Železná ruda, pece, vyhne, uránové bane, trilobity či iné skameneliny, kovové cvočky do vojenských bagandží a tzv. cvokařské múzeum… Všetky tieto stopy minulosti narúšajú idylickú predstavu o oblasti stredných Čiech ako krajiny romantických hradov, zámkov, rozprávkových kulís a krásnej prírody. Karlštejn, Kutná Hora, Konopiště či Křivoklát patria k najväčším pokladom našich západných susedov a mnohé z nich s celoeurópskym významom. Krása skvostných zámkov a katedrál týčiacich sa k nebu je nesporná, lenže dejiny nie sú vždy len náhrdelníkom z jagavých skvostov…
Dejiny majú i svoju tienistú, tragickú či hanebnú stránku, a predsa vypovedajú o mnohom podstatnom. Tak je to aj v prípade pamiatok Stredočeského kraja, regiónu, ktorý obklopuje Prahu a historicky patrí k najbohatším oblastiam Česka. Odhaľme niekoľko menej známych podôb tejto rozmanitej krajiny. A začnime optimisticky. Pri českom baroku.
Skalka
Barokový sen
Prečo sem prísť: Pútnické miesto, výnimočná ukážka vrcholného dynamického baroka. S nečakanou provensalskou stopou.
Čo sa skrýva pod povrchom: Svet železnej rudy a baní, ktorý ju takmer pochoval.
Je to úžasný duchovný zážitok, prísť sem, navštíviť kostolík svätej Márie Magdalény, vystúpiť po obnovenej krížovej ceste so štrnástimi kaplnkami až k pustovni na vrchole zalesneného svahu, sadnúť si na lavičku pred ňou a chvíľu rozjímať. Skalka je ľahko dostupná aj z rušnej Prahy (autom či autobusom sa sem dá dostať za pol hodiny a ponúka aj príjemnú turistickú prechádzku. Z mesta Mníšek pod Brdy vedie na Skalku náučný chodník a návštevník môže pokračovať po jednej z najstarších značených turistických trás Klubu českých turistov, ktorá tadiaľto vedie už od roku 1889. Keďže Skalka je napojená na pomerne hustú sieť cyklotrás v Brdoch, možno si sem naplánovať aj výlet na bicykli. A do tretice – výlet na Skalku sa dá poňať i jednoducho ako oddych a relax. Nech už sa sem dopravíte akokoľvek, obzriete si kostolík, pokocháte sa výhľadom – za jasného počasia sa odhaľuje celá krajina stredného Povltavia. A potom si môžete sadnúť do bufetu na pohár vína či piva. Z pútnického miesta sa totiž časom stal aj obľúbený výletný cieľ. Na Skalke býval hostinec, neskôr hotel aj lesná tančiareň a medzi jej návštevníkmi nechýbali spisovatelia, básnici, herci ani hudobníci. Vlasta Burian mal v hostinci Sequens dokonca stálu izbu, ktorú si prenajímal na „dotočné“, ako nazýval oslavy po skončení filmovania.
S nádychom Provensalska
Areál Skalka, barokový komplex a pútnické miesto nad mestom Mníšek pod Brdy, sa nachádza uprostred brdskej krajiny. Tvorí ho kostolík, pustovňa, kláštor a 14 kaplniek krížovej cesty. Morová epidémia, ktorá v roku 1680 zasiahla Čechy, sa bolestivo dotkla aj Serváca Ignáca Engela z Engelflussu, pána mníšeckého panstva, keď počas moru zomrela jeho milovaná sestra. Engel, ktorý sám nemal deti, začal po tejto skúsenosti ešte intenzívnejšie premýšľať o pominuteľnosti svetského života a v tomto období dozrela jeho myšlienka vybudovať na vrchu nad Mníškom pútnický kostolík zasvätený Márii Magdaléne – dnešnú Skalku. Engelovci boli pôvodne pražský meštiansky rod a jeho zakladateľ zbohatol ako garbiar, keď získal monopol na výrobu kožených podošiev pre cisársku armádu. Skalka má teda prekvapivo svetský pôvod (pútnické miesto založil bohatý šľachtic, nie cirkev) a aj nečakaný provensalský nádych. Engel si za vzor pre kostolík vybral slávnu jaskynnú svätyňu Sainte-Baume v južnom Francúzsku, spojenú s legendou o Márii Magdaléne. Podľa stredovekej Zlatej legendy Magdalénu a jej spoločníkov vyhnali zo Svätej zeme a hoci ich nepriateľskí pohania posadili na loď bez plachiet, vesiel a kormidla, oni zázračne priplávali až do Provensalska. Práve tam mala Magdaléna stráviť posledných tridsať rokov svojho života pokáním v jaskyni Sainte-Baume. Podľa legendy za ňou každú kanonickú hodinu prichádzali anjeli a vynášali ju do neba, aby si vypočula ich piesne. Engel fascinovaný týmto príbehom vyslal v roku 1690 architekta Kryštofa Dientzenhofera do Francúzska, aby slávne miesto videl na vlastné oči a jeho podobu preniesol do Čiech. Dientzenhofer na Skalke vytvoril umelú jaskyňu, barokovú grottu. Jej interiér simuloval prirodzenú skalnú dutinu, pričom kaplnka mala pôsobiť ako tajomná jaskyňa: nepravidelné skalné steny a klenbu pokrývali mohutné umelé kvaple, pod nohami sa leskli kremenné okruhliaky… Za socializmu však Skalku vážne ohrozilo podkopanie pôdy, na ktorej barokové skvosty stáli a samotný kostolík bol v takom stave, že hrozilo jeho zrútenie.
Skalka dnes
Navonok tento malebný barokový areál pôsobí ako tiché miesto stvorené na rozjímanie, no pod Skalkou sa skrýval úplne iný svet – svet železnej rudy, ktorú tu ľudia dobývali po stáročia. Kopec doslova pretkali štôlne a banské chodby. V 50. rokoch 20. storočia ťažba začala prudko rásť a podzemné dobývanie ohrozovalo vzácny areál. Kopec sa otriasal v základoch, kostolík praskal a v teréne sa objavovali prepadliny. Od konca 40. rokov do zastavenia ťažby v roku 1966 sa tu vyťažilo 1,7 milióna ton železnej rudy a moderné bane siahali až do hĺbky okolo 330 metrov. Dnes sa Skalka už postupne vracia k životu. V kostolíku možno sledovať reštaurátorky priamo pri práci, keď kúsok po kúsku vracajú barokovej jaskyni pôvodnú podobu – čistia, spevňujú a zachraňujú to, čo prežilo jej dlhý a dramatický príbeh.
Huta Barbora
V zovretí železnej rudy
Prečo sem prísť: Svedectvo o tom, ako sa v Brdoch kedysi rodilo železo. A k tomu unikátna technická pamiatka celoeurópskeho významu.
Čo sa skrýva pod povrchom: Temný svet štôlní a nebezpečnej práce pod zemou.
Ak chceme pochopiť, prečo je brdská vrchovina taká bohatá na železo, musíme sa vrátiť približne päťsto miliónov rokov do minulosti. V dávnych moriach sa tu usadzovali rôzne sedimenty, z ktorých neskôr vznikli aj tzv. sedimentárne železné rudy. Brdy však neboli železné iba kvôli rude. Boli ideálnym miestom na výrobu železa aj preto, že sa tu stretli tri prírodné bohatstvá: ruda, les a voda. Drevo z brdských lesov sa v tzv. milieroch pomaly pálilo pod vrstvou zeminy s minimálnym prístupom vzduchu. Namiesto popola tak vznikalo drevené uhlie – ľahké výhrevné palivo využívané vo vysokých peciach. Potoky a rieky zasa poskytovali energiu na pohon hutníckych zariadení, vodných kolies, ktoré poháňali dúchadlá vháňajúce do pecí vzduch potrebný na horenie paliva. Huta Barbora predstavuje pôsobivú pripomienku železiarskej tradície Jinecka, oblasti okolo mestečka Jince. Až takú podmanivú, že dokáže zaujať aj človeka, ktorého technické pamiatky zvyčajne nechávajú chladným a metalurgia je preňho španielska dedina. Barbora však uhranúť dokáže – na prvý pohľad.
Aristokrat, metalurg, biznismen
Svoje meno dostala po manželke Václava Rosenbauma, riaditeľa železiarní v neďalekom Komárove. Rosenbaum pracoval pre Rudolfa, grófa z Vrbna, majiteľa železiarní. Boli dobrými priateľmi a spolu študovali na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. Rudolfa z Vrbna patril k najvýznamnejším metalurgom svojej doby nielen v Česku. A pritom bol šľachtic, ktorý svoj život mohol pokojne tráviť len správou majetku, na poľovačkách či v pohodlí svojich sídel. Od detstva ho priťahovali minerály a vzácne kamene, ktoré zbieral po celom svete a od mineralógie k hutníctvu nie je až tak ďaleko. Z koníčka sa postupne stala vášeň a napokon aj podnikanie. Keď mu už nestačili železiarne v Komárove, ktoré zmodernizoval, vyhliadol si panstvo v Jinciach. Bolo tu všetko, čo potreboval: ľahko dostupné ložiská železnej rudy, dostatok lesov aj vody. A tak sa rozhodol vybudovať novú vysokú pec – jej základný kameň položili 10. júna 1805. Riaditeľ Václav Rosenbaum bol v tom čase na služobnej ceste, a tak ho zastúpila jeho krásna manželka Barbora – a nová huta dostala jej meno. Postavili ju za päť rokov a výsledok bol na svoju dobu mimoriadne pokrokový: huta svojou konštrukciou patrila k najmodernejším v celej habsburskej monarchii. Vyrábalo sa v nej predovšetkým surové železo, pričom v zlievarni sa odlievali liatinové výrobky – od strojových súčiastok a masívneho riadu až po delové gule. Rudolf s Václavom, ako dvaja vynaliezaví kuchári experimentovali s „ingredienciami“ aj ich pomermi, až pec dokázala vyrobiť približne dvojnásobné množstvo železa oproti vtedajšiemu bežnému výkonu. Práca v hute bola nesmierne tvrdá, robotníci nastupovali na 12-hodinové šichty, pohybovali sa v bezprostrednej blízkosti žeravého materiálu, so železnou rudou manipulovali ručne. Keď dnes vystúpite až k ústiu pece, do ktorej sa suroviny dopravovali výťahom, dokážete si predstaviť, čo všetko museli znášať – prach, dym, žiar, neustály hluk… A vysoká pec nebola len miesto, kde sa vyrábalo železo. Bola to aj pasca, v ktorej jedna sekunda nepozornosti mohla znamenať smrť. Stačilo zakopnúť či stratiť rovnováhu a človek mohol do nej spadnúť. Pri teplote presahujúcej 1.500 °C nemal šancu…
Huta Barbora dnes
Barbora vydržala v prevádzke 64 rokov. Na svoju dobu šlo o špičkovú vysokú pec, lenže v priebehu jediného ľudského života sa hutníctvo dramaticky zmenilo. Barbora tavila železnú rudu pomocou dreveného uhlia, avšak nové železiarne prechádzali na výkonnejší a lacnejší koks z čierneho uhlia. Navyše brdské lesy nedokázali hutu donekonečna zásobovať obrovským množstvom dreva. V roku 1874 sa preto príbeh tejto železiarskej hute končí… Dnes je Barbora výnimočnou technickou pamiatkou európskeho významu. Jej najväčšou raritou je miera zachovania: vo vnútri sa dodnes nachádza pôvodné teleso vysokej pece aj množstvo pôvodných konštrukcií. Práve v tom spočíva jej veľká hodnota. Kým pri mnohých podobných železiarskych pamiatkach v Európe návštevník obdivuje rekonštruované objekty podľa pôvodných plánov a nákresov, v Barbore sa pozerá na veľkú časť skutočného originálu. Po desaťročiach chátrania jej nový život vdýchla rozsiahla revitalizácia. Pre odborníkov a lovcov technických pamiatok je návšteva Barbory takmer povinnou zastávkou. Pre turistov brázdiacich brdské chodníky či cyklistov, ktorých sem privedie cyklotrasa, môže byť nečakaným objavom – fascinujúcou zastávkou pri odhaľovaní tajomstiev brdskej krajiny.
Pamätník Vojna
Tragédia uránových baní
Prečo sem prísť: Bývalý komunistický pracovný láger, zachovaný takmer v autentickej podobe.
Čo sa skrýva pod povrchom: Rádioaktívna uránová ruda, ktorú tu ťažili politickí väzni, mnohí so štatútom „Návrat neželaný“.
Príbeh uránu v Stredných Čechách má oveľa temnejšiu stránku ako železo. Je to príbeh vsadený do komunistického Československa – o krutosti vtedajšieho režimu, neslobode, bezpráví, studenej vojne, vykonštruovaných monster procesoch a politických väzňoch. Keď na konci druhej svetovej vojny zhodili Američania na Hirošimu atómovú bombu, Sovietsky zväz sa v úsilí dohnať svojho nepriateľa pustil do zúrivého úsilia tiež vyrábať vlastnú „absolútnu zbraň“. Okrem vedcov, technológií a obrovského priemyselného zázemia však potreboval ešte jednu zásadnú vec: urán. A ten sa ťažil aj v Československu. V mierových časoch sa v Jáchymove v oblasti Krušných hôr uránová ruda používala napríklad na farbenie slávneho českého skla. Urán mal celkom mierumilovné využitie. Od roku 1947 sa však začal ťažiť aj na Příbramsku, o ktorom sa vedelo, že ukrýva bohaté zásoby. Veľké ložiská sa našli v okolí Lešetíc, miestami iba niekoľko desiatok metrov pod povrchom. A na hrubú, namáhavú a nebezpečnú prácu bolo treba ľudí. Spočiatku tu pracovali nemeckí vojnoví zajatci pod správou Sovietskeho zväzu, na prelome 40. a 50. rokov však na základe uzavretých medzinárodných zmlúv museli byť odsunutí do Nemecka, a tak vznikol problém, kým ich nahradiť. Ten „vyriešil“ komunistický prevrat vo februári 1948, ktorý nastolil diktát Moskvy. Komu sa nepáčilo, stal sa nepriateľom nového zriadenia. Stačilo, že ste sa vyjadrili kriticky ku kolektivizácii, že ste mali príbuzného v Amerike, že ste čítali knižky zo Západu, že ste mali vilu, že ste chodili do kostola, ba nedajbože ste boli farár… Stačilo, že na vás nejaký komunistický funkcionár ukázal prstom, stačilo povedať, že sa „domnieva“, že sa dopúšťate nejakej podvratnej činnosti… Neľudské podmienky, v ktorých boli väzni držaní, mizerná hygiena a strava, žiadna bezpečnosť pri práci, neustála hrozba zo zavalenia šachty, 12-hodinové šichty a otrocká práca. Tábor obohnaný ostnatým drôtom strážili psy a ozbrojenci. A pod zemou číhalo ďalšie nebezpečenstvo – väzni dýchali radón a jeho rádioaktívne rozpadové produkty, ktoré sa v pľúcach hromadili, zvyšovali riziko vzniku rakoviny. Mnohí sa domov z tábora nikdy nevrátili…
Jeden príklad za všetky
Silvester Müller, narodený v roku 1917 na Slovensku, odišiel na začiatku druhej svetovej vojny do Francúzska a zapojil sa do zahraničného odboja. Potom sa dostal do Veľkej Británie, kde pôsobil ako letecký mechanik v slávnej 312. československej stíhacej peruti RAF. V Anglicku sa oženil s ošetrovateľkou Josephine O’Connor a v roku 1944 sa im narodil syn Richard. Po vojne sa československí letci vrátili domov. Müller slúžil v Českých Budějoviciach a s manželkou riešili jej presun z Británie do Československa. Potom prišiel február 1948. Z armády ho prepustili, keďže ako bývalý príslušník RAF sa pre nový komunistický režim stal nedôveryhodný. Müller sa však zapojil do tajnej protikomunistickej skupiny a pomáhal aj ľuďom, ktorým hrozilo zatknutie, dostať sa cez hranice na Západ. Keď skupinu odhalili, Müllera zatkli a za vlastizradu a špionáž ho odsúdili na doživotie, neskôr na 20 rokov. Trest si odpykával v nápravno-pracovnom tábore Vojna v Lešeticiach. Takmer päť rokov každý deň schádzal do uránovej bane. 28. januára 1954 sa z nej však už nevrátil. V šachte sa uvoľnila skala a Müllera smrteľne zranila. Zomrel ako 36-ročný. Jeho manželke v Británii nik nedal vedieť, čo sa s ním stalo. Zrejme si myslela, že ju opustil, do konca života sa nedozvedela pravdu. Až vnučka Louise v roku 2024 objavila jeho meno na internete na stránkach Hornického múzea v Příbrami. Po viac ako sedemdesiatich rokoch tak rodina zistila, kde a ako Silvester Müller zomrel…
Pamätník Vojna dnes
Príbeh Silvestera Müllera patrí do zoznamu mnohých ďalších podobných tragických osudov. Počas vrcholného obdobia na konci 50. rokov počet väzňov v tábore dosiahol takmer dvetisíc. Dnes je Pamätník Vojna jediným autenticky dochovaným komunistickým pracovným táborom v Česku. Obkolesuje ho dvojitý plot z ostnatého drôtu, stráži vysoká veža a dovnútra sa vchádza cez bránu s nápisom „Prácou ku slobode“. V samotnom areáli sa dochovalo viacero historicky dôležitých objektov ako veliteľstvo, väzenský barak, ošetrovňa, bunker či tzv. korekcia, studená miestnosť z holého betónu, bez kúrenia, záchodu, s takým nízkym stropom, že sa v nej nedalo postaviť. Tam boli na niekoľko dní zavieraní neposlušní väzni. Urán sa na Příbramsku ťažil v rokoch 1948 – 1991 a s takmer 50.000 vyťaženými tonami sa toto ložisko zaradilo medzi najväčšie svojho druhu na svete. Po amnestii v roku 1960 z baní postupne zmizli politickí väzni a nahradili ich väzni s rôznou kriminálnou činnosťou, ktorí tu pracovali až do roku 1986. Ťažba uránu bola definitívne ukončená až v roku 1991.
Jakub Jan Ryba
Rozorvaný hudobný génius
Prečo sem prísť: Príbeh kraja cez ducha hudby – J. J. Ryba a Rožmitál tvoria nerozlučné puto.
Čo sa skrýva pod povrchom: Človek, jeho cesta a osud, existenciálna úzkosť, tvorivosť, samota, tragédia… a skladba, ktorá sa stala synonymom českých Vianoc.
Po železe, uráne, banských šachtách a väzenských barakoch, po krutostiach komunistického režimu je tu zrazu hudba – najvznešenejšia zo všetkých Múz. Keby Jakub Jan Ryba (1765 – 1815) neskomponoval nič iné než tú jedinú vianočnú omšu, bol by rovnako slávny. O to väčším paradoxom jeho života sa javí, že človek, ktorý vytvoril slávnostnú hudbu sprevádzajúcu najkrajšie sviatky roka, hudbu plnú radosti a nádeje, sám v živote pokoj nenašiel… Jeho Česká vianočná omša, ktorá sa často uvádza aj pod názvom Hej, mistře (a neformálne ako Rybovka) ho však prežila a dnes sa hrá po celom svete. Dedinský učiteľ a osvietenec Jakub Jan Ryba ju napísal ako 31-ročný, vystaval ju podľa schémy latinskej omše, dal jej český text a podobu pastorálnej hry o pastieroch, ktorí sa vydávajú pokloniť malému Ježiškovi do Betlehema. Český text zvolil zámerne, pretože podľa neho „z latinsky zpívaných žalmů nemá náboženský užitek ani zpívající, ani poslouchající“. Jej melódia začínajúca rezkým „Hej, mistře, vstaň bystře!“ je radostná, živá, bez pátosu a má v sebe takmer tanečnú živelnosť. Pastierov prebudí hlas z nebies oznamujúci, že v Betleheme sa narodil „Spasitel, všeho světa Vykupitel“. Zvesť sa šíri medzi pastiermi, ktorí sa chystajú na cestu, zvolávajú jeden druhého, ten berie husle, iný zasa basu. A keď sú konečne náležite vystrojení, vyrážajú s hlučnou muzikou „k místu právě šťastnému s chutí velikou…“
Milovaný žiakmi, nenávidený rodičmi
J.J. Ryba žil v stredočeskom Rožmitále od svojich 23 rokov až do smrti. Učiteľom byť nechcel, no otec rozhodol, že pôjde v jeho šľapajach. Hudobne sa vzdelával od detstva, otec ho učil hrať na husle a klavíri, v kostole hrával na organe a spieval v kostolnom zbore. Na školu v neďalekom Nepomuku však nemal dobré spomienky. Opisoval ju ako starú páchnucu budovu, ktorú prirovnával ku psej búde. Veľa dobrého nenapísal ani o svojom učiteľovi Strejčkovi, ktorý žiakov bil. Podľa jeho spomienok bola pre Strejčka metla nástrojom, do ktorého vložil „všechnu svou pedagogickou důstojnost“. Fyzické tresty sa mu vryli hlboko do duše, aj preto on sám ako učiteľ trstenicou deti nevychovával. Ako pätnásťročný odišiel do Prahy, kde študoval na piaristickom gymnáziu. Čítal po latinsky, grécky, francúzsky aj taliansky, fascinovali ho myšlienky osvietenských filozofov a už ako gymnazista komponoval svoje prvé skladby. Školu však nedokončil – otec si presadil, aby sa vrátil do Nepomuku a začal učiť na miestnej škole. Neskôr sa uchádzal o miesto učiteľa v Rožmitále, kde mal nahradiť chorého kantora. Keď prišiel do Rožmitálu, mal 23 rokov a mesto bolo poznačené morovou epidémiou, ktorá výrazne zdecimovala miestne obyvateľstvo. Ľudia sa tu živili najmä pastierstvom, pestovaním obilia, prácou v lesoch a cvočkárstvom a chudoba ich zaostalého kraja sa podpisovala aj na žalostnom stave rožmitálskej školy – zatekala v nej strecha a v jednej z dvoch tried prespával na biednom lôžku pomocný učiteľ. Ryba sa nasťahoval do skromného učiteľského bytu a plný elánu sa pustil do práce. Do školy chodila iba štvrtina z tristo miestnych detí. Ryba trval na tom, že deti potrebujú vzdelanie a do školy musia chodiť pravidelne. Znepriatelil si tým rodičov, ktorí ich potrebovali na poli, v dielni či vo verkštate. Lenže deťom sa v škole páčilo, čo rodičov dráždilo ešte viac. Miestny farár, ktorý sám sotva vedel čítať, bol zvyknutý vládnuť nad obyvateľmi bez väčšieho odporu. A zrazu tu bol učiteľ, ktorý mu do jeho zvyklostí začal zasahovať a zavádzal novoty, o ktoré nikto nestál! Zlé vzťahy mal Ryba aj so správcom panstva. Ten ho nenávidel okrem iného aj preto, že nerobil rozdiely medzi jeho dcérami a deťmi nemajetných sedliakov. Ryba však na svojich zásadách trval. V presvedčení, že učiteľ má ísť príkladom, dal svojho syna Václava zaočkovať proti kiahňam ako prvé dieťa v celom Rožmitále. S manželkou Annou mal trinásť detí, šesť z nich pochovali ešte ako celkom malé. Lenže ani rodinný život nepriniesol do Rybovej duše pokoj… 8. apríla 1815 odišiel do neďalekého lesa, kde si britvou podrezal hrdlo a obe zápästia. Našli ho po troch dňoch. Vo vrecku mal knižku rímskeho filozofa Senecu Úvahy o pokoji duše. Uštvali ho nielen večné nezhody s predstaviteľmi mesta, dlhotrvajúce finančné problémy a zášť, ale i jeho vlastná duša. Už od mladosti trpel záchvatmi blúznenia a ťažkými horúčkami. O svojich temných stavoch písal ako o svojom „obvyklém neduhu“.
Jakub Jan Ryba dnes
Rybu najskôr ako samovraha pochovali na morovom cintoríne za mestom, neskôr boli jeho ostatky prenesené na rožmitálsky cintorín. Jeho stopa sa tu však nekončí. Paradoxne, Rožmitál preslávil človek, ktorý tu bol hlboko nešťastný, no zároveň tu prežil najplodnejšie obdobie života. Dnes jeho odkaz ďalej rozvíja Podbrdské muzeum, lebo Ryba aj jeho tvorba stále vzbudzujú záujem a zároveň sa snaží splatiť starý dlh človeku, ktorý v Rožmitále prežil polovicu života, hoci sa tu nikdy necítil prijatý. V miestnom kostole stále stojí organ, na ktorom hrával, či však na ňom zaznela i jeho Česká mše vánoční, to nevieme. On sám totiž tomuto dielu nepripisoval žiadne výnimočné kvality. Celkovo po sebe zanechal cca 1.500 hudobných diel najrôznejších foriem a rozsahu, prevažne duchovnej hudby. Do dejín sa však zapísala jediná – Česká mše vánoční, dnes synonymum českých Vianoc. Je srdečná, prostá, svieža, má melódiu, ktorá sa ľahko dostane pod kožu a rytmus, ktorý človeka núti usmiať sa. Možno aj preto táto skladba dávno prekročila české hranice a obľubu si získala aj v zahraničí, najmä v nemecky hovoriacich krajinách…
Výskyt trilobitov v Jincích
Najprv tu bolo more, až potom prišli lesy, hory, človek a železo. Pred viac ako 500 miliónmi rokov pokrývalo Jinecko plytké more. Na jeho dne žili trilobity, morské článkonožce podivuhodných tvarov. Ich schránky sa po odumretí dostávali do sedimentov a počas miliónov rokov sa z nich stali skameneliny. Jinecké kambrické horniny dnes patria k významným paleontologickým lokalitám. Typickým obyvateľom miestneho kambrického mora bol veľký Paradoxides gracilis, ten patrí k najväčším trilobitom, aké možno v Česku nájsť. V Hute Barbora možno nahliadnuť do sveta trilobitov v expozícii Národného geoparku Barrandien. A dokonca si požičať geologické kladivko a v blízkom suťovisku skúsiť nájsť vlastný trilobití odtlačok.
Cvokařské muzeum
Kedysi v takmer každej druhej rožmitálskej chalupe sa ozývalo búšenie kladiva miestnych kováčov, ktorí zo železa v domácich dielničkách ručne kovali cvočky a rôzne malé klince predovšetkým na spevnenie podrážok topánok. „Cvokárske“ remeslo kvitlo najmä počas vojen, keď bol dopyt najväčší – na jeden pár vojenských bagandží sa spotrebovalo až dvesto obuvníckych cvočkov. Zručný „cvokár“ ich za deň mohol vyrobiť až tisíc, pričom na jeden cvoček vynaložil 40 úderov ťažkým kladivom. Tejto mimoriadne vyčerpávajúcej práci sa muži venovali celý život a v štyridsiatke už z nich bývali mrzáci. Objavom lepených podrážok toto remeslo zaniklo a zrejme by celkom upadlo do zabudnutia, keby bývalý novinár Jindřich Jirásek z vlastnej iniciatívy nezaložil Cvokařské múzeum. To nemapuje históriu súvisiacu so psychiatrickými liečebňami, ako si myslia mnohí návštevníci, ale históriu „cvočkárskeho“ remesla na Rožmitálsku. Vstup do múzea, jediného svojho druhu v Čechách a zrejme aj v Európe či vo svete, je podľa jeho zakladateľa „voľný a nutný“. Bola by škoda zabudnúť, čím všetkým sa ľudia v železných Brdoch živili.
Štátny zámok Hořovice
V Stredočeskom kraji sa zachovalo viac než 140 hradov a zámkov – od slávneho Karlštejna a Křivoklátu po desiatky menej známych šľachtických sídel. Patrí k nim aj zámok Hořovice a rozhodne stojí za návštevu. Zachoval sa tu rad autentických interiérov po jeho aristokratických obyvateľoch, bohato zariadených a plných drobností, ktoré im kedysi spríjemňovali každodenný život. Prehliadka zámku tak neponúka len obraz šľachtickej domácnosti a jej premien v čase, ale aj vzrušujúcu cestu do života, súkromia a každodenných rituálov jeho obyvateľov. Zámok mal na svoju dobu množstvo technických vymožeností. Okolo roku 1900 tu fungoval ručný jedálenský výťah, koncom 19. storočia nechal syn kniežaťa vybudovať moderný vodovod a neskôr aj súkromné kúpele, pričom v roku 1916 zámok elektrifikovali. Dochovala sa aj izba princa Tassila, akrobatického letca, ktorý zahynul pri havárii ako 31-ročný. Rodina ju potom ponechala nedotknutú ako pamätník. Práve tento intímny pohľad na „šľachtický život zo zákulisia“ odlišuje Hořovice od mnohých iných krásnych a reprezentatívnych zámockých interiérov.
Simonetta Zalová
foto Daniel Stiborek, archív Huť Barbora, Dan Řežábek
Článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2026)