Na Slovensku máme mnoho majstrov a majsteriek v rôznych športových disciplínach, farmaceutka a antidopingová komisárka Kamila Chomaničová je však zatiaľ prvá a jediná majsterka Slovenska v netradičnej športovej disciplíne, o ktorej mnohí z nás možno ani netušia, že existuje – v behu do schodov. A nielen to. Hoci Bratislava nie je mestom mrakodrapov, Kamila patrí k najlepším towerrunnerkám na svete.
1. Doma ste nielen najlepšia, ale boli ste aj prvá a dodnes asi aj jediná, ktorá sa tomuto športu venuje na medzinárodnej úrovni. Ako ste sa k nemu dostali?
Nie som prvá Slovenka, ktorá sa towerrunningu venuje na medzinárodnej úrovni. Pred 12 – 15 rokmi to bola Slovenka žijúca v Čechách, Jana Zatloukalová. Pred samotným towerrunningom som si v tínedžerskom veku vyskúšala viacero športov, od futbalu cez stolný tenis, cyklistiku, šerm až po beh, a nakoniec beh do schodov. Dostala som sa k nemu v podstate náhodne počas štúdia na vysokej škole. Po prvých pretekoch, beh na UFO (Most SNP v Bratislave), sa mi tento šport zapáčil a začala som si zisťovať, kde v blízkom okolí sa konajú podobné preteky. Začala som pretekať aj na podujatiach v Česku, Poľsku, Maďarsku a získavala som ďalšie skúsenosti. Následne som zistila, ako funguje svetový pohár v towerrunningu a mojím cieľom bolo bežať na vrchol najvýznamnejších stavieb sveta a popritom cestovať kade tade po svete.
2. Pamätáte si na prvé súťaže?
Prvé preteky boli v Bratislave – beh na UFO a ďalšie neskôr najmä v susedných krajinách. Každé preteky (aj schodisko) sú iné a aj preto sa mi tento šport zapáčil. Na prvých súťažiach som sa naučila hlavne to, že sa neoplatí prepáliť začiatok a radšej si rozložiť sily… V súčasnosti sa už s towerrunningovou komunitou na svetovej úrovni poznám a sme ako jedna veľká rodina. Hoci medzi sebou súperíme, navzájom sa tešíme z úspechu toho druhého. V začiatkoch bolo mojím snom bežať na Eiffelovu vežu, tie preteky som videla na Eurosporte a vtedy som si povedala, že by som tam raz chcela byť. A podarilo sa…
3. V rôznych športoch sa zdolávajú rôzne méty, v horolezectve napréklad „Koruna zeme“ (7 najvyšších vrchov na 7 kontinentoch) alebo „Trojitá koruna“ diaľkovej turistiky (tri najznámejšie americké traily). Existuje nejaký prestížny „veniec budov“ aj vo vašom športe?
Áno v towerrunningu je to podobne. Snom takmer každého towerrunnera je štartovať na pretekoch v ikonických budovách ako Shanghai Tower, Empire State Building, Eiffel Tower, či Taipei 101.
4. Už ste zdolali všetky štyri tieto méty a k tomu aj…
Torre Colpatria v kolumbijskej Bogote, Torre Latino v Mexico City, Ostankino Tower v Moskve, Ping An v čínskom Shenzene, Teletroni Tower v estónskom Talline, Macao Tower v Macau, Flame Tower v Baku, Sky Tower v Bukurešti a mnohé ďalšie v Európe. Preteky na Eiffelovu vežu sú výnimočné v tom, že sa na ne nemôže prihlásiť hocikto. Tzv. elite pretekári sú pozvaní na základe rankingu a výkonov, obdobne to platí aj na Empire State Building. Preteky v oboch budovách sa konajú až večer, a to má svoju čarovnú atmosféru. Kým na eiffelovke (1.665 schodov) sa štartuje jednotlivo, počas behu máte parádny výhľad na vysvietený Paríž. Keďže táto veža je však vlastne len konštrukcia, tak tam aj poriadne fúka. Na Empire State Building (1.576 schodov) štartujú pretekári v elite vlne spolu (zvlášť muži i ženy), pričom cieľ je na terase, na 86. podlaží. Štartovať na Eiffelovej veži pre mňa znamenal míľnik a splnený sen, ďalším míľnikom bol Empire, ktorý sa stal mojou srdcovkou. Shanghai Tower (3.398 schodov, 119 poschodí) je počtom schodov dvakrát taký ako Empire. Aj keď čísel poschodí sa udáva len 119, v skutočnosti ich je takmer 170. Veľakrát sú akoby dve poschodia zarátané len ako jedno číslo, a to je počas pretekov trochu mätúce. Beh na Shanghai Tower hodnotím ako jeden z najťažších, oveľa viac mi vyhovujú preteky v nižších budovách.
5. Treba sa na každý prestížny medzinárodný beh kvalifikovať či dostať naň pozvánku?
Kto figuruje v top 10 – 20 svetového rankingu, dostáva pozvánky na preteky svetového pohára, počet miesteniek však závisí najmä od finančných partnerov organizátora podujatia. Na to, aby sa človek prepracoval v rankingu čo najvyššie, je potrebné zbierať body z pretekov. Platí, že čím prestížnejšie podujatie, tým viac bodov môže bežec získať, konkrétne preteky majú svoj faktor bodovania. Len výhradne výkonnostní elite bežci môžu štartovať na pretekoch Empire State Building a Eiffelovej veži, na všetky ostatné preteky sa dostanú aj hobby bežci.
6. Nie sú schody ako schody. A beh po schodoch nie je len o nohách, ale aj rukách…
Na každých pretekoch, kde je zábradlie, sa ruky nielenže môžu, ale odporúča sa ich využiť. Dobrou technikou pri otočkách na jednotlivých poschodiach možno ušetriť cenné sekundy. Niektorí pretekári používajú iba jednu ruku, teda tú bližšiu k zábradliu, iní obe ruky – akoby si zábradlie prechytávali. Je to len o tom, kto je ako zvyknutý a kto má akú techniku. Towerrunning je však špecifický v tom, že každá budova a každé schodisko je iné. Všade je iné zábradlie, niekde guľaté, inde hranaté, šmykľavé či drsné a v rôznej výške. Čo sa týka schodov, nie je nutné bežať po jednom schode, väčšina bežcov berie naraz po dva schody.
7. Ktoré svoje preteky hodnotíte ako najúspešnejšie, najobľúbenejšie, najzradnejšie, najťažšie, najbizarnejšie a po ktorých ste sa cítili najvyšťavenejšia?
Najúspešnejšie: momentálne Empire State Building 2025, na ktorých som skončila na 3. mieste, tieto preteky sú aj moje najobľúbenejšie. Za najzradnejšie považujem tie v Shanghai Tower, keď som tam pretekala po prvý raz a zistila som, že mnohokrát sú tam dve poschodia zarátané iba za jedno. To ma psychicky dosť ubilo. Najťažšie, alebo jedny z najťažších, boli preteky na Taipei 101, schody tam sú pomerne vysoké a brať ich po dvoch bolo extrémne náročné. Za najbizarnejšie by som označila preteky v kolumbijskej Bogote, kvôli redšiemu vzduchu vo vysokej nadmorskej výške. V cieli na terase budovy Torre Colpatria sme boli v nadmorskej výške takmer 3.000 metrov.
8. Kde sa vám najlepšie trénuje?
Trénujem hlavne na schodoch v paneláku, kde bývam a potom aj vo výškových budovách v Bratislave, kde som dostala povolenie. Ďalej cvičím s vlastnou váhou, behávam intervaly i dlhšie behy a v lete aj bicyklujem.
9. Má towerrunning ako šport zaujímavé dejiny?
Behanie po schodoch sa prvýkrát spomína v roku 1730 v Londýne. Prvé oficiálne preteky sa konali v Paríži v roku 1903 a v roku 1905 nasledoval prvý beh na Eiffelovu vežu. Šport sa postupne rozšíril do ďalších krajín, v roku 1978 aj do USA s prestížnym Empire State Building Run-Up.
10. Z minulosti vybehnime do budúcnosti. Kam smeruje towerrunning? Čo ho ženie vpred a čo brzdí?
Towerrunning smeruje k väčšej profesionalizácii a rastúcej svetovej popularite. Vpred ho ženie záujem o mestské výzvy i ikonické miesta, brzdí ho najmä menší mediálny dosah. Globálne sa šport stabilne rozvíja v krajinách s množstvom mrakodrapov a silnou komunitou (USA, Nemecko, Ázia). Na Slovensku sa postupne kreuje komunita towerrunnerov. Prostredníctvom Slovenského pohára behu do schodov (preteky konajúce sa okrem Bratislavy aj v Banskej Bystrici, Košiciach, Levoči či Humennom) sa šíri povedomie o tomto športe po celom Slovensku. V Bratislave sa pravidelne konajú aj tréningy pre verejnosť usporadúvané z iniciatívy Towerrunnig Slovakia a Športovej nadácie Kotrmelec.
Simonetta Zalová
foto archív Kamily Chomaničovej
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2026)