Islanďania v tom majú úplne jasno: to, že žiadneho trola, elfa či škriatka nevideli, ešte neznamená, že neexistujú. Takto šalamúnsky vám odvetia, keď sa ich spýtate, či veria v nadprirodzené bytosti. Čím všetkým sa obyvatelia najsevernejšieho štátu Európy ešte líšia od ostatného sveta, rozprávajú štyri Slovenky, ktoré na Islande našli svoj domov.
Edita Dériková
Moje islandské chodníčky: Už od maturity ma to začalo veľmi ťahať na sever. Pracovala som v Prahe ako baristka a kaviarenská kozultantka pre jednu pražiareň kávy a keďže som horúce letá neobľubovala, trávila som ich v Nórsku alebo Švédsku. Jeden rok mi však napadlo, že by som mohla navštíviť aj inú krajinu na severe a keďže Fínsko ma neoslovilo, voľba padla na Island. Úprimne, nič som o Islande nevedela, iba to, čo som sa učila na geografii. Nemala som vtedy veľa peňazí, a tak návštevu Islandu som sa rozhodla spojiť s letnou brigádou. Rozposlala som e-maily a vzali ma do reštaurácie a penziónu v malom meste na juhu Islandu. Môj plán bol jednoduchý: pracovať tam 3 – 4 mesiace a počas toho precestovať ostrov. Vôbec som na Islande neplánovala ostať žiť, no v práci som stretla môjho terajšieho manžela (syna šéfky) a moje plány sa výrazne zmenili. Teraz žijem stále na juhu, v domčeku v strede prírody, asi 10 km od mesta, kam som prvýkrát prišla pracovať.
Island má mnoho tvárí: Môj prvý dojem bol šok. Mala som pocit, akoby som prišla na inú planétu, najmä keď som prvý raz autom prechádzala cez lávové polia z letiska k môjmu novému bydlisku. Celkom ma to vydesilo, nevidela som žiadne stromy, žiaden porast, myslela som si, že takto bude vyzerať celý Island. Už som si aj začala nadávať, kam som sa to trepala, veď ja milujem lesy a stromy, no našťastie po hodine jazdy sa začala objavovať aj zeleň a stromy. Celkom ma prekvapil stav tunajších ciest, čakala som, že to bude podobné ako v Nórsku alebo Švédsku, ale vďaka islandskému počasiu domy aj cesty tu vyzerajú viac opotrebovane a chudobnejšie. Ďalší šok mi pripravilo poznanie, akí zhovorčiví Islanďania dokážu byť. Na letisko po mňa prišla moja šéfka, lebo ten deň mala cestu do Reykjavíku, a tak sa ponúkla, že ma zvezie. Od Švédov som bola zvyknutá, že toho veľa nenarozprávajú, no jej sa ústa nezavreli celé dve hodiny jazdy (smiech). Na počasie som si zvykala ťažko – taký silný vietor som nezažila nikde inde. Najmä keď je spojený s dažďom alebo snehom, tým sa celý zážitok ešte viac znásobí. Nekonečné svetlo počas leta som milovala, na tmavé zimy som si dlho zvykala. No teraz mám aj zimy rada, najmä keď môžem sledovať východ slnka o desiatej či jedenástej doobeda a celý deň trvá „zlatá hodinka“ a v noci svieti polárna žiara. Prekvapilo ma, že verejná doprava mimo Reykjavíku príliš nefunguje – dokiaľ som neprišla na Island, vodičák som veľmi ani nepotrebovala. Keď som tu však chcela zostať žiť, musela som si ho spraviť – bez auta sa totiž skoro vôbec nikde nepohnem.
Myslela som si, že zdravotníctvo tu bude na vysokej úrovni. Nemocnice vyzerajú novo a čisto, no z mojej skúsenosti či skúsenosti mojich známych slovenskí či českí lekári a špecialisti sú omnoho lepší. Na pôrodníctvo sa však sťažovať nemôžem. Prvé dieťa som porodila na Slovensku a druhé na Islande a celá skúsenosť aj starostlivosť počas aj po pôrode bola skvelá. Pôrod mi museli vyvolávať a keďže bývam jeden a pol hodiny od hlavnej nemocnice v Reykjavíku, aj s manželom nás ubytovali v nemocničnom hoteli. Ja som za ubytovanie a raňajky neplatila nič, môj muž len symbolickú cenu. Pôrod vedie „ljósmóðir“, pôrodná sestra, ktorá len v prípade komplikácií privolá doktorku. Na Islande mi chýba väčší výber ovocia, zeleniny a mliečnych výrobkov. Pestovanie vlastnej zeleniny na našej záhrade je niekedy boj s počasím a neúrodnou pôdou. Zamilovala som si islandskú kúpaliskovú kultúru, bez nej si už svoj život neviem predstaviť. Vírivky slúžia na stretávanie sa známych a na pokec či relax pre rodičov, kým deti sa bláznia v bazéne.
Byť ženou na Islande: Podľa mňa to má dve tváre – na jednej strane tu ženy vykonávajú mnoho profesií, v ktorých na Slovensku skôr vidíme iba mužov: vodičky kamiónov, elektrikárky alebo murárky. Nik tu ženám nehovorí, že niečo nezvládnu spraviť kvôli tomu, že sú ženy. Je bežné vidieť na riadiacich pozíciách ženy a každý ich rešpektuje. Na druhej strane, islandskí muži nie sú gentlemani – nepodržia vám dvere, neprenechajú vám pohodlnejšie miesto a podobne… Materská a otcovská dovolenka sa tu delí napoly medzi mamu a otca – no mnoho Islanďaniek by si rado vzalo dlhšiu materskú – chceli by prebrať aj časť otcovej, no podľa zákona sa to nedá.
Témy, ktoré dnes trápia svet: Island sa rád prezentuje ako krajina s nulovou korupciou, no nie je tomu tak. Aj tu sa nájdu skorumpovaní politici, či už štátni, alebo na krajskej úrovni. Veľa islandských detí trápia problémy so spánkom či depresie a tunajší všeobecní lekári radi predpisujú lieky na tieto problémy bez toho, aby ich najprv vyšetrili špecialisti.
Najväčšie pikošky Islandu: Islanďania majú čas šesť mesiacov na pomenovanie dieťaťa po jeho narodení. Druhým najviac používaným materským jazykom na Islande je poľština. Islanďania sa často berú až po dlhých rokoch spolužitia, po tom, čo sa im narodia deti. Mnohí z nich sa berú najmä z praktických dôvodov (napríklad, ak by sa niečo stalo partnerovi / partnerke). Keď idú Islanďania na rande, tak si v tzv. íslendingabók (knihe) skontrolujú, či nie sú náhodou blízki príbuzní, keďže ich je celkom iba okolo 400.000. Napríklad moja svokra zistila, že jej manžel je jej príbuzný z dvanásteho kolena. V Reykjavíku je múzeum penisov. Nemáme žiadne ľadové medvede, no stáva sa, že sa k nám priplavia na odlomenom ľadovci z Grónska. Tu ich však odstrelia.
Sára Belová
Moje islandské chodníčky: Vždy som bola zástankyňou myšlienky, že kde sa človek necíti dobre, tam by ostávať nemal. Severské krajiny mali u mňa v srdci vždy špeciálne miesto – bola som na Erasme v Osle počas magisterského štúdia a plánovala som tam aj žiť. Po ukončení vysokej školy v roku 2014 som žila vo Fínsku a neskôr aj v Prahe. Pracovala som vtedy v sales & marketing a od kolegyne som dostala ideu poslať si žiadosť na zabíjačkovú sezónu na Islande, ktorú tam ona zažila v rok predtým. Cítila som, že potrebujem zmenu a v Prahe som ostať žiť nechcela. Takže aj keď nejem mäso a netušila som, do čoho idem, žiadosť som si poslala, v práci požiadala o neplatené voľno a v septembri 2017 som priletela na Island. Po odpracovaní deviatich týždňov som vedela, že sa sem chcem presťahovať, hoci som ešte nepoznala celý ostrov a žila v mestečku so 700 obyvateľmi. Pokoj, príroda a voľnosť sú tri slová, ktoré najlepšie vystihujú, prečo som sa presťahovala na Island, kde žijem od marca 2018.
Island má mnoho tvárí: Z marketingu do mäsokombinátu – to môže znieť všelijako, avšak ja som tú zmenu potrebovala a v druhom najväčšom islandskom meste Akureyri som našla svoj druhý domov. Som rodená Martinčanka a našu prírodu Malej Fatry mi Akureyri veľmi pripomínalo, avšak tu je to iné. Ako závodná plavkyňa a profesionálna športovkyňa som od detstva cestovala a od skorého veku som vedela, že na Slovensku žiť neostanem. Zimy na Islande sú dlhé s minimálnym denným svetlom, v lete je tu naopak svetlo 24 hodín a teplota málokedy dosiahne 20 °C. Na to som si asi zvykala najťažšie. Ale keďže milujem snowboarding, alpské lyžovanie, beh, cvičenie a tu si toho môžem užiť do sýtosti, pozitívne sa mi to vykrýva. Na druhej strane, Island ma naučil spomaliť. Všeobecná mentalita je tu pokojná, ľudia v práci pracujú, no nik nezabúda na svoj súkromný život a užívajú si ho, ako sa najlepšie dá.
Byť ženou na Islande: Je skvelé! Nik tu malým dievčatám nehovorí, že nemôžu vedieť, ako sa stavajú domy, šoférujú kamióny alebo robí akákoľvek iná práca, ktorá sa v iných krajinách ešte stále považuje za čisto mužskú. Moja dcéra je síce s jej blond vlasmi a svetlo modrými očami považovaná za krásnu, ale od ľudí počuje aj to, aká je šikovná, zručná, má dobré nápady a vie, že v živote môže byť, čím chce. Hoci je na Islande takmer pol roka tma, nikdy som sa nebála ísť sama behať o ktorejkoľvek hodine do lesa či po meste alebo ísť sama pešo v noci a počúvať hudbu. Taktiež sa nebojím nechať svoju dcéru hrať sa vonku bez dozoru alebo že ju tu niekto unesie. Na Islande sú najmenšie platové rozdiely, čo sa týka rovnakej práce vykonávanej mužmi a ženami, a to vďaka Islanďankám, ktoré v roku 1975 vyšli do ulíc bojovať za svoje lepšie práva.
Môj zamilovaný kút Islandu: Milujem Akureyri, mesto v ktorom žijem. Ďalej všetky spoty severného a východného Islandu, kde môžem ísť v máji či júni o desiatej večer na skialp a keď prídem na vrchol o polnoci, stále je svetlo a výhľady spolu s osvetlením polnočného slnka sú na nezaplatenie. Milujem sedieť v lete večer na útesoch za mestom a pozorovať veľryby a v úplnom tichu počuť, ako vyfukujú vodu. Ticho a totálna tma, keď vyjdete von z obývaných častí Islandu, to sú určite dve z vecí, ktoré na Islande milujem a nikdy neprestanem považovať za samozrejmosť. A fakt, že aj po ôsmich rokoch tu stále objavujem nové dych berúce miesta…
Najväčšie pikošky Islandu: Island má nie jedného, ale 13 Santa Clausov, po islandsky „jólasveinar-ov” a darčeky pod stromček nenosí Ježiško, ale rodina a priatelia. Islandské priezviská sa tvoria z krstného mena otca. Ak máte dcéru a otec sa napríklad volá Kristján, dcéra bude mať priezvisko „Kristjánsdóttir” a syn „Kristjánsson”. Ak sa ľudia zosobášia, ich priezviská sa nemenia, teda otec, mama a aj deti majú všetci rôzne priezvisko. Islanďania milujú bazény, takže bazén na plávanie a k tomu minimálne jeden hot tub nájdete aj v najmenších mestečkách či dedinách. Plus 98 % bazénov na Islande je vonkajších. Pred vstupom do bazéna sa ľudia musia osprchovať, v sprchách musia byť nahí a až potom si oblečú plavky a vojdú do bazéna. Ľudia tu namiesto papierových vreckoviek nepoužívajú žiadne a všetok obsah svojich nosov takzvane smrkajú do seba. Zvyknúť si na tento zvuk mi dalo riadne zabrať (smiech). Islanďania milujú hovoriť o počasí, aj preto existuje viac ako sto rôznych slov pre „vietor”. Islandčina sa od dávnej minulosti takmer vôbec nezmenila. Na Islande existuje len letecká, lodná a automobilová doprava. Nejazdia tu žiadne vlaky, električky či metro.
Silvia Emilsson Kučerová
Moje islandské chodníčky: Na Island som prišla pred deviatimi rokmi. Po ukončení bakalárskeho štúdia sociológie som pokračovala na magisterskom štúdiu a chcela som sa konečne naučiť po anglicky, keďže dovtedy som mala v škole nemčinu. Možno to znie ako zvláštny dôvod na presťahovanie, ale keďže na Islande každý hovorí perfektnou angličtinou od malých detí až po dôchodcov, bol to skvelý nápad. Do pol roka som sa už vedela dobre dorozumieť. So sestrou sme si zbalili kufre a prišli navštíviť kamarátov, ktorí na Islande už žili. Pôvodne som si myslela, že zostanem len rok, no Island ma očaril natoľko, že ho dnes považujem za svoj domov. Žijem tu a pracujem ako shift manažérka v hotelovej sieti a popritom mám malý biznis v oblasti zero-waste módy: háčkované a pletené výrobky značky Eco Graceful, ktoré vyrábam sama.
Byť ženou na Islande: Pre mňa je to super. Vyrastala som obklopená ženami – silnými, veriacimi ženami v našej rodine, a to ma formovalo. Na Slovensku sa človek ešte občas stretne s rodovými stereotypmi, no zároveň mám pocit, že je medzi Slovákmi určitá súdržnosť, navzájom sa potrebujeme. Muži nás oslavujú na Deň žien, Deň matiek a berú nás ako pevný základ rodiny. Na Islande je to trochu iné, žena tu nie je vnímaná len ako matka, ale aj ako líderka. Vidno to aj na vedení krajiny: prezidentka, premiérka, biskupka evanjelickej cirkvi aj šéfka polície – vsetko sú to ženy. Ženy tu môžu byť v podstate kýmkoľvek chcú a majú veľký vplyv na to, ako krajina funguje. Na druhej strane som sa tu stretla aj s názorom, že islandské ženy môžu pôsobiť chladnejšie alebo menej osobne. Mne je však najbližšia zlatá stredná cesta – keď má každý svoje miesto a je vážený za to, čo spoločnosti prináša. Či už ako prezidentka, alebo ako mama, ktorá sa stará o domov.
Môj zamilovaný kút Islandu: Výhľad z nášho bytu v Reykjavíku. Každý deň sa dívam na oceán a hory, na vežu kostola Hallgrímskirkja aj na sklenú kupolu múzea Perlan – a zakaždým cítim vďačnosť za tento krásny pohľad, ktorý sa mi nikdy nezunuje. Ak by som mala odporučiť miesto, ktoré stojí za návštevu, je to Reyðarfjörður na východnom pobreží Islandu. Nachádza sa tam nádherný drevený kostolík privezený z môjho rodného Podpoľania – miesto, ktoré spája Island s kúskom môjho domova. Kostol bol privezený a vysvätený v roku 2017 vďaka Dávidovi Tencerovi, biskupovi zo Slovenska, ktorý pôsobí v Reykjavíku. Jeho prítomnosť má pre slovenskú komunitu na Islande veľký význam, keďže aktívne spája krajanov žijúcich ďaleko od domova.
Témy, ktoré trápia svet: Ide o tému, ktorá je rozšírená po celom svete, ale aj na Islande má svoje špecifiká. Mám pocit, že problematika depresie každým rokom narastá a na Islande má ešte trochu inú podobu. Keďže tu máme takmer pol roka tmu, ľudia majú počas zimy väčšiu tendenciu podľahnúť depresiám. Islanďania sú preto zvyknutí cestovať v januári či februári do teplejších krajín, kde si dopĺňajú vitamín D. Práve slnko, zmena prostredia a oddych predstavujú pre mnohých spôsob, ako s týmto problémom bojovať a udržať si psychickú pohodu.
Najväčšie pikošky Islandu: Niektoré slová máme rovnaké ako v slovenčine, napríklad akurát, fľaša – flaska. Zoznam krstných mien je na Islande schvaľovaný štátom, takže neexistuje možnosť pomenovať deti podľa filmových hrdinov či trendov. Island nemá železnice a takmer žiadne stromy, čo ešte viac zvýrazňuje jeho surovú, otvorenú krajinu. Bol prvou krajinou, ktorá zaviedla zákon o rovnakej mzde pre ženy a mužov. Zmrzlinárne sú otvorené každý deň, často až do polnoci a na zmrzlinu sa chodí, aj keď je vonku desať stupňov pod nulou.
Kristína Kysucká
Moje islandské chodníčky: Nikdy som nebola typ človeka, ktorý by sa sám vybral na koniec sveta. Skôr som patrila k tým opatrnejším a po skončení vysokej školy v roku 2018 som mala pocit, že vlastne ešte neviem, kam ďalej. Vtedy mi sestra, ktorá bola vždy dobrodružnejší typ, navrhla, aby som za ňou prišla do Kanady, kde bola v tom čase v rámci programu Working Holiday. Zobrala som to ako ideálnu príležitosť vycestovať, spoznať kus sveta a zlepšiť si angličtinu. Keď sa mi po roku blížil koniec víz, rozhodla som sa podať si žiadosť na Nový Zéland, tentoraz už sama. Pred vstupom do krajiny však bolo potrebné preukázať sa určitou finančnou sumou, a tak mi kamaráti poradili Island ako dobré miesto, kde sa dá rýchlo a férovo zarobiť. Dostala som prácu v hoteli a odpracovala si jednu sezónu. Už vtedy som však mala silný pocit, že sa na Island ešte vrátim. Tá krajina ma niečím očarila aj napriek tomu, že som z nej nevidela veľa. A vtedy som sa cez internet zoznámila s Jurajom. V tom roku sme sa však ešte osobne nestretli. Podarilo sa nám to až o niekoľko mesiacov neskôr, keď som sa kvôli pandémii neplánovane vrátila z Nového Zélandu na Slovensko. V roku 2021 sme sa už na Island vybrali spolu. Najskôr sme pracovali v hoteli na juhu ostrova, neskôr sme sa presunuli na sever, ktorý nám sedí omnoho viac – pôsobí autentickejšie a pokojnejšie. Dnes žijeme v oblasti jazera Mývatn, na jednom z geotermálne najaktívnejších miest na Islande. V okolí sa nachádzajú sopečné krátery, lávové polia, horúce pramene a krajina tu vyzerá ako z inej planéty. Island pre mňa začal ako dočasná zastávka, no postupne sa stal miestom, kde som zakotvila – bez veľkých plánov, za to s istotou, že som tam, kde mám byť.
Island má mnoho tvárí: Prvýkrát mi Island ukázal svoju najznámejšiu tvár, dramatickú prírodu, ticho, priestor a pocit slobody. Zároveň ma hneď prekvapilo počasie, ktoré sa tu dokáže zmeniť doslova v priebehu pár minút. Rýchlo som pochopila miestne príslovie, že ak sa ti nepáči počasie, stačí pár minút počkať a ono sa zmení. Postupne ma však ešte viac než krajina začala prekvapovať mentalita Islanďanov. Majú veľký nadhľad, pokoj a schopnosť prijať veci tak, ako prídu. Ich známe „þetta reddast“ (všetko sa nejako vyrieši) mi zo začiatku prišlo ľahkovážne, dnes ho však vnímam ako formu vnútornej stability a zdravého odstupu od stresu. Silným momentom pre mňa bolo aj obdobie pandémie, ktoré som tu zažila. Prekvapilo ma, ako pokojne a systematicky Island krízu zvládol. Rozhodnutia robili odborníci, informácie boli jasné a keď nám kvôli pozastavenému turizmu skrátili mzdu, štát jej časť dorovnával. V ťažkom období to vytváralo pocit bezpečia a dôvery v systém.
Krajina s vysokým životným štandardom: Do veľkej miery je to pravda, hoci nie pre všetkých rovnako. Napríklad je výrazný rozdiel medzi životným štandardom v meste a na vidieku. Život je tu drahý, najmä čo sa týka bývania a bežných výdavkov, no mzdy sú tomu vo všeobecnosti prispôsobené. Moja situácia je však pomerne špecifická. Žijem a pracujem na vidieku v hoteli, kde mi zamestnávateľ za symbolický poplatok poskytuje ubytovanie aj celodennú stravu. Vďaka tomu cítim výraznú ekonomickú stabilitu, nemusím riešiť každé euro a viem plánovať život bez stresu z financií. Pre mňa sa vysoký životný štandard prejavuje najmä v pokoji, istote a jednoduchosti každodenného fungovania.
Byť ženou na Islande: Rovnosť pohlaví tu človek cíti skôr nepriamo, v tom, ako je nastavená spoločnosť a aké sú očakávania. Ženy tu nemusia neustále dokazovať svoju hodnotu, ich prítomnosť v rozhodovacích pozíciách je úplne bežná a nikto ju nespochybňuje. Mnohé Islanďanky zastávajú vedúce funkcie, čo sa tu považuje za samozrejmosť, nie výnimku. Tento rok dokonca nastal historický moment, keď ženy stáli na čele všetkých hlavných verejných aj súkromných univerzít, koalícií vládnych strán aj mestskej rady. Zároveň Island vedú ženy aj na najvyššej úrovni: prezidentka, premiérka, biskupka, národná policajná komisárka či štátna prokurátorka. Tento stav však nevznikol náhodou ani zo dňa na deň. Je výsledkom dlhodobej cesty, ktorá sa začala už v roku 1975, keď islandské ženy vstúpili do tzv. Women’s Day Off. Na jeden deň nešli do práce, ani nevykonávali neplatenú prácu v domácnosti, čím doslova paralyzovali krajinu a upozornili na nerovnosti v odmeňovaní a postavení žien. Tento moment sa stal silným impulzom ku spoločenským aj legislatívnym zmenám a jeho dôsledky cítiť dodnes.
Najväčšie pikošky Islandu: Na severe Islandu v oblasti Mývatn, kde žijeme, sa chlieb pečie priamo v zemi a pstruh sa údi dymom zo sušeného ovčieho hnoja. Lávový ražný chlieb hverabrauð sa tu pripravuje vďaka geotermálnemu teplu už stáročia, keďže v oblasti nebolo drevo ani klasické pece. Na Islande sa ovce nevyužívajú na produkciu mlieka. Každú jar ich farmári vypustia do hôr, kde sa celé leto voľne túlajú bez dozoru. Začiatkom septembra potom prichádza každoročné zháňanie oviec známe ako réttir. Ide o veľkú tradičnú udalosť, pri ktorej sa stretávajú celé rodiny a spoločne hľadajú zvieratá v krajine. Na Islande rodičia nemôžu dať dieťaťu akékoľvek meno. Existuje tu oficiálna komisia pre krstné mená, ktorá posudzuje, či nové meno zapadá do islandského jazyka a gramatiky. Ak rodičia chcú netradičné meno, musia o jeho schválenie oficiálne požiadať. Island dokáže svoju geotermálnu energiu využiť na maximum. Vďaka nej sa tu nevykurujú len domy, ale aj chodníky, cesty či parkoviská. Geotermálne teplo zároveň umožňuje celoročné pestovanie zeleniny v skleníkoch. Islandská kúpacia kultúra sa nedávno dostala do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Bazény a vírivky tu neslúžia len na plávanie, sú prirodzeným centrom spoločenského života. Až do roku 1984 bol v Reykjavíku chov psov zakázaný. Dôvodom boli obavy o verejné zdravie, najmä šírenie parazitov. Po zrušení zákazu sú dodnes pravidlá pre psov pomerne prísne. Aj preto je Reykjavík mestom mačiek. Ešte donedávna patril Island medzi len dve miesta na svete, kde nežili komáre. Drsné počasie, vietor a nestále teploty im nedovoľovali prežiť. V lete 2025 sa však po prvýkrát objavili správy o výskyte komárov, čo odborníci dávajú do súvisu s miernejšími zimami a otepľovaním. Island má jednu z najvyšších mier vydávania kníh na obyvateľa na svete. Odhaduje sa, že približne jeden z desiatich Islanďanov počas života napíše a vydá knihu, písanie je tu prirodzenou súčasťou kultúry aj identity.
Simonetta Zalová
foto archívy
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2026)