Vo svojich 35 rokoch toho stihla naozaj dosť. Okrem Bratislavy svojej mladosti žila v rôznych kútoch sveta, od Spišského Hrhova, kde mala čajovňu, cez Moskvu, kde pracoval jej manžel, až po Indiu a Nepál, kde sa okrem iného ako dobrovoľníčka starala o miestnych krpcov z detského domova. O jej živote v Nepále česká režisérka Vendula Bradáčová nakrútila film Fulmaya, dievčatko s tenkými nohami a Dorota napísala knižku. Na televíznej obrazovke sa objavila už ako šesťročná, v šestnástich jej režisér Martin Šulík zveril hlavnú rolu vo filme Orbis Pictus, neskôr hrala vo viacerých filmoch a pôsobila v rôznych hudobných formáciách, pretože aj spieva, hrá na klavíri a saxofóne, komponuje, koncertuje. Miluje hory, v Himalájach organizuje treky okolo Anapurny, zbožňuje more, na Maldivách turistov vodí mimo komerčných rezortov a vo svojej cestovke vytvorila aj sekciu mamičkovských zájazdov do exotických krajín. Sama cestuje so svojím synom od jeho troch týždňov, keď mal tri mesiace, bol s ňou po prvý raz v Indii. Dorota je tretíkrát vydatá, kto bol jej prvý manžel a kto je ten terajší, koho je dcérou a kedy sa dozvedela, že má dvoch otcov, nechajme bokom, to už sa v médiách premlelo stokrát. S otcom Jarom Filipom je ale v spojení stále, aj cez hudobný projekt, s ktorým momentálne vystupuje po Slovensku. Povie vám o ňom sama.
- Jedna z definícií inteligencie hovorí, že je to schopnosť prispôsobiť sa. Ako inteligentná ste v tomto zmysle vy?
To som ani nevedela, že prispôsobiť sa znamená byť inteligentný. Načo sú potom na to dve slová? Mne sa zdá že prispôsobivých ľudí, čo len stádovite kráčajú so sklonenými hlavami ako ovce, len aby netrčali z davu, tu máme viac než dosť. A nemám, veru, pocit, že by patrili medzi inteligentnejšiu vrstvu spoločnosti. Ak sa ma pýtate, či som prispôsobivá, tak potom poviem, že áno, aj. Odtiaľ potiaľ. Kým je to pre mňa výhodné a aspoň trochu príjemné, prispôsobím sa, keď je to za hranicou, začnem si trieskať hlavu o múr a neroztrieskam si len hlavu, ale aj celý múr a všetko, čo je za ním.
- Cestovanie by mala byť riadna makačka. Náročná a namáhavá. Mali by sme pri ňom trpieť, strádať, zažívať nepohodlie, strach, obavy… Len tak nám dokáže prečistiť myseľ a otvoriť oči. Súhlasíte?
To je ďalšia blbosť. Cestovanie môže byť hocijaké. Nemusí to byť makačka. Niekedy si len prejdete polhodinovou prechádzkou na veľmi magické miesto, sadnete si, zadívate sa na výhľad a pochopíte všetko. Niekedy stačí, keď sedíte na ťave a idete po púšti. Nenamakáte sa z toho, netrpíte, ale ste obklopená krásou a podmienkami, ktoré sú inšpirujúce. Niekedy je to na lodi, niekedy v balóne, to je jedno. Náročnosť nehovorí o kvalite cestovateľských zážitkov vôbec nič. A myslím, že viem, o čom hovorím – po šiestich rokoch v Himalájach.
- Mali ste v súvislosti s cestovaním niekedy pocit, že sa potĺkate po miestach, kde sa to nepatrí, kde je vaša prítomnosť akosi nežiaduca a kde rušíte ľudí, duchov, bohov, ktorí sú tam doma?
Nie, nemala. Práveže vždy som sa na oných miestach cítila požehnaná. Správala som sa ako neviditeľná, pokorne klonila hlavu, prehodila si cez ňu šatku či šál, použila pár miestnych zdvorilostných fráz, ak bolo treba. Viem, ktoré miesta myslíte, ale nie, necítila som sa tak, že tam nepatrím. Práve naopak, asi som mala pocit, že konečne som našla niečo, čo mi je blízke.
- Chránite si a pestujete nejaké stereotypy? Alebo razíte cestu maximálnej flexibility, možno až chaosu?
Ja stereotypy milujem, aj keď by to do mňa nikto asi nepovedal. Chodím tými istými trasami, dokonca si pri rovnakých situáciách púšťam rovnakú hudbu. Každú možnosť, ako si udržať alebo vymyslieť nejaký stereotyp, prudko využívam. Upokojuje ma to, uzemňuje.
- Prečo nás priťahujú iné svety, India, budhizmus, východné náboženstvá, a to aj vtedy, keď často nevieme takmer nič o svojich najbližších, odkiaľ pochádzajú a kým boli naši predkovia?
Pretože náboženstvo a filozofia na rozdiel od rodokmeňov povznášajú. To ako keby ste sa spýtali, prečo som dnes jedla banán, keď som ešte nemala klobásu. Dve rôzne veci. Predkovia sú predkovia (mňa vždy veľmi zaujímali, možno preto, že som nemanželská, a môj dedo bol tiež, čiže by bolo pútavé objaviť súvislosti), ale nie je to niečo, na čo sa môžete obrátiť, keď hľadáte odpovede.
- Nedávno som kdesi čítala správičku, že kaviareň Starbucks v saudskoarabskom Rijáde na základe odporúčania komisie pre prevenciu neresti „požiadala“ ženy, aby nevstupovali a po kávu poslali svojich vodičov…
V Saudskej Arábii to je tak. Raz hrozilo, že tam pôjdeme žiť, tak som si o nej dosť študovala, prečítala som aj veľa beletrie o živote tamojších žien. Majú to ťažké, nemôžu šoférovať, nemôžu bez muža ani na operáciu k doktorovi, keď kupujú oblečenie, nemôžu si ho vyskúšať…tak sa vôbec nedivím, že im odporúčajú, aby po kávu poslali vodičov. Ja osobne by som rada mala vodiča, čo mi bude všetko nosiť. Ja by som vlastne niekedy (ale ozaj iba niekedy!) rada nosila aj burku. Nič nečešem, neumývam, neoholené nohy, švacnem na seba vrece a idem do spoločnosti. To je aká paráda! Dúfam, že ženy v Saudskej Arábii budú mať raz život ľahší. Miestnu politiku „bajočko“ sledujem a myslím si, že zmena nie je ďaleko. Viacero saudských princezien sa začalo angažovať za ženské práva. Čítala som perfektnú knihu Princess, ktorú napísala jedna z nich.
- Muži sú vraj obecne radi, keď žena nič netvorí, príliš sa nerealizuje (iba ak v starostlivosti o neho), potom je vraj viac v pohode a môže lepšie vytvárať rodinné zázemie. Ako je to u vás doma?
Ja som si úplne istá, že môjho muža na mne priťahuje práve to, že som nevypočítateľná, popletená, tvorivá a nadšenecká. Neraz mi to povedal. Ten prvý variant už zažil (aj ja som to v opačnom garde už zažila a bŕŕŕ) a myslím, že si obaja vážime, že je to tak, ako je.
- Keď sa stretnete so sestrou Terezou, režisérkou a dokumentaristkou, ktorá žije v Prahe, čo zvyčajne robievate? Neviem si predstaviť, že sa trebárs vyberiete spolu do nákupného centra shoppingovať.
A prečo by sme mali ísť práve shoppingovať? To je akože nejaká najčastejšia činnosť žien, keď sa na to pýtate? Prečo sa ma nepýtate, či spolu nechodíme, čo ja viem, do cirkusu? Veď je to rovnako pravdepodobné. Moja sestra neznáša nakupovanie čohokoľvek. Keď sa stretneme, rozprávame sa, ukazujeme si fotky, popisujeme zážitky… Prosto, normálka, tak ako sa bavia dvaja ľudia, čo sa majú radi a nejaký čas sa nevideli, nie?
- Kde všade vo svete máte svoj stôl štamgasta?
Nepál, India, Maledivy, Moskva, Spiš… No veď všade, kde som nejaký čas žila.
- Keby vám niekto daroval vstupenku na dospelácku hru o Harrym Potterovi do londýnskeho East Endu, sekli by ste hneď všetkým a bežali tam? Alebo by to muselo byť celkom iné lákadlo?
Nikdy som Harry Pottera nevidela ani nečítala. Neviem si predstaviť žiaden film, koncert alebo kultúrne vystúpenie, kvôli ktorému by som so všetkým sekla. Väčšinou nerada prerušujem to, čo robím, keď ma to baví. Prostredie mením, len keď sa mi zachce cestovať alebo keď musím cestovať pracovne. V princípe u mňa platí že cesta je cieľ, nech je na jej konci čokoľvek.
Simonetta Zalová
foto Tomáš Gonda
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v marcovom čísle MIAU (2017)