Kristína Kubalová
Hollywoodom sa denne premelú tisíce scenárov. Prichádzajú zo všetkých kútov sveta od autorov, ktorí si príbeh vymysleli, až po tých, ktorí ho sami prežili. Arogantný miliardár, matka hľadajúca svojho syna, slobodný Afroameričan, uvrhnutý na dvanásť rokov do otroctva, elektrikár umierajúci na AIDS a kapitán lode unesenej pirátmi. Päť ľudí, ktorých osudy oslovili producentov a filmárov do takej miery, že z nich stvorili kinohity minuloročnej svetovej kinematografie.
Klub poslednej nádeje
Hrdina všedných dní: Homofóbny Texasan Ron Woodroff, umierajúci na AIDS
Hrdina na filmovom plátne: Hollywoodsky krásavec Matthew McConaughey
Vychudnutý muž okolo štyridsiatky, sedí na kapote svojho auta – v jednej ruke cigareta, v druhej pivo – a hľadí do diaľky na blikajúce svetlá rodného mesta. Je neuveriteľne šťastný, že prežíva tento moment, jeden deň života navyše. A možno týždeň. Ak hovoríme o jednom mesiaci, sme veľmi optimistickí. A rok? Ó, môj bože, to znie naozaj nepredstaviteľne!
Neuveriteľný herecký výkon Matthewa McConaugheyho vo filme Klub poslednej nádeje (originálny názov Dallas Buyers Club) prekvapil celý svet. Hollywoodsky idol, ktorý doposiaľ stvárňoval romantických hrdinov, sa skvele zhostil svojej životnej úlohy. Ocenili to diváci aj členovia Akadémie, keď mu vo februári udelili Oscara. Ako Ron Woodroff, umierajúci na AIDS, snažiaci sa predĺžiť život sebe i ľuďom s podobným osudom pašovaním neschválených liekov do Ameriky, sa veľkými písmenami zapísal do filmovej histórie.
V hlavnej úlohe: Ron Woodroof
Ron sa narodil v roku 1950 v americkom Texase. Jeho život sa ničím neodlišoval od milióna ostatných Texasanov – vyučil sa za elektrikára, občas navštevoval svoju dcéru Yvette, s ktorej matkou už nežil, často chodieval s chlapmi na pivo a nepovedal nie ani občasnému užitiu kokaínu. Veď život je predsa gombička. Teda aj by bol, keby Ronovi v roku 1986 nediagnostikovali vírus HIV. Zrazu sa mu zastavil svet. Hroznejšie ako samotná choroba však zapôsobil fakt, že lekári mu nedávali viac ako šesť mesiacov života. O víruse HIV a AIDS sa v tých rokoch v Amerike vedelo veľmi málo a podobne to vyzeralo aj s liečením. Jediný legálne dostupným liekom v Spojených štátoch bol AZT, ktorý vraj pacientom s HIV posilňoval imunitu, a tým predlžoval život. Ronovi však nezabral, bývalo mu neuveriteľne zle a v nemocnici takmer umrel. Rozhodol sa skúsiť to inak: podpísal reverz a po prepustení z nemocnice začal hľadať všetky možné prostriedky, ako zostať nažive. Dozvedel sa, že v Mexiku a iných krajinách sveta existujú lieky a narkotiká (v Amerike nelegálne), čo majú oveľa silnejšie a lepšie účinky ako AZT. A rozhodol sa konať.
Vycestoval do Mexika, stretol sa s čudesným týpkom, ktorý si hovoril lekár, a ten mu kufor auta naplnil všetkými možnými, samozrejme, ilegálnymi liekmi, ktoré mali pomôcť ľuďom v podobnej situácii. Z Mexika v kufri auta prepašoval najprv niekoľko škatúľ (scéna z filmu, keď Ron prezlečený za kňaza prechádza mexickou hranicou sa skutočne stala), neskôr ich bolo viac.
V rodnom Texase založil spolok, dnes známy ako Klub poslednej nádeje. Miesto, kde si ľudia s vírusom HIV alebo chorí na AIDS mohli kúpiť účinnejšie lieky ako AZT, hoci boli nelegálne. A skutočne pomáhali, „zákazníkom“ predlžovali život. Ron po prvotnom úspechu zašiel ešte ďalej a začal dovážať tovar aj z Európy a Japonska.
Skutočnosť kontra fikcia
Skutočnosť, ako Ron ochorel, dodnes zostáva tajomstvom. Vo filme je vykreslený ako kovboj, nenávidiaci všetkých homosexuálov, až kých neochorie a nezoznámi sa s transvestitom a narkomanom Rayonom (vo filme ho hrá vynikajúci Jared Leto). Toto všetko však bol výmysel scenáristov, rovnako aj platonické flirtovanie s ošetrujúcou lekárkou Eve (Jennifer Garner). Ron vraj nikdy nevystupoval nenávistne voči homosexuálnej komunite, vediac, že najväčšia časť jeho zákazníkov a ľudí, ktorým pomáhal, boli gayovia a lesbičky – vraj mal sám vzťahy s mužmi.
Pravdu si Ron Woodroof odniesol do hrobu. Zomrel 12. septembra 1992 – šesť rokov po diagnostikovaní HIV a konštatovaní, že má pred sebou už len šesťmesačnú budúcnosť. Ronova misia a myšlienka celého Klubu poslednej nádeje bola veľmi pragmatická – chcel sa len dožiť ďalšieho dňa, prežiť ho naplno a umožniť to isté tisíckam ľudí s rovnakým osudom.
Kapitán Phillips: Prepadnutie lode Alabama
Hrdina všedných dní: Americký lodný kapitán Richard Phillips
Hrdina na filmovom plátne:Tom Hanks, držiteľ dvoch Oscarov
Piati muži sedia v zatvorenom záchrannom člne – štyria majú položené zbrane na kolenách a piaty je ich rukojemníkom. So zásobami jedla a vody, ale bez akéhokoľvek plánu ako táto akcia dopadne, sa plavia oceánom. Keď zrazu zajatý Američan zdvihne hlavu a hovorí: „Musí existovať aj iná možnosť ako iba rybárčenie a unášanie ľudí“. Somálsky únosca sa mu pozrie do očí: „Možno tak v Amerike,“ znie odpoveď, „možno tak v Amerike“. Tento silný dialóg zaznel vo filme o lodi Maersk Alabama, ktorú v roku 2009 pri somálskom pobreží uniesli štyria piráti a jeho kapitána, amerického námorného dôstojníka Richarda Phillipsa, držali v zajatí päť dní. Príbeh sa stal námetom pre film Kapitán Phillips: Prepadnutie lode Alabama (originálny názov Captain Phillips) a jeho filmové spracovanie v hlavnej úlohe s Tomom Hanksom si na tohtoročnom udeľovaní Oscarov vyslúžilo šesť nominácií.
V hlavnej úlohe: Kapitán Richard Phillips
Kapitán Phillips sa narodil sa 16. mája 1955 v americkom meste Winchester v štáte Massachussets, kúsok od Bostonu. Richardove korene siahajú do Írska a on sám pochádza z veľkej rodiny. Po skončení strednej školy si privyrábal ako taxikár a raz viezol muža, ktorý mu za cestu hodnú piatich dolárov nechal päť dolárov ako prepitné. Zvedavý mladík sa ho spýtal, čím sa živí. „Som lodný kapitán,“ odpovedal muž „prepravujeme náklad na lodiach“. Možno tento zážitok budúceho kapitána viedol k tomu, že sa zapísal na massachussetskú univerzitu, odbor námorníctvo. Svoj džob si zamiloval: pracoval na trojmesačné šichty a spolu s manželkou vychovávali dve deti na usadlosti vo Vermonte.
Bol začiatok apríla 2009 a kapitán Richard Phillips sa lúčil s manželkou Andreou a deťmi Danielom a Mariah, aby viedol niekoľkotýždennú plavbu spoločnosti Maersk Alabama z ománskeho Salalahu do kenskej Mombasy. Posádku tvorilo dvadsať ľudí a prevážala najmä zásoby potravín a liekov pre Keňu, Ugandu a Somálsko. V tom čase sa veľmi rozmohli útoky pirátov – niekedy ich boli desiatky za týždeň. 7. apríla dostali všetky lode správu od americkej námornej základne, ktorá odporúčala držať sa šesťsto míľ (tisícsto kilometrov) od somálskeho pobrežia. „Svojej posádke som vždy hovoril, že otázkou nie je či, ale kedy nás napadnú,“ povedal Phillips po incidente. Keď loď zajali piráti, plavil sa len niečo vyše štyristo kilometrov od somálskeho pobrežia.
Niekoľko dní v pekle
Prvý útok na Maersk Alabama sa americkým námorníkom podarilo zažehnať. Troch lodí s ozbrojenými mužmi na palube sa zbavili rozkývaním lode, čo vytvorilo silný prúd a vlny, cez ktoré sa vetché plavidlá pirátov nemohli dostať. Scéna z filmu, kde Phillips vysielačkou dáva falošnú správu o blízkosti vrtuľníka, je pravdivá a skutočne sa stala. 8. apríla, len niekoľko desiatok hodín po vydaní nariadenia, aby sa plavili čo najďalej od pobrežia, sa im druhý útok pirátov odraziť už nepodarilo. Na loď prenikli štyria ozbrojení somálski muži. Teda, mladíci – ani jeden zo štvorice nemal viac ako devätnásť! Hneď, ako sa na lodi rozozvučali protipirátske alarmy, vzal vrchný technik Mike Perry štrnásť mužov do špeciálnej miestnosti, postavenej na tento účel a odpojili všetku techniku. Na lodi zavládla úplná tma. Piráti zadržali kapitána Phillipsa ako rukojemníka s úmyslom zmocniť sa lode a doplaviť ju na somálsku pevninu, aby mohli žiadať výkupné. Čoskoro však zistili, že ich plán bol márny – vypnutím všetkých systémov sa loď nedala ovládať, zostala stáť a hojdala sa na vlnách ako kus dreva. S ďalším faktom, s ktorým mladí Somálčania nepočítali, bola pripravenosť posádky. Tá absolvovala protipirátske cvičenia deň pred vyplávaním. Keď zajali vodcu pirátov Abduwaliho Museho, začali vyjednávať výmenu za Phillipsa. Spočiatku to vyzeralo dobre, obe strany sa dohodli, až kým neprišlo k samotnému aktu výmeny. Len čo Muse ostal voľný, dohoda prestala platiť. Piráti uvoľnili na more záchranný čln a mieriac na kapitána kalašnikovmi, donútili ho nasadnúť s nimi. „S odstupom času vidím, že to bola chyba. Ale aspoň som ich dostal preč z lode,“ povedal kapitán po vyslobodení. „Pretože som bol sám, myslel som si, že mám veľkú šancu im medzičasom utiecť.“
Vyjednávanie trvalo tri dni, dve lode obliehali čln a všetci sa sústredili iba na jedno: dostať Phillipsa bezpečne domov. Raz sa z člna aj pokúsil utiecť, no neúspešne. „Sme v bezpečí a Američanov sa nebojíme. Vieme sa brániť, ak nás napadnete,“ hovoril do vysielačky rozčúlený hlas jedného z mladíkov, keď vyjednávanie po útoku Somálcov začalo zlyhávať. Phillips sa však dočkal záchrany. Po správe, že kapitán je v ohrození života (piráti ho bili a vyhrážali sa mu zabitím) a na rozkaz veliteľa, vedúceho záchrannú operáciu, americkí ostreľovači 12. apríla v niekoľkosekundovej streľbe zabili troch pirátov a zajali ich veliteľa Abduwaliho. Po prevezení do Ameriky ho odsúdili na 33 rokov väzenia. V tom čase mal iba 18 rokov.
Skutočnosť kontra fikcia
Zvítanie sa s rodinou a priateľmi, stretnutie s prezidentom Obamom, autobiografia s opisom incidentu, nečakaná publicita a telefonát z hollywoodskych štúdií na zakúpenie práv na film, to všetko Phillipsa čakalo po návrate domov. A taktiež niekoľko nepríjemných správ: niektorí kolegovia zúrili a tvrdili, že kapitán je všetko ostatné, len nie hrdina. Vystavil ich vraj nebezpečenstvu tým, že aj napriek výzvam držať sa čo najďalej, plavil sa blízko pobrežia.
Práva na príbeh Povinnosť kapitána (Captain´s Duty) získala americká produkčná spoločnosť, réžie sa zhostil Paul Greengrass a Phillipsa si zahral Tom Hanks. Najviac však prekvapil vynikajúci výkon Barkhada Abdiho v roli Museho, za ktorý ho nominovali na Oscara. Rodený Somálčan Barkhad nikdy predtým pred kamerou nestál – prišiel do Ameriky spolu s rodinou ako štrnásťročný a živil sa ako šofér. Film Kapitán Phillips nominovali na šesť Oscarov (aj na najlepší film), žiadnu nomináciu však nepremenil na cenu. Richard Phillips sa odovzdávaní cien sám aj zúčastnil.
Vlk z Wall Street
Zločinec všedných dní: Finančný megapodvodníkJordan Belfort
Hrdina na filmovom plátne: Leonardo DiCaprio, posadnutý hrať túto rolu od roku 2007
Keď sa v Hollywoode začalo šepkať, že Marty Scorsese sa chystá natočiť film o finančnom podvodníkovi Jordanovi Belfortovi, každý milovník dobrého filmu tušil, že sa bude na čo tešiť. Radosť sa znásobila, keď prišli informácie, že hlavnej úlohy sa zhostil Leonardo DiCaprio. Trojhodinová dráma, kde si Scorsese zgustol na zobrazení sveta bankárov a k tomu vynikajúci DiCaprio v koži Belforta a Jonah Hill s umelým chrupom ako Danny Porush (filmový Donnie Azzoff ). Ťažko by ste našli väčšieho „záporáka“. Manipulatívny, drzý, panovačný, bez chrbtovej kosti a bez rešpektu ku komukoľvek. Na čele spoločnosti, ktorá fungovala všetkými možnými, len nie čistými spôsobmi. K tomu prostitútky, mafia a veľa, neuveriteľne veľa drog. Počas filmu Vlk z Wall Street rozmýšľate, či sa vám to zdá, alebo či skutočne niekto mohol viesť takýto život.
V hlavnej úlohe: Jordan Belfort
Jeho rodiskom bol newyorský Bronx, jeho rodičmi jednoduchí účtovníci Leah a Max Belfortovci. V jedno leto po dokončení strednej školy sa Jordan spolu s kamarátom rozhodol v rámci brigády predávať zmrzlinu. Chalani za niekoľko mesiacov zarobili neuveriteľných dvadsaťtisíc dolárov! Jordan plánoval peniaze použiť na zaplatenie vysokej školy – chcel sa stať zubárom. Namiesto toho však vyštudoval biológiu na univerzite vo Washingtone. Neskôr sa prihlásil na kurz zubného lekárstva na univerzite v Baltimore. Z príhovoru riaditeľa školy pri otvorení kurzu sa však dozvedel, že zlatý vek zubárstva je preč a „ak ste tu len preto, aby ste zarobili veľa peňazí, ste na zlom mieste“. V tú chvíľu sa Jordan zdvihol a nikdy sa do školy nevrátil.
Vidina veľkých peňazí bola preň všetkým. Zamestnal sa ako burzový maklér v investičnej firme L. F. Rotschild, ktorá, mimochodom, nemala nič spoločné so známou európskou Rotschildovou bankou a rodinou. Písal sa rok 1987 a svetom otriasol celosvetový pád trhu s cennými papiermi. Firmy prepúšťali. Z pôvodných dvetisícdvesto zamestnancov zostalo vo firme L. F. Rotschild pracovať štyridsaťpäť. Odísť musel aj Belfort. Nezamestnaný si založil vlastnú spoločnosť Stratton Oakment a mal iba dvadsaťšesť rokov. V čase, kedy táto spoločnosť najviac profitovala, zamestnávala okolo tisíc zamestnancov. A spôsob, akým podvodne fungovala, bol nasledovný: Stratton Oakment kúpil akcie nejakej menej známej spoločnosti a umelo nafúkol ich hodnotu (napríklad fámou, že vynašla nový liek na liečbu rakoviny). Len čo ceny akcií po podobnej informácii stúpli, Stratton ich výhodne predal.
A začal sa život – tak si to aspoň Jordan myslel. Za mesiac dokázal zarobiť nehorázne peniaze. Kúpil si dom (keby jeden!), nové auto (keby jedno!) a súkromné lietadlo, do práce si najímal zástupy prostitútok a vždy mal pri sebe nekonečné zásoby kokaínu a iných drog. Svoju prvú manželku vymenil za blonďavú sexbombu Nadine. Ach áno, a nezabudnime na jachtu, ktorú pomenoval po nej. Okrem malého hydroplánu mal aj port s helikoptérou, aby sa vlk z Wall Street mohol dostať všade, a to čo najrýchlejšie! V roku 1997 sa Belfortovci spolu s priateľmi plavili okolo Sardínie a kapitán ich varoval, že sa rútia do strašnej búrky. Belfort, zdrogovaný pod obraz boží, nepočúval a rútil sa loďou do rozbúreného mora. Prišlo niekoľko obrovitánskych vĺn a Nadine sa potopila. Všetci sa našťastie stihli zachrániť. Belfortov život pripomínal jazdu na horskej dráhe a stále sa valil plnou rýchlosťou nahor.
Keď sa začali ozývať nespokojní investori, nakoniec sa do hry zamiešala FBI. A to už bol pritvrdý oriešok aj na manipulátora Belforta a jeho priateľa Dannyho Porusha. V roku 1998 oboch obžalovali za podvod a spreneveru peňazí takmer dvesto miliónov dolárov. Pretože Belfort spolupracoval s FBI, odsedel si len dvadsaťdva mesiacov a súd mu nakázal splatiť späť „iba“ 110,4 milióna. A tak len čo „vlk“ vystrčil päty z väzenia, dal sa do práce. Ak by ste si predstavili kajúcnika, hlboko ľutujúceho doterajší život, boli by ste na omyle. Rovnako drzý a arogantný ako predtým, Jordan Belfort napísal knihu o svojom živote a začal viesť motivačné semináre na tému, ako zarobiť peniaze. Oklamaným investorom doposiaľ vrátil iba 11, 6 milióna dolárov, pričom vyše desať miliónov pochádza z predaja knihy. Naposledy bolo potvrdené, že i napriek vysokému zisku za práva k filmu Vlk z Wall Street stále mešká s niektorými platbami, prikázanými súdom. A ešte sa pritom aj uškŕňa.
Film a skutočnosť
Marty Scorsese si na filme Vlk z Wall Street vskutku zgustol a autenticite niektorých scén sa len ťažko chce veriť. Avšak sám Belfort tvrdí, že v skutočnosti sa správal ešte horšie, ako jeho filmová postava. Zástupy prostitútok, množstvo drog a druhé manželstvo s blonďavou modelkou vyzeralo na plátne rovnako ako v reálnom živote. „Drogy a všetko to s prostitútkami a obchodnými zástupcami a sexom v kancelárii,“ vysvetľuje Belfort, „všetko je naozaj pravdivé. V niektorých veciach bola skutočnosť ešte horšia ako film. Aj keď si myslím, že som bral viac piluliek, ako kokaínu.“ Scény s vrtuľníkom (s ktorým pod vplyvom drog takmer havaruje), potopenou loďou aj narazeným autom sa skutočne stali.
12 rokov otrokom
Hrdina všedných dní: Slobodný černochSolomon Northup, predaný do otroctva
Hrdina na filmovom plátne: Chiwetel Ejiofor, Angličan s nigérijskými koreňmi
Anglickému režisérovi Stevovi McQueenovi (nemá nič spoločné s americkým hercom rovnakého mena) už dlhšie vŕtal v hlave námet na film, ktorý by zachytil osud slobodného čierneho muža, predaného do otroctva. Keď narazil na biografiu Solomona Northupa, vedel, že na základe tohto príbehu nakrúti silný film. Už samotná kniha ho doslova ohromila. Prirovnal ju k Denníku Anny Frankovej, napísanom však o 97 rokov skôr. „Z celého srdca som si prial urobiť z tejto knihy film,“ povedal režisér. S podporou Brada Pitta ako producenta sa mu to aj podarilo – v roku 2011 filmové štúdiá oznámili, že na snímke sa môže začať pracovať. Pod McQueenovou režisérskou taktovkou sa v hlavnej úlohe predstavil Angličan Chiwetel Ejiofor a spolu s hercami Michaelom Fassbenderom, Paulom Danom, Lupitou Nyong´o a ostatnými vytvorili dielo, ktoré získalo Oscara za najlepší film roku 2013.
V hlavnej úlohe: Solomon Northup
Solomon sa narodil ako slobodný Afroameričan v New Yorku v júli 1808. Jeho otec Mintus bol oslobodený od otroctva – zarobil dostatok peňazí, kúpil si kus zeme a zriadil si farmu. Svojim dvom synom, Solomonovi a Josephovi, zabezpečil dostatok vzdelania a obaja chlapci boli tiež šikovní remeselníci, takže o živobytie nemali núdzu. Solomon sa ako dvadsaťjedenročný oženil a spolu s manželkou Anne, černoškou s indiánskymi a európskymi koreňmi, mali tri deti: Margaret, Elizabeth a Alonza. Northupovci žili na farme a Solomon sa okrem farmárčenia živil hrou na husle a tesárčením. Anne pracovala ako kuchárka. V roku 1841 ho oslovili dvaja cirkusoví promotéri a ponúkli mu dobre platené miesto huslistu vo Washingtone. Solomon ho prijal a bez toho, aby informoval svoju manželku, odišiel s oboma mužmi do Washingtonu. Tam začala jeho nočná mora. Zobudil sa ráno, zviazaný a v šoku. Loďou ho poslali do New Orleans. Po ceste sa mu podarilo napísať list o únose a poslať ho rodine, ale keďže netušil, kde sa nachádza, tá ho nevedela vypátrať.
12 rokov na plantáži
Solomona predali za tisíc dolárov do rúk Williama Forda, baptistického kazateľa, ktorý vlastnil malú farmu v Severnej Lousiane. Vo svojich memoároch Solomon o ňom napísal: „Podľa môjho názoru neexistoval láskavejší a spravodlivejší človek a kresťan ako William Ford. Ale rôzne vplyvy a spoločnosť, ktorá ho obklopovala, ho úplne zaslepili v otázke otroctva.“ Northupova úcta k Fordovi mu však nebránila niekoľkokrát sa pokúsiť o útek. Mladý černoch sa úporne snažil nájsť spôsoby, ako poslať list rodine, kde sa nachádza. Nemal však žiaden prístup k papieru či peru a otroci boli prísne strážení, pričom akákoľvek neposlušnosť sa trestala brutálnou bitkou.
Časy boli ťažké a aj samotný Ford sa dostal do finančných problémov. Musel teda predať osemnásť otrokov, medzi nimi aj Northupa, svojho chránenca. Putoval k Johnovi Tibautovi, mužovi nedobrej povesti. Raz Solomona zbičoval iba za to, že sa mu nepáčilo, aké klince používal pri stavbe domu.
Cesta peklom a vykúpenie
Pre Solomona Northupa začala o niekoľko mesiacov neskôr, keď ho Tibaut predal Edwinovi Eppsovi. Vtedy nastalo skutočné peklo a trvalo celých desať rokov. Epps, majiteľ bavlníkovej plantáže, svojich otrokov ťažko trestal. Každý deň zisťoval, koľko otroci vyzbierali bavlny, ak pod stanovený priemer, nasledovalo bičovanie. Solomon vo svojich memoároch napísal, že rany bičom na Eppsovej plantáži sa dali počuť každučký deň, od rána do večera.
Vykúpenie bolo blízko a prišlo vo forme tesára Samuela Bassa (vo filme Brad Pitt), Kanaďana s liberálnym pohľadom na svet. Popri práci viedol so vzdelaným černochom dlhé rozhovory a keď Solomon zistil, že Bass je odporcom otroctva, rozhodol sa mu rozpovedať svoj skutočný príbeh. Bass vedel, že riskuje svoje miesto a možno aj krk, ale bol spravodlivý človek a nenávidel bezprávie. Po dohode so Solomonom poslal niekoľko listov jeho rodine v Saratoge a právnikovi Henrymu, blízkemu rodinnému priateľovi a synovi muža, ktorý dlhé roky zamestnával a neskôr od otroctva oslobodil Solomonovho otca.
Plynul jeden z ďalších dní na plantáži. Chladné januárové ráno. Solomon si studenou vodou umyl tvár, zjedol raňajky a spolu s ďalšími otrokmi sa vydal stavať drevený dom na Eppsovej farme. Jeho priateľ Bass medzitým farmu opustil, a tak mu chýbal niekto, spriaznená duša, s ktorou by sa porozprával. Odpoveď na listy, poslané prostredníctvom Bassa, stále neprišla a už si zúfal, či svoju rodinu vôbec niekedy uvidí. Vtom zazrel v diaľke voz s koňmi. Keď už bol dostatočne blízko, aby spoznal svojho priateľa Henryho, Solomonovo srdce sa takmer zastavilo od radosti. Rozbehol sa k vozu, horúce slzy mu stekali po tvári, silno objal svojho priateľa a hlasno sa rozplakal.
Epps zúril. Jeho otrok Platt, jediné meno, pod ktorým Solomona poznal, je predsa jeho majetok! A ak by vedel dopredu, že si preň prídu, nikdy by ho nedostali živého! 4. januára 1843 bol Solomon Northup prepustený na slobodu.
„Môj príbeh je na konci. Nemám už čo dodať k téme otroctva. Tí, ktorí si prečítali túto knihu, si urobia vlastný názor na toto „svojrázne zriadenie“. Ako je to v ostatných štátoch, neviem, ale život v regióne Červenej rieky je pravdivo vykreslený na týchto stránkach. Nie je to fikcia, ani zveličenie. Stovky občanov sa ocitli v rovnakom nešťastí ako ja, stovky slobodných občanov bolo unesených a predaných do otroctva a v tomto momente vyčerpávajú svoje životy na plantážach v Texase a Louisiane. Ale zabúdam. Poznačený utrpením, ktoré som znášal a vďaka láskavosti jednej dobrej bytosti som sa mohol znovu navrátiť k šťastiu a slobode. A tak dúfam v spravodlivý a pokorný život, ktorý chcem viesť a napokon odpočívať na mieste, kde spí môj otec.“
Solomon po príchode domov zažaloval svojich otrokárov, ale súd sa mu nepodarilo vyhrať. Po návrate z plantáže v Louisiane sa vrátil k tesárčeniu, napísal knihu a po celý zvyšok života sa venoval boju proti zrušeniu otroctva.
Film a skutočnosť
Film sa drží pôvodnej knižnej verzie z pera Solomona Northupa, natáčalo sa v Louisiane a v blízkosti New Orleans. Anglický herec Chiwetel Ejiofor spočiatku odmietol McQueenovu ponuku na postavu Solomona Northupa – kvôli počiatočnému strachu z úlohy, o ktorej všetci vedeli, že bude jeho životná. Napokon však ponuku prijal. Herci sa svojich úloh zhostili veľmi zodpovedne, Michael Fassbender dokonca prikázal maskérom, aby mu natierali filmové fúzy alkoholom. Ostatní herci tak mohli cítiť alkoholový zápach muža a odpor k nemu hrali o to prirodzenejšie. A Lupita Nyong´o v debutovej úlohe otrokyne Patsey, za ktorú získala Oscara? Celý svet o nej hovorí ako o veľkej hereckej nádeji hollywoodskych štúdií. 12 rokov otrokom sa stal najlepším filmom minulého roka a režisér Steve McQueen zaň takto poďakoval pri preberaní ceny: „Každý človek si zaslúži nie prežívať, ale žiť. Venujem túto cenu všetkým ľuďom, ktorí trpeli otroctvom a všetkým 21 miliónom, ktorí ním trpia doteraz.“
Philomena
Hrdinka všedných dní: Philomena Lee, matka, ktorá hľadala strateného syna
Hrdinka na filmovom plátne: Britská herečka Judi Dench
Staršia žena okolo osemdesiatky sa nervózne zahniezdila na stoličke. Narovnala si rukáv, vyhladila šaty a ruky si jemne zložila do lona. Hľadela von oknom, až kým sa neotvorili dvere a dnu nevkročila dáma jej veku. Široko sa usmiala a načiahla k nej ruku: „Vy musíte byť Philomena.“ Philomena Lee prikývla a úsmev jej opätovala. Nemohla uveriť vlastným očiam. Pred ňou nestál nik iný ako Judi Dench.
Keď v roku 2004 novinára a spisovateľa Martina Sixsmitha oslovila neznáma žena, netušil, že toto stretnutie zmení jeho život. Žena bola dcérou Philomeny Lee, sedemdesiatročnej Írky, ktorej v mladosti ešte v Írsku vzali z opatery syna, pretože bol nemanželské dieťa. Keď mal iba tri roky, poslali ho do Ameriky k adoptívnej rodine a odvtedy sa ho snažila vypátrať. Neúspešne. Vtedy prišiel do hry Martin Sixsmith, ktorého meno Philomenina dcéra Jane našla na internete a rozhodla sa ho poprosiť o pomoc pri hľadaní. Martin o tom v roku 2009 napísal knihu s názvom Stratené dieťa Philomeny Lee a v roku 2013 ju sfilmoval anglický režisér Stephen Frears. Film v hlavnej úlohe s Judi Dench sa dočkal obrovského úspechu so štyrmi nomináciami na Oscara.
V hlavnej úlohe: Philomena Lee
Philomena sa narodila začiatkom 30. rokov v írskom Limericku. V krajine, ktorá sa zmietala v zlých ekonomických podmienkach, sa ťažko žilo kdekomu, vrátane chudobnej rodiny so šiestimi deťmi. Keď Philomena ako šesťročná prišla o matku, ktorá zomrela na tuberkulózu, otec pracujúci v miestnom mäsiarstve vedel, že všetky svoje deti neuživí, a tak tri dcéry poslal do kláštora. Philomena spolu so sestrami navštevovala otca raz do roka a ako tvrdí, ľudia s ňou vždy zaobchádzali dobre. „Aspoň sme mali otca. Boh pomáhaj ľuďom, ktorí pochádzali z nemanželského zväzku.“ Katolícke Írsko bolo v tých časoch nekompromisné.
V osemnástich opustila kláštor a odišla žiť k tete, ale o svete vonku nevedela takmer nič. A tak keď prišla na miestny karneval v Limericku a stretla chlapca, ktorý jej daroval karamelové jablko a vypýtal si prvý bozk, nevidela na tom nič divné. Ani o šesť mesiacov na to, keď začala priberať na váhe a bruško sa jej zaguľatilo. „Nemala som ani poňatia, ako sa robia deti,“ usmieva sa dnes trpko Philomena. Zhrozená teta ju vzala k doktorovi, a ten odporučil na kláštor v írskom okrese Tipperary. A tak teta vzala vydesenú dievčinu za ruku a odviedla ju tam. Philomena rodila v hrozných bolestiach, sestry ju presviedčali, že bolesť je trestom za hrozný čin, ktorého sa dopustila. A potom po hodinách bolesti prišiel na svet jej prvorodený synček Anthony. Mladá žena ho stískala v náruči a keď jej ho sestry po ôsmich týždňoch zobrali, srdce jej takmer puklo od žiaľu. Svojho chlapca mohla vídať iba párkrát v týždni. Odviedli ju do práčovne, kde za biednu mzdu pracovala. „Povedali mi, že ak budem chcieť z kláštora odísť, bude musieť otec za mňa zaplatiť sto libier! Kde by vtedy môj otec nabral toľko peňazí!“ Navyše, po všetkom, čo sa stalo, nechcel o svojej dcére ani počuť.
Philomena otehotnela v mimomanželskom zväzku, a tak ako stovky podobných mladých žien musela sa stratiť z očí vtedajšej spoločnosti. Írska vláda platila libru týždenne za každú mladú mamičku a tento systém sa vtedy veľmi zneužíval. Za poplatok dvetisíc či tritisíc dolárov si bohaté americké rodiny mohli zobrať nemanželské írske deti do svojej opatery – čísla hovoria, že na adopciu bolo v 50. a 60. rokoch odovzdaných šesťdesiattisíc írskych detí! To bol aj prípad malého Anthonyho.
Týždeň pred Vianocami v roku 1955 ho sestry ako trojročného odviedli z kláštora a poslali do Ameriky spolu s dievčatkom Mary. Philomena hľadela z okna kláštora, ako odvádzajú jej synčeka a kričala od bolesti. Volala jeho meno a dva týždne neprestala plakať. Sestry ju poslali do Liverpoolu, kde pracovala v chlapčenskej polepšovni. Po synovi jej zostalo iba niekoľko fotiek. Keď sa vrátila do Írska, prosila sestry, aby jej prezradili, kam Anthonyho poslali. Odmietli. Philomena zúrila. Keď v novinách našla inzerát, že hľadajú ošetrovateľky pre psychiatrickú kliniku na juhu Anglicka, neváhala, zbalila sa a odišla. Tam stretla svojho manžela Johna, pracovali spolu na rovnakom oddelení. O Anthonym mu povedala iba krátko pred svadbou. Druhým človekom, ktorému sa zverila so svojím tajomstvom, bola jej dcéra Jane. O to silnejšie vedeli jedna druhú pochopiť, pretože Jane tiež otehotnela vo veľmi mladom veku, keď mala iba sedemnásť. „Hneď som vedela, o kom je reč,“ hovorí Jane, „v jednej zo zásuviek si vždy nechávala fotografie malého chlapca – povedala nám, že je to náš vzdialený bratranec. Bolo mi jej ľúto, myslím, že sa veľmi bála, že ju odsúdime.“ Keď Jane otehotnela, Philomena robila všetko preto, aby svoju dcéru podporila. Vedela, ako sa cíti a čo prežíva. „Bola som v šoku, ale nikdy by som nedovolila, aby ďalšie dieťa opustilo túto rodinu.“ Malá Natalie sa narodila v roku 1979 a obe ženy boli od šťastia bez seba.
Stratený syn
Jane spolu s bratom Kevinom sa rozhodli pomôcť mame nájsť toho, koho celý život hľadala. Vedeli však iba meno chlapčeka, ktoré sa pravdepodobne po adopcii zmenilo a sestry v kláštore odmietali poskytnúť akúkoľvek pomoc. Obrátili sa aj na niekoľko organizácií, ktoré v 50. rokoch sprostredkúvali adopciu, ale bez výsledku. Až o niekoľko mesiacov zazvonil telefón. „Je mi ľúto,“ povedal hlas v telefóne, patriaci jednej z pracovníčok organizácie, „ale váš syn už nie je na žive.“ Dodala, že jej nemôže poskytnúť ďalšie informácie a zložila. Philomena bola zúfalá a hoci vedela, že jej syn už nežije, stále netušila, ako sa volal, ako vyzeral, kde vyrastal a či mal vôbec nejakú rodinu. Strávila hodiny na internete, hľadajúc akýkoľvek náznak, ktorý by ju doviedol aspoň k nejakej informácii o zosnulom Anthonym. Raz večer natrafila na stránku írskej spoločnosti, sprostredkujúcej adopcie, našla fotky kláštora Sean Ross Abbey v Írsku a na nich Micheala A. Hessa. Meno jej nič nehovorilo, ale dátum narodenia sedel presne.
V popise sa hovorilo, že muž „dvoch národností a viacerých talentov“ zomrel vo Washingtone. Michael A. Hess bol veľmi úspešný americký právnik a funkcionár strany republikánov. Pracoval pre Ronalda Reagana a keď do Bieleho domu nastúpil George Bush starší, Michael bol jeho právnym zástupcom. Zomrel v roku 1995, vo veku len 43 rokov. Philomena hneď vedela, že je to Anthony.
Jane zobrala mamu k jeho hrobu (Anthonyho poslednou vôľou bolo byť pochovaný v zemi, odkiaľ pochádzala jeho matka) a z rehoľných sestier v Sean Ross Abbey vyvábila o čosi viac informácií. Tie konečne potvrdili, že Michael Anthony Hess bol Philomeniným synom. Jane našla kontakt na novinára BBC Michaela Sixsmitha, a ten prisľúbil pomoc. Podarilo sa mu nájsť Mary, dievčatko, ktoré cestovalo spolu s Anthonym na adopciu do Ameriky a tiež Peta Nilssona, Michaelovho dlhoročného partnera. Áno, Philomenin syn bol gay a zomrel v roku 1995 na AIDS.
Pete Nilsson a Philomena sa stretli v Londýne. Dozvedela sa, že Anthonyho adoptovali manželia z Missouri. Miloval svoju adoptívnu matku, ale mal problémový vzťah s otcom. Pre svoju homosexualitu musel viesť dvojaký život, a to ho veľmi ťažilo. Svoju pravú mamu sa pokúsil niekoľkokrát vypátrať – v roku 1977 cestoval do Írska, aby sa od sestier v kláštore dozvedel, či jeho mama ešte žije. Sestry mu neposkytli žiadne informácie, až na to, že ho vraj matka opustila pri pôrode. Keď umieral, chcel, aby ho pochovali v Írsku „Vedel, že ho tu raz nájdem,“ povedala Philomena. ,,Najviac ma bolí fakt, že umrel v presvedčení, že som ho nechcela.“
Skutočnosť kontra fikcia
Judi Dench, od skutočnej hrdinky o dva roky staršia, o Philomene Lee vyhlásila: „Je to úžasná žena, kiež by som ja raz mohla povedať, že mám jej schopnosť odpúšťať.“ Philomena Lee založila projekt (a dodnes na ňom pracuje), ktorý žiada vládu o zverejnenie všetkých informácií a záznamov o adopciách detí v 50. a 60. rokoch v Írsku. Pri nakrúcaní filmu sa vraj za každú cenu chcela vyhnúť tomu, aby v ňom katolícka cirkev bola vykreslená v zlom svetle. To na nej prekvapí azda každého človeka. Nemá v sebe ani kúsok nenávisti a zloby. Odpustila.