej ho učil jeho mentor. Vybral si vlastnú cestu.
V službách Talleyranda
Charles Maurice de Talleyrand-Périgord mal štyri veľké vášne: konverzáciu, politiku, ženy a jedlo. Pred i po revolúcii žil na rue Vivienne, blízko Palais Royal, kam pravidelne chodieval na raňajky, nakoľko patril do úzkeho kruhu vyvolených vojvodu Filipa Orleánskeho. Antoninovi, ktorému Talleyrand pomohol rozbehnúť kariéru, sa vďaka prefíkanému politikovi otvoril nový svet. Talleyrand vždy pôsobil vo vysokých úradníckych funkciách a vôbec mu neprekážalo, že vlády vo Francúzsku sa menili. Vďaka svojej diplomacii prežil pád Ľudovíta XVI., Direktórium, Konzulát, Napoleonovu ríšu aj obnovenú konštitučnú monarchiu Ľudovíta Filipa. Mal talent, aby vždy vycítil, ktorým smerom bude viať ten správny vietor, aby mu mohol nastaviť svoj plášť. Zbožňoval peniaze a moc, bol by za ne predal aj dušu diablovi, hovorilo sa o ňom. A on sa týmto povedačkám, so šarmom jemu vlastným, nebránil. Naopak, lichotili mu. Páčili sa mu poschodové torty mladého cukrára a vypozoroval v ňom potenciál. Netrvalo dlho a Antonin stal sa členom kuchárskeho tímu v klenutej pivnici hotela Galliffet, ktorý vlastnil Talleyrand. Večere s prominentmi boli povinnou súčasťou jeho života, mal na starosti poschodové torty, ktoré dokonale vynikli na okázalom zariadení jedálne z mramoru, zrkadiel a krištáľu. K pravidelným hosťom patrila novelistka Madame de Staël, spisovateľ Chateaubriand, básnik Arnault a tiež Napoleon s prvou manželkou Joséphine. Antonin, najmladší medzi kuchármi, každý deň nasával nové skúsenosti nielen v kuchyni, učil sa aj základom spoločenskej konverzácie. Talleyrand ho naučil základné pravidlo, ako ulahodiť hosťom: „Najvznešenejší titul, ktorý môžete bohatému človeku udeliť, je titul gurmána. A ten, kto sa s priateľmi delí o dobré víno a dobré jedlo, je najšľachetnejší zo všetkých.“
U Talleyranda kuchári pripravovali hostinu pozostávajúcu zo stoviek jedál, väčšinou teplých. Pri stolovaní na francúzsky spôsob nešlo ani tak o konzumáciu jedál, ako o pastvu pre oči. Antoninove extravagantné cukrárenské výrobky mali veľký úspech. Peňazí pribúdalo, a tak si mohol dovoliť otvoriť vlastnú cukráreň – na rue de la Paix, v mondénnej štvrti v blízkosti námestia Vendôme, kde sa pohybovala solventná klientela. Obchod šiel podľa očakávaní veľmi dobre. Vyhľadávané boli hlavne Antoninove chrumkavé mandľové koláčiky z lístkového cesta. K jeho cukrárskym objavom patrili aj krehké pusinky z vaječných bielkov, ktoré slúžili neskôr ako základ slávnej torty Pavlova. Ale nevydržal dlho iba v cukrárni. Lákalo ho vzdelávať sa a posúvať ďalej. Neustále listoval v kuchárskych knihách, jeho najsilnejšou inšpiráciou bol Almanach des Gourments (Almanach gurmánov), ktorý zostavil Grimond de la Reynière a slúžil ako biblia všetkým šéfkuchárom. Ako povedal, bez Almanachu by sa nikdy nestal tým, kým bol. Pod Talleyrandovým dohľadom začal zostavovať vlastné menu pre váženú klientelu. Bavilo ho kombinovať klasickú francúzsku kuchyňu s modernými prísadami a dbal, aby sa na jedálnom lístku objavovala sezónna a vždy čerstvá zelenina a ovocie. Talleyrand mu dôveroval a jemu vyhovovalo byť šéfkuchárom na voľnej nohe. Začínal so skromnejšími večerami pre menší okruh vplyvných hostí a hostitelia mu dávali voľnú ruku pri zostavovaní menu. „Najlepšou cestou k tomu, aby hosť ocenil jedlo, je, keď mu ho servíruje sám kuchár,“ tvrdil Antonin. Jeho slogan znel: „Bohatý človek, ktorý je lakomý a jedáva len preto, aby prežil, žije priemerný život a tak aj umrie.“
Kuchár na zámku
V roku 1803 sa Napoleon Bonaparte nechal korunovať za cisára. Talleyrand vycítil šancu. Nelenil a pri príležitosti bálu na počesť cisárskych veličenstiev v sále parížskej Opery zorganizoval svoju kuchársku posádku na čele s Antoninom. Napoleon i jeho manželka Joséphine neradi jedávali na verejnosti. On oceňoval rýchle stolovanie a ona mala na to aj diskrétny dôvod – svoj nepekný chrup, pre ktorý sa skoro nikdy neusmievala. Ples mal vďaka excelentnému menu veľký úspech. Napoleon si zavolal Talleyranda a požiadal svojho novozvoleného ministra zahraničných vecí, aby ho v jeho neprítomnosti zastupoval v diplomatických povinnostiach a aby na večere, ktoré bude usporadúvať, pozýval zahraničných diplomatov. A pre tento účel mal aj kúpiť reprezentačný dom. Talleyrand nelenil a za štátne peniaze kúpil zámok Valençay na Loire. Samozrejme, bez svojho šéfkuchára si povinnosť reprezentovať francúzskeho cisára nevedel predstaviť. Dvadsaťjedenročný Antonin sa vtedy po prvýkrát vzdialil od svojho rodného mesta. Valençay na južnom toku Loiry bol vzdialený niekoľko dní cesty od Paríža a on nikdy predtým nevidel honosnejšie sídlo. Alabastrové vázy, mohutný jedálenský stôl a obrazy starých majstrov na stenách. Všetko šlo podľa plánu a v diplomatických kruhoch sa spievali ódy na Talleyrandovo umenie konverzácie, elegantné vystupovanie a uhladené starosvetské spôsoby. A tiež na majstrovské kuchárske umenie mladého šéfkuchára. Talleyrand mal s Antoninom každé ráno hodinové stretnutie ohľadom večerného menu. Každý večer iný jedálny lístok, ktorý musel pozostávať okrem dvoch polievok minimálne zo šestnástich chodov. Talleyrand bol na večeri zakaždým prítomný a často sám zastupoval čašníkov. Antonin bol permanentne pod tlakom, a ten sa podpísal pod jeho psychické i fyzické zdravie. Trpel miernou formou manickej depresie, nespavosťou a zle znášal žiarlivosť či nevychované spôsoby svojich kolegov. Bol však mladý, ambiciózny, extrémne sebecký a narcistický. Iný názor ako jeho nemal u neho šancu. Kuchári veru nemali veľa dôvodov na pohodu v práci. Pracovali od svitu do mrku a život im znepríjemňovali nielen uštipačné poznámky perfekcionizmom posadnutého šéfa, ale i roje štípajúcich múch. Antonin sa snažil prilákať ich na cukor v pohároch s džemom a denne sa mu podarilo zlikvidovať stovky dotieravého hmyzu. Rekord bol 1.250 múch za jediný deň! A hoci mohol touto nedôstojnou prácou poveriť niektorého z pomocných kuchárov, jeho typická posadnutosť byť najlepší, hoci len ako chodiaca mucholapka, mu v tom bránila.
Cisárove extravagantné torty
Mal iba dvadsaťpäť rokov a už ho poznal každý, kto v Paríži niečo znamenal. Vyzeral príťažlivo s kučeravými vlasmi padajúcimi do tváre a jeho veľké oči pozerali na svet s odhodlaním. Nebol veľký jedák a tomu zodpovedala i jeho postava. Bol trochu neohrabaný, občas podráždený, precitlivený a často sa cítil opustený. K svojmu okoliu sa správal podozrievavo a rovnako pristupoval aj k veciam srdca. Neveril na lásku. Ale nakoľko bol pekný a keď chcel, vedel byť aj šarmantný, stalo sa, že v roku 1808 sa zoznámil s dcérou kapitána de Chitenay a požiadal ju o ruku. Občan Marie Antoine Carême si vzal za manželku občianku Henriette Sophie Mahy de Chitenay. Chlapec z chudobnej štvrte sa oženil s majetným dievčaťom z dobrej rodiny s rozprávkovým venom. Manželstvo sa však nevydarilo, skončilo rozvodom. Antonin mal popri Henriette aj iné vzťahy a mladučká Agathe Guichardet porodila ich nelegitímnu dcéru Marie. O tom, či sa dvojica niekedy zosobášila, existujú len dohady. Isté však je, že po Antoninovej smrti Henriette vystupovala ako jeho zákonitá vdova. Vo svojich početných kuchárskych knihách písal slávny šéf o príprave jedál, uverejňoval recepty, citoval súkromné rozhovory s kráľmi a prominentmi, ale o svojom súkromí mlčal.
Talleyrand sa obával o pokračovanie rodu na cisárskom dvore a radil Napoleonovi, aby sa o potomka čím skôr postaral. Na toto naliehanie sa cisár, síce neochotne, ale rozviedol s neplodnou Joséphine a na Talleyrandovo odporučenie sa oženil s neplnoletou rakúskou arcivojvodkyňou Máriou Lujzou Habsbursko-Lotrinskou. Po svadbe sa roztrhlo vrece s bálmi a recepciami, no Antonin ich opovržlivo kritizoval pre nevkusnú výstrednosť a vulgárnosť. V tejto kritike bolo určite trochu predpojatosti, lebo naopak, recepcia, ktorá prebiehala pod jeho vedením na parížskej radnici, bola podľa jeho hodnotenia najštýlovejšia svojho druhu. Cisár sa v novom vzťahu zameral na splodenie dediča a dal sa počuť, že Mária Lujza mu mimoriadne vďačne vychádzala v ústrety… Dediča trónu privítalo v marci 1811 sto slávnostných sálv a Antonin podpísal kontrakt na prípravu cukroviniek pri príležitosti jeho krstu. Niektoré pramene uvádzajú, že hviezdny šéfkuchár bol Napoleonovým dvorným kuchárom, tieto tvrdenia sa však nezakladajú celkom na pravde. Isté ale je, že Antoninove extravagantné poschodové torty sa ocitli na cisárskom stole pri každej významnej rodinnej príležitosti. Jeho tútor Talleyrand sa stále tešil cisárovej priazni, čo sa odrazilo i na jeho vzrastajúcom imaní. Zmenil adresu a v honosnom sídle blízko Place de la Concorde pracoval osemdesiatčlenný tím kuchárov. Antonin sa slnil v sláve svojho priateľa, o ktorom sa začalo šepkať ako o Napoleonovom nástupcovi. Udalosti však nabrali iný smer.
Rusi v Elyzejskom paláci
Po porážke Napoleona v Lipsku vstúpil cár Alexander I. na jar 1814 so svojimi spojencami do Paríža. Vnuk Kataríny Veľkej videl v meste nad Seinou model modernej monarchie. A miloval jedlo viac ako Napoleon. Davy vítali ruských vojakov s jasotom. Konečne sa zbavia Napoleona a skončia sa ničivé vojenské ťaženia. Talleyrand vedel, že prišla jeho chvíľa. Keď sa dopočul, že Alexander I. má v úmysle usadiť sa v Elyzejskom paláci, napísal anonymný list adresovaný cárovi s upozornením, že palác je podmínovaný. Krátko na to mu ponúkol svoj palác ako bezpečné miesto, navyše s najlepším kuchárom v Paríži. Cár jeho pozvanie prijal. A keď ochutnal Cȃremove menu, pozdvihol čašu na zdravie kráľa kuchárov. Napoleon medzitým podpísal abdikáciu a čakal ho exil na ostrove Elba. Antonina osud cisára zaujímal menej ako momentálna snaha vyhovieť požiadavkám ruských hostí. Cár sa po čase presťahoval do Elyzejského paláca, avšak s tým, že chce počas pobytu v Paríži využívať Cȃremove služby. Talleyrand, samozrejme, ochotne súhlasil. Antonin mal pred sebou ďalšie dve významné udalosti. Po prvýkrát mu mala vyjsť kniha a po prvýkrát sa mal stať otcom. Marie Carême sa narodila v roku 1815, práve keď sa kniha Parížsky kráľovský kuchár dostala na pulty kníhkupectiev. Antonin opustil svoju manželku (alebo ona jeho) a rozhodol sa pre život s Agathe a Marie. Vzťahy otca a dcéry však nikdy neboli dobré a Marie v dospelosti zlikvidovala všetky otcove osobné veci vrátane korešpondencie.
Na večeriach v Elyzejskom paláci sa schádzali štátnici a šéfkuchár s nimi prichádzal denne do styku. V novembri 1814 sa však presunuli do Viedne na mierový kongres, aby sa dohodli na geopolitickom rozdelení a smerovaní Európy po Napoleonovom páde. Konferencia trvala do júna 1815. Prekvapivo, Antonin sa tohto podujatia nezúčastnil. Neboli mu po vôli diplomatické machinácie Talleyranda a rozhodol sa zostať v úzadí. O to viac ho tešila jeho kniha. Dva 400-stranové zväzky obsahovali recepty náročné na prípravu ako poschodové torty, ale i jednoduché postupy prípravy pudingov. Kniha mala úspech a o niekoľko mesiacov vyšlo jej doplnené druhé vydanie. Cȃreme recepty sám ilustroval a kniha odporúčala aj spoločenské spôsoby počas stolovania. „Malá párty s večerou by mala trvať minimálne dve hodiny, ale ideálne tri až štyri. Pri počte šiestich až ôsmich stolovníkov sa má podávať rovnaký počet hlavných jedál doplnených malými medzichodmi, no stôl sa nesmie prehýbať pod ťarchou veľkého množstva jedál.“ K základnej výbave štýlovej večere musia patriť zohriate taniere a dokonalá hygiena, zdôrazňoval. Jeho obľúbenou špecialitou boli ryby a morské plody, ktoré si dával dovážať zo Cherbourgu či Honfleuru. „Lososa a kambalu treba jemne povariť a podávať vo vlastnej šťave s omáčkou pripravenou z ročníkového vína.“ Cȃreme sa začal zaujímať aj o kombinovanie jednotlivých druhov jedla s výberovými nápojmi. Jeho teória spočívala v neodmysliteľnom partnerstve týchto dvoch komponentov, ktoré sa musia harmonicky dopĺňať a zároveň prinášať vyvážený kulinársky pôžitok. Po prvom ľahkom chode alebo polievke radil podávať sherry, najlepšie vodou zriedenú madeiru. Šampanské by malo byť sprievodcom každého jedla. Pri dezerte alebo pri zrelých syroch by opäť malo prísť na rad sherry a na záver večere rozlúčková káva.
Tristo tanierov s čerstvými ustricami
Počas Viedenského mierového kongresu Napoleon utiekol z väzenia z Elby. Táto šokujúca správa vyvolala zmätok a strach. Najobávanejšiemu mužovi Európy sa podarilo zorganizovať štvrťmiliónovú armádu, ale bitka pri Waterloo znamenala jeho konečnú a zdrvujúcu porážku. Cár Alexander I. sa opäť objavil v Elyzejskom paláci a Antonin ako predtým prebral velenie v kuchyni. Pri príležitosti definitívneho odchodu cára do Ruska sa konali veľkolepé hody, ktoré sa zapísali do análov. Pozvaných bolo 300 hostí, medzi nimi monarchovia ako rakúsky cisár František Jozef I., pruský kráľ Frederick William, princ Schwarzenberg i vojvoda z Wellingtonu. Mal to byť najvýznamnejší deň pre Rusko vo Francúzsku, a tomu musel zodpovedať hlavne catering. Cȃremovi pomáhalo štyridsať kuchárov. Na začiatok sa podávali ustrice – 300 tanierov so 150 citrónmi. Nasledovali tri polievky, 28 rôznych appetizerov, studené predjedlá, hovädzie z Madeiry, 112 teplých predjedál, rôzne druhy pečeného mäsa, šaláty, prílohy so zeleninou, dezerty.
Po návrate do Paríža na žiadosť vydavateľa Antonin napísal ďalšiu knihu o svojich jedinečných tortách s vlastnými kresbami. Poschodové torty stále nevyšli z módy a boli ozdobou každej významnejšej slávnosti. Z nich najveľkolepejšia sa konala pri príležitosti návratu kráľa Ľudovíta XVIII. na trón. Oslavoval celý Paríž. Desaťtisíc veteránov sa usadilo za stoly postavené od Place de la Concorde po Víťazný oblúk. Víno tieklo potokom a hostia mohli jesť, čo im hrdlo ráčilo. Cȃreme si dal ako vždy záležať, hoci bol rozdiel podávať hostinu pre 100 a 10.000 hostí. Ako povedal, nikdy sa nestretol s takým ťažkým zadaním ako v tento deň, ktorý bol roky spomínaný ako najväčšia oslava, akú Paríž pamätal. Keď sa dolámaný vrátil domov, čakal ho list od anglického princa a mapka, ako sa najľahšie dostane cez kanál La Manche do Anglicka.
Andrea Miková
foto Apple TV+, Wkimedia Commons
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2025)