Je to už také klišé. Včelárov si spravidla predstavujeme ako čiperných starších pánkov s anténkou na hlave, ktorí sa na dôchodku motkajú medzi úľmi a možno si výrobou medu trochu aj prilepšia k penzii. Tety včelárky, to už je zriedkavejší obrázok a mladé baby včelárky takmer rarita! My sme ich našli a treba povedať, že zďaleka nie sú jediné, ktorým viac ako o med, ide o včely a to, čo o nich my, ľudia, vlastne vieme…
Soňa Keresztesová (31)
Než začala včeláriť:Vyštudovala na Fakulte záhradníctva a krajinného inžinierstva SPU v Nitre záhradnú a krajinnú architektúru, pokračovala doktorátom a ako vedecká pracovníčka na univerzite.
Jej včelia rodinka: Jedna včelnica, teda miesto s úľmi, tá najmladšia, sa nachádza v Lučenci v mestskom parku. Tam sú zatiaľ dva úle so včelami, ale možno tento rok pribudnú ďalšie. O tieto úle sa stará s deťmi zo včelárskeho krúžku. Druhú včelnicu má doma pod oknom na Liešnici v kokavských lazoch, kde už tretí rok aj býva.. Tu má dvadsať úľov, ale slúžia skôr na vzdelávacie účely, ako na produkciu medu.
Tradícia, hobby, beeznis, poslanie: V našej rodine sa včely nikdy nechovali, ale zato v rodine môjho priateľa je to tradícia už viac ako 60 rokov. David patrí k tretej generácii včelárov v rodine. Keďže jeho otec je veľmi zapálený včelár, pri stretnutiach s ním sa tejto téme nikdy nedalo vyhnúť. Pre mňa to bolo niečo úplne nové a fascinujúce, takže keď v tradícií nemal kto pokračovať, myslím si, že tak trochu aj mojím pričinením, sa David rozhodol, že budeme včeláriť. Založili sme si značku MEDveď, pod ktorou sme „svokrov“ med predávali na rôznych podujatiach. Takto sme zistili, že ľudia o pôvode medu vedia strašne málo a často majú zlé informácie aj o takej dôležitej téme, ako je opeľovanie. No a preto sme v roku 2013 založili projekt Včelí kRaj. Cieľom projektu je vzdelávať školákov, ale aj verejnosť o význame opeľovania, včiel a medonosných rastlín pre krajinu aj nás samotných. Chodia k nám aj školské exkurzie či koncoročné výlety a letné tábory, kde decká oblečieme do včelárskych kombinéz a oni si môžu vyskúšať prácu včelára a zoznámiť sa so včelami na živo. Hoci sa spočiatku väčšinou boja, nakoniec majú z toho obrovský zážitok. V súčasnosti sa teda venujem najmä tomuto projektu a je skvelé, že ma živí to, čo ma nesmierne baví.
Zaostrené na včely: Veľmi ma baví prepájať včelárenie aj s inými oblasťami. Napríklad nadväznosť na záhradnú a krajinnú architektúru je veľmi logická a príjemná a okrem toho sa mi veľmi páči včelárenie ako príležitosť pre sociálne podnikanie, kde má človek zisk z nejakej užitočnej a krásnej činnosti. Snažím sa preto všetky poznatky o včelách preniesť aj do tvorby záhrad. Vyrábame aj domčeky pre hmyz, ktoré skrášlia záhradu a užitočnému hmyzu poskytujú priestory pre hniezdenie. Tiež sme k našej činnosti pridali novú časť sociálneho podnikania – spolupráca s ľuďmi z okraja záujmu. Sú to ľudia s mentálnym či fyzickým hendikepom alebo dlhodobo nezamestnaní. S týmito skupinami som sa pravidelne stretávala a učila som ich, ako sa dajú včelie produkty spracovať do iných speňažiteľných produktov. Takto sa naučili vyrábať rôzne druhy sviečok či kozmetických výrobkov a získať tak nový zdroj príjmu. Niektorých téma včiel tak oslovila, že sa rozhodli sami venovať včeláreniu.
Nie je včela ako včela: No… niektorých mojich včiel sa niekedy aj bojím, lebo sú to riadne bojovníčky. Dokážu si zapamätať tvár a keď im spravím niečo, čo sa im až tak nepáči, dokážu si počkať a zaútočiť aj na druhý či dokonca tretí deň. Včely vo všeobecnosti nemajú rady silné vône. Či je to pot, alkoholový opar alebo kvalitná voňavka, dráždi ich to rovnako. Tiež sa pomocou včiel dá predpovedať počasie, lebo vycítia chýliacu sa búrku či dážď, vtedy sú viac podráždené. Ale inak udržiavame priateľské vzťahy a snažíme sa spolu vychádzať. (smiech)
Petra Ježeková (38)
Než začala včeláriť: Vyštudovala environmentalistiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave a The Environmental Policy Program na AINOVA vo Sv. Jure. Už počas štúdia začala pracovať pre mimovládnu neziskovú organizáciu Živica, v ktorej pôsobí doteraz. Venuje sa environmentálnej a globálnej výchove, ako aj ekoporadenstvu.
Jej včelia rodinka: Dva úle so včelstvami na streche Starej tržnice v Bratislave a tri úle v priestoroch Vodárenskej záhrady BVS v Karlovej Vsi v Bratislave.
Tradícia, hobby, beeznis, poslanie: Môj strýko chová včely na chalupe a mne sa to vždy páčilo. Stále som si hovorila, že raz budem mať svoje včely aj ja. V roku 2012 som sa prihlásila do včelárskeho kurzu na jedinú včelársku školu na Slovensku v Banskej Bystrici. Kurz trval jeden rok a rátala som s tým, že si po jeho absolvovaní kúpim vlastné úle. Počas toho roku sa nám však podarilo získať projekt na Mestské včely a nakoniec som začala včeláriť s projektovým úľmi pod supervíziou môjho mentora – skúseného včelára Tomáša Blaškoviča. V projekte pokračujem už tretí rok a som veľmi rada, že sa stal jedným z dlhodobých projektov Živice.
Zaostrené na včely: Včelárenie je pre mňa nástrojom na vzdelávanie – prostredníctvom včiel ukazujem ľuďom a deťom, ako je všetko v prírode vzájomne prepojené. Zároveň hovorím o tom, ako sa dá žiť priamo v meste v súlade s prírodou, ako môžeme opeľovačom pomôcť a čo pre nás prírodné biotopy v urbanizovanom priestore znamenajú. Máme špeciálny výučbový program priamo na včelnici vo Vodárenskej záhrade BVS, kam žiaci chodia na jednu vyučovaciu hodinu – program je vždy plne vyťažený a od detí aj učiteľov máme výbornú spätnú väzbu. S našimi úľmi sa zapájame aj do testovania mestského medu a snažíme sa chovať včely ekologicky, to znamená liečiť ich iba organickými kyselinami, nechávať im na zimu ich vlastný med. Tento rok chceme vyskúšať liečbu teplom.
Nie je včela ako včela: Chováme tzv. pokojné včely, ktorých matky boli špeciálne vyšľachtené, aby boli málo bodavé a málo rojivé – pretože sú umiestnené v meste – na streche vedľa obytného domu či v záhrade, kam chodia návštevníci a deti. Ale hoci máme všetky rodiny pokojné, aj tu sa nájdu pokojné a pokojnejšie (smiech). Dva úle vedľa seba – dve nátury včelstva… veľa závisí od matky, takže musím mať odpozorované, ku ktorému včelstvu návštevníkov púšťať a ku ktorému radšej nie. Pred verejnými akciami vždy idem ku včelám vopred, aby som zistila, v akej sú nálade, či vylietavajú von a štípu, alebo či pokojne lozia po plástoch, a či teda budem úľ otvárať, alebo sa radšej doň pozrieme cez presklenú stenu.
Ivana Valachová (35)
Než začala včeláriť: Vyštudovala Prírodovedeckú fakultu UK Bratislava, kde v súčasnosti aj pôsobí ako vysokoškolská pedagogička a vedkyňa.
Jej včelia rodinka: Aktuálne má na starosti štyri včelstvá, z toho dve sú vyslovene určené na vedecké účely a o jedno včelstvo sa stará spolu so žiakmi súkromnej ZŠ Márie Montessori v Bratislave.
Tradícia, hobby, beeznis, poslanie: Už počas vysokoškolského štúdia som sa začala venovať skúmaniu hmyzu. Vždy ma zaujímalo ako hmyz „funguje“. Po skončení PhD. som pokračovala vo vedeckej práci, venovala som sa najprv tzv. zvliekaniu hmyzu, teda tomu ako sa hmyz vyvíja, ako sa mení larva najprv na kuklu a potom na dospelca, napríklad na motýľa. Neskôr som sa zamerala na praktickejšiu larválnu terapiu. V nej sa larvy určitých múch využívajú na liečenie ťažko sa hojacich rán. No a od larválnej terapie to už bolo len na skok k apiterapii, teda k využívaniu včelích produktov aj samotných včiel v humánnej medicíne. To, čo začalo ako profesionálny záujem, však veľmi rýchlo prerástlo do úplnej fascinácie a bolo len otázkou času, kedy sama začnem včeláriť.
Zaostrené na včely: Skúmam antibakteriálne látky, ktoré sa v mede nachádzajú. Tieto látky dávajú medu jeho unikátne vlastnosti, ktoré potom využívame my, ľudia, pri liečení rôznych poranení či ochorení. Mojím cieľom je zistiť, prečo sa jednotlivé medy od seba líšia, prečo niektoré včely vedia vytvoriť med s oveľa vyšším obsahom týchto látok, ako iné. Zaujíma ma to nielen z pohľadu ľudí, ako by sme takýto med mohli získať a využiť, ale hlavne z pohľadu samotných včiel. Pre včely je med súčasťou ich imunity a nenahraditeľný zdroj energie a potrebných látok. Bez neho neprežijú. Vieme, že dnes sú včely nesmierne ohrozené, prakticky na pokraji vyhynutia. Spôsobili sme to my, ľudia, naším nešetrným zaobchádzaním s prírodou. Dúfam, že aj môj výskum bude môcť prispieť k tomu, aby sme včely zachránili a ony tak zachránili nás.
Nie je včela ako včela: Samozrejme, včelie rodiny sa líšia, niektoré sú pokojnejšie, iné útočnejšie, niektoré vám dajú viac medu, iné menej… U mňa je to skôr o tom, že nie je med ako med, keďže toto je oblasť, ktorá ma zaujíma najviac.
Andrea Jesenáková (36)
Než začala včeláriť: Venovala sa a dodnes sa venuje rodinnému Slobodnému vinárstvu a farme na majeri v Zemianskych Sadoch.
Jej včelia rodinka: Má dve včelie rodiny, takže ako hovorí, „nejde o beeznis, zatiaľ skôr pekné rozvíjajúce sa hobbee“.
Tradícia, hobby, beeznis, poslanie: Náhoda nás pred dvomi rokmi v auguste zaviedla ku včelárom Dávidovi a Soni, ktorí vedú občianske združenie Včelí kRAJ. Okrem včelárenia samotného sa venujú vzdelávaniu a včelej osvete. Hovorili sme o včelách, opeľovaní, včelárení, zobrali nás k úľom, ukázali rámiky s plástmi, vytáčali sme posledný letný med. Odchádzala som nadšená. Hneď v máji sme sa k nim na lazy vrátili, už na komplexný trojdňový kurz pre začínajúcich včelárov. Z neho som sa domov vracala s jasnou predstavou, čím skôr zohnať včelí roj a založiť svoj prvý úľ.
Zaostrené na včely: Na včelárenie sa od začiatku pozerám v širších súvislostiach. Cítim zodpovednosť za prostredie, v ktorom žijem a pracujem. Pre nás, farmárov je zásadné konať v súlade s prírodou, pretože s ňou pracujeme každý deň. To, ako pristupujem ku svojmu okoliu, ovplyvňuje aj včely. Silné včely sú známkou zdravého prostredia, na druhej strane – prítomnosť včiel je správa pre rastliny, že sa tu žije dobre. Je to otvorená komunikácia ľudí, rastlín a včiel navzájom.
Snažím sa o čo najprirodzenejší prístup s minimálnymi zásahmi, teda robiť všetko tak, ako by to včely chceli samé. Preto som si pre moje včelárenie vybrala netradičný typ úľa – top bar hive, u nás sa mu hovorí aj medná krava. Vyzerá ako podlhovastá truhlica a nemá obdĺžnikové rámiky s medzistienkou, ako bývajú v klasických úľoch. Namiesto nich využíva len hornú latku, na ktorej včely stavajú voľné dielo, tak ako v prírode. Treba však počítať s tým, že takýto typ úľa prináša včelárovi menšie výnosy medu a je teda ekonomicky menej výhodný.
Nie je včela ako včela: Odkedy sama včelárim, odrazu vidím včely všade. Z okna vlaku rátam úle a rozmýšľam, kto s nimi pracuje. Na záhrade sledujem včely samotárky, ako si hľadajú úkryty pre svoje vajíčka. Včely nám spoločne s ostatnými opeľovačmi dávajú správu o stave a vývoji nášho ekosystému. Na ich existencii môžeme pozorovať, ako necitlivo sa správame k našej planéte. V posledných desiatich rokoch svet zaznamenal veľký úbytok včiel. Keď si uvedomíme, že väčšina nášho jedálnička je priamo alebo nepriamo závislá na opeľovačoch, následky úplného vyhynutia včiel by boli pre ľudstvo fatálne.
Simonetta Zalová
foto archívy včelárok
Celý článok o slovenských včelárkach si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2016)