Navrhovať s pokorou, v harmónii s prírodou a klásť etiku pred estetiku – tak chce projektovať svet architektka Viktória Žigmundová. V Japonsku skúmala domy s krátkou životnosťou, v Prahe so spolužiakmi pestuje akustické panely z podhubia a na Slovensku stavia indiánske sauny či pustovne, aby študentom dopriala reálny dotyk s remeslom. Skúsenosti zo sveta však túži prinášať domov. Lebo ako sama hovorí: „Záleží mi na tom, aby tu bolo lepšie.“
Čo si na budovách všímate ako prvé, keď prídete na cudzie miesto?
Ako prvé si všímam materiály. Z čoho je budova postavená, čo ma obklopuje v interiéri, ale aj aké stromy rastú vonku. Hovorí sa, že architekta spoznáte podľa toho, že sa dotýka všetkých stien a ohmatáva všetky povrchy. A je to tak, architektúra je veľmi haptická profesia. Najviac ma vedia nadchnúť prírodné materiály – drevo, hlinená podlaha či omietka, kameň, slamená strecha, kôra… Dotýkať sa ich je veľmi prirodzené, prinášajú mi pocit pokoja a komfortu. To, čo mnohí nazývajú „vôňa novoty“, je v skutočnosti často len vôňa formaldehydu. V interiéroch sa dnes obklopujeme množstvom priemyselne vyrábaných materiálov a lepidiel. Aj preto ma zaujíma nielen to, ako priestor vyzerá, ale z čoho je vytvorený a ako na nás pôsobí. A potom si všímam, ako sa v budove cítim. Môže to znieť abstraktne, no budovy sú pocity, spomienky, zážitky. Aj keď je zrak naším najdominantnejším zmyslom, priestor vnímame celým telom. Cez vôňu babkinej skrine, vŕzganie drevenej podlahy alebo dotyk jemného čalúnenia na sedačke
Minulý rok ste sa vrátili zo stáže v Japonsku. Čo z bežného života Japoncov vás tam najviac prekvapilo?
V Japonsku som nechala kúsok seba. A Japonsko zasa nechalo kúsok seba vo mne. Hneď po príchode som si všimla všadeprítomnú spoločenskú empatiu. Prekvapilo ma, s akým rešpektom sa k sebe ľudia správajú. Vidno to v každodenných drobnostiach: uklonia sa na znak úcty, čaj podávajú dvoma rukami, rešpektujú osobný priestor, vo vlaku netelefonujú ani nerozprávajú nahlas, nenosia silný parfum. Veľmi vnímajú svoje okolie a premýšľajú nad tým, ako ich správanie pôsobí na druhých. Postupne som ale spoznala aj odvrátenú stránku tejto ohľaduplnosti. Niekedy im viac záleží na tom, čo si myslia ostatní, než na tom, čo sami chcú. Boja sa vykročiť zo zaužívaných pravidiel alebo urobiť chybu. Jedna spolužiačka z Kjóta napríklad skonštatovala, že ju štúdium architektúry nebaví, ale nemôže s ním úplne prestať, pretože by to spoločnosť vnímala ako zlyhanie. Na Kyoto University of Arts ma prekvapili aj vzťahy medzi spolužiakmi. Nadviazať hlbšie priateľstvo trvalo dlhšie, než som bola zvyknutá a mnohí trávili veľa času sami. Byť osamote je tam úplne normálne, čo môže byť príjemné. Z našich rozhovorov som ale cítila, že niektorí prežívajú aj osamelosť. Naučilo ma to, že snaha „nebyť na príťaž“ má svoje hranice. Keď kvôli nej potláčame vlastné potreby, ohľaduplnosť sa môže zmeniť na sebazaprenie.
Na škole ste mentálne spomalili. Aj kvôli tomu, že bola v lese?
Na študijnom pobyte v Japonsku som sa skutočne cítila trochu ako na meditačnom pobyte. Žila som v Kjóte, veľmi zelenom meste a školský kampus bol na kopci v lese. Už pohľad z okna ateliéru na zeleň ma upokojoval. Keď som potrebovala prestávku, vyšla som z učebne rovno do borovicového lesa. Na vrchu kopca sme mali školskú farmu a ja som si zapísala voliteľný predmet farmárčenie. Jeho hlavnou myšlienkou bolo pochopiť vzťah medzi umením a prírodou. Na prvej hodine v októbri nám učiteľ povedal, že ak chceme tvoriť umenie, musíme najprv porozumieť tomu, ako tvorí príroda a tvoriť s rešpektom k nej. Pripravovali sme pôdu, sadili semiačka, polievali a tešili sa z prvej úrody. Pestovali sme napríklad ryžu, brokolicu, arašidy, čínsku kapustu, huby shiitake či čerešne. Učili sme sa aj úrodu spracovať – varili sme ryžu, pripravovali ľanový olej a spracovávali bavlnu na priadzu. Stretávali sme sa raz za týždeň a niekedy náš program pozostával z pozorovania jesenných farieb listov, hmyzu alebo zbierania kameňov. Na konci hodiny sme si zapísali do denníka, čo sa nám páčilo. Z týchto zápiskov sme potom dostali známku. Práve tento pravidelný rituál ma naučil spomaliť. Dni, keď som odložila notebook aj architektúru a hrabala sa v hline, boli očistné. Pomohli mi priniesť do práce balans.
Prečo v Japonsku uprednostňujú domy s krátkou životnosťou?
Podľa mňa sa v tom stretávajú dve veci – kultúrne prijímanie pominuteľnosti a ekonomika. Pri takzvaných „jednorazových domoch“ sa s domom ráta približne na 20 až 50 rokov, teda často na život jednej generácie. Potom ho nahradí nový. Je to iný spôsob uvažovania, než na aký sme zvyknutí v Európe. U nás očakávame, že nehnuteľnosť bude časom naberať na hodnote, kým v japonskom modeli samotný dom hodnotu stráca. Jeho rekonštrukcia býva drahšia než novostavba. Do toho vstupuje aj vysoká dedičská daň, takže zdedený dom nemusí byť iba radosťou, ale aj príťažou. Častá obmena domov zároveň udržiava ponuku bývania relatívne vysokú. Práve v tom vidím zaujímavý rozdiel oproti nám: mladí ľudia sa tam môžu k vlastnému domu dostať skôr a s menším dlhom. Nejde teda len o to, ako dlho dom vydrží, ale aj o to, akú úlohu má v živote človeka.
Keď vidíte, ako mladí ľudia u nás bojujú s drahotou a nájmami, akú cestu riešenia tohto problému vidíte ako architektka?
Krízu bývania cítim aj na vlastnej koži. Vysoké ceny, nájmy, nákladné renovácie, pomalá výstavba. Mám pocit, že mnohí ľudia z mojej generácie, ktorí práve končia vysokú školu, už s vlastným bývaním ani nepočítajú. Na Slovensku má súkromné vlastníctvo nehnuteľnosti veľkú kultúrnu váhu. Patríme medzi krajiny EÚ s vysokou mierou vlastníctva bývania, a predsa to automaticky neznamená, že sme bohatí. Aj preto sa naň moja generácia začína pozerať inak. Vlastný byt mi nemusí zabezpečiť šťastie, keď zaň budem celý život splácať dlh. Občas mám tiež chuť vykašľať sa na investovanie a radšej si kúpiť slobodu. Dávať výplatu na letenky, cestovať a pracovať z notebooku z hociktorého kúta sveta. Ako architektka ale vidím potenciál v udržateľnej výstavbe, priaznivejšej stavebnej legislatíve a lepšom využívaní toho, čo už máme. Z japonského modelu by som si vzala najmä prácu s drevom, recykláciou a pravidelnou obnovou. Nemyslím si, že musíme celý model jednoducho preniesť k nám. V európskych mestách totiž niekedy nechýbajú samotné budovy, mnohé stoja prázdne a chátrajú. Otázkou je, ako ich dostať späť do života a k ľuďom, ktorí potrebujú bývať. Vnímam v tom aj problém investičných bytov, nízkej dostupnej ponuky a našej silnej potreby niečo vlastniť. Riešenie preto podľa mňa nespočíva iba v inom type domu, ale aj v tom, ako s bývaním zaobchádzame – či ako s investíciou, alebo miestom na život.
Ako do toho zapadá koncept pomalej architektúry?
Pomalá architektúra uprednostňuje lokálne materiály, remeslo a šetrnosť k životnému prostrediu pred rýchlou masovou výstavbou. Počíta s tým, že priestor sa časom mení a my sa oň priebežne staráme. Nejde ani tak o rýchlosť stavania, ako o vzťah, ktorý si k domu vytvoríme. Dôležitá je ochota starať sa oň počas jeho života. Pomalá starostlivosť o dom môže vyzerať ako prebrúsiť každých pár rokov drevo, opraviť občas hlinenú podlahu či doplniť starnúcu slamenú strechu.
S akými netradičnými materiálmi či technikami ste sa v Japonsku stretli?
Pracovala som napríklad s bambusom. Používa sa ako výplň stenových konštrukcií alebo na strešné laty. V Japonsku ho pritom vnímajú takmer ako burinu, pretože rastie rýchlo a nekontrolovateľne. Mňa zaujíma práve jeho potenciál: je pružný, pevný a vidím v ňom možnosti, ako v niektorých prípadoch nahradiť oceľ dostupnejším prírodným materiálom. Veľmi ma bavilo aj spoznávanie strešnej krytiny z borovicovej kôry. Je krásne, že kôra už v prírode robí presne to, čo od strechy potrebujeme – odvádza vodu a chráni materiál pod ňou. Takáto strecha sa skladá zo siedmich vrstiev starostlivo opracovanej, nastrihanej a očistenej kôry, prevažne z cyprusového stromu. A opäť sa vraciame ku starostlivosti, pretože aj o túto krytinu sa treba v priebehu rokov starať.
Čo vás naučila architektúra v Japonsku?
Navrhovať v harmónii s prírodou a s pokorou. Pokoru chápem ako rešpekt k miestu, v ktorom architektúra vyrastá. Všímať si miestnu klímu, dostupné materiály aj zmeny, ktorými bude stavba prechádzať. Nesnažiť sa za každú cenu pretlačiť vlastné architektonické ego. Práve empatia ma obohacuje, pretože sa potom dívam na svet s väčšou láskou. Japonská architektúra ma naučila, že navrhovanie sa nekončí odovzdaním hotovej budovy. Patrí k nemu aj premýšľanie o tom, ako bude starnúť a ako sa o ňu budeme starať.
V Japonsku ste spoznali filozofiu seijaku. Podarilo sa vám ju začleniť do vášho života?
Seijaku je pre mňa pokojný stav ticha. Nie iba absencia zvuku, ale vnútorné vyrovnanie a schopnosť zostať pokojná aj uprostred okolitého chaosu. V zenovej estetike ho nájdeme napríklad v minimalistickom umení, zenových záhradách alebo pri čajovom ceremoniáli. V Japonsku sa mi tento pokoj udržiaval ľahko. Chodila som na meditácie do chrámu, prechádzala sa záhradami a trávila veľa času sama so sebou. Okolo mňa bolo čisto, ticho, harmonicky. Sľúbila som si, že si tento japonský vnútorný pokoj uchovám čo najdlhšie. Lenže po návrate prišiel spätný kultúrny šok. Pamätám si, ako som sa rozplakala v prvom autobuse z viedenského letiska. Na lavičke boli nalepené žuvačky a vodič bol nepríjemný Slovák. Po dlhom čase som počula slovenčinu a zrazu na mňa doľahlo, do akej reality sa vraciam. V tej chvíli mi pripadala špinavá, pesimistická a hlučná. Vtedy mi Japonsko veľmi chýbalo. Zistila som, že udržať si pokoj v rušnom prostredí je oveľa ťažšie. Dodnes ma vie pohltiť pracovný stres. Snažím sa ale pripomínať si, že môžem spomaliť, oddychovať a necítiť sa previnilo, keď nie som nonstop produktívna. Seijaku si teda stále držím, iba sa muselo prispôsobiť môjmu európskemu životu.
Ako majú v Japonsku nastavenú rovnováhu medzi prácou a súkromím?
Moja skúsenosť bola oveľa lepšia, než som čakala. Pred príchodom som mala predsudky – počula som veľa o náročnej pracovnej kultúre, neplatených nadčasoch a prepracovaní. V japončine dokonca existuje slovo pre smrť z prepracovania. V mojej firme som ale zažila pravý opak. Šéf mi hneď v prvý deň predstavil pravidlá nášho architektonického ateliéru: žiadne nadčasy, žiadne dvíhanie telefónu ani odpisovanie na správy mimo pracovného času a žiadne vynechávanie obedovej prestávky. Lepšie pracovné podmienky, než som zažila v Európe! Posielal nám aj videá psychológov o tom, aká náročná je architektúra na sústredenie, čo s nami robí dlhé sedenie za počítačom a prečo potrebujeme prestávky. Duševné zdravie bolo súčasťou toho, ako sme pracovali. Zároveň však boli pracovné vzťahy formálnejšie. S kolegyňami som netrávila voľný čas, stretávali sme sa iba v práci a oslovovali sa priezviskami.
Vo vašej práci rada experimentujete. Čo vás priviedlo ku štúdiu podhubia?
Mycélium, teda podhubie, som objavila náhodou asi pred štyrmi rokmi na internete. Dočítala som sa, že z húb vzniká nový experimentálny kompozitný materiál a okamžite ma to zaujalo. Nápad som priniesla do školy ako súčasť ateliérového zadania na UMPRUM. Tak sa začalo moje skúmanie, čo všetko sa dá z húb vytvoriť.
Čo vás na nich najviac fascinuje?
Ich schopnosť premieňať odpad na niečo nové. Zakaždým som v úžase, keď sledujem, ako huba premieňa piliny, slamu, papier alebo kávovú usadeninu na pevný, funkčný materiál. Tá premena v čase a pozorovanie živého organizmu ma vždy nadchne. Huby vnímam ako inteligentné organizmy so skrytým potenciálom pre udržateľné staviteľstvo. Mycélium je pre mňa zaujímavé práve tým, že môže prepájať cirkulárnu ekonomiku, biologickú odbúrateľnosť a nízku uhlíkovú stopu. Niečo, čo by inak skončilo ako odpad, sa môže stať dizajnovým objektom alebo súčasťou budovy.
Platformu pre výskum hubového mycélia v architektúre, umení a dizajne som založila so spolužiakmi Antóniou Stretavskou, Jakubom Míčom a Kateřinou Suchánkovou. Keď spolu tvoríme, máme veľké nápady a vízie udržateľnej budúcnosti. Predstavujeme si domy, ktoré vyrastajú zo zeme, sú obrastené machom a hubami a na konci života sa rozložia späť do pôdy bez toho, aby po nich zostal odpad. Zatiaľ sme ale nenašli klienta, ktorý by chcel bývať v našom rastúcom hubovom dome (úsmev). Asi sú naše nápady predsa len trochu sci-fi. Aktuálne skúmame využitie mycélia v akustických interiérových paneloch. Zároveň rozvíjame výskum jeho spojenia s 3D tlačenou hlinou. Predstavujeme si, že by z tejto kombinácie raz mohla vzniknúť udržateľnejšia alternatíva k bežnej tehle. Baví nás, že pracujeme s materiálom, ktorý má potenciál meniť svet k lepšiemu, a pritom je taký dostupný. Nie je to niečo vzdialené, čo môže vzniknúť iba v drahom laboratóriu. S pestovaním mycélia môže človek experimentovať aj doma.
Experimenty sú vždy hop, alebo trop…
Nikdy nezabudnem na projekt, pri ktorom nám splesniveli všetky vzorky. Mycélium totiž potrebuje sterilné podmienky, aby rástlo tak, ako chceme. Jeho veľkým nepriateľom sú iné konkurenčné huby. Keď sa do vzorky dostane pleseň, náš plán sa môže rýchlo skončiť. Namiesto bieleho vankúšika mycélia hlivy ustricovej nám narástol čierno-zelený obláčik plesne Aspergillus. Do finálnych obhajob semestra zostávalo iba pár dní. Rozhodli sme sa teda vystaviť aj nepodarené vzorky, pretože aj neúspech je súčasťou výskumu. Prekvapilo nás, aké silné reakcie vyvolali a koľko ľudí má z húb a plesní strach. Naše experimenty nás veľa naučili. Aj o tom, že keď pracujeme so živým materiálom, nie všetko máme pod kontrolou. A že aj rozklad má svoje čaro.
Aké sú najsľubnejšie oblasti využitia húb v architektúre?
Veľký potenciál vidím v akustických a izolačných paneloch. Mycélium má zaujímavé akustické vlastnosti, odolnosť voči ohňu aj originálny vzhľad. Možnosti využitia ale siahajú ďalej – od nábytku, svietidiel a dekoratívnych stien až po experimentálne stavebné prvky či obaly. Dôležité je pre mňa aj to, čo sa s výrobkom stane, keď doslúži. Kým plasty alebo polystyrén zostávajú v prostredí veľmi dlho, pri mycéliu nás láka možnosť návratu materiálu späť do prírody, napríklad kompostovaním. Aj koniec života produktu by mal byť súčasťou navrhovania.
Dokáže mycélium konkurovať zaužívanej veľkovýrobe stavebných materiálov?
Verím, že pri niektorých produktoch má potenciál stať sa alternatívou. Práve preto skúmame akustické panely aj spojenie mycélia s 3D tlačenou hlinou. Zatiaľ sme vo fáze výskumu, ale naším cieľom je dostať sa ku stavebnému prvku, ktorý sa bude dať reálne používať. Jeho silu vidím v tom, že dokáže premeniť dostupný organický odpad na funkčný materiál. Zaujíma nás pritom celý jeho životný cyklus – z čoho vznikne, na čo poslúži a čo po ňom zostane. Chceme hľadať alternatívy, ktoré pomôžu znižovať emisnú stopu staviteľstva.
Prečo by mal človek chcieť v stene živú hubu?
Tá predstava znie divoko. Pre mňa však otvára najmä otázku nášho vzťahu k prírode. Občas mám pocit, že sme sa z biofílnej civilizácie stali biofóbnou. Namiesto blízkosti k živej prírode v nás rastie strach z nej. Často chceme dokonale sterilný dom, materiály, ktoré nikdy nezostarnú a ideálne nič, o čo sa treba starať. Filozofia Myceelabu ide opačným smerom. Zaujíma nás biofília, teda spojenie s prírodou: budovy prepojené s vonkajším prostredím, drevo, hlina, rastliny, huby a priestor pre biodiverzitu. Pre mňa je dôležité, aby sme prírodu nevnímali iba ako niečo za oknom, od čoho sa doma oddelíme. Chcem, aby nám architektúra pomáhala cítiť sa jej súčasťou.
Ako vznikol nápad na založenie združenia PRAKS, kde so študentmi staviate zaujímavé objekty od indiánskej sauny v stodole až po akustické inštalácie?
PRAKS vznikol z pocitu, že na školách architektúry chýba praktická výučba. S kolegami Matthiasom Arnouldom a Robertom Provazníkom sme chceli vytvoriť priestor, kde si študenti môžu vyskúšať aj to, čo sa za počítačom naučiť nedá. Už štvrtý rok preto organizujeme týždňové workshopy, počas ktorých vlastnoručne, spolu so študentstvom, staviame drobné stavby pre komunity po celom Slovensku.
Ktorý projekt je pre vás zatiaľ najpamätnejší?
Pustovňa pre umenie. V spolupráci s ateliérom HAUS a občianskym združením Pustovňa pre umenie sme navrhli a za štyri dni postavili malú rezidenciu v podkroví starej stodoly. Bola upletená z košikárskeho prútia. Dodnes si živo pamätám poslednú noc – nestíhali sme a klenbu Pustovne sme plietli až do štvrtej rána. Boli sme unavení, ale atmosféra bola stále živá. Počúvali sme dramáče, všetci priložili ruku k dielu a prút za prútom sme spoločne vypletali priestor. So svitaním sme si slávnostne buchli šampanské. Zaliala nás eufória, že sa nám spoločnými silami podarila taká krásna stavba. V nasledujúcom roku bola Pustovňa nominovaná aj na cenu CE ZA AR. Bol to pekný pocit zadosťučinenia a vďačnosti. Najsilnejšou spomienkou však pre mňa zostáva tá spoločná noc v stodole.
Zuzana Zimmermannová
foto Petra Oboňová
Celý rozhovor si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2026)