Ambasádorky Jamieho Olivera
Byť ambasádorkami slávneho kuchára bez čapice Jamieho Olivera neznamená variť ako on, Jamie sa totiž už roky angažuje za lepšiu a kvalitnejšiu stravu v školách a ako aktivista za zdravú výživu bojuje proti obezite detí. Janica sa stala jeho ambasádorkou v roku 2012, zabodovala u neho svojím projektom jemine.sk, Aneta získala tento štatút o rok neskôr. Ich šťastné stretnutie vyústilo do viacerých aktivít: rozbehli spolu projekt Food Hub, vydali knihu, organizujú školy varenia, majú vlastnú cateringovú firmu, ktorá varí pre niekoľko súkromných škôl a škôlok a usilovne pracujú na tom, aby sa kvalitné jedlo dostalo aj do ďalších školských jedální. Tiež ich môžete vidieť v televíznej relácii Slovensko chutí a momentálne finišujú aj s prípravami na slovenskú verziu celosvetového Food Revolution Day, ktorého 3. ročník sa rozrastie na trojdňové podujatie a bude sa konať od 20. do 22. mája v Bratislave.
„Povedz mi, čo ješ a ja ti poviem, kto si…“ Kto si?
Aneta: Energická, mladá, zodpovedná perfekcionistka, ktorá rada experimentuje, miluje domácu pohodu a raw koláče.
Jana: Mojou najvýraznejšou črtou je robiť veci podľa seba. Som náročná na seba aj na ľudí navôkol. Na jednej strane mi to umožňuje obklopovať sa kvalitou a stále na sebe pracovať, na druhej strane je to náročné nielen pre mňa, ale veľakrát aj pre moje okolie. Mám však výrazne pozitívny prístup, snažím sa mať denne úsmev na tvári a veci vidím skôr farebne, ako čiernobielo.
„Niekto to rád horúce“. Čo okrem kulinárskych dobrodružstiev vám dvíha adrenalín?
Aneta: Celkom často ma vie vytočiť ľudská hlúposť a neprajnosť. Nemám rada reklamný smog a zavádzanie. Ale na druhej strane, občas trošku pozitívneho stresu a adrenalínu nezaškodí, pretože ma to nabije energiou a inšpiráciou.
Janica: Mám rada horúcu kávu, čaj či polievky. Vyhovuje mi tiež slnečné počasie a horúce letné dni. Horúci je aj môj prístup, veľakrát sa mi podarí pre veci zapáliť a emócie prenášam z domu do práce, z práce do kuchyne a takto to cirkuluje už roky. Kde nie je vášeň, tam nie je u mňa radosť. A bez nej si život neviem predstaviť.
Stávajú sa občas situácie, keď je vám, akoby ste sa „dusili vo vlastnej šťave“?
Aneta: Ja radšej dusím vo vlastnej šťave iné „suroviny“, ako seba, ale faktom je, že aj to patrí k životu. Učíme sa na vlastných chybách, pretože to najviac posúva vpred.
Janica: Dusiť sa vo vlastnej šťave nie je nič príjemné. V našom prípade je to takmer doslovné. Keď stojíme pred kamerami a varíme pred celým štábom alebo točíme postupové receptové videá pre klientov či fotíme nové recepty do našej knihy – toto všetko sú situácie, keď je tej vlastnej šťavy viac než dosť.
Voči gustu žiaden dišputát, hovorí sa. Aké sú vaše „pre a proti“ niektorým ľudským chúťkam?
Aneta: Milujem testovať nové chute a kombinácie. Veľa cestujem a aj na tých najvzdialenejších miestach sveta ochutnávam všetko typické a tradičné. Ale mám vážny problém s durianom a olomouckými syrečkami. To fakt nedávam.
Janica: Osobne som sa stretla s tým, že ľudia, ktorí majú vzťah k umeniu a sú kreatívci, bývajú aj výborní kuchári či kuchárky. Vedieť variť nie je len záľubou či profesiou, je to vec talentu. A keďže umelcov považujem za kuchárov a naopak, je pre mňa pocit absolútnej voľnosti jeden z najdôležitejších. Na druhej strane, profesia kuchára je o zodpovednosti, presnosti a dochvíľnosti, čo sa trošku bije s predstavou umelca.
Môže sa prvé jedlo dňa stať najlepším jedlom dňa?
Aneta: Pre mňa sú raňajky základom dňa. Nevyšla by som z domu bez toho, aby som niečo nezhltla. Raz smoothie, inokedy akúkoľvek obilnú kašu naslano alebo nasladko, avokádový toast s pošírovaným vajíčkom a cviklovým hummusom. A úplne najviac si užívam brunche. Dlhé víkendové rána, ktoré trvajú až do popoludnia. Stráviť čas s rodinou alebo kamarátmi a vychutnávať si z každého jedla niečo – od granolly cez cappuccino až po grilovanú slaninku quiche a banánové lievance. To sa nikdy nezunuje.
Janica: Priznám sa, že nie som ukážkový príklad raňajkového stravníka. Vstávam denne veľmi skoro, ale väčšinou vypijem len pohár vody či čaju a hneď začínam pracovať. Čím skôr, tým lepšie, aby som toho čo najviac stihla ešte predtým, ako začnú zvoniť telefóny a pípať nové e-maily. Ráno cvičím a keď nemusím stávať, tak si rada pospím. U mňa sú raňajky na rebríčku dôležitosti na štvrtom mieste až po spánku, športe a práci…
Vlastenectvo z pohľadu gastronómie – na čo ste najviac hrdé?
Aneta: Od malička veľmi rada cestujem, ale ešte radšej sa vraciam domov. Neviem si predstaviť, že by som žila v inej krajine. Bryndza je pre mňa slovenský skvost. V kombinácii so špenátom natretá na domácom špaldovom chlebe, úplná nádhera.
Janica: Som lokálpatriot a netajím sa tým. Som pyšná na to, že pochádzam z Martina a myslím, že mám byť prečo. Martin má bohatú históriu, či už je to memorandum, Matica slovenská, je rodiskom mnohých významných osobností, ale aj domovom súčasných šikovných umelcov, mentorov, lídrov, podnikateľov. Oblasť Turca sa vyznačovala hlavne zemiakovými jedlami s prevahou bryndze, klobások či slaninky – áno, práve martinská slaninka je moja najobľúbenejšia.
„Aj mnoho dobrého sa preje“. Alebo aj nie?
Aneta: Prejesť sa kokosovo-kávovej nepečenej rolády podľa receptu od mojej babičky sa prejesť nedá. Robíme ju každoročne na Vianoce a veľmi holdujem takémuto spojeniu chutí. No a ešte zbožňujem polievky.
Janica: Som typ, ktorý dokáže jesť donekonečna jeden druh jedla. Naposledy sa mi to stalo s kapustníkmi. Jedla som ich takmer denne, až zrazu prišiel pocit, že pohár sa naplnil a nevyhnutne som potrebovala pauzu. Neplatí to však len pre jedlo, to isté vieme aplikovať aj na činnosti, ktoré robíme, či na ľudí, ktorých stretávame. Niekedy jednoducho treba onen plný pohár vyliať, nechať situáciu v pokoji rozplynúť, a potom sa nadýchnuť a ísť ďalej.
Nikdy neľutujem minúť peniaze na…
Aneta: Užívam si kvalitné jedlo, najlepšie v kombinácii s cestovaním. Pre mňa je gastroturizmus ideálnou formou relaxu a pravidelne, keď mi to čas dovolí, si ho aj doprajem. Ale radosť mi hocikedy urobí aj fľaša dobrého červeného vína a príjemná spoločnosť k tomu. (smiech)
Janica: Kedysi som neváhala veľakrát nezmyselne minúť peniaze a kompenzovať si tak chýbajúci voľný čas či pocit oddychu. Človek však časom príde na to, že tie najdôležitejšie veci si za peniaze nekúpi. Minúť peniaze nie je žiadne umenie, je to skôr prejav slabosti a vlastnej nevyrovnanosti.
Fenomén zvaný „dumpster diving“ (lovenie potravín po dátume spotreby v kontajneroch supermarketov) – čo si o tom myslíte?
Aneta: Túto myšlienku podporujem, nemám rada, keď sa jedlom plytvá. Veľmi sa mi napríklad páči nápad „Food Waste“ obchodu v Dánsku, kde predávajú potraviny, ktoré už nespĺňajú najprísnejšie kritériá čerstvosti (napríklad obité ovocie), ale hygienické kritériá áno, a preto si nájdu svojich zákazníkov.
Janica: Zatiaľ som sa s týmto termínom v praxi nestretla.
Najväčšia výzva, akú vám doteraz život naservíroval?
Aneta: Jednoznačne projekt v Bielorusku. Pred pár rokmi som dva mesiace v Minsku riadila reštauráciu, nastavovala som tam procesy a marketing. Organizovali sme akcie pre diplomatov a veľvyslancov, učila som sa veľa vecí za pochodu, pretože tam funguje všetko inak. Iné zvyky, pracovné postupy aj mentalita ľudí – a najmä jazyk. Naučila som sa dobre po rusky a doteraz mám túto krajinu na zozname obľúbených miest.
Janica: Mám pocit, že výzvy prichádzajú denne. Len čo sa vyskytne príležitosť pre niečo zaujímavé, neváham do toho skočiť oboma nohami. Dokonca aj vtedy, keď neviem, ako na to. Ale to mi vôbec neprekáža – jednoducho, pustím sa do toho a až v druhom kroku začínam uvažovať, ako ďalej. Pre mňa nie je prekážkou nič.
Simonetta Zalová
foto z knihy S Anetou a Janicou – Čo na srdci, to na jazyku / autor Lucia Jesenská / vydavateľstvo Fortuna Libri
Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2016)