Gustave Coubert: Pôvod sveta – umenie, či porno?
Od jej zrodu uplynulo 150 rokov. A z toho 129 rokov sa ukrývala pred očami smrteľníkov. Pohľad na ňu patril len pár vyvoleným. Až v roku 1995 s obnaženými stehnami a holým bruchom vstúpila do Museé d‘ Orsay v Paríži. Tam jej ponúkli miesto za nepriestrelným sklom, a tiež nepretržitú ochranku. Aj keď umenie, predsa len toho odhalilo viac než dosť. A ten mätúci názov! Po pojmom Pôvod sveta (L’Origine du monde) si človek najskôr predstaví nejaké sférické machule, a nie plnokrvné ženské lono, namaľované tak vierohodne, akoby bola živá. A jej autor? Uznávaný francúzsky maliar Gustave Coubert, muž, ktorého plátna visia v najprestížnejších galériách sveta, vrátane Metropolitan Museum of Art či parížskeho Louvru. Takže: umenie, či porno? Nás z toho vynechajte, rozhodnite sami…
Vznik obrazu sa datuje do roku 1866 a u maliara si ho do privátnej erotickej zbierky objednal Khalil-Bey, vyslanec Osmanskej ríše v Paríži. Pán diplomat však zakrátko v kartách prehral aj posledné gate a zbierku bol nútený predať. Obraz kúpil obchodník so starožitnosťami Antoine de la Nard, ktorý ho skrýval v dvojitom ráme, pod idylickou maľbou zasneženého kaštieľa. V roku 1910 plátno opäť zmenilo majiteľa: barón Francois de Havatny, Maďar s fajnovým umeleckým nosom, ho vlastnil až do konca 2. svetovej vojny. Posledný majiteľ bol francúzsky psychoanalytik Jacques Lacan a po jeho smrti maľba pripadla štátu (Lacanovi pozostalí ňou vyrovnali dedičskú daň). Toľko k histórii obrazu. Mohla by nasledovať otázka: Pozná história meno dámy, ktorej oná „brána“ sveta patrí? Pozná, ale kým ho prezradíme, pristavme sa pri mene maliara.
S istou dávkou zveličenia možno povedať, že bez Gustava Couberta by nebolo impresionizmu. Lebo práve on svojimi realistickými plátnami prešliapal cestičku takému Monetovi či Degasovi. „Maliarstvo je konkrétne umenie,“ citujeme Coubertove slová. „A preto môže zobrazovať len veci skutočné, ktoré existujú. Vyjadruje viditeľný svet.“
Dovtedajšie veľké mytologické témy typu „Nymfy unikajúce pred kentaurmi“ Coubert vymenil za prosté ľudové námety ako Osievačky obilia či Pohreb v Ornanse. Pán maliar sa však nevyhýbal ani aktom – hoci kritici mu vyčítali, že ženské telá na jeho plátnach sú až príliš „zaťažené hmotou“ a hrubé krivky a rozkošnícke pózy jeho modeliek pôsobia obscénne, frivolne, až nehanebne.
Musel byť riadny beťár, tento Coubert, keď sám seba nazýval „najhrdším a najarogantnejším mužom vo Francúzsku“. Mal povesť socialistického revolucionára a v roku 1871 sa stal jedným z čelných predstaviteľov Parížskej komúny. Kto si v škole na dejepise nesedel na ušiach, vie, že išlo o lokálnu vládu robotníkov a drobných remeselníkov, ktorá však nemala dlhé trvanie; celá tá kuca paca na barikádach skončila za krátke dva. Vo vláde Komúny Coubert zastával funkciu predsedu Federácie umelcov a mal na starosti ochranu pamiatok. Vďaka, monsieur Coubert, keby vás nebolo, komunardi by vyplienili parížske múzeá a zničili plátna starých majstrov ako prežitok doby. Po porážke Komúny sa sklamaný umelec radšej múdro odpratal do Švajčiarska. Posledné roky života zasvätil bohatierskemu popíjaniu piva, ktoré mu privodilo cirhózu pečene a na tú aj v roku 1877 skonal.
A teraz späť k ženskému prirodzeniu na obraze. Kto je tá nemravnica, ktorá maliarovi ležala ako model s necudne roztiahnutými nohami? Aj keď jej meno znie trochu nemecky, Joanna „Jo“ Hiffernan bola Írka, s nádhernou záplavou ryšavých vlasov a alabastrovo bielou pokožkou. Krásna aj inteligentná a umelkyňa, keďže sama tiež maľovala. V sedemnástich sa stala milenkou a múzou amerického maliara Jamesa Whistlera, ktorý ju predstavil svojmu priateľovi Coubertovi a vzápätí nemúdro odcestoval do cudziny. Coubert Joannu požiadal, či by mu nerobila modelku a vzhľadom na objekt umeleckého stvárnenia, určite neostalo len pri pózovaní… Na obranu Joanny povedzme, že nebola žiadna pobehlica, maľovaniu rozumela a svoje intímne miesto odhalila len mužom-umelcom, ktorých milovala…
Galileo Galilei: Nikdy nepovedal „A predsa sa točí!“
Martýr a hrdina, ktorého stíhala a kruto väznila inkvizícia… Takto – vďaka oddaným žiakom – vstúpil Galileo do dejín, ale až po svojej smrti. V skutočnosti sa nikdy neocitl v žalári (ako ho spodobujú niektoré dobové rytiny) a nikto (rozumej cirkev) nepálil jeho „kacírske“ knihy. Nepriatelia sa skrývali hlavne medzi jeho svetskými kolegami, učencami, ktorí odmietali ním hlásaný heliocentrizmus – uznať ho totiž znamenalo poprieť princípy aristotelovskej fyziky, o ktorú sa vedci vo svojich bádaniach opierali. Traduje sa, že keď Galileo objavil Jupiterove mesiace, kolegovia sa odmietli na ne pozrieť ďalekohľadom – v duchu hesla že „nemôže existovať to, čo nesmie“.
Predstavitelia cirkvi boli ku Galileovi až vzácne ohľaduplní, ba dokonca brali v úvahu aj jeho teóriu, že ptolemaiovský geocentrizmus (Zem je stredom vesmíru) je vedecky neudržateľný. Problémy nastali, keď Galileo prehlásil Kopernikov heliocentrizmus za jedinú a definitívnu pravdu. Podľa historikov sa učenec v roku 1624 až šesťkrát na tajných rokovaniach stretol s pápežom Urbanom VIII. a ten mu medzi štyrmi ušami poradil, že keď už chce hlásať Kopernikov obraz sveta, nech o ňom hovorí skôr ako o hypotéze, než o dokázateľnej pravde. Galileo súhlasil, urobil si však po svojom. Učenú dišputu „Dialóg o dvoch systémoch sveta“ napísal ako rozhovor troch mužov, z ktorýchSalviati je zástanca heliocentrizmu, Sagredo predstavuje neutrál a Simplicius obhajuje geocentrizmus. Tu treba poznať dobové reálie: Simplicius, meno odvodené od slova jednoduchý, malo poukazovať na prostého hlupáčika. A aby toho nebolo dosť, Simpliciove argumenty sa podozrivo podobali na niektoré pápežove výroky. Preto niet divu, že Urban VIII., inak veľký fanúšik neposlušného astronóma („Jeho sláva žiari do neba a šíri sa po celom svete…“) sa cítil podvedený a urazený, že slovutný vedec ignoroval jeho inštrukcie. Vtedy sa cirkev zmobilizovala a myšlienku, že Zem sa hýbe, vyhlásila po vedeckej stránke za „chybnú a absurdnú“. Ibaže by Galileo poskytol vedeckú demonštráciu svojho tvrdenia. A to sa nestalo. Galilei i napriek absencii striktne vedeckých dôkazov trval na pravdivosti kopernikovského systému a odmietol prijať kompromis, aby sa tento systém vyučoval ako hypotéza, kým sa preň nenájdu presvedčivé dôkazy.
Vo februári 1633 si ho teda inkvizícia povolala na koberček a keďže sa predpokladalo, že výsluchy budú pár týždňov trvať, „obžalovaný“ dostal na užívanie trojizbový apartmán s pekným výhľadom na rozkvitnutú záhradu. Inkvizítori ukončili šetrenie vyhlásením, že Galileo Galilei je „podozrivý z herézy“ (kacírstva) a nariadili mu, aby svoje názory odvolal. On, hoci nerád, tak urobil. Bez nátlaku. A trest? Bol klasifikovaný ako neposlušnosť. Prísť k rozumu mal starý mudrc tým, že bude odriekať sedem žalmov týždenne po dobu troch rokov. Plus domáce väzenie: musel sa zdržiavať vo svojej vile v Acetri neďaleko Florencie, s výnimkou návštevy svojich dvoch dcér. Mohol však ďalej bádať v oblastiach, ktoré nesúviseli s heliocentrizmom. Napokon Galileo ešte uskutočnil celý rad objavov a napísal ďalšie dôležité diela. Zomrel osem rokov po inkvizičnom procese. A pokiaľ ide o okrídlenú vetu „A predsa sa točí!“ – nikde neexistuje dôkaz, že by ju naozaj vyriekol.
Simonetta Zalová
foto archív