Teta Katka býva v Kocúriciaciach pri Piešťanoch. Vždy, keď všetci odišli do roboty, ostala sama doma a bolo jej veľmi smutno. Nemala sa s kým porozprávať, iba varila, prala a upratovala…
Raz išla do mesta a zbadala vo výklade inzerát: Darujem šteniatko. Okamžite zazvonila pri dverách, kde ponúkali psíka a už o chvíľu mala v rukách šteniatko.
Všetky vraj boli veľmi pekné, ale iba jedno z nich nevidelo, a to sa Katke zapáčilo najviac. Slepú Cilku priniesla do Kocúric a keď sa všetci vrátili z roboty, boli veľmi prekvapení. Po koberci sa kotúľalo, do všetkého narážalo a motalo sa im pod nohami malé slepé šteniatko Cilka.
Z Cilky a Katky sa stali najlepšie kamarátky. Katka ju učila chodiť, aby Cilka nenarážala do nábytku. Každé ráno, keď všetci odišli do roboty, Katka si ako obyčajne uvarila kávu, ale už nie jednu, uvarila dve, jednu pre Cilku, a do tej dala aj šľahačku. Potom urobila salámové alebo paštétové rožky, otvorila dva miláčiky, skrátka, obe s Cilkou si dali raňajky. Potom šli „kamarátky“ variť. Cilka sa Katke ustavične plietla pod nohami, Katka sa neraz o ňu potkla, ale nikdy na ňu nezakričala. Popoludní chodievali „kamarátky“ na výlety. Katka otvorila predné dvere vedľa šoféra na aute, pomohla Cilke nastúpiť. Najčastejšie chodievali k Váhu.
Katka sa stala Cilkinou opatrovateľkou a starala sa o ňu ako pes o svojho nevidiaceho pána. Stále a vo všetkom jej pomáhala. Večer Cilka s Katkou „pozerala“ správy a potom obe zaľahli do postele. Ešte aj v tej posteli jej niečo šuškala. A ráno začalo všetko odznova…
Cilka sa rada vozila autom. Keď Katka nemala čas, iba otvorila dvere na aute a Cilka už naučená naskočila, Katka dvere zabuchla a Cilka si myslela, že už je na tom výlete a sedela ako dáka panička na prednom sedadle. Potom Katka vypustila Cilku z auta, a tá sa tešila, že sa vrátila z výletu domov.
– Ako bolo, Cila? – opýtala sa jej vždy Katka.
Neskôr sa k Cilke pridal aj Bobino. Bobino bol pes od susedov. Rád sa s Katkou chodieval kúpať do Váhu aj s Cilkou „na výlety“. Nakoniec sa ku Katke presťahoval.
Cilka sedávala na šoférskom sedadle a Bobino na sedadle spolujazdca a zvonku to vyzeralo, ako keby tí dvaja naozaj boli na nejakom psom výlete, akoby sa v tom aute rozprávali a Bobino by Cilke hovoril, čo vidí.
Takto si táto trojica, Katka, Cilka a Bobino, nažívala, až kým jeden z Katkiných synov nepriniesol Katke na narodeniny veľkého sibírskeho huskyho Boru. Bora sa odlišovala od svojich psích kamarátov tým, že nevedela štekať. Tak ju to Katka, Cilka a Bobino učili. Najlepšie z nich štekala Katka.
Neskôr Bora začala na Cilu žiarliť. Nepáčilo sa jej, že iba s ňou sa Katka naozaj rozpráva.
Raz Katka odišla do mesta na nákup a vzala iba Bobina. Bora si to zatiaľ s Cilkou vybavila po svojom, ako to robia psy. Keď sa Katka vrátila, Cilka už nežila. Pochovala ju pod višňu a na hrob jej zasadila všelijaké kvetiny. Katka aj Bobino pri tom jej hrobe plakávali.
Odvtedy žiadnemu psovi ráno nevarila kávu so šľahačkou, so žiadnym si večer nešuškala v posteli o tom, čo budú cez deň robiť.
Na jar v Katkinej záhrade ako prvý rozkvitne Cilkin hrob.
Klopú na zem orechy, zrejú jablká a hrušky.
Tie nám Katka roky nosila každý rok.
V Kocúriciach bolo vždy hej. Všetko zelené a žírne. Vinohradnícke paradajky, krvavočervené býčie srdcia obrích rozmerov, v strapcoch dozrievali ríbezle, červené aj čierne, marhule kečkemét, aj tá veľká, sa museli podopierať, lebo ich konáre sa prehýbali a aj slivky duranzie, bystričky a belice dozreli a spadli rovno do lekváru, ktorý sa varil starosvetsky v kotle na dvore, drienky zasa padali na čistú plachtu a odtiaľ do kompótu, a pozdĺž domu sa tiahol longoš s kozími ceckami, vo vinohrade strakatá fazuľa, v skleníku uhorky a konča záhrady bola obrovská košatá hruška fajka, ktorá mala najsladšie hrušky na svete.
Mám rada záhrady, kde vedľa zeleniny a ovocia rastú a kvitnú kvety, kde sa popri plote vinie plamienok a neďaleko zrejú maliny, kde kvitnú pivonky pri ríbezliach a petržleny.
Katka a jej Štefan sa starali o záhradu a o vnukov. Keď zomrela naša mama, starali sa aj o nás so sestrou a o naše deti. Aby nám na svete nebolo smutno.
Každý rok som sa chválila cudzím perím a otvárala som Katkine kompóty a lekváry, kvasené uhorky z Katkinej záhrady, každý rok som piekla koláče z Katkiných jabĺk. U nás v rodine sa vždy držalo na koláč zvaný pité. Mama s Katkou, keď boli malé dievčatká, chodievali na prázdniny ku starej mame do Ilavy. Vždy v nedeľu popoludní chodievali po návštevách so svojou babičkou. Vyobliekala ich, učesala, museli mať biele „zokničky”, ponožky. Všade ich usadili v obývačke, ponúkli im kávu alebo čaj a v každom dome aj iné jablkové pité. Almášpité. Aj ich babička Johanka pekávala almášpité. Aj moja babička Jolanka. Almášpité pekávala aj naša mama a piekla ho aj Katka.
Almášpité som pekávala s mamou. Z Katkiných alebo našich modranských jabĺk. Pospomínali sme pri tom na názvy jabĺk a odtiene ich chutí, mama privierala oči, akoby ich jedla a ja som naprázdno prehĺtala, jaderničky, jonatánky, renety, kožovky, čapáky a hrkálky, potom všetky almášpité, na ktoré sme si spomenuli, ešte raz na jablone, ktoré pri nás rástli, kožúšky, renety, letné sklenky, mama šúpala a krájala jabĺčka a ja som miesila cesto. Zavše sme si jedna z druhej uťahovali, inokedy mi do pečenia kibicovala a ja som sa hnevala. A potom som z Katkiných jabĺk pekávala mamine pité z jej zeleného zošita s receptami sama. Občas som sa pozrela do kúta, kde mama sedávala, nebolo sa koho opýtať, ani pospomínať kožúšky a sklenky. Trochu som vždy do cesta naplakala, no stále som bola jablkovokoláčovošťastná.
Katkina záhrada chátra, jej Štefan ju opatruje z neba… Po chodníčku sa tmolí Katka, v papučiach, ktorým mama vravievala meltonky. Keď prídeme, spomíname mamu a babičku Jolanku, stromy, čo rástli v záhrade a to, akú mali kedy úrodu. Vojdeme dnu a nakúkame do nej cez okná.
Katka má takú moc, že keď sa rozhovorí, všetci sa vrátia nazad. Na jar rozkvitnú jablone jonatánky, pod nimi sedmokrásky a púpavy, z neba priletia Štefanove včely a rozbzúkajú sa, v zemi sa zobudia semienka, tisnú sa zo zeme mrkvy a petržleny, čerešne sú úplne čierne, pór treba prihŕňať a zemiaky okopcovať, večerný dážď steká ráno po byľkách listov, kvitnú ruže a iné kvety, aj Katka omladla, vyzerá v záhrade Štefana, chce ho zavolať dnu, aby sa najedol, a prišli aj psy, Cilka, Bobino aj žiarlivá Bora, vrtia chvostami a sadajú si s nami ku stolu na kávu, potom nasadnú do starého Štefanovho auta na dvore a idú na výlet. My v izbe obe zvoníme lyžičkami v duritkách a spomíname koláče, ktoré na stole nemáme, len také kúpené, a to sa predsa neráta, no ja tie naše všetky cítim na jazyku, aj v izbe je po nich vanilkovo škoricová jabĺčková vôňa, ako keď sa pečie pité.
Dojeme, návšteva skončila, umývam hrnčeky a kým ich odložím, všetci po jednom zmiznú. Katka si berie palicu, pomáhame jej postaviť sa, v dome je ticho, všetci narástli a odišli, niektorí do neba, s nimi psíky aj stromy a záhrada, zostala len Katka, ktorá má takú moc, že keď sa rozhovorí, nebo sa otvorí a jej svet znovu a znovu pri každom rozhovore ožíva.
Upečte si pité, zájdite na výlet. Voňavý jablkový október vám želá vaša Veve
Veronika Šikulová