Čo trápi tínedžerov
Nie je to len akné či nešťastná prvá láska. Aj násťroční majú vážne problémy a často žiaden kľúč na ich riešenie či pomoc od dospelých. Veď sú ešte len deti… Ich svet fascinuje mnohých autorov, a tak sa rozhodli písať práve pre nich. Literatúra pre nástročných „young adult“ prežíva veľkú renesanciu.
John Green (38)
Tínedžeri nie sú menejcenní
Povedal o sebe: „Bol som hlupáčik a sotva som mal priateľov. Zdalo sa mi, že svet je proti mne. Všade som videl ľudí, ktorí sa na mňa pozerajú, šepkajú si, tajne sa smejú – celkom normálny klam dospievajúcich. To bolo pred 25 rokmi. Je to zvláštne, ale dnes cítim presne to isté. Len tentoraz je to naozaj pravda.”
Najznámejšie knihy: Na vine sú hviezdy, Papierové mestá.
John Green sa nielenže cíti ako tínedžer, ktorému sa všetci smejú, ale aj tak vyzerá. Mierne strapatý, s okuliarmi, od narodenia hanblivý a neistý – obraz, ktorý nezodpovedá tomu, že ide o momentálne najúspešnejšieho a najvychytenejšieho svetového spisovateľa pre mladých. V jeho rodnom liste stojí, že sa narodil 24. augusta 1977 v Indianapolise ako najstarší syn. O tri roky neskôr sa narodil jeho brat Hank, s ktorým vytvoril nerozlučnú dvojku. John priznáva, že nebol práve najlepším študentom, jediné, v čom vynikal, bola angličtina, vždy totiž vášnivo čítal (a tajne písal). Na vysokú školu sa vybral do malého mestečka Gambier v Ohiu, kde na Kenyon College získal bakalársky titul z angličtiny a náboženstva. Škola fungovala s podporou episkopálnej cirkvi a on sa pripravoval na dráhu kňaza. Vzdelanie si plánoval doplniť na Chicago Divinity School, ale ešte predtým, ako začal študovať, zamestnal sa v Columbuse (Ohio) v detskej nemocnici. Ako duchovný mal úlohu komunikovať s deťmi, bojujúcimi s rakovinou. Zamestnanie, ktoré otrasie s každým, ale o tom neskôr… V nemocnici vydržal pol roka a na dráhu kňaza úplne zanevrel. Namiesto toho sa s priateľkou Sarah vybral do Chicaga a potom do New Yorku. Ona doštudovať a on pracovať v knižnej oblasti. Písal recenzie pre knižnú revue Booklist, pre týždennú prílohu The New York Times Book Review, pre rádiá a popritom začal pracovať na svojom knižnom debute.
Trápni chlapci, skvelé baby
Kniha Kam zmizla Aljaška vyšiel v roku 2005 a v odborných kruhoch i medzi mládežou sa zakrátko pochvalne rozprávalo o akomsi Johnovi Greenovi. A hanblivý 28-ročný autor si pritom len pospomínal na svoju pubertu. Ako tínedžer sa skutočne cítil zle, bol neobľúbený, zalezený vo svojej izbe, knihách, počítači. Jeho prvý hrdina Miles, rovnako ako samotný spisovateľ, má zvláštnu záľubu zbierať posledné slová svetových osobností a okrem toho je posadnutý Aljaškou. Nie krajinou, ale dievčaťom s týmto menom. Je krásna, nespútaná, tak trochu pobehlica, feťáčka, ktorá jedného dňa zmizne…
Už rok po debute vydal Green druhý román Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín. Značne komplikovaný názov, vysvetlenie je však jednoduché, hlavný hrdina Colin má svoj jasný ženský ideál. Musí sa volať Katherine, no od každej Katherine, žiaľ, dosiaľ dostal kopačky. Celkovo už devätnásť ráz! Poučku treba dokázať a Colin sa na to podujme na road tripe, kde mu spoločnosť robí jeho najlepší kamarát, mierne obézny moslim Hassan.
Po týchto knihách sa Green spojil s dvoma young adult autorkami Maureen Johnson a Lauren Myracle a spoločne vytvorili dielo Nech sneží (2008). Ako hovorí podtitul, ide o tri uzimené ľúbostné príbehy, odohrávajúce sa počas Štedrého dňa. Kniha sa dostala na zoznam The New York Times bestsellerov pre detské knihy a rok 2008 si Green môže označiť za prvý megaúspešný – totiž jeho samostatná kniha Papierové mestá debutovala v spomínanom zozname na piatom mieste. Príbeh? Opäť tu máme zakríknutého chlapca Quentina, ktorý platonicky miluje nespútanú susedku Margo. Tá mu jednej noci vlezie do izby so zámerom vykonať jedenásť bodov neľútostnej pomsty nevernému frajerovi a bývalým kamarátom, Quentin neodmietne a prežije skutočne zaujímavú noc. Lenže na druhý deň je Margo preč a po sebe zanechá indície určené práve jemu. (Minulý rok sa v kinách objavila filmová podoba tejto knihy a divokú Margo stvárnila rovnako divoká modelka Cara Delevingne.)
Po Papierových mestách sa John Green opäť nechal nahovoriť na spoluprácu a spoločne so spisovateľom Davidom Levithanom napísal knihu Will Grayson, Will Grayson (2010), ktorá rozpráva príbeh dvoch chlapcov s rovnakým menom. Každý z autorov mal na starosti svojho Willa, kapitoly sú písané na striedačku a kniha sa stala hitom v LBTG komunite. Jeden z Willov je totiž homosexuál.
O rakovine s humorom
„Po štúdiu som si myslel, že dokážem teologicky vysvetliť, prečo sa na svete deje tak veľa zlého. Ale ako som stál oproti zomierajúcim deťom, nič z toho už nemalo zmysel. Po týždňoch mi boli jasné dve veci: kňazom sa nestanem a musím tieto skúsenosti spracovať do knihy. Ale všetko, čo mi napadlo, bolo nihilistické a beznádejné.” Práca na detskej onkológii Grenovi prevrátila život. Šesť mesiacov sa neskutočne trápil, každé ráno zatínal zuby a snažil sa nájsť v sebe silu a motiváciu. Nepríjemné spomienky v sebe nosil dvanásť rokov, počas ktorých neustále písal „knihu svojho života”, knihu o deťoch, ktoré bojujú s rakovinou a celý čas vedel, že to, čo tvorí, jednoducho nie je ono. Väčšina kníh o rakovine je podľa neho banálna a sentimentálna a takú knihu napísať nechcel. Lenže ako to poňať? Na jednej besede ho oslovilo dievča. Bola vtipná, sarkastická, originálna, zúrivá, vyznala sa, že je jeho veľkou fanynkou a volala sa Esther Grace Earl. Z nosa jej trčali hadičky, ťahala za sebou kyslíkovú fľašu a mala rakovinu štítnej žľazy v konečnom štádiu. John sa s Esther spriatelil, spájala ich aj skutočnosť, že šlo o nadšených video blogerov a krátko po jej smrti začal opäť písať prvú kapitolu svojej dlho zamýšľanej knihy. Jeho hrdinkou bude dievča, silné, vtipné, ktoré pochopí, že dobrý život neznamená automaticky dlhý život, aspoň tak to Esther hovorila.
Šesťnásťročná Hazel Grace Lancaster s rakovinou bojuje už tri roky. Najprv to bola štítna žľaza, choroba jej napadla aj pľúca, a preto hadičky v nose a kyslíková fľaša jej robia spoločníkov 24 hodín denne. Hazel chodí raz týždenne do podpornej skupiny, organizovanej episkopálnou cirkvou, kde sa spolu s ostatnými uškŕňa nad Patrickom, ktorý im rozpráva, ako ich Ježiš miluje. Prirodzene, Greenovo alter ego… Jedného dňa zavíta do skupiny aj August, ktorého rakovina pripravila o nohu, ale nie o chuť do života a schopnosť sa do Hazel zamilovať. A ona do neho, prirodzene.
Z knihy Na vine sú hviezdy (2012) sa stal svetový megahit. Jednotka na mnohých bestseller listoch, časopis Time ju ocenil ako najlepšiu knihu roka 2012 a v recenzii v New York Times sa písalo: „Zmes melanchólie, sladkosti, filozofie a zábavy. Green nám ukazuje pravú lásku, a tá je ďaleko romantickejšia ako akýkoľvek západ slnka na pláži.” Kniha pred dvoma rokmi získala aj svoju filmovú podobu, jedinečnú Hazel si zahrala Shailene Woodley, ktorá sa kvôli postave vzdala aj svojich dlhých hustých vlasov a nechala si vyrobiť nemožný pážací účes, aký nosila Hazel.
Sue Townsendová (1946 – 2014)
Najznámejší tínedžer
Hádanka: Kto je to? Je to literárna postava niekoľkých kníh, je Brit, má čierne vlasy, okuliare, je v tínedžerskom veku a… nie je to čarodejník. Posledná indícia vás pravdepodobne zmiatla, pretože odpoveď ste už mali na jazyku. To však iba v prípade, ak je váš literárny obzor ohraničuje posledné desaťročie, v ktorom kraľuje Harry Potter. Náš chlapec sa však literárne narodil v 80. rokoch.
Najznámejšie knihy: Denníky Adriana Mola.
Susan Lillian “Sue” Townsendová, narodená 2. apríla 1946, je literárny talent, ktorý sa narodí raz za desaťročie do absolútne neočakávaného prostredia. Žiadni profesori literatúry či intelektuáli v rodine, ale chudobná robotnícka rodina v meste Leicester, ktorá žila v sociálnom byte. Rodičia pracovali v továrni, otec ako robotník, matka ako kuchárka. Keď továreň zatvorili, matka ostala v domácnosti a starala sa o svojich päť dcér. Sue bola najstaršia a úprimne povedané v škole jej to rozhodne nešlo. Patrila medzi najhorších žiakov, vynikala jedine v čítaní kníh. Čítala britských autorov, potom sa zamilovala do ruskej a americkej literatúry a ako štrnásťročná začala potajme písať sama. Príbehy o tínedžerkach. Školu zanechala ako pätnásťročná a ako nekvalifikované sila menila jedno zamestnanie za druhým, pracovala na recepcii, v baliarňach či na čerpacej stanici. Tam jej to najviac vyhovovalo, keď nikto nechodil po benzín, mohla čítať. V osemnástich urobila to, čo väčšina jej vrstovníčok z robotníckeho prostredia – vydala sa. Keith bol robotník a zakrátko mali tri deti: Seana, Daniela a Victoriu. Keď mala dvadsaťpäť, stala sa z nej matka – samoživiteľka, manžel zdrhol s akousi mladou hippie a ona mala čo robiť, aby nasýtila štyri hladné krky. Večera bola vždy tá istá – hrachová polievka z konzervy hrachu a jednej kocky vývaru. Deti chodili do školy v gumákoch, aj keď nepršalo, pretože nemali na iné dobré topánky, Sue lietala z jednej práce do druhej, ale nesťažovala si. Keď sa po rokoch ocitla v balíku, jej myslenie sa nezmenilo: „Žiadne množstvo kabeliek Prada vám nedovolí zabudnúť, aké je byť chudobná.”
Slnko však nakoniec zasvietilo aj na ňu. Najprv v podobe nového manžela. S Colinom Broadwayom to fungovalo skvele, a tak sa mu zdôverila so svojím veľkým tajomstvom – už roky po nociach tajne píše (prvý manžel nemal o tom ani potuchy). Keď Colin v roku 1978 našiel v miestnych novinách inzerát, že leicesterské divadlo Phoenix Theatre hľadá ďalších členov do autorskej skupiny, donútil manželku, aby sa prejavila. Stala sa členkou divadelnej skupiny a po krátkom váhaní aj autorkou hry Womberang, ktorej dej umiestnila do čakárne u gynekológa. Divadlo hru s úspechom adaptovalo a v lokálnych novinách vyšiel pochvalný článok s titulkom Miestna matka prenikla do divadelného sveta. Sue dostala guráž, napísala ešte pár hier a potom…
Adrian Mole
Spočiatku sa volal Nigel Mole a najprv mal podobu dvoch krátkych poviedok v časopise Magazine. Krátko nato leicesterský herec Nigel Bennet vybavil, aby si v BBC prečítali Townsendovej divadelnú hru The Diary of Nigel Mole, Aged 13 ¼ a hra sa páčila – BBC Radio 4 ju odvysielalo 1. januára 1982. Šťastena sa na Sue usmievala naďalej, pretože niekto z vydavateľstva Methuen hru počul, kontaktoval ju a vyzval, aby napísala knihu. Nigela premenovali na Adriana, v anglickej literatúre totiž už existovala úspešná chlapčenská postavička Nigel Molesworth. Tajný denník Adriana Mola sa na pultoch britských kníhkupectiev objavil začiatkom októbra 1982. Mesiac po vydaní sa kniha ocitla na 1. mieste v rebríčku bestsellerov a za rok sa jej predalo milión výzlačkov. Británia mala novú literárnu senzáciu! A pritom šlo len o tínedžerský denník!
Kto je Adrian Mole? Chlapec, ktorý to nemá ľahké. Je v puberte, nie je práve krásavec, má uhry, je intelektuál, hoci si to nik ešte nevšimol, je zaľúbený do ambicióznej triednej krásky Pandory. Jeho mama flirtuje so susedom, s ktorým nakoniec utečie, otec sa z toho nervovo zrúti, príde o zamestnanie, rodina žije zo sociálnej podpory. Adrian pôsobí v krúžku Milosrdný Samaritán a stará sa o Berta Baxtera, deduška, ktorý sa necíti byť deduškom. Pandora si k nemu po mesiacoch ignorovania nakoniec predsa nájde cestu, mama opúšťa milenca a vracia sa domov, ale je tiež nezamestnaná, a… keďže sme v Británii, Adrian musí riešiť aj železnú lady Margaret Thatcher, vojnu o Falklandské ostrovy, svadbu princa Charlesa a Diany, narodenie Williama. Starostí má na jeden tínedžerský život viac než dosť.
Tajný denník Adriana Mola sa stal najúspešnejšou britskou knihou 80. rokov. Kniha nezostala „sirotou”, dočkala sa divadelnej podoby, muzikálu, televízneho seriálu a tiež siedmich knižných pokračovaní, ktoré boli preložené do viac ako tridsiatich jazykov. Autorka tak postupne sprevádzala svojho hrdinu od puberty až do jeho štyridsiatky a rozhodne ho nešetrila. Pandora Adrianovi stále uniká, navzdory tomu sa on zapletie s troma ženami, s ktorými má tri deti, pokúša sa písať, stále však neúspešne, na dovolenke v Moskve sa stane nedobrovoľným účastníkom štátneho prevratu, je televíznou celebritou ako nešikovný šéfkuchár, jeho rodičia mu so svojimi ľúbostnými eskapádami spôsobujú predčasné vrásky, ochorie na rakovinu prostaty a… na jeden život viac ako dosť. A to nie je zďaleka koniec.
Cecelia Ahern (34)
Moje príbehy sú pre srdcia, nie pre hlavy
Kto sú jej hrdinovia: „Prechádzajú ťažkým obdobím v živote a sú preto nútení pustiť sa do hľadania samých seba. Všetci si kladú otázku: Kto som a kam chcem ísť.”
Najznámejšie knihy: P.S. Milujem ťa, S láskou Rosie.
Rozkošná blonďatá Írka sa 30. septembra 1981 narodila do prominentnej rodinky. Posúďte samy: jej otec Bertie bol od roku 1977 členom írskeho parlamentu, od roku 1982 striedal rôzne ministerské posty, až to v roku 1997 dotiahol na premiéra krajiny a v premiérskom kresle presedel jedenásť rokov. Cecelia a jej staršia sestra Georgina sa teda mohli mať ako vo vatičke, nebyť toho, že ich rodičia od začiatku 90. rokov žili oddelene. Rozvod v katolíckom Írsku nechyrovali, beztak bol z toho škandál ako hrom a politológovia dodnes premýšľajú, ako je možné, že Bertie Ahern niečo také zvládol.
Z Cecelie rástlo pozoruhodné dievča, ktoré citlivo vnímalo všetko, čo sa okolo nej deje. Už ako sedemročná si písala denník a básne, ktoré nik nesmel vidieť. V štrnástich napísala prvý román, mal skutočne vzrušujúci názov: Fazule na toaste a fľaša piva. O čom bol? Tínedžerská hlúposť – smeje sa dnes autorka, ktorá kedysi snívala o dráhe agentky FBI a speváčky (tento sen nebol až taký nereálny, spievala v skupine Shimm a sestra Georgina sa vydala za svoju tínedžerskú lásku, ktorou nebol nik iný ako Nicky Byrne, člen populárnej skupiny Westlife).
Cecelia sa nakoniec uspokojila s reálnejším snom – chcela pracovať pre televíziu. Po skončení strednej školy teda zamierila na Griffith College v Dubline, kde získala bakalársky titul zo žurnalistiky a masmediálnej komunikácie. Ako dvadsaťjedenročná sa – podľa vlastných slov – ocitla v miernej kríze. Nevedela, čo ďalej. Pokračovať v štúdiu, pracovať, alebo… Zrazu dostala nápad na knihu. Len tak z čista jasna a nápad bol taký neodbytný, že sa vykašľala na školu a začala písať. Každú noc. Zasadla za stôl o desiatej večer a končila o šiestej ráno. Cez deň dospávala a ďalšiu noc opäť písanie. Prvé tri kapitoly ukázala mame, a tie ju tak ohromili, že jej ihneď zohnala literárnu agentku. Rukopis dokončila za tri mesiace, agentka zabezpečila dobrú zmluvu a v roku 2004 sa na pultoch kníhkupectiev objavil debutový román P.S. Milujem ťa. Ihneď sa z neho stal bestseller a z rodného Írska putoval do celého sveta, predal sa do viac ako štyridsiatich krajín.
Zabudnutý kondóm
Náhoda? Šťastie? Šikovný marketing? Alebo nebodaj prominentný otec? „Kto pozná v Amerike Bertieho Aherna?” pýta sa Cecelia. Nuž, (asi) má pravdu, nikto, každý tam pozná len ju. Známou ju v Amerike urobila filmová podoba jej knižného debutu. Hollywood si dal záležať, do romantického filmu obsadil Hilary Swank a fešného Škóta Gerarda Butlera. Diváčky odchádzali z kina s uplakanými očami. A o čom je príbeh? Holly je mladá vdova, jej manžel Gerry zomrel na rakovinu a ona si svoj život bez neho nedokáže predstaviť. Onedlho dostane balíček listov. Napísal ich Gerry a sú v nich úlohy, ktorými chce svoju nešťastnú manželku postupne vrátiť do života.
Ďalšou knihou trafila presne do vkusu tínedžerov a začala ju humorne. Jej hrdinka, Írka Rosie, sa chystá na svoj prvý sex. Maturitný ples beží podľa plánu, sex trval… 8,5 sekundy a kondóm nikde. Ostal tam dnu a Rosie o pár týždňov zistí, že to nie je jediná katastrofa, ktorá sa jej prihodila. Je tehotná s chlapcom, o ktorého nemá záujem. V skutočnosti totiž od detstva miluje svojho najlepšieho kamaráta Alexa, ktorý odchádza študovať do Bostonu a blonďatých modeliek okolo neho sa krúti viac ako dosť. Aj kniha S láskou Rosie dostala svoju filmovú podobu, Rosie stvárnila Lily Collins.
William Gerald Golding (1911 – 1993)
Človek človeku vlkom
Životná myšlienka: „Človek produkuje zlo ako včela produkuje med.“
Najznámejšia kniha: Pán múch.
Young adult, prirodzene, nie je len záležitosť posledných rokov, aj pred desaťročiami spisovatelia tvorili pre mladých a na srdci im ležalo ich morálne vedomie. Anglický spisovateľ William Golding sa narodil 19. septembra 1911 a jeho rodičia boli značne pokrokoví. Mama Mildred sa otvorene hlásila k hnutiu sufražetiek a presadzovala volebné právo pre ženy, otec učil na miestnej škole v Marlborough (učil aj vlastného syna), jeho názory boli socialistické a predovšetkým racionálne a ateistické. A viedol k tomu i Williama a jeho brata Josepha. Aj z tohto dôvodu William Gerald začal na Brasenose College v Oxforde študovať prírodné vedy – aby naplnil otcov sen o synovi – vedcovi. Lenže otcovské sny a túžby po dvoch rokoch opustil a študijné zameranie zmenil na: anglickú literatúru. Knihy ho vždy bavili, ako dvanásťročný sa pokúsil napísať román, skončilo to však neúspešne. V roku 1934 mu ešte ako študentovi vyšla zbierka básní Poems, kritici ju však úplne prehliadli…
Keď o rok ukončil Oxford, jeho kroky smerovali do Londýna a pracoval ako autor, herec i producent v malom divadle. Bola to skôr zábavka, ako solídne živobytie, a tak si na chlieb musel zarábať ako sociálny pracovník. Každopádne, Golding tvrdí, že Shakespeare a grécke tragédie ho ovplyvnili oveľa viac, ako ktorýkoľvek iní spisovatelia. Rok 1939 sa pre nádejného spisovateľa stal prelomový. Oženil sa s chemičkou Ann Brookfield (počas 2. svetovej vojny sa im narodili syn David a dcéra Judith) a predovšetkým si našiel seriózne zamestnanie, keď v Salisbury nastúpil ako učiteľ angličtiny a filozofie.
Počas 2. svetovej vojny vstúpil do kráľovského námorníctva a krvavé besnenie na bojisku mu definitívne zmenilo pohľad na človeka a jeho charakter. Už v Oxforde stratil vieru v ľudský rozum, ktorú mu vštepoval otec a ideu, že človek je perfektný. Vo vojne zistil, že všetko je úplne inak: „Videl som, čoho sú ľudia schopní… Človek produkuje zlo ako včela med a kto to vtedy nevidel, musel byť slepý, alebo to nemal v hlave v poriadku.“
Po skončení vojny sa vrátil k učiteľskému povolaniu. Literárne ambície, ale aj spomienky na vojnové časy mu nedávali spávať… Raz nechal žiakom voľný priestor, aby vyriešili istý konflikt a potom sa zhrozene prizeral, ako na seba útočili a strácali akékoľvek zábrany. Kocky boli hodené.
Stroskotané deti
V septembri 1954 mu konečne vyšiel prvý román Pán múch. (v slovenčine ho vydal Slovart pod názvom Boh múch, 2002). Konečne preto, lebo ho odmietlo viac ako dvadsať vydavateľstiev a aj Faber&Faber ho prijal až vtedy, keď autor v knihe vykonal požadované zmeny. Na prvý pohľad vyzerá príbeh nevinne, dobrodružne až zábavne, niečo spôsob „násťročného“ Robinsona Crusoa. Posolstvo je však oveľa hlbšie. Román prenesie čitateľov do apokalyptickej budúcnosti počas svetovej vojny. Lietadlo plné civilného obyvateľstva z Anglicka sa zrúti na tropický ostrov a zachráni sa len skupina chlapcov vo veku od 6 do 12 rokov. Chlapci si zvolia vodcu – sympatického športového Ralpha, ktorý sa jediný nevysmieva Bravčovi – obéznemu chlapcovi – astmatikovi s okuliarmi. Vďaka nemu a Bravčovej inteligencii si chlapci dokážu vyrobiť oheň. Hoci si mladí stroskotanci sľúbili, že sa budú spravodlivo deliť o prácu a pomáhať si, pre Ralpha je čoraz ťažšie prinútiť ich, aby každý robil to, čo má. Navyše, Ralph a Bravčo majú konkurenta – násilníckeho Jacka, ktorý postupne získava časť chlapcov na svoju stranu. Konflikty medzi skupinami chlapcov narastajú, dochádza k boju, smrti, zomiera aj inteligentný Bravča. Pán múch je metafora, zlo, ktorým sme zvnútra preniknutí. Chlapci uveria, že na ostrove žije netvor „pán múch“, v skutočnosti je to hlava prasaťa, obletovaná muchami. Keď stroskotancov zachráni okolo plávajúca loď, sú totálne zdivočení. Ralph oplakáva nielen mŕtveho priateľa, ale aj fakt, čo sa z nich stalo.
Román Pán múch rozpráva o kontroverzných témach ako individuálny prospech verzus obecné blaho, fanatizmus či vrodený sklon ľudskej povahy k zlu. Áno, Golding tvrdí, že v každom človeku sa ukrýva zlo, on sám nie je výnimkou. Ako dieťa vraj rád šikanoval vrstovníkov: „Vychutnával som si zraňovať ľudí.“ Golding priznával sebanenávisť, utápanie sa v alkohole, útoky voči vlastnej žene a vo svojej sebareflexii zašiel až tak ďaleko, že tvrdil, že ak by sa narodil v Nemecku, bol by z neho nacista. Pred pár rokmi rozvíril hladinu anglického bulváru objav jeho denníkov, z ktorých mala vzniknúť spisovateľova biografia. V nich sám seba nazval monštrom a priznal, že ako 18-ročný sa pokúsil znásilniť 15-ročné dievča. Vycítil z nej, že chce drsný sex, dievčaťu sa ale podarilo ujsť.
Román Pán múch preslávil Williama Goldinga po celom svete, literárni odborníci či pedagógovia ho pravidelne zaraďujú do odporúčanej literatúry pre mládež, dočkal sa rozhlasovej, divadelnej a troch filmových adaptácií. V roku 1962 Golding zanechal učiteľské povolanie a stal sa spisovateľom na plný úväzok, pre mladých však už nenapísal žiadnu knihu. V roku 1983 získal Nobelovu cenu za literatúru. Zomrel o desať rokov neskôr na zlyhanie srdca. Bola to nečakaná smrť, deň predtým ešte stál na rebríku a čistil rínu na dome.
Martina Solčanská
foto Sita
Celý článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2016)