Hoci slová ako cestovanie, cestovná kancelária, cestovná príručka a najnovšie aj cestovateľský portál používame celkom bežne a takmer denne, niekto ich musel vymyslieť a naplniť obsahom. Ponúkame štyri portréty mužov, ktorí tvorili (a jeden z nich dodnes tvorí) dejiny cestovania.
Karl Baedeker (1801 – 1859)
O čo sa zaslúžil: Stal sa praotcom knižných turistických sprievodcov, bedekrov.
Vydávať príručky pre cestovateľov, popisovať, kde sa nachádza nejaká zaujímavá prírodná krása, stará zrúcanina či honosný kaštieľ, na to musel dozrieť čas, a ten čas prišiel, ba priam sa dokúdolil, keď sa do sveta rozbehli železničné koľajnice a na európskych riekach zahúkali parníky. Jednoducho, para hnala ľudí do sveta, cestovanie už nebolo výsadou bohatých, ale za pár grošov vo vlaku 2. či 3. triedy sa mohli zviezť aj tí, ktorým sa o dobrodružstve cestovania ešte pred pár rokmi mohlo akurát tak snívať.
Ako to Karl celé roztočil
Karl Baedeker sa narodil v nemeckom Essene v rodine tlačiarov, vydavateľov a predajcov kníh. Jeho otec vydával aj miestne noviny Essendische Zeitung, podnik zdedil od otca, a tak celkom prirodzene predpokladal, že štafetu preberie aj jeho najstarší syn Karl. A nemýlil sa. Hoci… Karl chvíľu pracoval s otcom, potom z Essenu odišiel do mesta Koblenz, kde začal podnikať na vlastnú päsť. Koblenz, síce o nič väčší ako Essen, si však nevybral náhodou: v meste práve začala fungovať osobná parolodná doprava a počet turistov zázračne stúpal, keďže malebná krása Porýnia lákala na lodný výlet tisíce cestovania chtivých pasažierov.
Ktovie, ako by sa vyvíjala Baedekerova vydavateľská kariéra, keby jeho firma v roku 1832 nekúpila malé vydavateľstvo istého Franza Röhlinga, ktorý pár rokov predtým nemeckým výletníkom ponúkol užitočnú knižočku: Rýnska cesta z Mainzu do Kolína, príručka pre cestujúcich. Keďže náklad sa rýchlo rozchytal, Karl ju vydal znovu a nielen to – ako čoraz vášnivejší cestovateľ do nej zapracoval vlastné nápady, postrehy a skúsenosti. Čo turista potrebuje vedieť o meste, v ktorom sa ocitol po prvý raz? Iste bude rád, uvažoval Karl, ak v príručke nájde informácie o všetkých pozoruhodných kultúrnych a umeleckých pamiatkach v okolí, ale… Nešiklo by sa mu tiež dať na známosť, od kedy do kedy je múzeum, ktoré hodlá poctiť svojou návštevou, otvorené, koľko sa v ňom platí vstupné, akou cestou sa dá dostať ku zrúcanine hradu nad mestom, koľko to bude zhruba trvať a tiež, kde sa dá v neznámom meste dobre najesť, kde pohodlne ubytovať, koľko sa zvykne dávať prepitné kočišovi a akú almužnu čaká od vás žobrák na ulici, ako funguje v meste doprava…. Množstvo užitočných informácií, ktoré cudzinec prácne zisťoval metódou pokusov a omylov (alebo si musel najať osobného sprievodcu), by teraz, hľa, mal všetky pohromade v jednej múdrej knižke. Napokon, niečo podobné už pred Baedekrom s úspechom skúsil Angličan John Murray a Karl od neho čosi odkukal, čosi pridal zo svojej hlavy, predovšetkým však všetky dáta, údaje a informácie zhromažďoval tak pedantne a so zmyslom pre detail, že sa o jeho puntičkárstve dokonca skladali piesne – kráľ operety Jacques Offenbach ho zvečnil vo svojom diele Parížsky život. „Králi a vlády sa môžu mýliť, nie tak pán Bedeker,“ spieva sa v jednej árii.
O tom, ako svedomito zbieral údaje, kolovali ešte za jeho života mnohé úsmevné príhody. Napríklad o tom, ako chcel pre svoju príručku zaznamenať, koľkými schodmi treba vystúpať na strechu milánskej katedrály. Jeden návštevník si všimol, ako neznámy územčistý muž s mohutnými bokombradami v pravidelných intervaloch premiestňuje čosi z náprsného vrecka do toho v nohaviciach. Keď sa ho spýtal, čo to robí, pán menom Karl Beadeker mu vysvetlil, že rátal schody na vrchol katedrály, a keďže sa nechcel pomýliť, naplnil si vrecká vesty hrachom a vždy po dvadsiatich krokoch vybral hrášok z vesty a šup s ním do nohavíc. Dole spočítal hrášky, násobil ich dvadsiatimi a mal výsledok. Tomu sa hovorí nemecká precíznosť! Ozaj, a viete, čo si podľa pána Baedekra žiaden turista nemá zabudnúť pribaliť na cestu? Fľašu koňaku!
Thomas Cook (1808 – 1892)
O čo sa zaslúžil: Založil prvú a najstaršiu cestovnú kanceláriu na svete.
Spojiť nespojiteľné sa niekedy podarí tak dokonale, až človek žasne. Čo s čím súvisí je niekedy také neuveriteľné, až to nejde do hlavy. Za vznikom prvej cestovky na svete (a vlastne i všetkého toho, čomu dnes hovoríme masový turizmus), stojí – alkohol! Presnejšie boj proti alkoholizmu, tejto odpornej metle ľudstva, ktorá ničí medziľudské vzťahy a zodpovedá za mnohé rodinné tragédie. Aspoň tak to videl mladý stolár Thomas Cook, rodák z Derbyshire v strednom Anglicku. Thomas mal okolo dvadsaťpäť, keď na Nový rok zložil sľub abstinencie a ako zapálený baptista si predsavzal, že bude aj ostatných ľudí obracať na „suchú“ vieru aj tým, že sa zúčastní na organizovaní mítingov a rôznych antialkoholických procesií.
Ako to Thomas celé roztočil
Myšlienka, na ktorej postavil svoj biznis plán, mu napadla vo chvíli, keď cestoval na zhromaždenie spolku hnutia striedmosti. To už v Británii fungovali železnice a ľuďom ponúkali relatívne jednoduchú možnosť presúvať sa z miesta na miesto bez toho, aby si museli najímať koče, prepriahať kone, nocovať v pofidérnych hostincoch, o rýchlosti ohnivého tátoša ani nehovoriac. 5. júla 1841 sa v mestečku Loughborough, vzdialenom od Leicesteru „až“ 17 kilometrov, malo konať veľké zhromaždenie členov spolku striedmosti. Vtedy Cookovi napadlo, že by pre túto príležitosť mohol rezervovať celý vlak, a tak všetkým 570 zarytým odporcom ginu a iných liehovín zabezpečiť pohodlné cestovanie. Stačilo len prísť na stanicu v Leicesteri a o všetko ostatné sa postaral veľavážený brat Thomas. Aj cena bola nanajvýš prijateľná: spätný lístok stál 1 šiling a bolo v ňom zahrnuté i malé občerstvenie: šálka čaju a sendvič, deti platili polovicu a Thomasovi železničná spoločnosť vyplatila malú províziu za predané lístky. Cooka však skôr ako skromný zárobok hrial pocit, že robí niečo pre dobro spoluobčanov: namiesto vysedávania v krčmách, mohli teraz zdvihnúť zadky a cestovať. Prvé tri roky takto vozil na výlety členov spolku a ich deti. Potom usúdil, že sa treba pohnúť ďalej a v lete 1845 zorganizoval prvý komerčný trip do Liverpoolu. Ambiciózny Cook nenechal nič na náhodu, do mesta predtým sám vycestoval, aby vybral hotel, omrkol reštaurácie, mestské pamiatky a iné atrakcie. Svoje poznatky hneď zahorúca aj spísal do šikovnej 60-stranovej brožúrky, prvého predchodcu dnešných cestovateľských príručiek. Nemal však dosť skúseností a liverpoolske dobrodružstvo ho skoro položilo na lopatky. Ale nevzdal sa a rok nato vyrazil v čele 350-člennej skupiny nadšencov za hranice Anglicka, do Škótska.
Tony Wheeler (71)
O čo sa zaslúžil: Založil Lonely Planet, najväčšie vydavateľstvo turistickej literatúry na svete.
Možno keby nebolo tej lavičky v londýnskom Regent’s Parku, tí dvaja sa nikdy nestretnú. Možno by svoju vášeň k cestovaniu pestovali aj tak, ale premeniť vlastný koníček na mnohomiliónový biznis a celé to zdieľať s milovanou osobou, to sa nepodarí len tak hocikomu! Im dvom však áno. Lebo celosvetovo známy bedeker Lonely Planet založili dvaja. On a ona. On Angličan, ona Írka, so spoločným domovom v Austrálii. Pre Tonyho nič nezvyčajné, veď už ako chlapec prežil to najkozmopolitnejšie detstvo, aké si len možno predstaviť.
Ako to Tony celé roztočil
Tonyho otec pracoval pre British Airways, a tak sa rodina stále sťahovala. Chlapček mal rok a pol, keď sa jeho rodičia usadili v Pakistane. Po štyroch rokoch dvihli kotvy, chvíľu pobudli doma a hor sa na Bahamy. „Žil som na Bahamách a do Anglicka som chodil na prázdniny,“ smeje sa Tony. Strednú školu vychodil v USA, no výšku absolvoval v Anglicku. University of Warwick z neho urobila vývojového inžiniera so zameraním na autá. Keď sa stretol s Maureen, ktorá z chudobnej časti Belfastu prišla do Londýna urobiť „kariéru“ sekretárky, práve nastúpil na London Business School, aby si doplnil vzdelanie.
Ich putovanie po svete začalo prvou spoločnou dovolenkou. Rozhodli sa autom precestovať Európu, prešli Československo i Rakúsko, odkiaľ pokračovali až k chorvátskemu pobrežiu, nasledovali Benátky, Švajčiarsko a z Francúzska sa vrátili späť do Británie. A presne rok po ich osudovom stretnutí v Regen’s Parku sa vzali. Potom si Tony urobil ročnú pauzu v práci, kúpil starú dodávku, stan a spacáky a na rok sa s Maureen vyparili z Británie. Prekročili Bospor, cez Turecko prešli do Iránu, z Teheránu zamierili do Afganistanu. Cestovať autom naprieč Áziou, na to sa mohli podujať len ozajstní dobrodruhovia alebo blázniví hipíci – v tom čase Wheelerovci patrili skôr do tej druhej skupiny… Dostali sa až do Nepálu a Indie a keď sa deň po Vianociach doterigali konečne do Sydney, z vreciek vytiahli všetky svoje úspory: 27 centov. O pár týždňov už ale obaja mali pevné zamestnanie. Maureen získala prácu sekretárky vo vinárskej spoločnosti a Tony začal robiť prieskum trhu pre farmaceutickú firmu. Z jedného platu žili, druhý si odkladali na cesty. A keď po večeroch posedávali s kamarátmi v krčme, každý sa ich pýtal to isté: Ako ste sa dostali do Austrálie? Koľko vás to stálo? Páčilo sa vám Bali? Sú vlaky v Indii skutočne také zlé, ako sa hovorí? Je Afganistan nebezpečný? A stále dokola. Až sa v ich hlavách zrodil nápad: napíšu turistického sprievodcu a aj si ho vydajú vo vlastnom vydavateľstve.
Stephen Kaufer (53)
O čo sa zaslúžil: Vymyslel TripAdvisor, najväčší cestovateľský turistický server na svete.
Ešte pred pár rokmi sme si dovolenku vyberali podľa katalógu, ktorý sme dostali v cestovnej kancelárii. Nablýskané zábery perfektne odfoteného interiéru i exteriéru hotela nám vyrážali dych, ale kto mohol z obrázku tušiť, že jedlo bude nanič, personál drzý a nevšímavý, voda v bazéne studená a že namiesto izby s výhľadom na more budeme zízať na dvor plný smetných kontajnerov… Čo ste mohli urobiť? Sťažovať sa! V cestovke, v hoteli, na lampárni. Teraz sadnete k počítaču a pekne zahorúca to všetko hodíte na TripAdvisor. A ešte k tomu pridáte pár vami nacvakaných, neskreslených a nevyretušovaných fotiek. A viete vy čo? Robíte tak dvojakú dobrú službu! Niekomu, kto sa práve chystá navštíviť ono „miesto skazy“, ušetríte kopec nervov a peňazí a inkriminovanému hotelu, lebo pravdepodobne nie ste prví ani poslední, snáď konečne zabliká v hlave červená kontrolka. TripAdvisor je novodobým požehnaním i prekliatím. V cestovnom ruchu však narobil poriadky, za aké by sa nemusel hanbiť ani legendárny Viktor Čistič. „Transparentnosť, ktorú TripAdvisor priniesol do hotelového biznisu, je to, na čo som najviac hrdý,“ hovorí jeho zakladateľ.
Ako to Stephen celé roztočil
So vznikom TripAdvisoru sa spája meno amerického softvérového inžiniera Stephena Kaufera. Narodil sa v Hollywoode, jeho otec bol advokát, mama ochorela na sklerózu multiplex. Keď mal trinásť, ešte sa pohybovala na vozíčku, ale keď nastúpil na college, už iba ležala. Bol najstarší z troch detí, a tak za svojich súrodencov cítil zodpovednosť. V pätnástich dostal na výnimku vodičák, aby ich mohol voziť do školy. Na strednej sa venoval šermu a bol v ňom skutočne dobrý, povyhrával aj rôzne národné ceny. „V šermovaní musíte vždy myslieť tri pohyby vpred,“ vysvetľuje Stephen. „To je dobrý tréning pre korporátny život vo veľkej firme.“ Na Harvarde študoval počítačové vedy, bol jedným z prvých absolventov tohto nového odboru. Po škole založil niekoľko počítačových firiem, darilo sa mu striedavo oblačno, mal už takmer štyridsať, ale žiadnu dieru do sveta ešte neurobil. Aha, a v jednej z firiem sa zoznámil so šikovnou „itečkárkou“ Caroline. O dva roky staršia šéfka spoločnosti na vývoj softvérov sa stala jeho manželkou.
Jedno leto, tak aspoň začína legenda o vzniku TripAdvisoru, sa Kauferovci rozhodli vyraziť na vytúženú dovolenku do Mexika. Stephen navštívil miestnu cestovku a domov si odniesol tri krásne brožúry hotelov rôznej cenovej úrovne. S Caroline si vybrali ten najlacnejší, profesionálne urobené fotky sľubovali adekvátny pomer kvality a ceny. Stephenovi však predsa len čosi na celej veci neštimovalo a predtým, než zaplatil zálohu, začal surfovať po internete, či tam náhodou nenarazí na nejaké autentickejšie zábery, ako boli tie z hotelového katalógu. A veruže narazil! Po hodnej chvíli sa preklikal na stránku (akéhosi predchodcu dnešných blogov), na ktorej manželia XY popisovali svoj pobyt v onom utešenom mexickom rezorte a pridali aj niekoľko vlastných fotiek. Kauferovci na seba pozreli a unisono skríkli: „Preboha! Tam nie!“ A bola to práve Caroline, ktorá vzápätí Stephena pomkla k činu: „Mal by si založiť webovú stránku,“ navrhla mu, „ktorá by dovolenkárom uľahčila pátranie po pravdivých informáciách.“
Chvíľu trvalo, kým TripAdvisor dostal takú fazónu, akú má dnes. Vo februári 2000 Stephen Kaufer spolu s druhým mužom na palube, podnikateľom Langleym Steinertom, založil webovú stránku o cestovaní, ale… Jej obsah tvorili odborné recenzie, informácie a hodnotenia z oficiálnych sprievodcov, novín a časopisov zameraných na cestovanie. Stephen experimentoval s rôznymi spôsobmi, ako zarobiť peniaze, ale stále nie a nie sa rozbehnúť správnym smerom. Myšlienka to bola dobrá, pre ľudí užitočná, ale negenerovala potrebný zisk. Potom prišiel 11. september a TripAdvisor sa ocitol pred krachom.
Simonetta Zalová
foto Sita, Wikipedia
Celé znenie článku o dejinách cestovania si prečítate v júnovom čísle MIAU (2017)