Maľujeme. Rebrík v obývačke, manžel na rebríku, v hrnci kukurica, na terase melón, stovky smädných ôs, stovky nepotrebných prepotrebných predmetov. Keď maľujete sami, všetko sa spomalí. Tu niečo manžel nájde, poteší sa, položí to na stôl, a keď to vyhodím, opäť to hľadá, akoby sme to preukrutne potrebovali, hoci som si dávno myslela, že rároha je niekde na smetisku. Podľa môjho muža sa nám všetko zíde. Podľa mňa zíde z očí, zíde z mysle. Pridali sa aj deti. Och gény!
-Tató, pozri, čo chce mama vyhodiť!
– Počkaj, počkaj, aj ty budeš niečo chcieť!
– To chceš vážne vyhodiť?
– Nie, iba som žartovala.
A tak si tu žartujem a keď ma nik nevidí, skrývam na dno smädného smetného koša papieriky, ceruzky, spinky, staré nabíjačky, zošity, zápisníky, pohľadnice a obaly. Občas si sadnem a niečo prečítam.
Často dostávam otázku: „Pani spisovateľka, ako píšete?“
Robím si poznámky. Niekedy do mobilu, inokedy do poznámkového bloku. Niekedy poznámky vyzerajú takto: „Ja by som to vedyel, ale nevím… Robím to pomaly, aj tak to robím zle… Včera pekne potichu pršalo…” Do toho škrtanec, machuľa, dcérina kresba, ďalšia polstrana nečitateľného textu, ďalšie vety, ktoré sa mi s odstupom času zdajú nezmyselné a nepoužiteľné, rozmýšľam, prečo som si ich zapísala.
Často si zapisujem, čo si ľudia rozprávajú, čo začujem v autobuse, v robote, do toho si vypíšem niečo z knižky, ktorú mám práve rozčítanú, potom stratím notes a v papiernictve alebo v kníhkupectve si kúpim ďalší.
Keď ste spisovateľom, vaši známi vám často kupujú bloky a zápisníky, na ktoré mám, mimochodom, slabosť. Len na niektoré. Nemám rada veľa obrázkov, ale niektorým významnejším darcom obrázky odpúšťam, mám rada linajky aj štvorčeky. Do zošitov si robím poznámky zo všetkých strán. Odpredu, odzadu aj do stredu, použitú poznámku škrtám, aby som ju dvakrát niekde v texte nepoužila. Aj tak sa mi to stáva, pretože si všetko pamätám. Väčšinou zapisujem cudzie odpočuté rozhovory. Kvôli autenticite. Väčšina spisovateľov nevie písať rozhovory, chýba im rytmus, pravosť, rýdzosť, ľudský dych, huba, pokazené, alebo opravené zuby, nálada, miesto… To všetko musí dobrý literárny rozhovor v sebe mať. To všetko v dobrom texte hľadám.
V autobusoch sú všetci unavení, idú od doktora, z práce, z obchodov, najčastejšie sa žalujú. Na svet, na deti, na robotu, na to, ako ich neposlúchajú nohy, srdcia, žalúdky a aký je okolitý svet k nim nespravodlivý. Niektoré žalovania sú nudné, ale niekedy sa, najmä mužom, daria husárske kúsky a ja nestačím písať. Vtedy píšem do mobilu prázdnu esemesku, ktorú uchovávam tak, že ju niekomu pošlem.
– Idem do Častej, strašne sa ponáhľam, – hovorí mladý chlapčisko do mobilu.
– Najprv by sem sa mosel ponáhlat ja, až potom sa móžeš ty, – zakričí mu šofér cez uličku.
Všetci v autobuse sa smejeme, ja odosielam kamarátke esemesku, a tá mi telefonuje, lebo si myslí, že mi preskočilo.
Takmer nikdy svoj poznámkový blok nevypíšem a nevyhodím. Potĺkajú sa po zásuvkách so všelijakými lístočkami a papierikmi, keď mám rozrobený väčší text, všetky sa kamsi stratia a tie čo nájdem sú úplne, ale úplne nepoužiteľné. Stretnutie zošitov sa koná, keď maľujeme. Čo s hlúposťami? Súdny človek by si o mne myslel, že mi preskakuje, keď si zapisujem také taľafatky, v duchu mu okamžite namietam, že som spisovateľka, moja prísna mama pozerá na mňa z neba a hovorí, že aj spisovateľky mávajú doma a v papieroch poriadok, literárny kritik kdesi vo mne namieta, že tieto rukou písané texty nemajú žiadnu literárnu hodnotu, vadí sa s tou spisovateľkou, čo tvrdí, že čo keď ich niekedy predsa len použije, no a napokon zvíťazí gazdiná, ktorou som tiež – vyraziť, ak som ich nehľadala a nepoužila doteraz, je to ako so šatami čo dlho nenosím – nebudú chýbať, ak ich vyhodíme a kúpime si (alebo napíšeme) nové.
Dobre lebo nebárs. Už vidím, ako si na ne so svojou konskou pamäťou spomeniem, aj na konkrétny záznam a chvíľu, akurát mám pocit, že som nepresná. (Rovnako ako s tým chlapcom s mobilom v častovskom autobuse.)
Vždy, keď vymaľujeme, premiestnime nábytok. Toto sem, a toto tam, takto sme to ešte nemali, hoci takto je to najlepšie aj najkrajšie. Samozrejme, že sme to takto aj takto aj inak už mali. Nábytok nemením, mením len miesta, kde stoly a stoličky a váľanda stoja.
Inak som tradicionalistka. Mám gauč, na ktorom som spávala ešte s mamou a môj tato na ňom asi vydýchol, gauč, ktorí si moji rodičia kúpili, keď sa nasťahovali hore nad mesto Modra do domu na kopci, do domu, ktorý projektoval slávny architekt Dušan Jurkovič a nie je vylúčené, že nenavrhol aj náš nábytok, gauč, stôl, stoličky a sekretár. Ten nábytok poznáme, ten nábytok nás pozná. Poznal aj mamu s tatom, keď boli mladí a nemali mňa ani sestru, keď si bývali vysoko nad Modrou v dome na kopci, pod oknami sa im prechádzali jelene a srnky, tato učil v hudobnej škole hru na lesný roh a teóriu a stával na terase a trúbil na hornu do okolitých vinohradov.
Zaspávala som na tom gauči hore vo vinohradoch s mamou, spávala som na ňom s malým synom aj dcérou, šibovali sme ho po dome na kopci, šibujeme ho dolu v Modre u nás doma.
Sekretár skrýval v sebe vždy papiere a poznámky, lebo aj môj tato bol spisovateľ… Niektoré jeho si dodnes pamätám, mama ich vždy iba premiestňovala, nikdy ich nevyhodila. Keď k nám prišla niektorá z mojich kamarátok, ako sa len čudovala, čo to ten môj tatko stvára. Zapisovať si také hlúposti.
Raz mi vravel, ako ho navštívili vinohradníci z okolitých vinohradov, priniesli fľašku vína, prišli sa pozdraviť. Kým tato šiel do kuchyne po poháriky, jeden z nich nazrel do písacieho stroja a prečítal si, čo otec písal.
– Ale vy tu píšete dobré chmuloviny!
Náš sekretár teraz skrýva tie moje. Fotografie nás so sestrou, keď sme boli malé, vystriedali fotografie mojich detí, úsmevy, plač, prvý deň v škole, výlety, kúpaliská… Všetko sa opakuje. Medzi svojimi vysvedčeniami opatrujem mamine a babičkine, pribudli vysvedčenia mojich detí, diplomy, zošity… Jeden by sa tuším aj rozplakal.
Ale nie, maľujeme, niet času na slzy, treba to čím skôr ukončiť, uzavrieť, zahnať muža z rebríka, umyť dlážku a posadiť sa do kresla, čítať si a niečo hádam aj písať.
Ďalšou mojou slabosťou sú vtáčence. Zbieram hrnčeky s vtáčencami. Prvý som si kdesi kúpila na pamiatku, neskôr som drozdovi našla kamarátku sýkorku a odvtedy, keď vidím hrnček s vtáčikom, musím ho kúpiť, vypýtať si, skrátka, musím ho mať, potrebujem ho. Za pár rokov sa moja zbierka rozrástla do celkom slušného kŕdľa, a tak putuje z police na policu, do skrine, na kasňu, pomaly niet kam, všade mám hrnky s vtáčikmi, všade mám sklenené alebo hlinené vtáčky, dostávam ich od kamarátov rovnako ako tie zápisníky, keby to všetko čvirikalo, kŕkalo a čipčalo, nepočuli by ste si vlastného slova. Domáca pani však počuje tichý hlas svojej prísnej mamy z neba, utrieť prach, máš ich veľa, zastav to… Mami, nejde to, nevyhodím a nemám to kam dať!
Maľujeme, a tak aj vtáčence na hrnkoch dostanú nové hniezda. Tie hlinené z času na čas niekomu posuniem. Zbieram predsa hrnčeky, nie vtáčence! S niektorými sa však nedokážem rozlúčiť podobne ako so šatami, ktoré dávno nenosím, nikdy do nich neschudnem, alebo čo keby náhodou… Tie šaty si ma pamätajú rovnako ako otcov a mamin starý nábytok, ako starožitný písací stôl od mamy, ktorý má určite aj onakvejšie spomienky na časy, keď stál v inej domácnosti, kde možno tikali starožitné nástenné hodiny a čas šiel pomalšie. Nepoznala som ľudí, od ktorých moja mama ten vyrezávaný stôl kúpila. Vídala som ho najskôr u nás doma a neskôr som ho od mamy dostala. Môj spisovateľský stôl so zelenkavým filcom, za ktorým nepíšem, ale nemôžem ho nikomu dať ani predať, lebo je od mamy a poznáme sa tak dlho, že si nič nemusíme navzájom vysvetľovať. Domáca pani je spisovateľka a písava v kuchyni za kuchynským stolom po otcovi. Spomienky!
Maľujeme po troch či štyroch rokoch. Najvyšší čas trochu to tu pohnúť. Pred štyrmi rokmi mala moja dcéra päť, syn pätnásť, ešte žila mama a… Ktovie, čo sa odohrá, kým budeme maľovať znovu! Budeme? Budeme takí istí, alebo inakší? Kde budeme? Čo moje vtáčence?
Včera som si kúpila dva krásne ručne maľované obrusy s ružičkami. Keď bude všetko na mieste, natrhám si v záhrade kyticu a postavím ju na obrus s ruženkami. Zatiaľ však na rebríku stojí môj muž, ja triedim zápisníky, prenášam rárohy a snívam o poriadku, ktorý je v nedohľadne podobne ako tá budúca maľovka. Upraceme niekedy? Malá ratuje objavených pandrláčkov, syn šnúry a batérie a knižky, manžel všetko, najradšej by si odložil aj tie papiere po maľovke, ktoré rozkladáme po zemi. A napokon prídem ja s vedrom vody a všetko poukladám a poumývam. Potom prinesiem kyticu, vzdychnem si a začnem hľadať postrácané a vyhodené veci. Určite mi všetko, čo vyhadzujem, bude chýbať.
Zazvonili školské zvončeky, škoda, že do školy nechodí aj náš pes. Najlepšie sa vyhadzuje, keď som sama doma.
Želám vám pekný september, vaša Veve
Veronika Šikulová