Gabina Weissová
foto Jozef Barinka
Miluje divadlo, nebráni sa televíznym seriálom a stretnúť by ste ju mohli aj v dabingovom štúdiu. Herečka Petra Vajdová, občas „škatuľkovo“ označovaná za seriálovú mrchu, študovala herectvo najskôr na bratislavskom konzervatóriu a potom na VŠMU. Dnes je členkou umeleckého súboru činohry Slovenského národného divadla, hosťuje v Divadle Aréna, bojuje so svojím strachom a povahou, no stále verí na osudovú lásku a na Ježiška.
V decembri vás v divadle čakajú derniéry predstavení Brati Jurgovci a August: Stratení v Oklahome. V čom vás uvidíme budúci rok?
Túto sezónu budem mať v SND tri premiéry. V divadle máme slovenskú sezónu a ukázalo sa, že to je výborná voľba… Najnovšie vznikla Polnočná omša od Petra Karvaša, výborná hra rozmanitých charakterov so skvelými hercami, ale najmä – naštudoval ju s nami neuveriteľne talentovaný mladý režisér Lukáš Brutovský. Ten ma úplne dostal svojou osobnosťou a múdrosťou a je pre divadlo veľkým prínosom. V réžii Romana Poláka pripravujeme Nevestu hôľ od Františka Švantnera, kde hrám Zunu a ešte ma čaká komédia Dobrodružstvo pri obžinkoch v réžii Juraja Nvôtu. „Zahosťujem“ si aj Divadle Aréna, kde Majo Amsler, ktorý režíroval v Národnom divadle Janu Eyrovú, režíruje Balzacovu Lesk a biedu kurtizán. Čakajú ma teda neuveriteľne krásne a rozdielne postavy a hry. Veľmi sa na to teším.
Vaša Rebekka Westová je v predstavení Rosmersholm (Divadlo Aréna) postavou, pod ktorej vplyvom sa zásadne zmení správanie i povaha muža. Je správne, keď chcú ženy meniť mužov na svoj obraz?
Nie je to správne, veď aj preto táto hra končí tragicky. Nemali by sme sa navzájom meniť, ale keď sa ľúbime a máme radi, tak sa z lásky v niektorých veciach dokážeme kvôli tomu druhému prispôsobiť. Ale osobnosť sa zmeniť nedá. Ani povaha… a ani muži (smiech).
Keď sa máte charakterizovať, vraj s tým máte veľký problém. Raz ste sa však vyjadrili, že ste „o všetkom premýšľajúci introvert“. Je to pre vás výhoda, alebo to skôr komplikuje život?
Myslím, že v práci mi to už teraz pomáha a je to výhoda. Herectvo nie je len o predvádzaní a hraní sa na niekoho, niekedy vyžaduje totálnu premenu duše aj zmýšľania a nad tým treba aj premýšľať a objaviť to v sebe. A čo sa týka života – ten je pre mňa úplnou záhadou a je celkom možné, že mi to moja povaha naozaj vôbec neuľahčuje. Ale bojujem s tým statočne…
Vraj ste už neraz rozmýšľali, že zavesíte herectvo na klinec. Nemali by ste strach začínať niekde inde a od nuly? Nechýbalo by vám divadlo, film a dabing?
Toto povolanie je plne neistôt, pochybností a môj život v každom ohľade veľmi ovplyvňuje, takže mi mnohokrát napadne myšlienka začať žiť inak a od nuly. Ale nejde to. Chýbalo by mi to zo všetkého najviac, herectva sa neviem vzdať. Jednoducho to nejde.
Myslíte, že je v poriadku, keď sa chlapcom odmalička vraví: Nefňukaj, chlapi predsa neplačú?
Myslím si, že sa to nehovorí len chlapcom, ale deťom celkovo. Asi nikto nie je rád, keď vidí plakať svoje dieťa alebo blízku osobu, takže utišovať a upokojovať je normálne. A hovoria to najmä otcovia synom, aby ich povzbudili a dodali im ten mužský pocit, že sa chlapom nehodí, aby plakali. Na to sme tu my, ženy. Ale môj názor je, nech si každý plače, koľko chce.
A čo ženský plač? Vraj dokáže byť silnou zbraňou.
Ja viem veľmi pekne plakať, ale ešte mi to pri žiadnom mužovi nepomohlo (smiech). Nikdy. Nie je to žiadna zbraň. Práve naopak, muži to nemajú radi. Nevedia vtedy, čo robiť a ako sa zachovať, takže nechcú byť súčasťou ženského plaču a hlavne nechcú byť jeho príčinou. Hanbím sa a hnevám, keď plačem pred mužom, ale som žena a ono to ide samo, z duše a ja to neviem ovládať. Tak mi to prepáčte, muži, nie je to zbraň na vydieranie, verte mi!
Nora, ktorú stvárňujete v televíznom seriáli Chlapi neplačú, zväčša bojuje zákernými intrigami. Nebojíte sa, že si vás diváci podľa Nory zaškatuľkujú?
Jasné, že sa toho bojím, ako každý herec, a hlavne divadelný. Ale snažím sa proti tomu bojovať výkonmi na javisku, aby ľudia nemali pocit, že Janu Eyrovú im tam hrá Norika Lánska. Aj toto je istý druh výzvy a každého herca núti na sebe neuveriteľne makať, na sebe a so sebou, byť stále niekým iným…
Aký vzťah máte k Jane Eyrovej?
Je moja srdcovka. Obdivujem jej silu, oddanosť, tvrdohlavosť a ženskosť. Jej charakter nezlomili ani najbolestnejšie udalosti a v každom ohľade zostala sama sebou. Chcela by som byť ako ona a áno, chcela by som vedieť tak nesebecky ľúbiť a byť taká milovaná, čistá a dobrá. A chcela by som ešte veriť na osudovú lásku, ale je to čoraz ťažšie, zložitejšie a komplikovanejšie. Mám z toho strach a cítim rešpekt.
Najväčším priateľom herca na javisku je vraj šepkár. Potrebujete „našepkávača“ v reálnom živote?
Potrebujem moju maminu, tá je mojím najlepším našepkávačom. Ale musím si už vedieť našepkať aj bez jej pomoci, keďže, ako sa zdá, už som vyrástla a som dospelá. No nebyť jej a mojej rodiny, výchovy, ktorú som dostala, nedosiahla by som v živote ani polovicu z toho, čo mám.
Ženy, ktoré utvárali dejiny, hrdinky, ktoré menili svet… Nájdeme také aj v našej histórii?
Prepáčte, že odpoviem takto, ale pre mňa sú ženy a hlavne matky hrdinkami, ktoré menia svet. A najmä tá moja.
Charlie Chaplin povedal: Život je nádherný, ak sa ho nebojíme. Súhlasíte s ním?
Strach je môj najväčší nepriateľ. Áno, bojím sa mnohých veci, bojím sa života, čo mne a mojej rodine prinesie, bojím sa veľakrát bojovať za seba, bojím sa odmietnutia, lásky, zrady, straty, sklamania zo seba. Strach je vo mne prítomný neustále a niekedy mi pomáha, inokedy ma ničí. Nejako to s ním musím zvládnuť.
Keď je zle, človek si uvedomí, ako málo mu stačí k životu a ku šťastiu. Čo všetko potrebujete vy, aby ste boli šťastná?
Keď je najhoršie, potrebujem sa vzchopiť a hlavne zabojovať o šťastie. A áno, stačí tak málo, ale vtedy musí byť človek schopný to skutočne tak cítiť a uvedomiť si to. Viete, ja si neviem predstaviť, že by som nemala rodičov a mojich bratov. Keby tu jeden z nich nebol, mala by som pocit tmy a opustenosti, pocit, že je úplný koniec. Mne ku šťastiu stačí, že sú tu a že ma ľúbia. Občas som však hlúpa, zbytočné problémy mi zatienia hlavu a spravia ma nešťastnou, takže si musím pripomínať, čo je šťastie. Lebo ja ho mám. Mám milujúcu rodinu, ktorá pre mňa spraví všetko a vždy ma bude brániť a ľúbiť. A už len to, že to môžem povedať, ma práve teraz urobilo šťastnou.
Vedeli by ste sa kvôli niekomu vzdať svojej slobody?
Vedela a asi z mojich predošlých odpovedí musí byť jasné, kvôli komu. Pre nich sa vzdám vždy a čohokoľvek.
O akých témach rada diskutujete a netýkajú sa herectva?
Nuž, tak to je ťažké. Moje témy sú divadlo, filmy, hudba, knihy. O tých dokážem hovoriť hodiny a celé noci a ešte rada počúvam a rozpravám o tenise (smiech). Milujem sledovanie zápasov a potom počúvanie pripomienok ku hre od ocina a bratov. Tenis je pre mňa najkrajší šport a priznávam – páčia sa mi tenisti. Dobre sa na nich pozerá.
Ide vám na nervy, keď vás niekto poučuje?
Kázanie? Poučovanie? Nemám to rada od ľudí, ktorí mi tým chcú len ublížiť a budujú si cez to svoje sebavedomie a akýsi pocit nadradenosti. Poučovať a kázať mi môžu rodičia a ľudia, ktorí ma ľúbia a chcú mi dobre. Vtedy to beriem.
Cítite sa lepšie v sukni, alebo v nohaviciach?
Je mi to v zásade jedno. Mám v obľube ležérny štýl obliekania a asi to súvisí s tým, že sa všade len prezliekam a obliekam do kostýmov. Pravdepodobne ma v bežnom živote neuvidíte na podpätkoch, v kostýmčekoch a v mini sukni, skôr si dám gate alebo šaty či sukne v pohodlnom štýle.
Na akom mieste je vám najlepšie?
Je veľa krásnych miest na svete, kde sa môžem cítiť príjemne vďaka atmosfére, ľuďom alebo prostrediu. Najšťastnejšia som však doma, pri krbe, s kávou v ruke a v spoločnosti rodiny.
Ešte stále sa u vás dodržiava tradícia stretávania celej rodiny počas sviatkov v Piešťanoch?
Áno, stále sa stretávame, no nielen v Piešťanoch, ale aj u nás doma, u strýka alebo u krstného. Všetci sa radi spolu najeme, porozprávame, stále spolu hovoríme, jeme, hovoríme a jeme (smiech).
Kedy ste prestali veriť na Ježiška? Chceli by ste vrátiť toto detské „kúzlo“?
Ako deti sme doma zažívali vždy krásneho Ježiška a moji rodičia to vždy s nami krásne hrali, takže Vianoce stále cítim ako zázračné, magické a vzrušujúce. Dodnes sa s bratmi zatvárame do izby, aby k nám Ježiško mohol prísť. A čakáme plní vzrušenia. Veľmi si želám, aby sme mali stále a ešte veľmi dlho takéto Vianoce. A veľmi sa teším, keď sa naša rodina rozrastie a ja alebo bratia budeme mať svoje rodiny a dáme našim rodičom vnúčatká.
Čo pekné alebo dobré vás v poslednej dobe postretlo? Na čo sa v najbližších dňoch tešíte?
Úprimne sa teším na Vianoce, na prázdniny a na to, že do mojej tridsiatky nejako „preseknem“ minulosť a naučím sa žiť tu a teraz, aby ma neťažili nepodstatné veci. A pokiaľ ide o pracovné povinnosti – veľmi sa teším na Nevestu hôľ v SND a na jej stvárnenie. Už sa neviem dočkať.