„Vždy som si myslela, že nie je nič lepšie ako komunizmus. Každučké ráno svojho života som sa budila s túžbou urobiť niečo, aby sa to stalo rýchlejšie. Ale v decembri 1990 vyšli do ulíc tí istí ľudia, ktorí pochodovali na oslavu socializmu a pokroku smerom ku komunizmu, aby žiadali jeho koniec. Zástupcovia ľudu vyhlásili, že čo za socializmu poznali, nebola sloboda a demokracia, ale tyrania a útlak… Do čoho dospejem? Ako teraz zrealizujeme komunizmus, keď už nie je socializmus?“
Z diaľky bolo počuť hromový dupot demonštrantov, ktorí sa valili ulicami. Ona však utekala do parčíka a hľadala jeho sochu. Hovorilo sa o ňom, že sa usmieval očami. A že miloval deti. On, ktorý inšpiroval ľudí po celom svete. Potrebovala sa ho chytiť ako topiaci sa stebla, pri jeho soche bude v bezpečí. Tá socha bola obrovská a ona dočiahla akurát po jej nohy. Pritisla si k nim rozpálené líca. To ju upokojilo. Ale keď vzápätí vzhliadla hore, obliala ju hrôza. Soche Stalina chýbala hlava. Ktosi mu ju sťal… Písal sa 12. december 1990. Lea Ypi mala jedenásť rokov, keď v jej rodnom Albánsku, najizolovanejšej krajine Európy, padol komunizmus.
Všetci hovorili o slobode
Keď sa zrútil berlínsky múr, učiteľka Nora im vysvetlila, že nič z toho sa ich netýka. Že to, čo sa deje v Nemecku a ostatných východoeurópskych štátoch, je boj medzi imperializmom a revizionizmom. Albánsko kráča svojou cestou a hoci ho obklopujú nepriatelia zo všetkých strán, stojí na správnej strane dejín. Po 2. svetovej vojne, pokračovala učiteľka Nora, keď sa moci ujal súdruh Enver Hodža a krajinu nasmeroval ku svetlým zajtrajškom, Albánsko sa odvrátilo od Juhoslávie, svojho najbližšieho suseda, lebo tá sa rozišla so súdruhom Stalinom. V 60. rokoch, keď Nikita Chruščov zneuctil súdruha Stalina, ochladli vzťahy aj so Sovietskym zväzom. Albánsko bolo súčasťou vojenského paktu Varšavskej zmluvy, ale po obsadení Československa v roku 1968 z neho na znak protestu vystúpilo. Malý štát na juhozápade Balkánskeho polostrova zostal sám ako vojak v poli. Hrdinsky odolávajúc silám „revizionistického“ Východu a „imperialistického“ Západu pokračoval vo vlastnej ceste budovania socializmu. Socializmu čistejšieho než kdekoľvek inde v Európe, ktorý albánskych pracujúcich dovedie ku komunizmu a beztriednej spoločnosti. Ale teraz po uliciach pochodovali davy a ľudia skandovali slová sloboda a demokracia. Demonštranti, ktorých predáci poskytovali rozhovory pre Hlas Ameriky, chcú dosiahnuť, aby skončil systém jednej strany, uskutočnili sa slobodné voľby a bol nastolený politický pluralizmus. Všetci hovorili o slobode. „Chcela som vedieť, prečo sa všetci dožadujú slobody, keď sme už teraz jednou z najslobodnejších krajín na svete,“ ako to Lei a ostatným žiakom vždy prízvukovala učiteľka Nora. Rodičia nikdy neprotirečili tomu, čo hovorila učiteľka Nora. Nikdy nehasili Lein zápal kráčať v ústrety komunizmu, jej odhodlanie žiť v znamení socialistických ideálov, jej túžbu stať sa najlepšou pionierkou, jej fascináciu dobrotivým vodcom, ujom Enverom: „Ó, Enver Hodža, veľký ako naše hory a ostrý ako naše útesy,“ spievali pionieri na počesť veľkého vodcu. Keď napokon rodičia vyložili karty na stôl, Lei sa zrútil celý svet…
Za všetko môže kádrový profil
Lea nenávidela svoje priezvisko. Zakaždým na výročie konca 2. svetovej vojny musela v škole vysvetľovať, že s tým podlým fašistickým kolaborantom nemá jej rodina nič spoločné. Ide len o zhodu mien. Bol to Džafer Ypi, premiér krajiny a zradca národa, ktorý v roku 1939 odovzdal Albánsko do rúk talianskych fašistov. Vždy na 5. mája, keď si Albánci pripomínali hrdinov vojny, odmietala ísť do školy. Strašne sa hanbila. Nielenže nosila priezvisko triedneho nepriateľa, ale ani inak nemala čo ponúknuť. V ten deň učiteľka Nora vyzvala žiakov, aby rozprávali príbehy: o svojich príbuzných, dedoch či prastrýkoch, ktorí bojovali vo vojne proti fašistom, o svojich predkoch partizánoch, ktorí vyhadzovali do vzduchu mosty, aby podkúrili talianskym okupantom. Deti priniesli do školy rodinné albumy, staré fotky, „oblečenie alebo osobné predmety, ktoré pestovali ako relikvie po tých, čo položili život v boji s fašistom: košeľu, ručne vyšívanú vreckovku, list poslaný rodine len niekoľko hodín pred popravou“. Takmer každý spolužiak mal v rodine hrdinu padlého za vlasť. Iba Lea nie. Ona mala akurát to odporné priezvisko a na dôvažok jej rodičia boli intelektuáli. To určovalo ich „kádrový profil“. A od kádrového profilu sa odvíjalo všetko. Definoval vás. „Ak som si v škole našla novú kamarátku, rodičia sa okamžite pýtali: ‚Vieme niečo o jej kádrovom profile?’“ Lea vedela, že kvôli kádrovému profilu nemohol jej otec Zafo študovať milovanú matematiku a namiesto toho, lebo strana mu dala tú šancu, sa z neho stal lesný inžinier, odborník na výsadbu vavrínov. Zafov otec v súlade so svojím kádrovým profilom odišiel na dlhé štúdium kamsi na univerzitu a zostal tam 15 rokov. Trojročný Zafo žil sám s mamou, ktorú všetci volali Nini. Leina mama učila na strednej škole, jej kádrový profil bol porovnateľný s tým otcovým, preto sa aj so Zafom vzali. Mamin kádrový profil sa odrážal aj v tom, aké intelektuálne chúťky si pestovala: počúvala Beethovena a Mozarta, milovala Goetheho, na juhoslovanskej televízii tajne sledovala americký seriál Dynasty, ale nie kvôli rodinným pletkám klanu Carringtonovcov, ju zaujímali americké interiéry, v účesoch napodobňovala Margaret Thatcher a v oblečení tie krásne ženy, ktoré si rozkošnícky umývali ruky v reklamách zakázanej televízie. „Reklama! Reklama!“ skríkol otec, keď na obrazovke naskočila známa zvučka. V ten moment Lea, mama Doli i babička Nini pustili všetko z rúk a hnali sa k televízii. Luxusnú vôňu toho mydla bolo cítiť v celej obývačke…
Prázdna plechovka Coca-Coly
Lea mala šesť rokov, keď zomrel ujo Enver. V ten deň sa deti v škole rozprávali o smrti a či existuje boh a posmrtný život. Učiteľka Nora im vysvetlila, že kedysi ľudia verili v boha, dokonca rôzni ľudia v rôznych bohov a v ich mene sa zabíjali a viedli vojny. Kapitalisti si boha ponechali na to, aby chudobným servírovali falošné nádeje a tiež aby ho mohli obviniť z rôznych nešťastí a biedy, hoci oni sami boli zdrojom všetkého vykorisťovania. Keď však na scénu albánskych dejín vstúpila komunistická strana a dobrotivý ujo Enver, náboženstvo bolo vyhlásené za ópium ľudstva a aby ľudí viac nemiatlo, strana dala všetky svätostánky, mešity i kostoly zbúrať, poprípade ich premenila na rôzne kultúrne a vzdelávacie inštitúcie. Albánsko sa hrdo vyhlásilo za prvý ateistický štát na svete. „Nikdy sa nesmieme vrátiť k týmto zaostalým zvykom,“ prízvukovala učiteľka Nora. „Žiadny Boh, žiadny posmrtný život, žiadna nesmrteľnosť duše. Keď zomrieme, tak zomrieme. Jediné, čo žije večne, je práca, ktorú sme vykonali, projekty, ktoré sme vytvorili, ideály, ktoré sme zanechali iným, aby sa o ne usilovali aj v našom mene.“
Lea bola predchnutá túžbou napĺňať ideály socializmu. Vždy, keď s rodičmi prechádzala okolo budovy ústredia strany, otec s mamou vzhliadli hore a s akýmsi tajomným podtónom, ktorému ich dcéra nerozumela, mama hlesla: „Nie to okno úplne hore, nie to s tým kvetináčom, to vedľa.“ A po krátkej odmlke dodala: „Zakričal Alláhu akbar!“ Lea sa dožadovala vysvetlenia, a tak jej rodičia objasnili, že Alláh je meno moslimského boha a že väčšina Albáncov sú moslimovia. Aj my sme moslimovia, povedala mama, ale keď zbadala zdesenie na dcérinej tvári, slovíčko „sme“ rýchlo vymenila za „boli“. Nepatrné zaváhanie v maminom hlase spôsobilo, že Lei sa do duše vkradol tieň pochybnosti. Pochybnosti o tom, či aj mama, otec a Nini milujú stranu a uja Envera tak ako ona. Veď napríklad: „Miliónkrát som ich prosila o zarámovanie fotografie uja Envera, ale nikdy mi žiadnu nepriniesli.“ Všetky jej kamarátky mali jeho fotografiu vystavenú na poličke, iba oni nie. Im tam trónila prázdna plechovka od Coca-Coly. Mama ju kúpila za závratnú sumu od inej učiteľky v škole. „V tom čase to bol mimoriadne vzácny jav,“ spomína Lea. „Ak sa niekomu takú plechovku podarilo získať, vystavil si ju obývačke, zvyčajne na vyšívanej dečke na televízore alebo rádiu, často hneď vedľa fotografie Envera Hodžu. Bez plechovky od Coca-Coly vyzerali naše domácnosti rovnako. Boli vymaľované rovnakou farbou, boli zariadené rovnakým nábytkom. S plechovkou od Coca-Coly sa niečo zmenilo, a to nielen vizuálne. Vkradla sa medzi nás závisť… Narušila sa dôvera.“ Zažila to na vlastnej koži, keď ich plechovka zmizla a objavila sa v byte Papasovcov, rodinných priateľov. Vzniklo podozrenie, že ju ukradli (čo nebola pravda), rodiny sa na smrť pohádali a keď sa veci vyjasnili a zavládol opäť mier, Mihal Papas vyhlásil, že cieľom toho prekliateho nápoja z nepriateľskej imperialistickej krajiny bolo narušiť medzi nimi „putá dôvery a solidarity“. Vzápätí však prišla ďalšia skúška dôvery, keď sa Lea posťažovala Papasovcom, že jej rodičia si radšej vystavia Coca-Colu ako portrét Envera Hodžu. Ba nahlas zauvažovala aj o tom, že možno „nechcú mať s ujom Enverom nič spoločné… Myslím, že uja Envera nemajú radi.“ Keď to vyslovila, v obývačke ich domu sa rozhostilo hrobové ticho. Prvý sa spamätal Mihal Papas. Zobral si Leu stranou a vyhrešil ju. Si šikovné dievča, ale toto bola tá najhlúpejšia vec, ktorú som od teba počul. Poučil ju, že rodičia milujú uja Envera a rovnako tak aj stranu. „Už nikdy nesmieš nikomu hovoriť takéto hlúposti. Rozumieš? Nikdy nesmieš zopakovať to, čo si teraz povedala.“ Tak vyzerala susedská solidarita v praxi.
Omamná vôňa opaľovacieho krému
Medzi deckami však o žiadnej solidarite nemohlo byť reči. Flamur, postrach triedy, Leu posmešne volal súdružka Madmazel. Mohla si ho uzmieriť len tým, že mu ponúkla obal zo žuvačky. Tie všetky deti v triede zbierali, aj keď žuvačku nikdy neochutnali. Lea hovorila skôr po francúzsky ako po albánsky. Naučila ju to stará mama, no ona francúzštinu nenávidela. Už v škôlke si z nej deti robili si srandu, z výrazov, ktoré komolila v albánčine, ťahali ju za vlasy a šklbali jej šaty. Akurát raz, to už bola väčšia, sa jej podarilo ohúriť náhodných zahraničných turistov, keď si pred nimi popod nos zanôtila francúzsku pesničku. Á propos, turisti. Objavovali sa v lete, predsa len Drač bol dôležitý námorný prístav s lákavou polohou na brehu Jadranského mora. Turistov z imperialistických krajín bolo treba obchádzať veľkým oblúkom. Tak ich to učili v škole. A v žiadnom prípade od nich neprijímať žuvačky. Lenže oni tak zvláštne voňali! Tá vôňa bola lákavá, „taká, že ste mali chuť rozbehnúť sa k nim a objať ich, aby ste ju mohli cítiť ešte viac“. Stará mama ju poučila, že to voňajú od opaľovacieho krému. Používa sa na ochranu pred slnkom, tak ako oni používajú „zdravší“ olivový olej. Áno, tieto deti, ktoré sa vo vode čľapkali na nafukovačkách pomaľovaných obrázkami, boli privilegované. Ale niet im čo závidieť, mudrovala Lea, nie všetky deti na Západe sú také. Väčšinu z nich trápi chudoba, spia na preglejke na ulici, žobrú o jedlo a kopú krvavé diamanty v baniach. Áno, bohaté deti zo Západu mohli cestovať po svete, zatiaľ čo tie albánske zostávali doma, ale v bezpečí, lebo ich krajinu zo všetkých strán obklopovali nepriatelia. Pionierka Lea v tom mala jasno: „Vedeli sme, že nemáme všetko, ale mali sme dosť. Všetci sme mali to isté a mali sme aj to najdôležitejšie: skutočnú slobodu.“
Vo väzení pod holým nebom
Nikdy nechápala vášnivé rozhovory, ktoré viedli jej rodičia o univerzitnom štúdiu rôznych svojich príbuzných a známych. „Počul si, že Nazmi získal titul?“ pýtala sa mama otca. A on na to: „Aha, ja som si myslel, že už promoval.“ Alebo: „Fatime skončila na B. a, žiaľ, nedokončila.“ „Jej manžel bol na V. a potom prešiel na T., kde spravil skúšky bez problémov.“ A opäť: „Emine začala študovať na S., ale potom ju preložili na M.“ Ktoré univerzity to spomínajú? – čertila sa Lea. S by mohla byť tá v Skadare, ale čo tá na V? Potom tu bol učiteľ Haki, u neho študoval aj Lein starý otec. Haki bol taký prísny, že takmer všetci študenti kvôli nemu vyleteli zo školy. Bolo strašné, keď niekto univerzitu nedokončil, ešte strašnejšie, keď sa vzdal štúdia… Akoby tomu človeku šlo o život. Toľko drámy, čo okolo toho robia rodičia… hovorila si Lea.
Lenže potom prišiel ten daždivý deň v decembri 1990, keď celé mesto vyšlo do ulíc, keď sa ľudia na námestiach dožadovali slobody a demokracie, deň, keď v Albánsku padol komunizmus. Vo východnej Európe to vrelo už rok predtým. Berlínsky múr sa zrútil koncom roku 1989, v Československu zvíťazila Nežná revolúcia, rozpadol sa Sovietsky zväz, v Rumunsku zastrelili Nicolaea Ceauşescua… Albánci snívali svoj komunistický sen zo všetkých krajín najdlhšie, až do decembra 1990. Až vtedy rodičia svojej jedenásťročnej dcére odhalili pravdu: že takmer pol storočia žili „vo väzení pod holým nebom“, v krajine, kde vládla totalita a diktatúra, kde o slobode nemohlo byť ani reči, že nikdy nepodporovali komunizmus a neverili jeho ideám. Lea zostala v šoku. A rodičia s babičkou pokračovali – aby ju ochránili, rozprávali doma šifrovaným jazykom. Univerzity, na ktorých študovali ich príbuzní, znamenali väzenie. Kto dokončil štúdium, odpykal si trest. Za iniciálami univerzít sa skrývali rôzne deportačné tábory: napríklad B. ako Burrel, mesto s jednou z najstrašnejších väzníc, kde odporcov režimu mučili a popravovali. Potom tu boli rôzne študijné obory. Kto študoval medzinárodné vzťahy, sedel za vlastizradu, kto literatúru, bol odsúdený za agitáciu a propagandu. Vynikajúci študenti sa z väzenia dostali v poriadku, vylúčenie zo školy znamenalo rozsudok smrti a dobrovoľné prerušenie štúdia samovraždu.
To však stále nebolo všetko, na pretras prišla aj zhoda priezviska Leinej rodiny s fašistickým kolaborantom Džafirom Ypim. Nini vnučke vysvetlila, že ten bývalý premiér, ktorým pionierka Lea z duše opovrhovala, bol jej prastarý otec. Kvôli nemu mal jej otec Zafo zlý kádrový profil, kvôli nemu Zafov otec „študoval“ pätnásť rokov na univerzite. Za svoje priezvisko by zaplatila aj Lea, domýšľala budúcnosť babička. Nikdy by ju nevzali do strany a ktovie, či by sa vôbec dostala na vysokú školu. Lei sa z toho všetkého krútila hlava ako na kolotoči. „Milovala som svoju rodinu. Dôverovala som im… Pri hľadaní istoty som sa spoliehala na nich, že mi pomôžu pochopiť svet. Pred tým dňom v decembri 1990, po stretnutí so Stalinom v daždi, mi nikdy nenapadlo, že moja rodina je zdrojom všetkých mojich istôt, ale aj všetkých pochybností.“ Na jednej strane chápala, že ju rodičia chceli ochrániť, keď jej klamali. Ale klamali jej, lebo jej nedôverovali? Ona im dôverovala vo všetkom! Pýtala sa ich, či by v tých klamstvách pokračovali ďalej, keby nedošlo k zmene režimu. Všetci traja tvrdili, že by na to prišla sama. Pomaly a postupne. A čo ak nie? – pýtala sa. Určite áno, uisťovali ju.
Pani svojho osudu
Jeden starý otec hnil vo väzení pätnásť rokov. Ten druhý, mamin otec, spáchal samovraždu. Vyskočil z okna. Nie z toho úplne hore, nie z toho s tým kvetináčom, z toho vedľa. Bol to kedysi ich dom, tak ako ďalšie budovy v meste a tiež továrne a pozemky, ktoré im komunisti zhabali po vojne. V roku 1947 sa Lein starý otec s výkrikom Alláhu akbar! vrhol z piateho poschodia svojho domu. Aby sa vyhol mučeniu, ktoré ho čakalo vo väzení.
A potom jej svoj príbeh rozpovedala stará mama, milovaná Nini. Hádanka, prečo hovorila po francúzsky, bola rozlúštená. Nini sa narodila v Solúne, ešte v čase, keď bol súčasťou Osmanskej ríše. Jej rodina patrila k albánskej menšine, Nini bola neterou pašu, vyrastala v privilegovanom prostredí tamojšej elity. V trinástich nastúpila na Lycée Français de Salonique, medzinárodnú francúzsku školu v Solúne ako jediné dievča. „V pätnástich ochutnala svoju prvú whisky a vyfajčila svoju prvú cigaru… V osemnástich získala zlatú medailu za najlepší výkon v škole. V devätnástich prvýkrát navštívila Albánsko. V dvadsiatich sa stala poradkyňou predsedu vlády a prvou ženou pracujúcou v štátnej správe.“ Potom sa na svadbe kráľa Zoga I. zoznámila so svojím manželom. Zobrali sa, Nini porodila syna, Leinho otca. Mala 28, keď jej muža odvliekli komunisti a odsúdili na smrť. Niekoľko rokov Nini ťažko drela v pracovných táboroch. Lei povedala, že francúzštinu si nepestovala z nostalgie, ale ako svoj osobný akt vzbury. Malé podvratné gesto. Nikdy nefňukala nad svojím osudom, neospevovala staré dobré časy, necítila sa ako obeť. Vnútorne bola vždy slobodná, pani svojho osudu, nikdy nestratila samú seba a svoju dôstojnosť. Za každých okolností zostávala pokojná a všetky prekážky zdolávala s ľahkosťou a s vedomím, že najťažšie sú tie, ktoré kladieme sami sebe. „Hovorila, že sloboda znamená byť si vedomý nevyhnutnosti.“
So psami by zaobchádzali lepšie
Čo sa preháňalo v hlave jedenásťročného dievčaťa, ktoré zo všetkého najviac túžilo byť čestnou pionierkou? Aká hrdá bola na seba, keď ju vybrali do detskej družiny, ktorá mala položiť vence na hrob hrdinov 2. svetovej vojny! A teraz sa z jej vytúženej červenej pionierskej šatky má stať handra na utieranie prachu? „V decembri 1990 sa udialo viac zmien, ako za všetky predchádzajúce roky môjho života dohromady.“ V marci 1991 sa v Albánsku konali prvé slobodné voľby. Vyhrala ich Socialistická strana zložená z bývalých komunistov, ktorí akurát otočili kabáty. Albánci čelili krutej realite všedných dní: ekonomické reformy a nástup trhového hospodárstva so sebou priniesli divokú privatizáciu, zatvárali sa továrne a krachovali podniky, rástla nezamestnanosť, obchody zívali prázdnotou. Ľudia vyšli opäť do ulíc, pouličné nepokoje neraz vyústili do násilného rabovania. Prvá vláda vydržala iba pár mesiacov, potom nasledovali druhé voľby. Ale ani nová vláda nedokázala zabezpečiť v krajine pokoj a stabilitu. Albánci pred biedou húfne utekali do zahraničia. Keď sa otvorili prístavy dovtedy strážené vojakmi, ľudia brali útokom nákladné lode smerujúce na Západ. Jedna taká, Vlora, na prasknutie plná emigrantov, doplávala do talianskeho Bari za 36 hodín namiesto pôvodných 7. Ľudia na palube boli spálení od slnka, hladní, smädní, dehydrovaní, zranení. Potom utečencov nahnali do autobusov, odviezli na štadión a postavili hliadky. „Zaobchádzali s nami ako so psami,“ opisoval situáciu Nini jeden známy. Po dvoch týždňoch čakania ich naložili do autobusov, vraj idú do Ríma vybaviť papiere. Namiesto toho ich polícia nahnala na trajekt a vrátila do Albánska. Ľudia boli zdrvení. Skutočnosť, že obyvatelia z komunistických diktatúr žili za ostnatými drôtmi a nemohli slobodne cestovať, to Západ permanentne kritizoval a ak sa niekomu podarilo emigrovať, prijímali ho ako hrdinu, no táto rétorika sa prudko zmenila a o pár mesiacov sa s utečencami už jednalo ako so zločincami. Akú hodnotu má „právo na odchod“, ktoré voči komunistickým krajinám Západ vždy tak vehementne zdôrazňoval, keď im neudelí „právo na vstup“? Tento rozpor a jeho dôsledky rieši Lea vo svojej akademickej kariére dodnes…
Na zjazd v čipkovanej bielizni
Hromadný exodus Albáncom paradoxne pomohol. Lea Ypi píše, že pre krajinu to znamenalo „krátkodobé požehnanie, dlhodobé prekliatie“. Na jednej strane nastal mohutný odliv mozgov, vzdelaných, schopných a pre štát užitočných občanov, na strane druhej emigrácia pomohla znížiť tlak nezamestnanosti, ktorý hrozil vybuchnúť ako parný hrniec. Aj Lein otec prišiel o prácu (koho už v tých časoch zaujímala výsadba vavrínov) a mamu v 46 rokoch poslalo školstvo do dôchodku. Mama sa na rozdiel od otca okamžite postavila opäť na nohy s tým, že na dôchodku sa chystá venovať straníckej práci. Vstúpila do opozičnej Demokratickej strany a zakrátko sa vypracovala na líderku Národného združenia žien. Vystupovala na mítingoch, viedla reformné kampane, prijímala zahraničné delegácie. Pred jedným takýmto stretnutím s francúzskymi feministkami zašla do obchodu s úmyslom vylepšiť si šatník a inšpirovaná západnými reklamami na mydlo, ktoré vídala v televízii, si kúpila tmavočervené hodvábne šaty s čiernou čipkou. Francúzky prišli na míting v tmavých biznis kostýmoch a zdvorilo prehliadli, že ich albánska kolegyňa stojí pred nimi v nočnej bielizni. V tom čase to bol bežný jav, obchody zaplavil tovar zo sekáčov na Západe a popletené albánske ženy, ktoré jakživ nedbali na luxus nočných outfitov, ich nosili ako denné oblečenie. Nie raz prišla učiteľka do školy v nočnej košeli alebo župane, spomína Lea. Na iných frontoch však jej mama vždy presne vedela, čo robí: napríklad organizovala pracovné výjazdy svojho tímu do partnerských zahraničných ženských organizácií: navonok šlo o výmenu skúseností a čerpanie inšpirácií, inak ale pre mnohé jej kolegyne to znamenalo jedinú možnosť, ako navštíviť svoje emigrované deti: v Ríme, Paríži, Miláne… Samy by sa za hranice nedostali – nemali na to peniaze. Lea svoju mamu Doli vykresľuje ako tvrdú realistku, ktorá nikdy neverila, že podstatou ľudskej prirodzenosti je konať dobro a toto poznanie ju viedlo k tomu, aby sa spoliehala iba sama na seba. Nikdy nečakala na pomoc zvonka a vždy rozmýšľala, čo by mohla urobiť, aby bola čo najmenej závislá – od štátu a jeho inštitúcií. „Nikdy nevnímala štát ako prostriedok pokroku. Nikdy neverila v silu kolektívov.“ Jej manžel Zafo bol opačný prípad. Tak trochu rojko so silným vnútorným morálnym imperatívom narazil na bezcitnosť trhu, ktorú so sebou priniesla sloboda, o ktorej toľko sníval. Ako generálny riaditeľ námorného prístavu tesne pred privatizáciou nevedel sa vyrovnať so „štrukturálnymi reformami“, ktoré mal zaviesť do praxe. To okrem iného znamenalo prepustiť stovky nízko kvalifikovaných zamestnancov, najmä Rómov. Mnohí tam pracovali celý život: ako skladníci, nakladači, upratovačky. A teraz ich mal vyradiť ako staré stroje. Neveril v socializmus, ale aj na kapitalizmus hľadel cez prsty. „Nechcel, aby svet zostal miestom, kde sa ničí solidarita, kde prežijú len tí najsilnejší a kde cenou za úspech pre jedných je zničenie nádeje u druhých.“ Socializmus mu odoprel, kým chcel byť, píše Lea, kapitalizmus to odopieral iným. Z obete sa tak stal páchateľ. Otec bol ťažko frustrovaný zo vtedajších pomerov, až ho mama presvedčila, aby kandidoval za poslanca. Ak je nespokojný s tým, ako sa vecí majú, mal by konať. A konať znamená aj angažovať sa v politike. „Chceme, aby Albánsko bolo ako zvyšok Európy,“ tak znelo ústredné heslo Demokratickej strany, ktorej sa stal poslancom.
Simonetta Zalová
foto archív , archív Lea Ypi, foto © Stuart Simpson/Penguin Random House,
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2025)