Korida po provensalsky
Ak cestujete po Provensalsku, Arles nemôžete vynechať. Hoci sa mesto spája najmä s menom Vincenta van Gogha, má bohatú históriu siahajúcu až do staroveku, keď tu Gréci zriadili prístav, keďže do mesta viedol kanál spájajúci Rhônu so Stredozemným morom. Vtedy Arles súťažilo s Massiliou (dnešným Marseille) o prestíž významného obchodného centra a neskôr za Rimanov sa z neho stala dôležitá metropola starovekej Galie. Ako taká mala všetko, čo sa na prosperujúce antické mesto patrilo: akvadukt, kanalizáciu, verejné kúpele, fórum a cisár Augustus tu dal vybudovať divadlo so 7.000 miestami a tiež rímsku arénu pre 20.000 divákov. Dnes sa v nej namiesto gladiátorských zápasov koná camarguerská býčia korida. Na rozdiel od tej španielskej však nie je krvavá a nekončí smrťou zvieraťa. Namiesto toreadorov v aréne súťažia tzv. raseurovia, mladí muži v bielom oblečení, ktorí prenasledujú býka, snažiac sa mu v plnom behu ukoristiť z rohov ozdobu zo stužiek. Zlatá kokarda (Cocarde d’Or) sa koná vždy v prvý júlový pondelok a je najvýznamnejšou súťažou tejto provensalskej obdoby španielskej koridy.
Ryšavý šialenec v Arles
Van Gogh v Arles pobudol len 15 mesiacov, napriek tomu je s týmto mestom neodmysliteľne spätý. Prišiel sem v roku 1888 a očarený provensalskou krajinou bratovi Theovi napísal: „Je tu nádherné slnko a svetlo. Nepoznám miesto, kde by bola príroda krajšia.“ S predstavou, že v Arles založí „Ateliér juhu“, akúsi umeleckú komúnu maliarov, ktorí budú spolu žiť a tvoriť, sa nasťahoval do Žltého domu na námestí Place Lamartine. Zakrátko za ním pricestoval Paul Gauguin, no táto návšteva dopadla katastrofálne – maliari sa pohádali, Vincent si v amoku odrezal ucho, ktoré v obálke poslal miestnej prostitútke… Žltý dom v Arles už neexistuje, zato na Place du Forum stále stojí žltá kaviareň (dnes Café Van Gogh), ktorú holandský maliar zvečnil na obraze Terasa kaviarne v noci. Van Gogh v Arles zažil absolútny výbuch kreativity a namaľoval asi 300 obrazov, ale tiež sa tu nebezpečne rozvinula jeho duševná choroba. Po incidente s uchom miestni obyvatelia spísali proti „ryšavému šialencovi“ petíciu a z mesta musel odísť. Dobrovoľne nastúpil do ústavu pre duševne chorých v neďalekom Sait-Remy-de-Provence.
Čierne býky, biele kone
Južne od Arles, v delte rieky Rhôna, sa rozprestiera chránená prírodná oblasť mokradí, lagún, pasienkov, soľných a dokonca aj ryžových polí. Krajinu Camargue symbolizujú čierne býky, ktoré zápasia aj v arleskej koride, biele camargueské koníky menšieho vzrastu, odolné pre život v slaných mokradiach a tiež ružové plameniaky, jedny spomedzi 300 druhov vtákov, ktoré tu hniezdia. Práve tento močiarny kraj porastený tŕstím patrí medzi najvýznamnejšie miesta výskytu plameniakov v celom Stredomorí. Camargue je tiež slávne kvôli ružovým soľným pláňam – soľ sa v tunajších plytkých lagúnach ťažila už od staroveku. Jej jemné ružovkasté sfarbenie spôsobujú drobné riasy (Dunaliella salina) a mikroorganizmy, ktoré žijú vo veľmi slanej vode a obsahujú veľa betakaroténu. Rovnaký betakarotén, ktorý farbí vodu v salinách, prijímajú v rámci potravinového cyklu aj plameniaky a vďaka nim majú svoje typické ružové perie.
Elyzejské polia mŕtvych
Pozostalí ich posielali zo širokého okolia po rieke Rhôna – nebožtíkov, ktorých truhly aj so zlatou mincou pre prievozníkov vyložili za hradbami Arles, odkiaľ putovali na cintorín Alyscamps. Tam chcel byť pochovaný každý – po boku niektorého z ranokresťanských svätcov mal zaručenú cestu do neba a čím bližšie, tým blaženejší večný život ho čakal. Túto prestíž si cintorín získal už v 4. storočí n. l., keď v ňom na večnosť spočinul napríklad svätý Trophimus, prvý biskup v Arles či svätý Genesius, ktorý zomrel za svoju vieru ako mučeník. Na pohrebisku čochvíľa bol taký nátresk, že sa nebožtíci v kamenných sarkofágoch ukladali až v troch vrstvách nad sebou. Alyscamps sa využíval až do stredoveku, hoci presťahovanie relikvií svätého Trophima do katedrály v roku 1152 jeho prestíž znížilo. Počas renesancie bola nekropola systematicky drancovaná, pričom mestskí radní dávali sarkofágy významným návštevníkom a pohrebné kamene používali miestni obyvatelia ako stavebný materiál. Ak sa vyberiete na prehliadku tejto ranokresťanskej nekropoly, z ktorej je dnes múzeum pod holým nebom, pôjdete v stopách Van Gogha a Gauguina, obaja maliari si Alyscamps vybrali ako prvé miesto pre svoje expedície a tu maľovali vedľa seba.
Z juhozápadného Francúzska
Simonetta Zalová