Vzývaný a zatracovaný
Ako by ste zareagovali na gigantického oceľového psa lesklej neónovej farby, hodnovernú kópiu zvieratka umne vytvoreného z nafúknutého balónu? Čo by ste povedali na to, keby vám takúto klaunskú maškarádu predostreli ako umenie? Odpoveď vás automaticky zaradí medzi fanúšikov, alebo medzi odporcov Jeffa Koonsa. Áno, je to až také jednoduché, jednoduché ako jeho umenie. Ak ste neprišli na chuť adorovanému Balónovému psovi, väčšie diela kontroverzného umelca stráviť nedokážete.
A kto je ten kontroverzný umelec? Ten milý prešedivený pán s príjemným hlasom a vyberaným vystupovaním? Ten, čo stojí pred erotickou fotografiou, ktorá akoby vypadla z pornografického magazínu? A nepózuje náhodou na tej fotografii samotný autor? V každom prípade, Jeff Koons aj vo svojich šesťdesiatich rokoch vyzerá veľmi chlapčensky a rozhodne viac pripomína moderátora detských programov, než samoľúbeho kráľa gýča.
Rovnica gýča
Prišiel na svet jedného zimného dňa počiatkom roku 1955 v Pensylvánii. Odjakživa oplýval umeleckým talentom a obchodnými schopnosťami. To znie ako sľubný začiatok, nie? Nuž a aby model „umenie + obchod = zisk“ vychádzal, treba dosadiť vhodnú umeleckú oblasť. Takú, ktorá osloví široké spektrum ľudí. A neotočí sa najviac ľudí za gýčom? Časť s nadšením, časť so znechutením, ale na gýč prosto zareaguje celá masa ľudí. Kým sa však Jeff k tejto odpovedi dopracoval, rozvíjal svoje schopnosti trochu priamočiarejšie.
Múdry chlapec nemrhal nadaním a maľoval veľmi vydarené reprodukcie obrazov starých majstrov, ktoré podpisoval vlastným menom a predával v obchode s nábytkom, ktorý vlastnil jeho otec. Už vtedy bol pyšný na svoje diela a veľmi cieľavedomý. Nečudo, za niektoré vydarené kópie vraj dostal aj pár stoviek dolárov. Na malého chlapca slušné zárobky… „Vďaka maľovaniu som objavoval sám seba. Konečne aj ja som bol v rodine niečím výnimočný. Nikdy som nevedel nič o umení, ale každý deň som odhaľoval nové a nové možnosti, ktoré mi ponúkalo,“ spomína na svoje začiatky Koons a podotýka, že vraj aspoň v niečom bol lepší, ako jeho staršia sestra Karen. Spôsobu, akým estetika vplýva na ľudské emócie, sa priučil už u otca v obchode. Každý týždeň sa prišiel pokochať do novozariadeného showroomu pre zákazníkov, ktorý bol raz barokovou spálňou a inokedy supermodernou obývačkou. „Začal som si uvedomovať, že vo mne každá farba, textúra a forma vyvoláva iné pocity.“ Vďaka otcovi, interiérovému dizajnérovi, talentované chlapča rýchlo pochopilo zákony estetiky a marketingu.
Podnikavý Jeff ako malý chodieval od domu k domu (vraj nie kvôli peniazom, ale z čírej zvedavosti, čo ho čaká za každými dverami, ktoré sa po jeho zaklopaní otvorili) a predával sladkosti – cukríky, lízanky, čokoládky zabalené do lesklého farebného šušťavého papiera – áno, presne takého, čo pripomína leštenú oceľ, z ktorej neskôr vytvoril svoje zväčšeniny zvieratiek z balónov.
A potom sa prihlásil na umeleckú školu v Baltimore. Už v detstve ho uchvátil Salvator Dalí. Prvá vážna obrazová publikácia, ktorá sa mu v živote dostala do rúk, bola totiž venovaná práve jemu. Štúdium umenia jeho obdiv k Dalímu ešte prehĺbilo. Keď sa svetoznámy umelec objavil v New Yorku, osemnásťročný Jeff neváhal a svoj idol vystopoval. Dalí ho neodmietol, ale vzal húževnatého holobriadka so sebou na výstavu. Toto stretnutie ho posmelilo a hnalo vpred. „Mal som pocit, že dokážem čokoľvek – že môžem mať život, aký chcem a umenie môže byť jeho stredobodom.“
Klaun
Fascinovaný avantgardou prestúpil v poslednom ročníku na umeleckú akadémiu do Chicaga – očarila ho tvorba tamojších imaginistov, predovšetkým Eda Paschkeho, ktorý sa stal jeho mentorom. Ten ho vodil na wrestling, do striptízových barov, infikoval ho slabosťou pre erotizmus, ukázal mu farebný svet inšpirácií a snov a spôsob, akým ho transformovať na plátno. Naučil ho prijať seba samého a nepodceňovať účinok diela na publikum.
Po škole sa impulzívne vydal do New Yorku – mesta splnených túžob. Jednu noc len tak počúval album Horses od Patti Smith a úplne ho dostala jeho newyorská atmosféra. Na druhý deň už mieril stopom do metropoly na Atlantiku. Vďaka správnym priateľom (jeho susedom nebol nik iný než David Byrne, líder kapely Talking Heads) prenikol do umeleckých kruhov a získal prácu v Múzeu moderného umenia ako asistent pre návštevníkov s členstvom. Trochu nuda, vravíte si? Nie v podaní Jeffa Koonsa.
V múzeu sa stal fenoménom, navliekol sa do smiešnych klaunských handier, nafarbil si vlasy načerveno, navešal na seba nafukovacie zvieratká a aktívne získaval nových členov. Neraz v tomto prestrojení prišiel až domov a keď raz vedľa seba položil nafukovaciu pandu a sloníka, skrsol mu v hlave nápad. Presedlal z dvojrozmerného na trojrozmerné umenie a na hračkách postavil (nielen) svoju prvú výstavu. Ešte predtým však potreboval získať dostatok financií na ďalšie diela a otvorenie výstavy. Niekoľko rokov tvrdo pracoval na Wall Street ako komoditný maklér, čo mu vynieslo dosť peňazí, aby mohol s prácou na čas „seknúť“ a venovať sa naplno umeniu.
Čoraz častejšie sa začal objavovať na výstavách reprezentujúcich nastupujúcu generáciu newyorských umelcov a jeho hviezda začala stúpať. V SoHo si založil vlastné štúdio v štýle Warholovej Továrne, kde zamestnával tridsiatich asistentov, ktorí s ním spolupracovali na rozsiahlych, prevažne konceptuálnych dielach. Nenechal nič náhode a starostlivo si budoval imidž celebrity a kult svojej osobnosti. Na tieto účely mal dokonca zvláštneho poradcu a vizážistu. Svoje fotografie zasielal do prestížnych časopisov a vlastné meno v rozhovoroch skloňoval výhradne v tretej osobe.
Vzývaný a zatracovaný
Z jeho významných raných diel spomeňme aspoň sériu The New (Novinka) pozostávajúcu z vysávačov uložených vo vitrínach z plexiskla ako monumenty sterilnosti. Autor ňou reagoval na fetišizmus konzumnej kultúry. Vzťah k materializmu a konzumnej spoločnosti sa prelína celou jeho tvorbou. Spočiatku ju kritizoval, neskôr obhajoval a zdá sa, že napokon aj oslavoval. Veď bodaj by nie, keď sa jeho umenie stalo cennou komoditou. Predsa si pod sebou nepodreže vetvu. Alebo že by to bol spôsob, akým triumfuje nad pokrytectvom spotrebnej spoločnosti? Posúďte sami. A nenechajte sa ovplyvniť Koonsom, ktorý tvrdí, že peniaze ho vpred neženú.
Úspech na seba nenechal dlho čakať. Zviditeľnil sa ako začínajúci umelec s veľkým potenciálom i zaujímavou víziou a jeho diela sa rozhodla prezentovať významná newyorská galéria Sonnabend, ktorá mala v úmysle predstaviť mladú umeleckú scénu, reflektujúcu umenie vo svete riadenom médiami, vyberanejšiemu publiku. Napokon všetku pozornosť na seba strhol Jeff so svojím „zajacom“. Dielo Rabbit (Zajac) bolo prvou lastovičkou predznamenávajúcou jeho fascináciu detskými nafukovacími objektmi. Publikum bolo šokované, očarené a magnetizované zrkadlovým povrchom a dokonalými tvarmi zajka, ktorý predstavoval vernú kópiu nafukovacej hračky. Zajko ožil druhýkrát v roku 2007, kedy ho nafúkli do gigantických rozmerov, aby sa vznášal nad tradičným každoročným sprievodom, usporadúvaným newyorským obchodným domom Macy’s pri príležitosti osláv Dňa vďakyvzdania.
Nemožno opomenúť ani cyklus Luxury and Degradation (Luxus a degradácia) s témou alkoholu. Reklamy na liehoviny pretlačené v zintenzívnených príťažlivých farbách na plátno či model lokomotívy, rozvážajúcej bourbon Jim Beam, z Jeffovej obľúbenej leštenej ocele predstavujú lákavý, ale falošný luxus, ku ktorému sa utieka stredná trieda. Obyčajné každodenné predmety zvykne Koons vyňať z kontextu a transformovať do zvláštnych podôb, čím spodobuje túžby človeka / spotrebiteľa a vyvoláva rušivé otázky o (ne)smrteľnosti živých a neživých objektov.
Nevkusné, absurdné
Rok 1988 sa stal prelomovým. Ako paródiu na porcelánové figúrky Hummel vytvoril sériu Banality (Banalita), ktorá vyvrcholila tromi porcelánovo-drevenými súsošiami: pozláteným Michaelom Jacksonom, pózujúcim so svojím šimpanzom Bubblesom (mimochodom, vraj je to najväčšia keramická socha na svete), plastikou obnaženej ženy v objatí Ružového pantera a skulptúrou Fait d’Hiver, zobrazujúcou polonahú ženu ležiacu na zemi, ku ktorej sa približuje bizarný párik tučniaka a prasiatka.
Nevkusné, prefláknuté, absurdné… vraveli si jedni, zatiaľ čo druhí kričali: Znamenité! Hlas obdivovateľov bol silnejší. Sochy akoby vypadli z americkej malomeštiackej obývačky – považovali ich za zábavné, groteskné, za akési relikvie konzumného života, pop kultúry a gýča. Neskôr ich za nemalé peniaze vydražilo Múzeum moderného umenia v San Franciscu a tam sa väčšina z nich nachádza dodnes. Sám umelec ich považuje za „nádherné a veľmi zvodné“. Podľa neho sa stali súčasťou kultúrnej histórie, ktorú treba vedieť prijať a nezabudne pritom prirovnať Michaela Jacksona k egyptskému faraónovi či celé svoje súsošie k Michelangelovej Piete. Tým nahráva kritikom, ktorí jeho výtvory označujú za samoľúbe nezmysly. On však kritikov vo všeobecnosti odsudzuje, tvrdí, že jeho umenie treba prijímať tak, ako sa nám vo svojej dokonalosti javí a – nesúdiť ho. Trvá na tom, že v jeho umení neexistuje rozpor medzi tým, čím je, a tým, čím sa javí. „Divák možno v mojich dielach vidí iróniu… Ja však nie. Irónia má totiž kritický zámer,“ dodáva a uzemňuje všetkých svojich zloprajníkov, no vlastne i dobroprajníkov, ktorí v jeho transparentných kreáciách hľadajú hĺbku.
Pozdrav z raja
Po enormnom úspechu výstavy Banality dostal telefonát z Whitney Museum. Pripravovalo expozíciu o sile médií a rátalo s jeho účasťou. Jeff prikývol a vedenie mu nechalo voľnú ruku, ba poskytlo i billboard na Manhattane, na ktorom mal svoje nápady zhmotniť. S nadšením sa rozhodol využiť reklamnú plochu na sebapropagáciu: urobí zo seba filmovú hviezdu! A to nie hocijakú, ale pornohviezdu. Pretože najjednoduchšia cesta, ako sa stať filmovou hviezdou, je osvedčiť sa vo „filmoch pre dospelých“. Jeff teda hľadal osvedčenú herečku, ktorá by s ním na plagáte figurovala. Raz, keď v Taliansku práve tankoval na pumpe, prebehol očami po aktuálnej ponuke dennej tlače a magazínov… a zbadal JU. Na titulke porno časopisu. Krásnu éterickú blondínu s ofinkou, pohľadom srnky a zmyselne červenými perami. Hneď vedel, že je to tá istá žena, ktorou sa inšpiroval pri návrhu plastiky Fait d’Hiver. Ilona Staller alias La Cicciolina ho očarila. A pri pohľade na ňu sa mu vynorila jasná predstava stvárnenia alegórie, ktorá by bola protikladom k Masacciovmu renesančnému obrazu Vyhnanie z raja. Čiže čosi ako Vitajte v raji – podľa Jeffa Koonsa. A tak popustil uzdu svojim erotickým fantáziám a dokázal, že nie je žiaden prudérny svätuškár. Ilone gentlemansky navrhol, že každý bude fotiť zvlášť a z výsledných fotografií potom spraví realistickú koláž. Len jedna maličkosť: chce byť prítomný pri jej foto shootingu. A odvážna reklama na fiktívny pornofilm Made in Heaven v hlavných úlohách s Jeffom Koonsom a La Cicciolinou bola na svete (1989).
A nielen to, Ilona vraj mala na Jeffa zálusk, a ten jej nemienil odolávať a radšej si žiadanú porno hviezdu poistil tým, že ju napochytro odviedol k oltáru. „Ilona a ja sme pre seba stvorení. Ona je mediálna žena a ja som mediálny muž. Sme moderní Adam a Eva,“ vyhlásil zamilovaný novomanžel. A hneď využil všetky kvality svojej manželky aj v umení a vytvoril celú sériu Made in Heaven. Veľkoformátové fotografie, maľby, sklené súsošia i plastiky, ktoré neoslavovali len jeho milú, ale, ako inak, i jeho samého. Diela boli explicitne pornografické a znázorňovali pár v rôznych sexuálnych polohách. Maľby odkazovali na barokové a impresionistické akty. „Nie je to pornografia. Prostredníctvom Made in Heaven sa spoločnosť vyrovnáva s hanbou z masturbácie. Je to metafora kultúrnej viny.“ Niektorí mu dávali za pravdu, ale cyklus si vo všeobecnosti vyslúžil mimoriadne kontroverzné ohlasy. Koons naštrbil konvencie umeleckého vkusu a skúšal hranicu tolerancie svojich divákov. Dokonca i umelcova matka dodnes odkazuje na sériu Made in Heaven slovami „veď-viete-ktorá“ a vôbec sa jej nemožno čudovať.
Vzájomná príťažlivosť Ilony a Jeffa vyhasla rovnako rýchlo, ako vzplanula a v roku 1994 sa rozviedli. Vzťah začal haprovať už rok po svadbe. Ilonu nebavilo robiť Jeffovi živý umelecký objekt a on nemohol vystáť, že jeho žena stále pracuje v „odbore“ a „neplní si manželské sľuby“. Stihli však splodiť syna Ludwiga, ktorého sa ujala Ilona a ušla s ním do Talianska. Jeff potom v zlosti zničil časť série, ktorú s ňou vytvoril. La Cicciolina totiž propagovala ich spoločné dielo ako pornografiu, čím podľa Jeffa znehodnocovala jeho umeleckú stránku.
Oslava smútiaceho otca
Hoci Ludwiga zveril súd do otcovej opatery, Ilona mu ho odmietla vydať. Neostávalo mu teda nič iné, než sa zmieriť s príležitostnými návštevami syna v Taliansku, tak ako to schválil taliansky súd a dúfať, že keď jeho syn dovŕši osemnásť, príde za ním do New Yorku. No jeho zbožná túžba zostala nevyslyšaná. Vzťah s Ludwigom zostáva aj po rokoch vlažný a stále sa vídajú len sporadicky. „Obrátila ho proti mne,“ zúfa si Jeff, no medzičasom nezaháľal. Z jeho bolestnej skúsenosti sa zrodila séria Celebration (Oslava), ktorú vytvoril ako poctu Ludwigovmu budúcemu návratu. Paradoxne svoje negatívne pocity nedôvery v človeka pretavil do nevinných emblémov detstva. „Chcel som vytvoriť niečo, na čo sa môj syn v budúcnosti pozrie a bude cítiť, že som celý čas myslel naňho. Skrz moje diela uvidí mňa, ale aj niečo väčšie, než sme my dvaja.“ Jeff po narodení syna v sebe vzkriesil fascináciu detskými hračkami, imponovali mu ich jednoduché tvary a pestré farby. Rozhodol sa stvoriť niečo, s čím by sa vedeli stotožniť i malé deti. Po dramatických udalostiach však načatý nápad nadobudol nový význam a nabral nový smer.
Súčasťou infantilnej série sa stal súbor nadrozmerných kovových skulptúr, medzi ktorými dominujú idealizované a romantizované predmety, evokujúce radostné momenty detského života, napríklad párty klobúk (ide vraj o zväčšeninu klobúčika, ktorý mal Ludwig na hlave deň predtým, než ich Ilona od seba odlúčila), valentínske srdiečka, veľkonočné vajíčka (puknuté vajíčka umelecky vnímaví jedinci považujú za symbol straty kontaktu s milovanou osobou), kytica tulipánov či slávne napodobeniny zvieratiek z balónov. To všetko zo zrkadlovej ocele žiarivých farieb či z matného hliníka, ktorým dokonale imituje plastelínu. Navyše, každý objekt zhotovil v piatich rôznych popových farebných vyhotoveniach.
Pre vysoké výdaje a hľadanie nových sponzorov sa práca na „oslavnej sérii“ natiahla na úctyhodných 20 rokov (rozširoval ju až do roku 2014). No ani zvyšujúce sa náklady, nutnosť zamestnávať čoraz väčší počet spolupracovníkov a technologická náročnosť jeho nového cyklu nezabránili perfekcionistickému umelcovi ničiť diela v pokročilom štádiu ich výstavy, ak s nimi nebol absolútne spokojný. Medzi jeho asistentmi sa vtedy rozšírilo, že uspokojiť tohto neurotického šialenca je takmer nemožné. Jeff sa potácal na hranici bankrotu. Napokon sa mu podarilo uviesť do galérií novú „medzisériu“ Easyfun Ethereal, ktorú tvorili prevažne bizarné farebné koláže, často so sexuálnym podtextom a ktorou zároveň obmäkčil pochybovačných sponzorov. Napokon sa k dofinancovaniu „oslavného cyklu“ zaviazal umelecký obchodník Larry Gagosian výmenou za exkluzívne práva na predaj hotovej kolekcie.
V krušných časoch ho výrazne podporila juhoafrická umelkyňa Justine Wheeler, ktorá bola manažérkou jeho ateliéru. Zrejme ho vedela utešiť i v súkromí, pretože sa onedlho stala novou pani Koonsovou. A porodila mu šesť detí! Jeff má dovedna osem potomkov. Okrem syna Ludwiga a kŕdľa, ktorý mu povila súčasná manželka, ešte aj znovu nájdenú dcéru Shannon – tá sa narodila Jeffovej vysokoškolskej priateľke, no prísni rodičia ju prinútili, aby dieťa dala na adopciu. Shannon teda vyrastala u adoptívnych rodičov a so slávnym biologickým otcom sa stretla až v roku 1995.
Umenie žije
Vráťme sa do roku 1992, kedy Jeff vytvoril gigantickú sochu bucľatého teriéra (Puppy), ktoréhoho pochrómovaná oceľová kostra bola posiata kvetmi ako okrasný rozkvitnutý záhon z 18. storočia. Socha bola vďaka tomu živým rastúcim organizmom, podliehajúcim cyklickým premenám. Jeff ju vytvoril pre nemecký zámok Arolsen a neskôr ju odkúpila Guggenheimova nadácia a rozhodla sa ju vystaviť pred múzeom v Bilbau. Trinásťmetrová socha šteňaťa v sebe spája rôzne kontrasty (kov predstavuje spirituálnu večnosť a kvety zasa organickú pominuteľnosť), prostredníctvom ktorých zhmotňuje umelcovu lásku k baroku. Tento monument sentimentálnosti vraj symbolizuje vzťah ľudstva k sebe samému. „Chcete prikazovať, alebo chcete poslúchať? Chcete svojho psa zahrnúť láskou, alebo chcete, aby vám priniesol noviny? Správate sa k iným tak, ako chcete, aby sa správali k vám? Ide tu o to, ako sa ľudia správajú sami k sebe, k svojmu okoliu a ako na to všetko pôsobí vyššia sila.“
Jeff síce zakaždým opakuje, že jeho diela nenesú skryté významy a majú oslovovať len svojou vizuálnou realizáciou, nikdy však nezabudne vysypať z rukáva pár umeleckých alúzií, historických referencií či symboliku svojich diel. Hrá sa s mierkou i kontextom. Jeho sochy sú často gargantuovských rozmerov, a to z prostého dôvodu. Keďže zobrazuje každodenné objekty, zveličením ich odosobňuje, zbavuje zaujatého pohľadu. Odvážnu sochu Puppy navrhol pomocou sofistikovaného počítačového programu a na jej vysádzaní sa podieľal i početný tím záhradníkov. Mimochodom, pri inštalácii šteňaťa pred Guggenheimovo múzeum v Bilbau (1997) sa za záhradníkov vydávali aj traja baskickí separatisti, ktorým sa do blízkosti múzea podarilo umiestniť kvetináče naplnené granátmi. Ich zámery napokon odhalili, no počas ich prenasledovania a následnej prestrelky prišiel o život policajný dôstojník Jose María Aguirre – na pamiatku ulica pred múzeom nesie jeho meno.
K dialógu s prírodou sa Koons vrátil v roku 2000, kedy vytvoril podobne živé monumentálne architektonické dielo Split-Rocker. Hravá farebná socha znázorňuje hlavu hojdacieho koníka rozdelenú na dve polovice, prvá polovica kopíruje Ludwigovho hojdacieho koníka a druhá roztomilého detského dinosaura. Kubistickú kompozíciu vo veľkosti menšieho domčeka navyše ozvláštňuje kvitnúci povrch a interný zavlažovací systém. Koonsove botanicko-krajinné pokusy sa Európe páčia, hojdacieho koníka bolo možné vidieť v Avignone, Versailles či Bazileji a taktiež pred Rockefellerovým centrom v New Yorku.
Aneta Homzová
foto Sita
Celý článok si môžete prečítať v aprílovom čísle MIAU (2016)