Dobrého vraj veľa nebýva. No ako je to v prípade najlepšieho? Pokiaľ ide o najlepšiu súčasnú gymnastku na svete, je odpoveď priam do očí bijúca. Najdokonalejšie gymnastické zostavy, najzložitejšie saltá a preskoky predvádza telo, ktoré sa nevytiahlo ani do poldruhametrovej výšky. Čo sa gymnastických prvenstiev a rekordov týka, to drobné žieňa už dávno svoje súperky prerástlo.
Predstavte si, že vstupujete na biely štvorec 12 x 12 metrov a budete na ňom najbližších 70 až 90 sekúnd. Každý váš pohyb budú sledovať nemilosrdné oči rozhodcov a ešte nemilosrdnejšie oči kamier, ktoré všetko zaznamenajú pre budúce generácie. Viete, že nasledujúce okamihy rozhodnú, či sa zapíšete do histórie. Rozbiehate sa, skáčete – a dopadnete na nohy. Lenže tie neustoja náraz o podložku, a tak vzápätí dopadnete aj na ruky. Hľadisko hromadne vzdychne. Rozhodcovia uštedrujú mínusové body. Je piatok. V nedeľu sa na štvorec postavíte opäť. V hlave sa vám mihne nedokonalý dopad spred dvoch dní, ale viete, že to je minulosť, preč s ňou, treba ju odohnať a predviesť to, na čo všetci so zatajeným dychom čakajú. Nádych, rozbeh – telo neuveriteľne rotuje vo vzduchu – a dopad. Perfektný. Bezchybný. Práve ste sa zapísali do gymnastickej histórie: predviedli ste ukážkové „triple-double“, dvojité salto s trojitým obratom. Niečo, čo sa na súťažnej žinenke ešte nikdy žiadnej žene nepodarilo. Ste prvá. A vyhrávate americký šampionát. Už zasa! Jeden z televíznych komentátorov to vidí prakticky: „Ona už nepotrebuje medaily. Nasaďte jej rovno korunu.“ Popravde, Simone Biles ju už dávno má. Je gymnastickou kráľovnou, mnohonásobnou majsterkou sveta aj olympijskou víťazkou, najlepšou predstaviteľkou tohto športu, aká v posledných rokoch po tejto planéte chodí. No, chodí… vyskakuje, preskakuje, poletuje. Posúva hranice takmer do nemožnosti a keďže pri viacerých prvkoch je zatiaľ jediná, ktorá ich dokáže predviesť a nedolámať sa, nesú jej meno. „Biles“ na kladine je napríklad dvojité salto s dvojitým obratom. Predviedla ho v roku 2019 na americkom šampionáte a komentátor na moment stratil reč – takýto šialene vrtuľovitý zoskok z kladiny videl prvýkrát v živote. Rovnako ako porota a diváci. „Biles“ v preskoku je dvojité salto, pri ktorom stačí nepatrné vychýlenie a človek dopadne na hlavu, takže hranica medzi famóznym úspechom a fatálnym zranením je vskutku tenučká. Práve preto si naň iba občas trúfne nejaký muž a ženy gymnastky sa mu vyhýbajú ako čert krížu. Simone nie: rozbeh, odraz, otočky, dopad. A zľahka odhopkať k lavičke za nadšených ovácií davu. A, samozrejme, už spomínané trojité salto s dvojitým obratom. Čiže „biles“ na žinenke. Pri pohľade na tento krkolomný manéver sa až nechce veriť, že ľudské telo je niečoho takého schopné. „Je poháňaná ambíciami, adrenalínom a nadpozemskými schopnosťami,“ napísali po jej omračujúcom výkone na americkom šampionáte noviny New York Times, po cviku takom zložitom, že ho doteraz na súťažnom podujatí zvládli iba dvaja muži. Nie div, že Simone Biles neraz označujú za akúsi superbytosť, ktorá prekonáva doposiaľ stanovené limity. Pre 28-ročnú Američanku však, zdá sa, nejestvuje nič, čo by ju vedelo zastaviť.
Malá a hladná
To, že drobučká černoška z Ohia sa raz stane G.O.A.T. („Greatest Of All Time“ – nápis, ktorý nosí na gymnastickom trikote), nemohol v čase jej raného detstva tušiť nik. Ak máte iba jedného rodiča, a ten sa stará hlavne o to, aby splašil fľašku s dačím tvrdým, asi sotva bude riešiť vaše voľnočasové aktivity, platiť za ne a voziť vás na ne. Simonina mama Shanon bola presne z tohto súdka. Najskôr žila so svojím otcom, letcom, potom sa s mamou presťahovala do Clevelandu, kde sa postupne zvlčila. Párty, alkohol aj drogy… Od dvadsiatky začala privádzať na svet deti, celkom to zvládla štyrikrát. Ako tretia v poradí sa 14. marca 1997 narodila Simone. Rodinný život, ak sa to tak pri Shanoninom roztopašnom spôsobe existencie vôbec dá nazvať, nebolo obrázok šťastného detstva a materinskej oddanosti. Hoci bola Simone maličká, živo si so sebou nesie spomienky na toto obdobie: „Často som nevedela, čo sa stane. Či bude jedlo na stole. Nemali sme na mlieko, tak sme si kukuričné lupienky zalievali vodou. Naša mama bola schopná kŕmiť túlavú mačku, ale nevedela nakŕmiť nás.“ V ranom detstve nemala oporu v žiadnom dospelom, nebolo komu sa zdôveriť. „Nemala som mamu, ku ktorej by som sa mohla utiecť. V takom veku vôbec netušíte, ako to celé spracovať. Pamätám si iba, ako som sa neskutočne tešila, keď som mohla navštíviť svojho starého otca.“ Tým bol Ronald, otec mamy Shanon. Po rozchode so Shanoninou matkou sa znovu oženil a mal dvoch synov. Ronalda však trápilo, čo vyvádza jeho prvorodená dcéra a ako veľmi tým trpia jeho štyri vnúčatá. Simone mala tri roky, keď usúdil, že už by naozaj stačilo a poslal na dcéru sociálku. Shanonin mozog bombardovaný drogami ešte nebol natoľko zdevastovaný, aby jeho majiteľka nepochopila, že starostlivosť o štyroch potomkov je popri alkohole a drogách nad jej sily. „Bolo to veľmi ťažké, vzdať sa svojich detí. Ale nebola som schopná sa o ne postarať,“ priznala po rokoch. Deti sa tak ocitli v rôznych pestúnskych rodinách. Malo to byť dočasné, kým sa Shanon nespamätá. Tá to však evidentne nemala v pláne. Keď sa Ronaldovi ozvala sociálna pracovníčka, že deti sú adepti na adopciu, spojil sa so sestrou Harriet, ktorá dala domov dvom starším deťom. Ronald si chcel vziať do starostlivosti najmladšiu Adriu. Jeho žena však povedala: „Skúsme si vziať obe. Aj Simone. Budú si robiť spoločnosť.“ Manželia už nemali dvadsať, ich dvaja synovia sa blížili k dospelosti a oni dvaja sa tešili na pokoj a užívanie si jeden druhého. Rozhodnutie prichýliť dve dievčatká však prišlo celkom prirodzene. „Nechceli sme, aby vyrastali ktovie u koho. Prijali sme ich ako rodinu, pretože sú moja rodina. A dali sme im to, čo sme mali: lásku a povzbudenie,“ skonštatoval Ronald. Pre Simone to bolo čosi nevídané. Veľkú časť prvej noci v novom domove strávila pred zrkadlom, vyslovovala slová „mama a otec“, ktoré predtým takmer nepoužívala. Ona sama sa však ešte nejaký čas u nových rodičov správala ako malá mama. „Rozhodovala za seba a svoju sestru, pretože tak to robila, odkedy si pamätala. Odmalička musela byť psychicky silná.“ Hoci dievčatá dostali rodinné zázemie, ich biologická matka zúrila. Shanon o tom pred časom hovorila pre DailyMail: „Podpísali sme adopčné papiere a sek: nepíš, nevolaj, nenavštevuj nás. Otec prerušil všetky kontakty. Nenávidela som ho, mala som pocit, že ma zradil. Občas som zo zúfalstva zavolala a kričala naň do telefónu ‚Chcem vidieť svoje deti, prečo mi to robíš?’“ Ronald však veľmi dobre vedel, prečo: chcel, aby si dievčatá zvykli na novú rodinu a nevidel nič prínosné v návštevách ich matky, ktorá sa nevedela pozviechať zo svojich šlamastík. Trvalo šesť rokov, kým opäť uvidela svoje mladšie dcéry. Ale pre ne už bola iba osobou, s ktorou boli spojené biologickým putom. To rodičovské ich viazalo k Ronovi a jeho žene Nellie.
Rozskákaná a ohybná
Starým rodičom, po novom už rodičom, sa prakticky zo dňa na deň rozrástla rodina o dve živé striebra. Keď Simone pochopila, že sú tu ľudia, ktorí nikam nezmiznú, že má konečne pevnú pôdu pod nohami, mohla opustiť svoju večnú úlohu sesterskej ochrankyne a začala robiť to, čo každé energiou prekypujúce dieťa: objavovala svet. Najskôr ten doma. „Skúšala som sa len tak obracať na gauči. S Adriou sme skákali z postele na posteľ. Alebo zo skrine na posteľ. Otec vždy len zakričal: ‚Počujem, ako tam hore lietate vzduchom!’“ Nellie bola z týchto poletujúcich stvorení na mrákoty, ale Simone ju vždy odzbrojila veselosťou. A čoskoro aj pozoruhodnou koordinovanosťou pohybov. Rodina mala v záhrade trampolínu, na ktorej často skákali starší bratia s kamarátmi. Päťročná Simone túžila pripojiť sa k ním, ale bála sa o to požiadať. Keď ju tam raz brat Adam zobral, okamžite sa pokúsila napodobniť jeho salto. Dopadla na nos. Tečúcu krv si vôbec nevšímala a urobila to znovu. „Bolo to takmer dokonalé,“ spomínal neskôr Adam, „pretože už vtedy platilo, že Simone málokedy urobí tú istú chybu dvakrát.“ Nasledujúci rok šla Simone so škôlkou na výlet. Mali ísť na ranč, ale pršalo, a tak deti skončili v telocvični. „Ak by bolo pekné počasie, asi by som dnes nebola gymnastka,“ smiala sa v dokumente o svojej životnej ceste. Trénovali tam vtedy staršie dievčatá a ona ich uprene pozorovala. „Nikdy predtým som o gymnastike nepočula, ale keď som ich videla, jednoducho som si povedala, že by som to vedela robiť.“ A naozaj vedela. Priamo na mieste dokázala kopírovať kotrmelce a mlynské kolá na podložke. Tréneri boli ohromení. Dali dievčatku leták pre rodičov s odkazom, či by nezvážili jej prihlásenie. „Toľko som ich otravovala, až ma do telocvične zobrali. Bol to jeden z najšťastnejších dní v mojom živote.“ Začala chodiť na tréningy ako šesťročná. Maličká, energická, ohybná ako pružina. A svojhlavá. Aimee Boorman, jej prvá trénerka, pochopila, aký talent má pred sebou. Všetko jej šlo ohromne rýchlo – avšak iba vtedy, ak ju to bavilo. „Simone vždy milovala gymnastickú časť, ale nie drinu, ktorá z nej robila najlepšiu. Nerada robila kondičné cvičenia, chcela iba zábavu. A keď to nebola zábava, vôbec sa nechcela zapájať. Neraz si sadla a oznámila, že chce ísť domov.“ Aimee ako bývalá gymnastka mala skúsenosti s trénerom, ktorý ju žmýkal, šiel tvrdo po výkone a nič také ako oddych neuznával. Vedela, že s tým u Simone nepochodí. „Jej talent spôsoboval, že takmer všetko zvládala bez problémov. Ale ak sa s niečím trápila a musela tvrdo pracovať, bola frustrovaná, zlostná a mala chuť sa na to vykašľať. Môžem povedať, že bola neuveriteľne oddaná gymnastike. Nemôžem povedať, že bola neuveriteľne pracovitá. Poznala som veľa gymnastiek, ktoré boli oveľa tvrdšie pracantky.“ Aimee sa naučila pracovať so Simoninými náladami a keď videla, že jej zverenkyňa nemá svoj deň, netlačila na pílu. Ako Aimee napísala vo svojej knihe Rovnováha – moje roky trénovania Simone Biles, jej zverenkyňa mala vždy strach z toho, že bude pre Aimee sklamaním. „Stávalo sa, že prišla do telocvične a bála sa na mňa pozrieť. Obvykle vtedy, ak v deň predtým niečo nešlo podľa jej predstáv a ona vyvádzala. Vtedy som sa tvárila akoby nič, išli sme trénovať, ona sa uvoľnila a veci sa darili. Roky som jej opakovala – nie je možné, aby si ma sklamala. Každý deň, aj ten zlý, je príležitosť posunúť sa ďalej.“
Lenivá a trucovitá
Mala trinásť, keď nastal čas rozhodnúť sa, ako ďalej s gymnastikou ako takou. Sama túžila iba po jednom: objaviť sa na obálke gymnastického časopisu. To by sa ale patrilo vyhrať nejakú medailu. Uvedomila si, že v časopise sú elitné športovkyne, takže rodičom oznámila, že by sa gymnastike chcela venovať naplno. „Povedala som jej, čo to znamená. Že by musela mať individuálny študijný plán. Domáce vzdelávanie. Žiadne potulovanie sa s kamarátkami, žiadne diskotéky, školské výlety. Rozhodnutie som nechala na nej,“ spomína Nellie na dcérine životné rázcestie. Simone celý víkend premýšľala, zvažovala, plakala. V pondelok povedala: „Áno, idem do toho. Chcem byť najlepšia.“ Hneď jej prvá účasť na sústredení mladých gymnastiek však tomu veľmi nenasvedčovala. Bola vzrastom najmenšia a náladovosťou najvýraznejšia. Na hrazde bola skvelá, ale z kladiny padala ako hruška. Bola zvyknutá na Aimeein rešpektujúci prístup a prísny jednotvárny režim v kempe nebol vôbec podľa jej gusta. Dostalo sa to do štádia, že ju slávna Martha Károlyi, reprezentačná trénerka a vedúca kempu, nazvala lenivou a nedbalou. „Simone to vykoľajilo. Nikdy predtým si neuvedomila, že jej správanie by mohlo byť takto vnímané.“ Tieto Aimeeine slová potvrdilo aj Simonine trucovité zaťatie, že na žiadny hlúpy kemp už nikdy nepôjde. Nie a nie. „Jej odrazová sila bola nevídaná, ale to jednoducho nestačilo. Nevedela som si predstaviť, ako sa nám podarí prinútiť toto dievčatko, aby sa sústredilo a bolo disciplinované,“ priznala Martha neskôr. Trvalo približne rok, kým si Simone urobila v sebe ako tak poriadok a začala chápať, že gymnastika je o trpezlivosti a práci na malých veciach. Tisíc opakovaní. Salto za saltom. Dopad za dopadom. Ale aj pád za pádom. V roku 2011 šla na svoje prvé juniorské majstrovstvá. Skončila štrnásta. O rok neskôr to už bolo tretie miesto. Postúpila do seniorskej kategórie, ale na prípravnom mítingu pred šampionátom sa nezvyčajne trápila: Padala, vyvrtla si členok, takže nemohla súťažiť v preskoku. Tak ju to rozhodilo, že jej Aimee musela zohnať psychológa. A nekonečné tréningy, deň za dňom, 32 hodín týždenne. A zrazu sa začalo dariť: vyhrala národný viacboj. Vyhrala prostné. V októbri 2013 na majstrovstvách sveta v belgických Antverpách nenechala nikoho na pochybách, kto je tu novou kráľovnou gymnastického viacboja. Ako šestnásťročná sa stala prvou Afroameričankou s titulom majsterky sveta. Víťazstvá a medaily začali pribúdať ako na bežiacom páse. Z národných šampionátov brala cenné kovy jeden po druhom, vo viacboji má rekordných deväť zlatých. Z majstrovstiev sveta má tridsať medailí, z toho dvadsaťtri zlatých a s týmto počtom je „najovešanejšia“ účastníčka svetového gymnastického šampionátu všetkých čias. Na jednu kariéru celkom slušný výpočet, ale zďaleka nie konečný. Máme tu predsa top športovú udalosť, sen každého športovca: zápolenie pod piatimi olympijskými kruhmi.
Rozosmiata a uvoľnená
V roku 2016 sa ako devätnásťročná stala členkou olympijskej výpravy v Riu de Janeiro. Pred odchodom výpravy na miesto činu sa novinári pýtali na Simonine vyhliadky aj Marthy Karolyi, keďže ju svojho času nazvala lenivou. To však už zjavne patrilo do minulosti. „Posunula gymnastiku o úroveň vyššie. Veľmi ťažké zručnosti predvádza tak, že vyzerajú úplne ľahko. Okrem obrovského talentu je za jej výkonom pravidelná a obetavá práca. Je veľkou adeptkou na vrcholné umiestnenie, ak všetko pôjde tým smerom, akým sa teraz v tréningoch uberá.“ Na olympiádu šla ako najväčšia z favoritiek. Mala v pláne vyraziť dych najťažším gymnastickým prvkom: Amanar je jeden zo „zvrtov“, ktoré sa ani nedajú poriadne popísať, pretože sú také rýchle a točivé, že bežný smrteľník netuší, čo to pružné telo vo vzduchu práve predviedlo. Za tento premet dostala v kvalifikácii najvyššie skóre spomedzi všetkých účastníčok olympiády. Očakávalo sa od nej, že konkurenciu nechá za horami, za dolami. A ona? Žiadne úporné sústreďovanie sa na lavičke, hľadanie vnútorného pokoja… Vtipkovanie, smiech s dievčatami z tímu až do posledného momentu. Namiesto stresu z prílišných tlakov vyzerala, že sa náramne baví a poletovanie vo vzduchu je jej prirodzená schopnosť. Čo zrejme nie je až tak ďaleko od pravdy. „Simone má až nadprirodzený zmysel pre vzduch,“ vysvetľovala Aimee počas rozhovorov v Riu. „To sa nedá naučiť. Predstavte si, že ste vo vzduchu, robíte salto, točíte sa okolo vlastnej osi a presne viete, kde ste a kedy máte kam dať nohy, aby ste nezomreli.“ Simone na nohy dopadala bez zaváhania a na stupne víťazov si po medaily chodila s nenútenou pravidelnosťou. Zvyčajne ju gymnastky na druhom a treťom mieste aj o pol hlavy prevyšovali, no ona svoje telesné mikrorozmery vyvažovala širokánskym úsmevom. Štyri zlaté, jedna bronzová. So štyrmi zlatými olympijskými medailami vytvorila americký rekord v počte zlatých medailí v ženskej gymnastike na jedných hrách. Táto bilancia dávala tušiť, že s ňou treba rátať ako s víťazkou. Či majstrovstvá, či olympiáda, bolo jasné, že prvé miesto pustí niektorej inej iba výnimočne. „Všetky to vieme: Simone je jednoducho osobitná liga. Jej liga. Takže ktokoľvek získa druhé miesto, je vlastne víťaz. Pretože s ňou sa súperiť takmer nedá,“ zhodnotila jej gymnastické schopnosti kapitánka amerického olympijského tímu Aly Raisman. Dokonca aj Martha Károlyi už pripustila, že kedysi sa jednoducho mýlila. Pri novinárskych otázkach, či už Simone nezosadila z trónu slávnu Nadju Comaneci, ktorá sa ako prvá v histórii dočkala hodnotenie Perfect Ten, však bola zdržanlivá. Napokon, bola to ona s manželom, kto Nadju trénoval a urobil z nej legendu. Nie všetkým však Simonine neotrasiteľné víťazstvá boli po chuti. Úradujúca majsterka sveta, Ruska Maria Paseková, ťažko niesla fakt, že prvá bola Simone, ktorá zvíťazila s ozaj veľkým odstupom. V septembri 2016 ju ruské médiá obvinili z dopingu po tom, ako sa ruská kyberšpionážna skupina Fancy Bear nabúrala do Svetovej antidopingovej agentúry a našla tam údaje o liekoch, ktoré Simone užíva. Gymnastka sa k tejto informácii postavila úplne otvorene, keď zverejnila, že má poruchu pozornosti ADHD a keďže požiadala o terapeutickú výnimku, môže tieto lieky užívať. Paradoxne sa tak namiesto hanby dočkala potlesku, keď verejne prehovorila o tejto poruche, ktorá strpčuje život mnohým, špičkových atlétov nevynímajúc.
Oddýchnutá a bezkonkurenčná
Simone počas celých hier rozdávala bezstarostné úsmevy a tvárila sa, že život vrcholovej gymnastky snímanej na každom kroku, oslavovanej a oceňovanej je presne to, v čom sa cíti ako ryba vo vode. Ryba síce vody nikdy nemá dosť, no ona gymnastickej tortúry áno. Rok po olympiáde bol pre ňu rokom, keď s ľahkosťou v duši odstavila železnú disciplínu bokom a Marthe Károlyi po olympiáde povedala, že by si rada dala rok pauzu. Jej trénerku Aimee to vôbec neprekvapilo. Odkedy ju mala na starosti, nikdy ju nežmýkala až na doraz, či dokonca ešte ďalej. „Keď som bola gymnastka, nič také ako voľno neexistovalo. Panovalo presvedčenie, že športovec musí nonstop trénovať, súťažiť, aj keď je chorý či unavený, pretože to buduje charakter. A ja s tým jednoducho nesúhlasím. Je to iba gymnastika. Nemali by ste riskovať svoje zdravie, telesné či duševné, aby ste dosiahli športový cieľ. A keď to potrebujete, urobte si dlhú prestávku.“ Simonina prestávka, samozrejme, nebola absolútna – na jeseň po olympiáde absolvovala olympijské turné po Amerike, kde sa konali galaprogramy gymnastiek, ale to bolo iba príjemné rozptýlenie. Inak sa riadila Aimeeiným odporúčaním: nebuď slepo oddaná gymnastike, miluj život. Pustila sa do svojej autobiografie (v devätnástich!) a knižka Telo v pohybe, život v rovnováhe, napísaná spolu s novinárkou Michelle Burford, sa v január 2017 dostala v New York Times na prvé miesto v rebríčku najpredávanejších kníh pre mládež. Prijala ponuku ukázať svoje tanečné umenie v show Dancing with the Stars a dotancovala to na štvrté miesto. Ani slovko o tom, kedy sa naplno vráti do telocvične. Nenápadne sa začali objavovať úvahy, či jej športovej kariére nezvoní umieračik. Či olympiáda v Riu nebola jej veľké finále. Mala dvadsať, a to je pre vrcholové gymnastky začínajúci dôchodok. Ako sa svojho času vyjadrila bývalá elitná gymnastka Erinn Dooley: „Je to neúprosný šport. Niektoré gymnastky sa mu venujú od troch rokov. Takže kým gymnastka dovŕši osemnásť rokov, jej telo je zničené.“ Simone si to očividne nemyslela a v auguste 2017 vyhlásila, že sa vracia k pravidelným tréningom. Jej novým trénerom sa stal Laurent Landi. Po roku súťažnej nečinnosti sa mohlo zdať, že sa s ňou narobí, najmä, keď si vskutku užívala život a návrat do dennodenného drilu nemusel byť najjednoduchší. Lenže ona už vyrástla zo svojich trucovitostí. Dostala sa späť do národného tímu, na americkom šampionáte predviedla opäť o niečo zložitejšie preskoky a obraty a získala medaily. Akoby si z telocvične odskočila iba na týždeň. Svetový šampionát v októbri len potvrdil, že nemá konkurenciu. Vo finále viacboja napríklad spadla na preskoku aj na kladine. Napriek tomu jej výkony boli v náročnosti natoľko pred konkurenciu, že skončila prvá. Získala štvrtý titul vo viacboji, čím vytvorila nový svetový rekord. Svetový šampionát bol svedkom dovtedy nevídanej telesnej ekvilibristiky. Predviedla dva nové výkruty, jeden na kladine, jeden na prostných. Oba prvky dostali najvyššie hodnotenie náročnosti. Princíp oboch je rovnaký: dvojité salto s trojitou otočkou okolo vlastnej osi. Ani pánboh nevie, ako je vôbec možné prinútiť svoje telo do takéhoto pohybu. Iste, salto a twist nie je v gymnastike nič ojedinelé. Simonina kombinácia však vyráža dych. Pred desaťročiami predviedla rumunská gymnastka Daniela Silivas dvojité salto s dvojitým twistom. Pridať tretí twist, to sa dalo vidieť iba u mužov. Konkrétne dvoch. Žena to nedokázala nikdy. Kým neprišla Simone. Rozbehla sa na žinenke, vyletela do vzduchu, kadejako sa poskrúcala a bolo to! Na internete je odvtedy viacero štúdií, ktoré manévre Biles II rozoberajú do najmenšieho detailu a portál Wired to napríklad aj zmeral: Simonin prvok trvá 1,18 sekundy. Biles II je najťažší pohyb na svete. Vzhľadom na obtiažnosť sa nemohol vmestiť do škály od A po I, takže neostávalo nič iné, len ustanoviť novú náročnosť „J“. Dvadsaťdvaročná Simone stála na úplnom vrchole. Posúvala hranice gymnastiky a ostatné gymnastky to mohli len zdola pozorovať, žiadna s ňou nedokázala držať krok. A takto to mohlo pokračovať ďalej, lenže… Lenže prišiel rok 2021. Rok jej druhej olympiády.
Ivana Ilgová
foto Sita
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2025)