Hoci sú ženy vo vede stále viditeľnejšie, neznamená to, že by už prekonali všetky bariéry a úskalia, na ktoré vo výskumnej sfére narážajú. Ženy sú pre vedu nenahraditeľné a podporiť ich v pracovnej kariére pomáha aj Medzinárodný talentový program L´Oréal – UNESCO Pre ženy vo vede. Ako zdôraznila predsedníčka poroty profesorka RNDr. Ľuba Lacinová, DrSc., jeho tri tohtoročné laureátky riešia rozdielne témy, no všetky sú zamerané nielen na získanie poznatkov vo svojom odbore, ale aj, čo je mimoriadne dôležité, na ich neskoršie využitie v praxi.
RNDr. Ivana Šišoláková, PhD.
Katedra fyzikálnej chémie Prírodovedeckej fakulty UPJŠ Košice
O čom je moja práca: V rámci svojho vedeckého výskumu sa venujem vývoju rýchlych a dostupných diagnostických metód založených na elektrochemických senzoroch s využitím nielen v humánnej, ale aj veterinárnej medicíne. Výskum nášho tímu sa momentálne zameriava najmä na stanovenie toxických látok u spoločenských zvierat s podozrením na otravu. V súčasnosti je potvrdenie otravy toxickými látkami vo veterinárnej medicíne založené na časovo a finančne náročných laboratórnych analýzach. Výsledok získava pacient až po niekoľkých dňoch, čo je čas, ktorý môže byť pre nastavenie vhodnej liečby rozhodujúci. Naša práca je zameraná nielen na vývoj samotného senzora, ale prináša komplexné konštrukčné riešenie spolu s prenosným meracím zariadením a vyvíjanou softvérovou aplikáciou, ktorá umožní veterinárnemu lekárovi získať jednoducho interpretovateľný výsledok priamo v ambulantnej praxi v priebehu niekoľkých sekúnd. Našou ambíciou je skrátiť čas od prvých klinických príznakov a odberu vzorky k rozhodnutiu o liečbe z niekoľkých dní na niekoľko desiatok sekúnd a zároveň rapídne znížiť cenu analýzy. Verím, že moderná diagnostika nemusí byť ukrytá iba za dverami špecializovaných laboratórií a že spojenie elektrochémie, materiálovej chémie a digitálnych technológií môže priniesť veterinárnej medicíne diagnostiku, ktorá bude rýchla, dostupná a použiteľná tam, kde je práve potrebná.
Odmalička v šľapajach vedy: Vyrastala som na Spiši v malej banskej dedinke Hnilčík. Rodičia ma od útleho detstva viedli k rešpektu k prírode a obrovskej láske k zvieratám, a tak moje detstvo bolo plné psov, mačiek, zajacov, škrečkov a vlastne všetkého živého, čo mi prišlo do cesty. Mojím veľkým detským snom bolo stať sa veterinárkou. Tento sen mi však prekazil neprekonateľný strach z krvi a ihiel, a tak som si postupne začala hľadať inú cestu, ktorá by ma napĺňala rovnako. Pre štúdium chémie som sa definitívne rozhodla až počas Dňa otvorených dverí na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach. Dodnes si pamätám prednášku o možnostiach vedeckého výskumu, zahraničných spoluprácach a cestovaní, ktorú viedla moja súčasná kolegyňa doc. Straková Fedorková. Jej rozprávanie ma natoľko zaujalo, že som sa rozhodla nielen pre štúdium chémie, ale dokonca aj pre fyzikálnu chémiu. Vtedy som, samozrejme, ešte netušila, že raz budeme spolupracovať na jednej katedre a že vďaka nej sa veda stane takou dôležitou súčasťou môjho života. Dnes mám pocit, že sa mi detský sen o veterinárnej medicíne predsa len splnil, hoci trochu inak, ako som si pôvodne predstavovala. Nemusím priamo vykonávať veterinárnu prax, no prostredníctvom svojho výskumu môžem prispievať k zlepšovaniu starostlivosti o zvieratá. A možno práve to je na vede najkrajšie – nikdy presne neviete, kam vás zavedie. Keď som ako malé dievča snívala o tom, že budem veterinárkou, určite by mi nenapadlo, že raz budem viesť katedru fyzikálnej chémie, pracovať na medzinárodných vedeckých projektoch a zároveň sa venovať výskumu, ktorý ma vracia k mojej najväčšej láske – láske k zvieratám.
V čom je moja práca výnimočná: Význam nášho výskumu vidím predovšetkým v tom, že sa snažíme preniesť vedecké poznatky z laboratória do každodenného života a vytvárať riešenia, ktoré môžu pomáhať ľuďom aj zvieratám. Naším cieľom je vyvíjať malé, cenovo dostupné a jednoducho použiteľné elektrochemické senzory, ktoré umožnia rýchlu diagnostiku priamo na mieste, bez potreby zložitého laboratórneho vybavenia a zdĺhavého čakania na výsledky. Podobný princíp sme testovali aj v humánnej medicíne, napríklad pri stanovovaní inzulínu či ďalších biologicky významných látok. Tam je však podstatne náročnejšie vykonať klinickú štúdiu a získať všetky povolenia etickej komisie. Mojím veľkým cieľom je, aby výsledkom našej práce nebola len vedecká publikácia, ale skutočný produkt, ktorý možno využívať v praxi. Predstavujem si malé prenosné diagnostické zariadenie prepojené s nami vyvíjanou mobilnou aplikáciou, ktoré by umožňovalo jednoduché a rýchle meranie pomocou jednorazových senzorov. K tomuto cieľu sa postupne približujeme. V súčasnosti sme už v patentovom konaní a spolupracujeme aj s veľkými spoločnosťami, ktoré nám pomáhajú posúvať naše technológie bližšie k praktickému využitiu. Pred nami je ešte testovanie a overovanie senzorov pri klinickej štúdii, no verím, že sa podarí naše výsledky pretaviť do konkrétneho produktu. Za skutočný úspech budem považovať moment, keď sa technológia vyvinutá v našom laboratóriu začne používať vo veterinárnych ambulanciách a pomáhať veterinárom pri rozhodovaní o liečbe pacientov. Práve vtedy bude mať naša vedecká práca ten najväčší zmysel.
Čo ma veda naučila: Predovšetkým trpezlivosti, vytrvalosti a pokore. Nie vždy všetko vyjde podľa našich predstáv, na druhej strane, každý úspech je potom o to silnejší a nesmierne motivujúci. Práve tieto momenty mi pripomínajú, prečo svoju prácu milujem a prečo má zmysel nevzdávať sa. Veda ma však formovala aj po ľudskej stránke. Naučila ma, že za každým úspechom stoja predovšetkým ľudia. Dnes, keď sama vediem katedru, si ešte viac uvedomujem, aké dôležité je vytvárať prostredie, v ktorom sa ľudia navzájom podporujú, cítia sa dobre nielen zamestnanci, ale aj študenti a neboja sa prichádzať s novými nápadmi. Zároveň si čoraz viac uvedomujem, že popri všetkých pracovných cieľoch je dôležité nezabúdať na ľudí, ktorých máme radi, a na chvíle mimo laboratória.
Program L’Oreal UNESCO Pre ženy vo vede: O programe som vedela už dlhšie a vždy som ho vnímala ako krásnu iniciatívu, ktorá podporuje a zviditeľňuje prácu žien vo vede. Vo vede existujú rôzne ocenenia, ktoré sú uznaním vedeckej práce jednotlivcov aj celých výskumných tímov. Veľmi ma teší, že sa nám s kolegami podarilo získať aj niekoľko tímových vedeckých ocenení, ktoré si nesmierne vážim. Sú pre mňa potvrdením, že naša spoločná práca má zmysel a zároveň sú motiváciou pokračovať ďalej. Program L’Oréal – UNESCO je však pre mňa výnimočný práve tým, že sa zameriava na podporu žien. Myslím si, že je veľmi dôležité zviditeľňovať úspešné vedkyne a ukazovať mladým dievčatám, že aj vedecká kariéra môže byť ich cestou. Ak môj príbeh inšpiruje čo len jedno dievča, aby sa nebálo ísť za svojím snom a venovať sa vede, budem to považovať za ďalší krásny úspech.
Ja v paralelnom svete: Fascinuje ma tréning a práca so služobným psami, preto by som v paralelnom svete bola určite veterinárkou, psovodkyňou alebo horskou záchranárkou. A ak už snívame vo veľkom, tak v úplne najparalelnejšom vesmíre by som k tomu mohla vlastniť ešte ranč alebo jazdeckú školu, aby som toho nemala málo.
Dôvera vo vedu na Slovensku: Spoločenské uznanie vedy na Slovensku je, žiaľ, stále na veľmi nízkej úrovni a stále klesá. Máme množstvo šikovných vedcov, ktorých výsledky sú porovnateľné s medzinárodnou úrovňou (a to napriek podmienkam v akých pracujú), no široká verejnosť o ich práci často ani nevie. O to viac ma mrzí, keď dôveru vo vedu a vedecké poznatky spochybňujú aj vzdelaní ľudia. V dnešnej dobe, keď máme prístup k obrovskému množstvu informácií, je čoraz dôležitejšie vedieť rozlišovať medzi odbornými poznatkami a osobnými názormi najmä pri ich verejnom prezentovaní. Sama sa snažím prostredníctvom prednášok, verejných podujatí či sociálnych sietí približovať našu prácu aj ľuďom mimo vedeckej komunity.
Čo všetko ma robí šťastnou: Ak by som si mohla dopriať sabatikal, určite by som sa vybrala k moru alebo do hôr. Ideálnou voľbou by pre mňa bolo Chorvátsko, ktoré milujem práve preto, že spája oboje. Myslím si však, že už po pár dňoch by mi práca začala chýbať, takže by som si so sebou určite zbalila aj pracovný notebook a vlastne by to žiaden sabatikal nebol. Moja práca je pre mňa jedným z najväčších koníčkov.
Kde sa vidím v budúcnosti: Nie som si istá, či mám až také odvážne vízie na päť, desať či pätnásť rokov dopredu, ale viem úplne presne, že už o pol roka si splním svoj druhý najväčší sen – do našej rodiny pribudne šteniatko samojeda. Svoj najväčší sen som si splnila pred piatimi rokmi, keď som si zaobstarala svoje prvé šteniatko tohto nádherného plemena. Verím, že s dvomi mi bude ešte veselšie. A kde sa vidím o desať rokov? Dúfam, že budeme stále všetci spolu, niekde na pláži alebo v horách sledovať západ slnka. To je pre mňa to najkrajšie.
Mgr. Iryna Zabaikina, PhD.
Katedra matematickej analýzy a numerickej matematiky / Fakulta matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave
O čom je moja práca: Dnešné jednobunkové technológie umožňujú sledovať aktivitu génov priamo v jednotlivých bunkách, no ich výstupy nie sú dokonalým obrazom reality. Experiment často zachytí iba časť molekúl, ktoré sa v bunke skutočne nachádzajú. To je zásadný problém, pretože nesprávne odhadnuté parametre môžu viesť k mylnej interpretácii toho, ako napríklad bunky reagujú na signály, stres alebo liečbu. Náš projekt prináša matematický stochastický rámec, ktorý ukáže, ako neúplné meranie deformuje pozorované dáta a kedy možno toto skreslenie systematicky korigovať. Namiesto toho, aby sa technický šum považoval len za nežiaducu chybu, projekt ho opisuje ako súčasť meracieho procesu, ktorú možno matematicky analyzovať. Výsledkom bude spoľahlivejší spôsob interpretácie dát.
Odmalička v šľapajach vedy: Prvýkrát som sa s prírodnými vedami stretla, keď som ako dieťa našla nezvyčajného chrobáčika. Moja babička, biologička a učiteľka, mi povedala, že si o ňom môžem prečítať v Živote zvierat. Neupresnila ale, že ide o sedemzväzkovú zbierku odborných kníh. Najväčší vplyv na mňa však mali rodičia, najmä otec, ktorý vždy podporoval moju zvedavosť. Najprv trpezlivo odpovedal na moje otázky a keď už odpoveď nestačila, kúpil mi knihu alebo encyklopédiu a ukázal mi, kde si môžem nájsť viac. Nenaučil ma teda len konkrétne odpovede, ale aj to, že nevedieť niečo je v poriadku, ak človek vie, ako odpoveď hľadať. Na technickom gymnáziu ma veľmi bavila matematika a informatika, chodila som na olympiády a robila rôzne projekty. Zároveň som navštevovala umeleckú školu a predstavovala si, že budem umelkyňou alebo spisovateľkou. V istom zmysle som spisovateľkou aj dnes, len namiesto románov píšem vedecké články. Keď prišiel čas vybrať si vysokú školu, po dlhších rozhovoroch s tatinom som sa rozhodla pre aplikovanú matematiku. Počas štúdia v Kyjeve aj v Bratislave som mala šťastie na skvelých vyučujúcich, ktorí nám ukazovali nielen matematiku samotnú, ale aj to, čo všetko dokáže opisovať a vysvetľovať. Na bakalárskom štúdiu som ešte nemala jasnú predstavu o svojej budúcnosti. Po prestupe na magisterské štúdium som však stretla docenta Pavla Bokesa a začala pod jeho vedením písať diplomovú prácu. Vtedy mi už bolo jasné, že chcem zostať vo vede. Od puberty som vlastne vedela jedno: chcem robiť niečo, čo ma bude inšpirovať a z čoho mi budú „horieť oči“.
V čom je moja práca výnimočná: Najväčší význam môjho výskumu vidím v tom, že môže pomôcť správnejšie interpretovať biologické dáta. Dnes už vieme získať obrovské množstvo informácií z jednotlivých buniek, ale ak nezohľadníme, že experiment zachytí iba časť reality, môžeme z dát vyvodiť nesprávne závery o fungovaní buniek, o vzniku ochorení alebo o ich reakcii na liečbu. Výsledkom nášho projektu bude nielen model riešiaci jeden konkrétny problém, ale všeobecnejší matematický rámec, ktorý opíše, ako neúplné meranie mení pozorované dáta a do akej miery sa dá toto skreslenie korigovať. Ďalším krokom je preniesť tieto výsledky do podoby softvérových nástrojov použiteľných pri reálnych experimentálnych dátach. Biológovia by tak mohli spoľahlivejšie odhadovať biologické parametre a lepšie rozlišovať medzi skutočnou zmenou v bunke a artefaktom merania. Práve v tom vidím hlavný cieľ: aby matematika neostala len teoretickým opisom, ale stala sa praktickým nástrojom pri interpretácii biologickej reality.
Čo ma veda naučila: Hoci pracujem v takej presnej vede, akou je matematika, osobné skúsenosti aj vedecká komunita ma naučili byť flexibilnejšou a pozerať sa na veci z rôznych uhlov. Naučila som sa kľúčovej zručnosti: priznať, že niečomu nerozumiem a poprosiť o vysvetlenie alebo pomoc. Vo svojom výskume pracujem so stochastickými modelmi, teda s modelmi, ktoré zahŕňajú náhodnosť. Práve pri nich človek dobre vidí, že náhodnosť ešte neznamená chaos. Jednotlivý výsledok môže byť nepredvídateľný, ale pri pohľade na celý proces sa často objavia veľmi jasné zákonitosti. To ovplyvnilo aj spôsob, akým premýšľam o bežnom živote. Veľa vecí nevieme kontrolovať ani presne predpovedať, no môžeme rozumieť tendenciám, možnostiam a tomu, čo je viac či menej pravdepodobné. Asi aj preto dnes lepšie prijímam neistotu a menej sa snažím mať všetko pod kontrolou. Viac mi záleží na tom, aby som situácii čo najlepšie rozumela a vedela sa prispôsobiť tomu, čo príde.
Program L’Oreal UNESCO Pre ženy vo vede: O programe som sa dozvedela od svojej fakulty. Pôvodne som sa nechystala prihlásiť, pretože som mala pocit, že na to ešte nemám. Až môj vedúci ma presvedčil, že sa nemám podceňovať a že má zmysel to skúsiť. Keď som potom dostala e-mail, že som laureátka, uvedomila som si, aké dôležité môže byť aj vonkajšie uznanie práce. Ako mladá vedkyňa premýšľam najmä nad tým, čo ešte neviem a čo všetko ešte treba zvládnuť. Oveľa menej sa zastavím pri tom, čo sa už podarilo. Preto toto ocenenie nevnímam len ako cenu za konkrétny projekt, ale aj ako silnú podporu môjho sebavedomia. Páči sa mi aj to, že program je určený ženám vo vede. V mnohých oblastiach nás stále nie je veľa a dôležité je aj, aby nás bolo vidieť. Veľmi konkrétne som to pocítila počas Európskej noci vedy, kam ma po získaní ocenenia pozvali na diskusiu. Po nej za mnou prišli stredoškoláčky a pýtali sa, ako som sa dostala k vede a aká bola moja cesta. Práve v tom vidím veľký význam takýchto programov: mladé dievča uvidí pred sebou reálneho človeka a môže si povedať, že podobná cesta je možná aj pre ňu.
Ja v paralelnom svete: Mám veľa koníčkov, v ktorých by som sa rada realizovala možno v nejakom „druhom živote“. Od detstva ma priťahuje umenie, takže asi by som sa venovala jemu a pracovala s technikou linorytu. V poslednom čase snívam aj o tom, že by som sa naučila vyrábať strieborné šperky v byzantskom štýle. V hlave mám množstvo nápadov, len zatiaľ úplne nulové znalosti o tom, ako ich preniesť do materiálu a vlastnými rukami zrealizovať.
Dôvera vo vedu na Slovensku: Mám pocit, že na Slovensku je veda vo všeobecnosti celkom uznávaná. Osobne som sa nestretla s tým, že by niekto považoval moju prácu alebo prácu mojich kolegov za nezmyselnú alebo tvrdil, že vedecké inštitúcie netreba podporovať. Väčší problém vidím v obrovskom množstve informácií, ktoré dnes človek denne prijíma. Môže byť vskutku veľmi náročné rozlíšiť, čo je vedecký poznatok, čo nepresná interpretácia a čo úplný výmysel. Navyše, dnešná veda prináša výsledky, ktoré môžu bez hlbších znalostí danej oblasti znieť neuveriteľne alebo podozrivo, hoci sú pravdivé. Práve túto neistotu vedia využívať rôzni neodborníci a šarlatáni. Preto je dôležité pýtať sa, odkiaľ informácia pochádza, kto ju tvrdí, o aké dôkazy sa opiera a potom si ju overiť – porovnaním dôveryhodných zdrojov, stanoviskom odbornej inštitúcie alebo aj pomocou AI, ktorú však treba používať kriticky.
Čo všetko ma robí šťastnou: Sabatikaly mám veľmi rada. Už som jeden absolvovala v Delaware a ďalší v Edinburghu a dodnes na ne veľmi rada spomínam. Chcela by som sa ešte dostať na veľa miest, veľmi by ma lákalo napríklad Japonsko alebo Kórea, stráviť tam niekoľko mesiacov, normálne tam žiť a sústrediť sa na jeden problém bez každodenného ruchu. Zároveň by som nechcela, aby bol taký pobyt iba o vede. Istý čas by som rada venovala nejakému autentickému remeslu, napríklad tradičnej kaligrafii. Mám rada proces, keď sa človek niečo učí úplne od začiatku a postupne vidí, ako sa zlepšuje. Asi práve kombinácia hlbokého sústredenia, nového prostredia, práce a učenia sa niečoho úplne iného by bola pre mňa ideálna.
Kde sa vidím v budúcnosti: Ako vždy, nemám presný plán, je to skôr pocit, ako by mal život vyzerať. Najprv sú to celkom jednoduché veci – mať svoje pokojné zázemie, miesto, kde sa cítim dobre a kam sa rada vraciam. Chcela by som sa poriadne naučiť powerlifting, začať sa venovať nejakému remeslu a celkovo si lepšie strážiť rovnováhu medzi prácou a tým, čo ma drží psychicky v pohode. Vo vede by som sa chcela ďalej aktívne rozvíjať, robiť zaujímavé projekty a mať okolo seba ešte viac šikovných ľudí, s ktorými sa dobre spolupracuje. Veľmi by som si želala, aby som raz mohla ísť do Kyjiva, učiť tam študentov a otvoriť pre nich okná pre vedu podobne, ako ich kedysi niekto otvoril mne.
Doc. PharmDr. Radka Michalková, PhD.
Ústav Farmakológie, Lekárska fakulta UPJŠ Košice
O čom je moja práca: Venujem sa experimentálnej onkofarmakológii so zameraním na vývoj a farmakologickú charakterizáciu nových protinádorových látok odvodených od prírodných zlúčenín. Skúmame molekulárne mechanizmy, ktorými tieto látky navodzujú regulovanú smrť nádorových buniek, a možnosti prekonania mnohopočetnej liekovej rezistencie, ktorá patrí medzi hlavné príčiny zlyhania onkologickej liečby. Účinky nových zlúčenín hodnotíme aj na trojrozmerných modeloch nádorov, sféroidoch, ktoré vernejšie odrážajú vlastnosti nádorového tkaniva. V aktuálnom projekte sa zameriavame na glioblastóm, najagresívnejší nádor mozgu, pričom kombinujeme prírodné látky s biokompatibilnými nanočasticami s cieľom cieleného transportu liečiva k nádorovým bunkám. V ďalšom výskume by sme radi tieto poznatky posunuli bližšie k predklinickému overeniu a prispeli tak aspoň malým dielom k hľadaniu účinnejšej liečby onkologických ochorení.
Odmalička v šľapajach vedy: Vyrastala som na východnom Slovensku v rodine, kde sa na prírodu nikdy nepozeralo len z okna. Môj otec je včelár, a tak som odmalička videla, že úľ je dokonale zorganizovaný systém, v ktorom má každý jedinec svoju úlohu. Odmalička ma zaujímalo, ako veci v prírode fungujú a často som si čítala encyklopédie. Na gymnáziu som už vedela, že chcem študovať niečo s biológiou a chémiou. A farmácia spájala oboje. Na Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach ma najviac bavila farmakológia, pretože je celá o otázkach „ako“ a „prečo“. Nielen o tom, či liek funguje, ale prečo a čo presne v tele spôsobí. Po škole prišla ponuka doktorandského štúdia na Ústave farmakológie Lekárskej fakulty UPJŠ. Úprimne, o vede som vtedy nevedela vôbec nič, len ma zaujala téma: ako prírodné látky pôsobia na nádory prsníka. Tam sa mi farmakológia prvýkrát spojila s onkológiou a už som pri nej zostala. Veľké sny som ako študentka nemala. O to viac ma dnes teší, kam ma zvedavosť doviedla: za posledné štyri roky som absolvovala osem zahraničných pobytov v rôznych výskumných centrách v Európe, vediem vlastných doktorandov a v tridsiatke som získala titul docent.
V čom je moja práca výnimočná: Rakovina patrí k najčastejším príčinám úmrtí a jedným z najväčších problémov liečby je, že nádorové bunky sa naučia chemoterapii brániť. Liek do bunky vojde a ona ho jednoducho vyhodí von. V spolupráci s kolegami z Prírodovedeckej fakulty ale aj zo zahraničia hľadáme látky, ktoré by túto obranu dokázali prelomiť. Inšpiráciu už roky berú vedci z prírody. Rastlina nemá nohy, nemôže pred nepriateľom utiecť, a tak sa bráni chemicky. Polovica dnešných protinádorových liekov má korene v prírodných látkach, známym príkladom je tis (Taxus brevifolia), z ktorého pochádzajú taxány a množstvo iných. Z prírodnej molekuly často zostane len malý kúsok, chemici k nemu pridávajú rôzne ďalšie substituenty a my v skúmame, ktorá z nich zabíja nádorové bunky a zdravé pritom šetrí. Zo série tridsiatich látok tak napokon zostanú dve či tri, ktoré stojí za to skúmať ich ďalej, no niekedy ani jedna. Dnes sa sústreďujem na glioblastóm, najagresívnejší nádor mozgu. Nedá sa celý chirurgicky odstrániť, väčšina liekov sa k nemu cez ochrannú bariéru mozgu nedostane a jeho bunky sú navyše veľmi rôznorodé. Naším cieľom je nájsť látku, ktorá by v malej dávke pomohla štandardnej liečbe zabrať lepšie a zároveň menej zaťažila pečeň či obličky. Veda však nie je výrobná linka, z ktorej na konci vypadne hotový liek. Vývoj nového lieku trvá aj pätnásť rokov a prejde rukami desiatok tímov. Ja stojím na začiatku tejto štafety. Mojím „výrobkom“ je poznanie: sľubná molekula, pochopený mechanizmus, verný model nádoru, na ktorý môže nadviazať ďalší tím.
Čo ma veda naučila: Predovšetkým pokore. Na začiatku bola veda pre mňa prekvapením. Pozriete do mikroskopu a vidíte len „guličky“. Až keď spoznáte metódy, ktorými sa dá do tých nudných guličiek nazrieť, otvorí sa pred vami celý vesmír. Veda ma naučila aj zvládať neúspech a frustráciu. Dnes si pri neúspechu poviem: dobre, nevyšlo to, poďme zistiť, prečo. Tiež som sa naučila, že veda nie je nikdy o jednom človeku. Rada citujem myšlienku, že v množstve radcov je víťazstvo. A ľudsky? Keď pracujete s bunkami choroby, na ktorú ľudia umierajú, začnete si viac vážiť zdravie a ľudí okolo seba. Tiež som si uvedomila, aký vzácny je čas, môj aj čas druhých ľudí. Preto sa snažím ním neplytvať. Nechcem ho míňať na zbytočné spory či veci, ktoré nikam nevedú, a keď ma niekto požiada o pomoc alebo mi venuje svoj čas, beriem to vážne.
Program L’Oreal UNESCO Pre ženy vo vede: Prihlášku som podala len preto, že ma nahovoril blízky kolega, bránila som sa však, že sa mi nechce do ďalších papierovačiek. Keď som ju odoslala, zabudla som na ňu. Správu o ocenení som potom takmer prehliadla. Blikla mi notifikácia, zbežne som prečítala „Congratulations“ a až o chvíľu som sa zarazila a prečítala si ju poriadne. Vtedy mi došlo, že sa niekto skutočne systematicky zaujíma o ženy vo vede a chce ich podporiť. Fakt, že existuje takýto program určený ženám, ma veľmi potešil. Na pracoviskách v zahraničí, kde som pôsobila, ženy často prevažovali, takže problém nie je do vedy vstúpiť, ale udržať sa v nej. Po doktoráte prichádza križovatka medzi rodinou a vedou a kto na pár rokov vypadne, vracia sa do úplne iného sveta. Veľmi by pomohli štartovacie granty pre ženy po materskej. Takéto ocenenia zasa ukazujú dievčatám, že veda je aj pre ne a že sa to dá.
Ja v paralelnom svete: V paralelnom svete by som sa asi venovala archeológii alebo cestovaniu. Vždy ma bavili knihy a filmy o starovekých civilizáciách a historických objavoch a myslím, že práca v teréne by mi sedela. Napokon aj veda hľadá odpovede na otázky, na ktoré zatiaľ nik nepozná odpoveď. Druhou možnosťou by bola výtvarná činnosť. Kým som mala viac voľného času, maľovala som a modelovala šperky a rada by som sa k tomu vrátila. A ak by som si mala vybrať niečo úplne mimo vedy, viedla by som útulok pre zvieratá.
Dôvera vo vedu na Slovensku: Je krehká a pandémia to ukázala veľmi ostro. Nemyslím si však, že ľudia vnímajú vedcov ako darmožráčov zo zlej vôle. Skôr nevidia, čo robíme, pretože veda sa dlho zatvárala do laboratórií a hovorila jazykom, ktorému rozumejú len odborníci. To je aj naša chyba. V mojom odbore vidím dezinformácie veľmi konkrétne. Ľudia sa ma pýtajú na „zázračné“ prírodné prípravky proti rakovine. Pritom práve ja pracujem s látkami prírodného pôvodu a viem, že prírodné neznamená automaticky účinné ani bezpečné. Pre mnohých ľudí je ťažké predstaviť si, ako vlastne vzniká vedecký fakt. Za jedným záverom sú často roky práce v laboratóriu, opakované pokusy, kontroly a posudzovanie výsledkov inými odborníkmi skôr, než sa vôbec dostanú na verejnosť. Len samotné doktorandské štúdium farmakológie trvá štyri roky, a to po piatich rokoch vysokej školy. Naproti tomu článok, ktorý vyzerá odborne a sebavedomo radí, ako sa liečiť, dnes aj vďaka umelej inteligencii vznikne za štyri minúty. Osobne sa snažím vysvetľovať. Učím budúcich lekárov, zapájam sa do diskusií s verejnosťou a keď sa ma niekto pýta, radšej odpoviem trpezlivo, ako by som mala mávnuť rukou. Ľuďom odporúčam zopár jednoduchých otázok: Kto to tvrdí a čo o tom naozaj vie? Odkiaľ to má? Zarába na tom? Hovoria to isté aj odborné inštitúcie? Ak na tieto otázky nevieme odpovedať, je rozumné byť opatrný.
Čo všetko ma robí šťastnou: Blízki ľudia, ktorým sa môžem zveriť a ktorí ma chápu. Dobrý výsledok v laboratóriu, keď po mesiacoch práce všetko zapadne do seba. Mnohé pokusy treba niekoľkokrát zopakovať, upravovať podmienky a hľadať chyby, takže keď sa výsledky konečne potvrdia, je to veľmi príjemný pocit. Ešte viac ma teší, keď s takým výsledkom príde môj doktorand alebo študent a vidím, že je na svoju prácu hrdý. Znie to banálne, ale práve spánok mi zo všetkého chýba asi najviac. Potom by som veľmi rada cestovala, hlavne po Ázii. Najviac ma láka Čína.
Kde sa vidím v budúcnosti: O päť rokov by som rada mala väčší tím, v ktorom budú doktorandi rásť a odchádzať do sveta s dobrým základom. Chcem priniesť domov metódy, ktoré som videla v zahraničí. Vo výhľade desiatich či pätnástich rokov by som bola rada, keby mladí vedci zo Slovenska nemuseli odchádzať do zahraničia, ak nechcú.
Program L´Oréal – UNESCO Pre ženy vo vede
Tento jedinečný medzinárodný talentový program bol založený v Paríži roku 1998 na podporu žien vedkýň. Program sa postupne rozšíril do mnohých krajín sveta a dodnes vyznamenal viac ako 5.000 vedkýň zo 140 štátov sveta. Na Slovensku bolo doposiaľ ocenených 25 vedkýň, ktoré si rozdelili sumu 133.000 eur. Tri laureátky tohtoročného jubilejného 10. ročníka programu na Slovensku získali každá 7.000 eur. Laureátkami L’Oréal-UNESCO Pre ženy vo vede Slovensko 2026 sa stali RNDr. Ivana Šišoláková, PhD., Mgr. Iryna Zabaikina, PhD. a doc. PharmDr. Radka Michalková, PhD. Ich projekty riešia konkrétne limity dnešnej vedy a medicíny: čas potrebný na diagnostiku otravy, skreslenie pri meraní génovej aktivity a možnosti cielenejšieho transportu protinádorových látok pri nádore mozgu. Na tomto ročníku spoločnosť L’Oréal spolupracovala so Slovenskou akadémiou vied (SAV), Slovenskou organizáciou pre výskumné a vývojové aktivity (SOVVA) a Slovenskou komisiou pre UNESCO.
Simonetta Zalová
foto Natália Jakubcová
Článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2026)