Nie, nie je to nelichotivé označenie, v skutočnosti je to kompliment. Carmen Dell’Orefice sa modelingu venuje už rovných 70 rokov a vôbec sa nechystá odísť do dôchodku. Keď zomriem, tak v mojich lodičkách – odkazuje svetu.
Modeling je povrchný, zaujíma ho len mladosť, využije a odvrhne, veď prichádzajú stále mladšie a mladšie. Carmen Dell’Orefice je žiarivá výnimka. Bola žiadaná v 40. rokoch, v 50., v 70., ba dokonca tvrdí, že posledných 25 rokov má ďaleko viac práce ako na začiatku svojej kariéry. Strieborná levica – znie jej prezývka. A ona je skutočná levica – keď vstúpi na mólo alebo sa zahľadíte na jej fotografiu, neodtrhnete od nej zrak. Povestná biela hriva, prenikavé modré oči, úzky nos a ostré lícne kosti, ach áno, tie lícne kosti sú jej skutočný poklad a nejedna modelka či herečka by pre ne vraždila! Svoju vysokú štíhlu postavu nosí so skutočnou eleganciou a keď vstúpi do miestnosti, pravdepodobne všetci vedia, že práve vošla kráľovná.
Talianska domácnosť
Carmen dell’Orefice sa o svoje miesto na slnku bije už od narodenia a je celkom možné, že ak by jej prvé roky na tomto svete boli jednoduchšie, nestala by sa takou svetovou osobnosťou. Nenarodila sa do ľahkej doby. Na svet prišla 3. júna 1931 v New Yorku a svet sa už dva roky zmietal v hospodárskej kríze. Navyše, jej matka mala 19 rokov, pracovala ako tanečnica na Broadwayi a v žilách jej prúdila horúca maďarská krv. Otec mal pre zmenu 39 rokov, živil sa ako huslista a bol to ešte horkokrvnejší – Talian. Umelci, Maďarka a Talian, to neveští nič dobré… A skutočne – rodičia sa ustavične hádali, rozchádzali a malá Carmen vyrastala u príbuzných alebo v sirotincoch. „Našťastie moja matka bola dosť rozumná a mala len mňa,“ s úľavou poznamenala Carmen. Keď sa jej rodičia definitívne rozhodli pre rozchod (k papierovému rozvodu nikdy neprišlo), Carmen zostala s matkou, hoci nemožno povedať, že nastálo. Ak mala pani Dell’Orefice dostatok peňazí, mala dcéru pri sebe, ak nie, buď ich z podnájmu vyhodili, alebo samy skôr utiekli. A keď bolo opäť najhoršie, dievča putovalo do sirotinca. „Prežila som svoju matku a katolícku cirkev, nič ma už neskosí,“ zhodnotila tie roky neskôr.
Katolícku cirkev? Carmen vraví, že keď sa ako jedenásťročná pripravovala na prvé sväté prijímanie, položila kňazovi pár zvedavých otázok. O viere. Nedostala na ne odpoveď a označili ju za hriešnicu, ktorá má prosiť o odpustenie. A tak sa s katolíckou cirkvou rozišla.
S mamou sa však ako jedenásťročná rozísť nemohla. Pani Dell’Orefice vedela, že jej dcéru (pravdepodobne) čaká tvrdý život, a tak ju naň pripravovala. Varenie a šitie je len základ, Carmen sa napríklad naučila i tapetovať a čalúniť. A keď im už opäť došli peniaze, dali do zástavy šijací stroj. To bola ich najväčšia tragédia. Našťastie, mama mala aj svoje vášne a viedla k nim aj dcéru. Každú nedeľu chodili plávať a vychudnuté vysoké dievča si všimol aj miestny úspešný tréner, a tak športovala pod odborným dohľadom. Ale predovšetkým tu bol tanec, Carmen pre neho zdedila nadšenie po matke. Podarilo sa jej získať štipendium a vždy po škole viedli jej kroky do baletného štúdia, kde s vervou skúšala jednotlivé pózy. O pár rokov sa videla v ruskom balete, neodradila ju ani matkina poznámka „uši máš ako sedadlá sedanu a chodidlá ako truhly“. Zničilo ju však čosi celkom iné. Ako trinásťročná ochorela na reumatickú horúčku a keďže rodina nemala peniaze na lieky či nemocnicu, nádejná baletka sa liečila doma. Celý rok preležala v posteli, sama samučká celý deň (zatiaľ čo jej matka pracovala) a snívala o tom, kedy sa opäť oblečie do úboru. Po roku sa konečne postavila k baletnej tyči a… „Príliš som vyrástla a nemala som žiadne svaly. Keď som sa potom pokúšala urobiť plié, vždy som spadla. To bola moja prvá smrť.“
Modelka z chatrče
Carmen Dell’Orefice ten deň dokáže opísať aj dnes. Bol koniec augusta 1945, vojna už končila, sedela v autobuse, viezla sa na hodinu baletu a zrazu ju oslovila jedna žena. Vraj by sa hodila za modelku, bola by ochotná urobiť pár skúšobných fotografií? Dotyčná nebola žiadna amatérka, jej manžel bol Hermann Landshoff – jeden z najlepších fotografov. Carmen bola vysoká, štíhla, ach áno, až príliš nezdravo štíhla a z tváre jej kričali vyhladované veľké oči. Landshoff urobil pár skúšobných fotografií pre Harper’s Bazaar a Carmeninej mame neskôr prišiel domov list, v ktorom stálo, že jej dcéra je veľmi zdvorilá mladá dáma, ale, žiaľ, totálne nefotogenická. Carmen bola veľmi sklamaná. Sklamaná, že ju odmietli. Páčilo sa jej, že niekto okolo nej skákal, venoval jej pozornosť, potom ju o niečo požiadali a ona to urobila s veľkou radosťou a bez akéhokoľvek zaváhania či problémov. Modelingová kariéra však nedala spávať jej krstnému otcovi, ktorý mal priateľa vo Vogue. Zaviedol ju do redakcie, urobilo sa opäť pár fotografií a čuduj sa svete, Carmen ponúkli pracovnú zmluvu. Sedem a pol dolára na hodinu, stálo v nej. A tak sa stala modelkou prestížneho časopisu.
Mladej dáme sa však život nezmenil hneď. Pre časopis vtedy pracovalo 10 – 12 modeliek, všetko dievčatá z dobrých rodín, iba ona nie. Sedem a pol dolára na hodinu bola pomerne slušná suma, avšak Carmen nefotografovala každý deň. Naďalej s mamou rátali každý cent a trpezlivo čakali, kým sa jej ozvú z Vogue. Keďže nemali doma telefón, z redakcie museli vždy poslať kuriéra, ktorý jej oznámil, kedy sa má dostaviť do ateliéru. Aby ušetrila, do redakcie nedochádzala autobusom, ale na kolieskových korčuliach. Vďaka práci v časopise sa však dostala ku krajčírskym strihom, ktoré nosila domov ako poklad. Konečne si s mamou mohli ušiť niečo moderné! V októbri 1947 sa prvýkrát ocitla na titulke časopisu, ako jedna z najmladších modeliek vôbec. „Byť na titulnej strane Vogue neznamenalo pre mňa vôbec nič. Neberte to tak, že som bola nevďačná, iba som bola z toho všetkého zmätená,“ komentuje svoje pocity.
Profesionálka na prvý šup
Vtedy ešte netušila ani, čo za poctu je pózovať pre Salvadora Dalího. Aj to sa jej podarilo, mala len štrnásť rokov, ocitla sa v hotelovej izbe a stála mu s odhaleným poprsím. Španielskeho maliara označila za excentrika, a tým odštartovala ich dlhoročné priateľstvo. V tých časoch rozvinula aj iné dlhoročné a (výhodné) ženské priateľstvá. Spoznala sa s Dianou Vreeland, legendárnou editorkou časopisov Harper’s Bazaar a neskôr šéfredaktorkou Vogue. „Stála za mnou, prešla rukami po mojich lícnych kostiach a povedala, že ak mi krk vyrastie ešte o jeden palec (2,54 cm), pošle ma do Paríža.“ Krk je vyrástol a do Paríža šla. Druhou ženou bola Eileen Ford, zakladateľka modelingovej agentúry Ford Models, ktorá si ju zakrátko zobrala pod svoje ochranné krídla.
Dalímu pózovala odhalená a dnes sa usmieva, že v skutočnosti ani nemala čo skrývať a byť ostýchavá. Bola plochá ako doska a bola tak žalostne podvyživená, že pri fotografovaní jej museli šaty vzadu zošpendliť, aby na nej neviseli ako vrece. Vo Vogue jej preto zaobstarali lekára, od ktorého dostala recept na železo a hormóny. Dostala menštruáciu, konečne jej narástli prsia a získala ženské krivky. Polepšila si aj finančne, zrazu mala rekordných 300 dolárov na hodinu a okrem šiat začala predvádzať aj spodnú bielizeň.
Z Carmen Dell’Orefice sa stala hviezda, pózovala pred fotoaparátmi najlepších fotografov: Richard Avedon, Irving Penn, Norman Parkinson… A všetci sa zhodujú v jednom: bola a je profesionálka. Na prvýkrát vždy pochopila, čo od nej žiadali a pracovala bez reptania, maniere jej boli cudzie. Okrem toho, že ju modeling bavil, už nikdy viac nechcela byť hladná a dávať do zástavy šijací stroj. Mimochodom, šijací stroj si brala so sebou aj na prehliadky do Paríža. Šila si na ňom šaty, ktoré si večer obliekala do spoločnosti.
Carmen a muži
Samozrejme, na prvom mieste stojí otec. Nakoniec sa v jej živote zjavil a ona ho zbožňovala. Posedával s kamarátmi, hrali džez, ona mu sedela pri nohách a počúvala. „Ja som ti dala všetko a ty si mu dala všetku svoju lásku,“ trpko poznamenala mama a ona súhlasila. Jednoducho, tak to bolo, matka bola tá prísna a zlá a ona bola oteckovo sladké dievčatko. A navyše mu vďačila za svoje úžasné lícne kosti. Výrazné, ostro rezané – každý v módnej branži bol z nich namäkko.
Carmen a muži. Nie fotografi, tí boli aj tak zväčša homosexuáli, čo pochopila až o roky neskôr. Mala šestnásť, keď stretla Billyho Milesa. Bol o desať rokov starší, mal už syna a Carmen sa do neho bláznivo zamilovala. Zobral ju lyžovať, zlomila si členok a ušli jej významné plavecké preteky. Matka zúrila, pochopila, že dcéra si jej radu – vydaj z rozumu a nie z lásky – k srdcu nevezme. Kým sa ako dvadsaťjedenročná vydala, podstúpila tri potraty. Nelegálne, prirodzene, ale svedomie ju nehrýzlo, keďže katolíckej cirkvi dala dávno zbohom. Prvý potrat bol príšerný, na kuchynskom stole v Brooklyne, zvyšné dva urobili v Pennsylvánii už lekári. Bill nechcel deti, ale keď Carmen už ako jeho zákonitá manželka otehotnela, dieťa si nechala. Narodila sa jej dcéra Laura. Prvá a jediná. Svojho muža zbožňovala, kúpila mu dostihového koňa a ako všetky ženy tej doby odovzdávala mu svoj plat. Dával jej päťdesiat dolárov mesačne ako vreckové. Hoci sa objavovala na titulkách svetových časopisov, nemala takmer žiadne sebavedomie, nemala vlastné potreby, manželova spokojnosť stála u nej na prvom mieste. Prehliadala aj jeho nevery. Postupom času sa v nej však začala prebúdzať levica (alebo kypieť jej maďarsko-talianska krv) a už ako 24-ročná bola rozvedená. Sama a s dieťaťom ako jej matka. Pribrala, potrebovala peniaze, a tak nepohrdla ani pózovaním vo flanelových pyžamách pre katalógy.
Zlé matky a dcéry
Pri práci stretla fotografa Richarda Heimanna a o šesť mesiacov už bola svadba. Opäť z lásky. Podporila muža v jeho sne a zaplatila mu kameramanský kurz. Koniec prišiel po troch rokoch – Heimann ju opustil, pretože si uvedomil, že sa pre manželstvo nehodí. Carmen to zhodnotila: „Bol rozkošný, ale nemohla som vychovávať ďalšie dieťa.“
Tretie manželstvo vydržalo najdlhšie. Jedenásť rokov. Osem skvelých rokov a tri príšerné. Carmen zrazu snívala o veľkej rodine. Bude žienka domáca, dom sa naplní detským džavotom, lenže… Richard Kaplan, pomerne úspešný architekt, bol od nej mladší a to bol najväčší kameň úrazu. Ležali v posteli, Kaplan sa k nej naklonil, ona si pomyslela, že sa ju chystá objať a on jej namiesto toho počítal šedivé vlasy. Ku koncu manželstva ju vyhnal k plastickému chirurgovi a žiadal, aby jej vylepšil poprsie. Lekár to kategoricky odmietol, nepokladal to vôbec za dôležité. Okrem problémov s manželom, kvárili ju aj nezhody s Laurou, ktorá práve prežívala náročné pubertálne obdobie. História sa opakovala, Carmen si s dcérou vôbec nerozumela a Laura prepadla drogám. Neskôr, keď sa závislosti zbavila (v súčasnosti pracuje ako terapeutka), vyjadrila sa, že matka bola pre ňu vždy bábika Barbie. Dokonalá, a to ju odrádzalo.
Hoci by mnohí predpokladali, že Carmen sa svojej ráznej maďarskej mame v období slávy obrátila chrbtom a zabudla na svoje korene, opak je pravdou. Modelka mame kúpila dom, prinútila ju študovať, až sa napokon pani Dell’Orefice vypracovala na vedúcu v továrni na hodinky. Keď ako 94-ročná umierala (tuhý korienok sa v ich rodine dedí), Carmen ju držala v náručí: „V posledných chvíľach sa vyjadrila, že bola zlou matkou a ja som sa tomu mohla len smiať- och áno, bola si.“
(Celý portrét Carmen Dell´Orefice nájdete v tlačenom MIAU, november 2015)
Martina Solčanská
foto Profimedia