Do Hollywoodu bez plánu B
Na herectve ju vždy priťahovalo rozprávanie príbehov, cez ktoré možno siahnuť ľuďom až na dno duše. V devätnástich si preto zbalila kufre a odletela za svojím snom za veľkú mláku. Dnes stojí v reflektoroch newyorských aj britských divadiel, spolupracuje s režisérmi v USA, Taliansku, Kanade aj vo Francúzsku a pri filmových a benefičných akciách sa priateľsky zhovára s Cate Blanchett, Cliveom Owenom či Georgeom Clooneym. Úspešná herečka po odchode zo Slovenska rezervný plán nemala. A ani ho nepotrebovala. Hoci jej príbeh pripomína americký sen, stála za ním kľukatá cesta a veľa poctivej driny.
Registrujú vás už v USA natoľko ako herečku, že si trebárs povedia: na tejto predoscarovej párty Katarína nesmie chýbať? Ako to na takých oslavách vyzerá?
Osláv je po celom Hollywoode veľmi veľa a, samozrejme, nechýbajú na nich ani nominovaní. Vyzerá to tam ako na akejkoľvek inej párty, avšak s viac litrami šampanského, krajšími šatami a s väčším množstvom mejkapu. Na podujatiach, ktoré organizuje moja agentúra, samozrejme, nesmiem chýbať, na tých, kde oslavujú nominovaných, som len veľmi malá ryba. V Hollywoode je toľko hercov, navyše, raz ste hore, raz dole a nikdy ani jedna etapa netrvá dlho. Ani to netreba brať príliš vážne. Treba sa sústrediť na prácu – to je jediná istota, ktorú v tejto branži môžete mať.
Vďaka húževnatému prístupu ste si splnili americký sen. Posielali ste v detstve všetky bábiky na virtuálne castingy do veľkých filmov?
Ani nie, s bábikami som sa veľmi nehrávala. Keď som mala šesť rokov, rodičia sa rozviedli a presťahovali sme sa z Bratislavy do Banskej Bystrice. Bola som také malé divné stvorenie. Mala som krátke vlasy, nenosila som náušnice, ľudia si ma často plietli s chlapcom. Navyše som bola dosť samotárka, rada som kreslila, tancovala. A veľa som pozorovala ľudí, hlavne dospelých. Pamätám si, že som s mamkou rada chodila k jej kamarátkam a pozorovala ich gestá, ako sa rozprávali. Keď som prišla domov, prehrávala som si rôzne situácie. Až na strednej som začala hrať v divadelných predstaveniach.
Spomínate si na okamih, keď ste si povedali: toto chcem robiť?
Neviem, či to bol okamih, ale pamätám si, ako som vždy cítila, že chcem byť „jednou z nich“. Mamina ma často brávala do divadla. Nespomínam si, o čom boli prvé predstavenia, ale pamätám si, ako som sa cítila a že som aj ja chcela, aby ostatní cítili to isté. Na strednej som často chodila poza školu. Radšej som šla do videopožičovne a celý deň doma pozerala filmy, až kým sa mama nevrátila z roboty. Potom som si rýchlo robila úlohy. (smiech)
Neprišla vám na to, že sa flákate?
Samozrejme, prišla. Okrem toho, moja triedna bývala v paneláku oproti nám, takže to bola len otázka času. Bola som veľmi dobré dieťa, pokiaľ ma nechytila puberta. V štrnástich som začala s modelingom, zarábala som prvé peniaze, cestovala, ale s tým prišli aj problémy. Keďže som sa vyvíjala, nebola som dostatočne chudá na modelku. Z tvrdohlavosti som si chcela zachovať nezávislosť, tak som začala menej jesť, aby som mohla pokračovať v modelingu. A potom prišla anorexia a bulímia.
Ako rýchlo sa vám podarilo vyliečiť?
Hovorí sa, že človek to má na celý život, ale musím si zaklopať, problém nemám. Trvalo mi asi šesť rokov úplne sa z toho dostať. Bolo to náročné, hlavne pre mamu, ale zvládli sme to – aj vďaka terapii, rodine a sebadisciplíne. Viem si predstaviť, aký tlak musia zažívať dievčatá v dnešnej dobe. Preto popri herectve pôsobím aj v predstavenstvách niekoľkých neziskových organizácií, kde sa venujeme rôznym aktivitám. Momentálne pracujem na YouTube projekte s herečkou Elizabeth Berkley, ktorú si slovenské publikum môže pamätať napríklad z filmu Showgirls. Nakrúcame videá s mladými dievčatami, vedieme diskusie o ich problémoch a o tom, ako môžu zmeniť svoje životy k lepšiemu. Najčastejšou témou bývajú práve poruchy príjmu potravy.
Ako sa spätne pozeráte na modelingové roky?
Modeling mi dal veľa skúseností, naučil ma stáť na vlastných nohách. Keď som sa neskôr dala na herectvo, mala som už skúsenosti s kritikou a odmietnutím. Naučila som sa, že ak nedostanem rolu, nie je to kvôli tomu, že by so mnou nebolo niečo v poriadku, len jednoducho na tú konkrétnu úlohu nie som tá pravá.
Herectvo ste však nešli študovať, najprv zvíťazil manažment…
Na manažment som sa prihlásila aj preto, že mamina v tom čase vážne ochorela a ja som sa zľakla, že jej herectvom možno nebudem môcť finančne pomôcť, preto som si vybrala pragmatickejšie štúdium. Po pol roku som si však uvedomila, že to nemôžem sama sebe urobiť, že nemôžem študovať niečo, k čomu necítim vášeň a že budem ľutovať, ak sa neprihlásim na hereckú školu. Vtedy som na hereckom workshope v Brne stretla profesora z Moscow Theatre Art School, ktorý mi povedal o ART programe. Úplnou náhodou je A.R.T. v Bostone, v meste, kde študoval môj vtedajší priateľ.
A tak ste si zbalili kufor a odišli do USA…
Nemala som žiadne očakávania, len som sa tešila na nové dobrodružstvá. Rozhodnutie odísť ovplyvnila kombinácia rôznych faktorov. Potrebovala som byť čo najďalej z domu, na Slovensku mi bolo ťažko, mala som pocit, že tam nepatrím. Neviem, odkiaľ to pramenilo. Bola som osamelá… no a, samozrejme, aj láska zohrala svoju rolu.
Ako si spomínate na študentské časy?
Prijímačky neboli ľahké, hlavne moja angličtina bola slabšia. Pracovala som na príprave s lokálnym učiteľom a chodila na predstavenia A.R.T., aby som čo najlepšie poznala ich štýl. Popritom som pokračovala v štúdiu manažmentu cez individuálny študijný plán, doštudovala som takto až do konca. Žila som na striedačku v Bostone a na bratislavských internátoch – mala som toho veľa. Prekvapilo ma, keď mi prišiel akceptačný list. Neverila som, že aj mne sa môže niečo dobré prihodiť. Študovala som rok v Bostone a dva roky v Moskve. V Rusku som musela veľa dobiehať a naučiť sa jazyk tak dobre, aby som v ňom mohla hrať. Tiež som si popri škole musela privyrábať.
Ako ste sa prebíjali po škole? Veľký Gatsby mal svoj zelený maják… kam ste s nádejou hľadeli vy?
Bola som čašníčkou, modelkou, barmankou, obchodníčkou. Privyrábala som si aj finančnou analýzou pre venture capital spoločnosti – fakulta manažmentu sa na niečo zišla. Istý čas som bola veľmi chudobná. Pamätám si, že jeden mesiac mi po zaplatení nájomného zostalo 20 dolárov, za ktoré som kúpila 10-librové vrece ryže. Jedla som ju celý mesiac, odvtedy ryžu nemám rada. Keď mi bolo najťažšie, poplakala som si, no a na druhý deň som bola späť v procese skúšania. Vždy som sa spoliehala na svoj rozum. A hoci som spravila veľa chýb, aj to bolo súčasťou procesu.
Existoval aj plán B, keby herectvo nevyšlo?
Plán B som nemala. A nemám. Pokiaľ ma herectvo baví, nemyslím, že je potrebný. Som pozitívny tvor, veľa pracujem a vždy som verila – či už vedome, alebo nevedome – že energia, ktorú do niečoho dáte, sa vám vráti.
Nikdy vám nechýbala odvaha?
Určite chýbala, som len človek. Aj ja mám pochybnosti, strach, neistoty. Ale naučila som sa, aby ma strach neparalyzoval na viac ako pár okamihov. Aj dnes na nakrúcaní, keď som čakala v šatni, som rozmýšľala, akú adrenalínovú prácu mám. Žiadna kontrola nad výsledkom, buď sa niekomu páčim, alebo nie. Už som si však zvykla a viem, že stres či pocit strachu pominú a že cieľ je dôležitejší, ako krátkodobý strach.
Odmietnutia už nebolia?
Bôľ nie je to správne slovo. Len viem, že nejde o nič osobné, pretože odmietnutie nezávisí od toho, či mám talent alebo či som sa na konkurz dostatočne pripravila. Vybudovala som si ochrannú stenu – je to proces, ktorý má vplyv na moju prácu, nie na moju osobnosť.
Neobávali ste sa, že z nedostatku peňazí sa pustíte do niečoho iného a zabudnete na svoj cieľ?
Samozrejme. Ale na druhej strane, nutnosť venovať sa herectvu, spolu s mojimi snami a ambíciami, boli vždy silnejšie, ako iba prežívať v práci, ktorá by ma nebavila. A či sa vyskytli aj menej umelecky hodnotné projekty, napríklad reklamy, a či som ich zobrala? Áno. Ale na druhej strane, zobrala som aj úlohy v projektoch, v ktoré som verila po umeleckej stránke a výsledok bol katastrofálny. Pokiaľ som prácu zobrala s najlepším úmyslom a pripravila sa na ňu, nezáleží na inom.
Kedy nastal zlomový okamih?
Zlomových okamihov bolo viac a ešte pokračujú. V našej branži platí: čím ďalej sa dostanete, tým ťažšie je postúpiť ešte ďalej. Samozrejme, existujú výnimky, ale vo väčších produkciách je menej práce a ešte väčšia konkurencia, a tak je bežné, že rolu dostane niekto známejší. Pre mňa bol prvý zlomový bod, keď ma do hlavnej roly v premiére divadelnej hry Perikles obsadil Andrei Şerban (uznávaný americký režisér a divadelný pedagóg rumunského pôvodu, pozn. red.). Vtedy prvýkrát sa mi otvorili nové dvere.
Ktoré filmové či divadelné roly vám dávajú najviac zabrať?
Často dostávam roly osudových žien, ktoré majú problémy s drogami alebo alkoholom, boli zneužité vo vojne a podobne. Momentálne natáčam príbeh o matke, ktorá opustila svojho syna, keď mal rok a potom sa vrátil do jej života, keď mal šesť. Niekedy je to emocionálne náročné. Keď mám takúto rolu, po práci musím vypnúť a nemyslieť na to. Vtedy mi pomáha vliezť do vane, ísť sa prejsť alebo ísť na dobrú večeru s kamarátmi, ktorí nie sú herci.
Medzi hercami máte veľa známych, pri práci ste sa stretli s Bradom Pittom i Georgeom Clooneym. Museli ste sa pri niekom štipnúť, či sa vám nesníva?
V tejto branži stretnete kohokoľvek. Keď som robila na neziskovom projekte pre 9/11 a pracovala s Kim Kardashian, dosť som sa z toho celého smiala. Nemám nič proti nej, myslím, že je skvelá podnikateľka, ktorá sa rozhodla pre určitý životný štýl, ktorému ja nefandím. Skôr som sa zabávala na jej sprievode a na tom, ako sa všetci okolo nej správali, ako by išli robiť najťažší chirurgický zákrok na svete. Cením si chvíle, keď stretnem ľudí, ktorých prácu si vážim – Edwarda Nortona, Jessicu Chastain, Marka Ruffala, Cate Blanchett, Tildu Swinton, Oliviu Wilde či Mickyho Rourka… Tých mien je veľa. Nikdy nezabudnem, ako mi Paul Newman raz pri stretnutí povedal: „Ak si raz herečkou, vždy ňou budeš, tak si za tým choď.“ Radšej však takýchto ľudí stretnem pri pracovnej príležitosti, ako na nejakej akcii, kde si urobíme selfie a ide sa bez slov ďalej. Keď som pracovala s Clivom Owenom a Stevom Soderberghom, získala som si ich rešpekt, lebo som bola pripravená a profesionálna. Aj vďaka tomu sme neskôr pri večeri mali dlhý rozhovor o filme, literatúre, dali mi dobré rady a tipy… Umelecký svet je malý, ľudia si vás zapamätajú vďaka prístupu k práci.
Zuzanna Zimmermannová
foto archív Kataríny Morháčovej
Celé znenie rozhovoru si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2016)