Vždy je to rovnaká pesnička. Ráno, takmer v polospánku hľadám hrubé vlnené ponožky od tety Dany a kým si stihnem uvariť druhú kávu, cez okno vlezie slnko drzé ako trhovníčka niekde na rínku a zabŕda.
Ešte včera sme sa babušili do kabátov, nadávali na sychravé rána a zrazu – bác! Jar je tu. Ani sa nestihnete poriadne privítať so snežienkami a už sa na vás vyškierajú narcisy. Jar má vždy fofry, zem puká od nedočkavosti a vy máte pocit, že ak si na chvíľu zdriemnete, prešvihnete ročné obdobie.
Všimli ste si to? Jar už dávno nechodí pomaly a dôstojne. Príde si ako neohlásená návšteva, čo vám všetko zje a vypije všetko víno, narobí prievan a kým stihnete vytiahnuť poltopánky, už je horúco ako v peci. Ani sa nestihnete poriadne nadýchnuť vlhkej vône prebúdzajúcej sa hliny a už sa prach víri pod kolesami bicyklov.
Jar je vlastne trochu neslušná. Prebehne okolo, ledva zakýva a už sa obzerá po lete. Ale aj tak ju všetci vyčkávame. Aj keby trvala len tie tri dni, kedy je vzduch sladký ako bazový sirup a kedy máme všetci pocit, že sme o desať rokov mladší a o polovicu ľahší…
Keď sme bývali nad Modrou v hamrštíle, vybehli sme von vo svetroch, hoci zem bola ešte studená ako psí ňufák a mama nás z okna okrikovala, že si koledujeme o zápal pľúc. Ale my sme každý rok konča záhrady pod čerešňou snorili, či sa ešte netlačia von prvé fialky. A o týždeň sa už zástupy Modranov valili na fialky. Jar v záhrade, o ktorej som písala, nepočúva nikoho.
Aj na cintoríne – len čo sa trochu oteplí, vyroja sa modranské babičky, akoby ich niekto naraz vypustil, vyťahujú krhle, šúrujú mramor a po zimnom spánku tam robia taký poriadok, že by sa aj tí pod zemou mali mať tuším na pozore. Polievajú čerstvo vysadené sirôtky s takou vervou, akoby od toho, ako cvrliká voda, závisel chod vesmíru. No nepolievajú len hroby, udržiavajú vodovodnú sieť medzi svetom živých a tými, čo odišli na jeseň. Prúd vody je nitka, ktorá prišíva prítomnosť k večnosti. A najdojímavejší je kontrast medzi babičkami, čo sa zvŕtajú s metličkami okolo hrobov a tichom tých, ktorí už na ostré jarné slnko nemusia žmúriť…
Jar je drzá všade. Na parížskom Montmartri, kde sa medzi mačacími hlavami mieša s vôňou rannej kávy a čerstvých croissantov, v londýnskych parkoch, kde ju vidno na napnutých kožených remienkoch, ľudia vybehnú a ich psy akoby sa zrazu zbláznili, sú to jarné psy so šialenými očami, paf z dráždivej vône čerstvej trávy, čo sa im pletie pod laby a majitelia za nimi vlajú ako farebné zástavy, nestíhajú brzdiť na vlhkom machu a všetci dohromady tvoria jeden chaotický, radostný uzol, a medzitým v Pittsburghu, na Squirrel Hill, kde dopadá tieň ginka na chodník pod rovnakým uhlom ako tieň našej moruše u nás vo dvore a veveričky skáču po stromoch s takou istou nedočkavosťou ako modranské mačky po plotoch, alebo v Kremse, aj vo Weimare ľudia vyjdú do ulíc, žmúria do slnka a hľadajú jar, no ona je už dávno o tri ulice ďalej, prezlečená za horúce popoludnie. Akoby to ani nebol čas, len geometria svetla, ktoré sa mení tak rýchlo, až sa rozmazáva pred očami. V zlomku sekundy sa kontinenty spoja.
Marec nám neponúka len príchod, ale aj únik. Ako cestovatelia vyskočíme z rozbehnutého vlaku len preto, že sme zacítili vôňu kvitnúcich stromov a kým sa oprášime od pľušte, vlak s nápisom „Jar“ je už len malou bodkou na obzore. Zostalo po ňom ticho a teplo, ktoré nás núti rozopnúť si gombík na kabáte.
Ani náš pes už v marci nie je tým ospanlivým domácim povaľačom, ktorý v januári pripomínal skôr chlpatú predložku pred pecou v obývačke než živého tvora. Vtedy sa nechal vystrčiť pred dvere len s najväčším sebazaprením, vrhajúc na nás pohľady plné nespravodlivosti. Dnes je to iný pán. Prieskumník v službách Jari, diskrétny diplomat medzi plotmi a filozof s ňufákom hlboko zaboreným vo zvyškoch vlaňajšieho lístia, kde študuje dejiny susedstva.
Náš krpatý bedlington Helios sa zrazu snaží obehnúť zemeguľu v rekordnom čase, akoby sa bál, že mu niekto tú guľatú hračku spod labiek odkotúľa. Každý strom je preňho ako knižnica správ a vonných odkazov, ktoré číta s vážnosťou učenca. Záhrada nie je kusom zeme, sú to čerstvé ranné noviny, kde hľadá rubriku „Kto tu bol pred chvíľou“ a „Kam zmizla kosť“. Keď sa vracia domov, už nepripomína obláčik, ktorý by ste si chceli pohladkať. Vyzerá ako zablatený baník, ktorý práve vyfáral z najhlbšej šachty kdesi v Durhame, s tvárou čiernou od hliny a srdcom plným splnených vôní. Kým si v predsieni odkladám kabát, náš baránok si to s nevinným výrazom bábätka, že by mu aj svätý Peter otvoril bránu bez otázok, namieri rovno do perín. Čerstvo vyprané obliečky preňho zjavne predstavujú prázdne maliarske plátno. Zanechá na nich zablatený odtlačok dobrodružnej cesty – autentický podpis tuláka, ktorý práve dobyl svet a teraz si prišiel uplatniť nárok na kúsok raja na perine.
A zatiaľ čo sa dnu odohráva nežná okupácia periny, na rímse nad oknom prebieha celkom iná dráma. Vadia sa drozdy. Inak ako v zime. Vtedy možno šlo o poslednú zamrznutú bobuľu šípky, o prežitie, no dnes sú to majitelia nehnuteľností, architekti a žiarliví milenci. Stoja proti sebe, vyťahujú hrude a nadávajú si tak, až sa vám zdá, že tie „urážky“ sú v skutočnosti milostnými básňami. Celý vesmír tuším vznikol len preto, aby mal drozd kam položiť steblo trávy, snažia sa jeden druhého prekričať, aby nebolo počuť, ako im od toľkého očakávania búcha srdce.
Svet je skrátka plný dôležitých vtáčích sporov, zatiaľ čo náš „baník z Durhamu“ v posteli spí spravodlivým spánkom dobyvateľa, ignorujúc fakt, že sa stal stredobodom vesmíru, v ktorom sa práve perie biela bielizeň so sychravou skutočnosťou marcového dňa.
Svet je nezrozumiteľný. Prichádza a odchádza bez vysvetlenia, zanechávajúc po sebe babky na cintoríne, ktoré ako strážkyne dákeho rituálu svedčia o tom, že tu dnes ráno niekto bol a trebárs nechal otvorené okná dokorán, rozkvitnuté bzúkajúce stromy, vtáčie spory… Akoby niekto niekde na chvíľu odhrnul záves nad celou planétou, no urobil to tak rýchlo, že sa vzduch nestihol ochladiť a zostal visieť vo zvláštnom medzipriestore, kde sa vôňa modranskej hliny mieša s parížskym ozónom a pittsburghským dymom.
A tak tu stojím v rozopnutom svetri a s privretými očami, keď slnko konečne zalezie a vzduch trochu skrotne a pozerám sa na špinavé ruky od hliny, možno rovnaké ako ruky žien, čo sa mrvia v záhradách v Kremse alebo Grenobli. Sme jedna veľká rodina tých, čo sa v marci nestíhajú čudovať. Jar vonia ako sľub, ktorý sa nikdy celkom nesplní, lebo sa príliš ponáhľa. Ale kým je tu, je všetko v poriadku.
Užite si ten moment, kým jar znova nezbalí kufre, možno kým tento fejtón dočítate, už budete v zásuvkách hľadať opaľovací krém. Vaša Veve
Veronika Šikulová