Matej Rabada je unikát. Alebo presnejšie, je jedným z dvoch mladíkov, ktorí po krátkej bdelej kóme prebrali techniku modrotlače na Slovensku opäť k životu. Modrotlač mu učarovala na vysokej škole, o nej bola jeho bakalárska práca a dá sa povedať, že pri tom zažil kus dobrodružstva, objavovania, ale aj improvizácie. Farbil totiž v skromných podmienkach malého bratislavského bytu, o ktorý sa delil so spolubývajúcim. Dnes je ale všetko inak.
Ako vyzeralo farbenie látok v maličkom byte?
Počas vysokej školy sme bývali na bratislavskom podnájme a, našťastie, k tomu bytu patrila pomerne veľká pivnica s rozmermi približne 4 x 4 metre. Dotrepal som tam plastovú nádrž na dvesto litrov vody, no voda, samozrejme, v pivnici netiekla, takže som ju zakaždým vláčil vo vedrách dolu schodmi z nášho bytu. Tak som začínal. Bakalárska práca mi vyšla, aj keď nie úplne…
Čo znamená „nie úplne“?
Vtedy som ešte nevedel, že plátno treba do farby ponárať niekoľkokrát, aby som dosiahol správny odtieň. Potom som navštívil modrotlačiarenskú dielňu pána Jocha v Strážnici na Morave, a ten mi prezradil zopár fínt, ktoré som dovtedy neovládal. Aj vďaka jeho radám sa začala moja modrotlač podobať tým, ktoré poznáme, a tak vznikol projekt Modrotlač Matej Rabada. Dostal som granty na materiál, no stále som popri škole farbil v pivnici, pričom všetko, čo som vyrobil, boli buď semestrálne práce, alebo práce na výstavy. Keď sa priblížil koniec školy, musel som sa rozhodnúť, či je modrotlač tým, čomu sa chcem venovať a ak áno, či ma uživí.
Na čo ste prišli?
Že ak sa do toho nevrhnem „po hlave“, vždy to budem tak trochu flákať. A venovať sa modrotlači ako koníčku popri práci je tiež viac-menej nereálne, takže som sa napokon rozhodol zakotviť v Párnici a otvoriť si tu vlastnú malú dielňu. Z Párnice pochádzala moja stará mama a vedel som aj o niekoľkých zaujímavých projektoch, ktoré sa tu aj vďaka pani starostke realizovali a realizujú. Napísal som jej teda akúsi neformálnu žiadosť s opisom toho, čomu sa venujem a ona mi hneď odpovedala, že sa jej nápad s modrotlačou veľmi páči a že keď pôjdem na Oravu, nech sa zastavím. Vraj má pre mňa jeden priestor…
Čo nesmie v modrotlačiarenskej dielni chýbať?
Bola to pôvodne len prázdna miestnosť, v ktorej mali akísi chalani skúšobňu, teda všetko je vyrobené nanovo. Kompletne som to tu zrekonštruoval, dominantu celej dielne tvorí veľký tlačiarenský stôl, ktorý mi vyrobili miestni stolári a ktorý musí mať určitú tuhosť a pevnosť. Vymuroval som kaďu na farbenie, oproti nej stojí druhá, menšia kaďa, na jednej stene sú drevené rebriny na sušenie látok, pod nimi police, mám tu skriňu na rôzne prípravky a vedľajšia miestnosť je takpovediac „pracia“ a „čistiaca“, pretože tam sa v práčke perie zafarbené plátno a čistia sa formy.
Väčšinou sa vraj remeslo modrotlače dedilo v rodine z otca na syna. U vás to bolo inak…
Ako stredoškolák som študoval v Ružomberku na ŠÚV-ke textilnú tlač, tam som sa po prvý raz stretol s modrotlačou a tlačil aj svoje prvé vzory. Vtedy som si vravel, že je to poriadne náročná technika, pri modrotlači totiž musia prebehnúť aj rôzne chemické procesy, nie je to len tak… Modrotlač nie je domáce batikovanie, z látky sa nesmie spraviť „guča“, lebo sa v nej farbivo na vlákno fixuje vďaka oxidácii a tento krok je v celom postupe nesmierne dôležitý. Ešte náročnejšie je dosypávanie chemikálií, samotného indigového farbiva a podobne. Treba to vedieť a ja som si počas strednej školy vravel – fúúú, tak modrotlač nie!
Názor ste však zmenili…
Na VŠVÚ na Katedre textilu, kde som sa venoval naďalej sieťotlači, som zistil, že modrotlač na Slovensku úplne zanikla. V roku 2010 u nás odrazu vôbec neexistovala, bola takpovediac „mŕtva“, zomrela vlastne spolu so známym majstrom Stanislavom Trnkom. Mrzelo ma to, tak si hovorím, predsa pracuješ s textilom, nejaké technologické poznatky už máš, tak prečo to neskúsiš? Navyše, náročnosť tejto techniky bola pre mňa poriadnou výzvou, vravel som si, keď tomu prídeš na kĺb, bude to iná frajerina! (smiech)
Trvalo mi vyše pol roka, kým som sa dostal k nejakým zdrojom, k našej i českej literatúre od teoretikov – farbiarov. V múzeách by ste síce našli nejaké staré zápisníky, písané rukou farbiarov, ale väčšina z nich sa už vôbec nedá čítať a múzeum ich nedá… Modrotlač k nám prišla z Nemecka, tam som tiež objavil nejaké zdroje. Napokon som našiel toľko rôznych receptúr modrotlače, že v nich bolo ťažké sa zorientovať. Z nich som vyčítal optimálny obsah ingrediencií a ich pomerov, čosi som spriemeroval, čosi pridal alebo ubral a našiel som si vlastný recept, podľa ktorého farbím a ktorý funguje.
Ako celý proces modrotlače prebieha?
Modrotlač využíva spôsob negatívnej tlače: na biele plátno natlačíme vzor pomocou papu a potom farbíme. Vzor, ktorý natlačíme, má v konečnom dôsledku invertnú farebnosť, preto negatívna tlač. Pap alebo tlačiarenská rezerva je hmota, ktorá zabraňuje prístupu farbiva k vláknu a v tých miestach plátno po farbení ostáva biele. Keď pap zaschne, musí niekoľko dní vyzrievať, látku preto vešiam hore na rebriny. Dĺžka zrenia závisí od veľkosti a hustoty vzoru. Následne sa plátno ponára do roztoku indiga, ktorý nazývame kypa. Typický tmavomodrý odtieň dosiahneme viacnásobným ponáraním plátna do kypy. Potom sa látka ponára do slabého roztoku kyseliny sírovej, kde sa farba ustáli a pap vymyje. Tohto roztoku sa netreba báť, je slabý a možno vás pobaví, že starí majstri plátno oblizovali, aby zistili, či je dostatočne kyslý (smiech). V klasickej práčke sa plátno ešte na záver vyperie, nechá sa naškrobiť a vymangľovať – a hotovka!
Na rozdiel od vnuka majstra Trnku (Peter Trnka je druhý, ktorý tradíciu modrotlače na Slovensku udržiava) ste upustili od používania drevených foriem. Prečo?
Namiesto tradičných drevených foriem používam sieťotlač. Skúšal som to aj s formami, ale majú rozmery 20 x 20 cm a tie, ktoré vlastním, sú staré a už nedokážu pekne a rovnomerne otláčať vzor. Ak by som ich aj používal, potlačenie desiatich metrov plátna by mi trvalo celú večnosť. Sieťotlač mi prácu urýchli, na druhej strane, viac vidno, ak niekde urobím chybu. Avšak či používame drevené formy, alebo sieťotlač – stále je to poctivá ručná robota, na tom sa nič nemení. Aj pán Trnka už používal sieťotlač a hoci by boli modrotlačiarenské dielne na Slovensku zachované ako v polovici 19. storočia, tlačiari by tak či onak začali využívať sieťotlač namiesto drevených foriem. Je to ako keby ste sa dnešného výrobcu fujár spýtali, prečo ich vyrába na sústruhu a nie tradične…
Koľko vzorov na látky dokážete tlačiť?
Mám pripravených asi 35 tradičných vzorov, ktoré pochádzajú z modrotlačiarenských dielní z Oravy, prevažne z Veličnej. Tam pôsobila aj rodina Páltikovcov, ktorých dielňa fungovala do roku 1957, a ktorých drevené formy a vzorkovnice sú uložené v depozite na Oravskom hrade. Tam som si vybral niekoľko vzorov, prerobil ich do kriviek a mám ich pripravené na použitie. Vďaka sieťotlači si môžem navrhovať aj vlastné vzory a nie som odkázaný na to, aby mi niekto vyrezával formy. Dokážem vyjsť v ústrety aj takému zákazníkovi, ktorý chce mať na plátne vlastný vzor a vie si ho sám nakresliť. Dokonca som robil modrotlačou aj detské kresby, ktoré boli pre niekoho milou pamiatkou.
Kde brali starí majstri inšpiráciu a podľa čoho vzory vymýšľali?
Najväčšou inšpiráciou v minulosti bola príroda, a tou sa inšpirujem aj ja. Vzory pre modrotlač boli konkrétne, ale i abstraktné, alebo takmer graficky čisté, napríklad ako pri mojom vzore Kriváňa. Ten je tak trochu zoštylizovaný a pre pásmo lesa som použil vzor krížikovej výšivky, pričom všetko ešte dopĺňa graficky spracovaná a „vyčistená“ výšivka z Liptova. Dá sa však povedať, že existujú vzory obľúbenejšie (z tradičných je top malá kvetinka a z mojich zasa bodliak) i menej obľúbené – tie sú síce tradičné, ale ľudia si o nich myslia, že majú moderný „šmrnc“ a až tak často po nich nesiahajú.
Koľko metrov látky ročne potlačíte?
Moja dielňa má kapacitu 160 metrov látky za mesiac. Viac sa časovo ani kapacitne jednoducho spraviť nedá. Najviac času mi zaberie vymerať si na stole značky, vymerať si sito, aby som vedel, kde sa bude vzor opakovať. Samotné farbenie trvá vyše hodiny a pol, príprava kypy je ďalšia polhodina, plus kyselina, pranie v pračke… robím to tak, že ak môžem pracovať každý deň a nemám napríklad workshopy alebo výstavy, od pondelka do štvrtka potlačím rezervou dvadsať metrov plátna denne. Ďalší týždeň zasa od pondelka do piatka farbím, čo vyschlo. Vychádza to 80 metrov za dva týždne.
Majú ľudia záujem o modrotlač, aj keď nie je práve najlacnejšia?
Dnes už ľudia dokážu oceniť ručnú prácu aj ju zaplatiť a zhodnotiť, čo je kvalita a akú má cenu. Asi sa presýtili lacného komerčného čínskeho produktu. Z môjho pohľadu – pre tých, ktorí si potrpia na drahé značky, nie je modrotlač zaujímavá. Moja cieľovka je vyššia stredná vrstva, ľudia, ktorí normálne pracujú, vedia oceniť prácu druhého človeka a vážia si originál.
Ako môže laik odlíšiť originálnu modrotlač od „fejkovej“?
Je na to úplne jednoduché pravidlo: keďže modrotlačou sa plátno farbí celé, vo výsledku je modré z oboch strán, pričom na lícovej strane je vzor krásne biely a na rubovej jeho biela farba jemne presvitá. Viac, alebo menej, niekedy dokonca takmer vôbec. Zhrnutie: ak je zadná strana modrá a vzor presvitá, je to modrotlač. Ak je zadná strana biela, modrotlač plátno ani nevidelo, pretože týmto spôsobom sa biele plátno potláčalo bežnou textilnou farbou a vynechal sa len vzor. Pri inom spôsobe imitácie modrotlače sa na modré plátno natlačí biela farba – to však zistíte dotykom, pretože tam je biela farba „gumovejšia“, vystúpenejšia.
Gabina Weissová
foto Jozef Barinka, archív Mateja Rabadu, Mišena Juhász
Celý rozhovor s Matejom Rabadom si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2016)