Gabina Weissová
foto Universal Music
Nič na nej nie je obyčajné. Keď spieva, je ako zem, z ktorej pochádza: dvíha sa sťa ľadovce, buble ako gejzíry, vybuchuje ako sopka…
Bábätko prišlo na svet 21. novembra 1965. Tučnučké dievčatko s tmavou šticou zlepených vláskov a očkami šikmými ako mesiačiky v nove. Malé ústočká, nos menší ako gombička a krik na celú pôrodnicu len utvrdili matku Hildur v tom, že sa jej dieťa načisto podalo na svojho otca Guðmundura Gunnarssona.Rodičia malej Björk však krátko po jej narodení zistili, že si neboli súdení a rozviedli sa. Björk vraj už vo veku siedmich mesiacov vyludzovala tóny, pripomínajúce spev. Spievať vlastne vedela skôr, ako hovoriť, ľudskú reč dlho nepovažovala za spôsob, ktorým by mala komunikovať so svetom: „Nikto mi nepovedal, že to nie je správne,“ odpovedala neskôr na otázku, prečo v detstve celé dni premlčala. „Bola som takto šťastná…“
A šťastná bola najmä vďaka hudbe. V dome, ktorý obývala s matkou, jej novým manželom – bluesovým hudobníkom Sævarom Árnasonom, sa striedali ľudia ako na bežiacom páse. Z každého kúta sa niesla iná hudba a na gramofón sa čakalo v rade. Ľudia sedeli na zemi, hrali na gitarách i bubnoch („Dodnes sú to moje neobľúbené nástroje, pretože boli k dispozícii bez prestávky.“) a z tejto psychedelickej zmesi tónov ju vytrhol jedine pobyt u starých rodičov, ktorí do nej očkovali koncentrovaný jazz a zborovú hudbu.
Jednoducho Björk
Chcela študovať hoboj, rodičia si však tento nástroj nemohli dovoliť, a tak sa naučila hrať na flaute a ovládať perfektne svoj dych. Dlho jej kariéra speváčky nič nevravela, aj keď si ako dieťa spev dokonale užívala, pretože ho považovala za nástroj slobody a voľnosti. Našťastie, jej nahrávka piesne I Love to Love od Tiny Charles, ktorá rotovala na jedinej rozhlasovej stanici na Islande, všetko zmenila. Krištáľovo čistý hlások malej Björk znel ako nežný hlas anjela z neba a určite to nebolo len tým, že pieseň spievalo desaťročné dieťa. Talent sa nedal prehliadnuť a prvý štúdiový album, nazvaný jednoducho Björk, nenechal na seba dlho čakať.
Šlo tak trochu o „rodinný podnik“, pretože kým na debute (1977) Björk spievala a hrala na flautu, jej nevlastný otec Sævar sa chopil gitary a matka Hildur navrhla obal albumu. Mladá speváčka sa predviedla v cover verziách svetoznámych hitov, ale i miestnych detských pesničiek, samozrejme, v islandčine. Na tejto dnes už zberateľsky raritnej a veľmi cenenej doske by sme mohli nájsť napríklad pieseň Búkolla (Your Kiss Is Sweet od Stevieho Wondera), Álfur Út Úr Hól (The Fool on the Hill od The Beatles), ale aj zopár piesní, ktoré pre ňu špeciálne napísal nevlastný otec. Skladbu Johannes Kjarval zložila Björk sama, aby ňou vzdala hold známemu islandskému maliarovi. Album vyšiel v limitovanej edícii sedemtisíc výtlačkov a kto vlastní tento skvost, môže sa pokladať za šťastlivca.
S dieťaťom v náručí
Björk okamžite získala pozornosť Islanďanov, ale aj ponuku na nahrávanie druhého albumu. Tú však odmietla. Začala brať hodiny klavíra a spievať s mladými kapelami. V dvanástich sa totiž javí všetko oveľa zmysluplnejšie, ako vystúpenia na úvod rodičovských večierkov, kým sú ešte všetci triezvi a pri zmysloch… Hrala v punkovej, elektronickej, jazzovej aj disco kapelách („Nestarala som sa o štýl!“) a rada spomína na dievčenskú punkovú skupinu Spit and Snot, kde sa s oranžovou hlavou a vyholeným obočím predstavila v úlohe bubeníčky, na vlastnú prvú kapelu Exodus, na Tappi Tíkarrass, ktorú založila spolu s basgitaristom Jakobom Magnússonom alebo na Kukl (v islandčine – čarodejníctvo, mágia), s ktorou hrala gothic rock a vydala dva albumy, prežila turné po Islande (spolu s britskou punkovou skupinou Crass), ale aj najväčší punkový festival v Reykjavíku. Ovplyvnená národnou črtou Islanďanov – extrémnou pracovitosťou („Tak ako sú Francúzi vyhlásení milenci, Islanďania sú neúnavní workoholici.“), delila svoj život medzi hudbu a prácu. Neustále mala aspoň tri zamestnania: pracovala v továrni na ryby, baliarňach coca-coly, v obchode…
Keď sa zoskupenie Kukl rozpadlo, dali niektorí jeho bývalí členovia hlavy dokopy a vytvorili s kapelou Medusa umelecký spolok, v rámci ktorého vznikla nová hudobná sekcia. Dostala názov Sugarcubes. V deň jej vzniku 8. júna 1986 porodila Björk svoje prvé dieťa, syna Sindriho Eldona.
Sugarcubes
„Kapela Sugarcubes vznikla zo srandy. Bol to náš koníček, zábavka. Opití sme písali zlé skladby na témy ako napríklad láska k mačkám a strašne veľa sme sa pri tom nasmiali.“ Björk sa pravdepodobne smiala najmä s gitaristom Thorom Eldonom, s ktorým už nejaký čas chodila a z ktorého napokon spravila otca svojho dieťaťa. A on z nej svoju zákonitú manželku. „No a čo, že som mala dvadsať?“ hovorí Björk. „Na Islande to nie je priskoro, u nás majú matky bežne šestnásť.“
V šestnástich si však speváčka myslela, že chlapci sú dobrí len na to, aby hrali v kapele. Hrozila sa predstavy, že by mala priateľa, bola presvedčená, že dievčatá sa vo vzťahoch menia na celkom iné osoby: „Až som v tom čase stretla Thora. Bola to láska na prvý pohľad.“ Björk sa ešte v ten večer k nemu nasťahovala, no po narodení Sindriho, paradoxne, ich láska ochladla. Nasledoval rozvod. Ich hudobná spolupráca však pokračovala naďalej.
Po úspešnom debutovom singli Birthday nasledoval ešte úspešnejší debutový album Life´s Too Good (1988) a popularita nielen v Európe, ale aj v Spojených štátoch priniesli celej krajine veľké zadosťučinenie. Konečne sa islandská hudba objavila na hudobnej mape sveta, umiestnila sa v rebríčkoch a predrala do hitparád. Texty Sugarcubes boli rozhnevané, smutné, sexi, jednoduché, šťastné i hlúpe, prebal albumu hravý a nápaditý – vydaný v šiestich neónových farbách.
Čas na vlastné šťastie
Druhý album kapely Here Today, Tomorrow, Next Week! (1989) však už úspech svojho predchodcu nezopakoval, dokonca výraznejší vokálny vklad Thora Einara kritiky rozniesli na kopytách. Koncerty však mala kapela vypredané do posledného miestečka, a tak nebol dôvod prečo nenahádzať všetko potrebné do karavanov a neužiť si to! Okrem koncertov musela Björk myslieť aj na syna, štvorročné dieťa však nevnímala ako príťaž: „Sindri vstával ráno o siedmej, jemne ma zatriasol za rameno a zatiaľ čo ostatní členovia kapely po dlhej párty dospávali, my sme prebehli cez tri parky, štyri záhrady, nakreslili niekoľko máp a zahrali sa zopár hier.“ Björk mala so sebou bicykel s detskou sedačkou, z ktorého Sindri s helmou na hlave spoznával nové mestá. „Nikdy sme nevedeli, kde sme, hľadali sme cestu spoločne. A zakaždým som sa cítila šťastná, že mám so sebou partnera, ktorý to všetko so mnou prežíva.“
Na záver koncertného turné v roku 1990 už jednotliví členovia kapely pokukovali po vlastných projektoch a po vydaní tretieho albumu Stick Around for Joy (1992) sa Sugarcubes rozpadli. Björk mala odrazu možnosť zmeniť svoj život, pohnúť sa o krok vpred. Začala tým, že zbalila syna a presťahovala sa s ním do Londýna. Iste, svojím výzorom ženy – mimozemšťanky s orientálnymi očami, s horolezeckými topánkami na nohách a šatami, ktoré pripomínali viac vrece, ako sexi oblečenie tamojších speváckych hviezd, by na prvý pohľad nemala šancu spraviť dieru do sveta. No v prípade Björk išlo vždy o čosi viac: o mimoriadny talent, excentrický hlas i zvláštnu zmes magnetickej príťažlivosti. Netrvalo ani rok a z drobnej islandskej speváčky sa stala hviezda veľkých rozmerov.
Debut a Post
Ak Island pre ňu znamenal návrat ku koreňom, históriu a tradície, Londýn predstavoval žiarivú budúcnosť, nové možnosti a odvážne ambície. Pomohol jej oslobodiť sa, objaviť, že môže robiť všetko, po čom zatúži a vtiahol ju do víru multikultúrnej hudobnej komunity. Hoci spočiatku v Londýne nepoznala veľa ľudí, mala tam Dominica Thruppa, priateľa, ktorý bol Sindrimu dobrým náhradným otcom. Prvý sólový album Debut vydala v roku 1993, použila naň piesne písané od tínedžerských čias a znel ako žiadny iný – niesol v sebe prvky jazzu, techna, trip-hopu i popu. Po troch mesiacoch sa predalo 600.000 kópií, Debut stal sa albumom roka a singel Human Behavior symbolom meditácie o ľudských zvláštnostiach. Pôvod piesne, pre ktorú sa inšpirovala dokumentmi Davida Attenborougha, vysvetlila takto: „Human Behavior je zvieracím pohľadom na ľudskú rasu. A zvieratá by na konci mali definitívne zvíťaziť.“
Michel Gondry, režisér klipu sa na začiatku spolupráce tešil, že sa bude môcť realizovať v nádhernom prostredí islandskej prírody. „Ale Björk bola proti. Chcela použiť zvieratá ako reflexiu ľudskej povahy a keď začala chrliť nápady, nakopla moju predstavivosť úplne iným smerom.“ Speváčka svoju predstavu zvieraťa stelesnila v obrovskej hračke, pretože jej bolo proti srsti ťahať do klipu živé zvery. Úspech sólového albumu jej otvoril aj ďalšie dvere – k jednorazovým spoluprácam so známymi umelcami, ku koncertom, rozhovorom či dokonca epizódnym filmovým úlohám.
Návrat do hudobných koľají predznamenal vznik ďalšieho albumu, ktorý sa rodil vskutku netradične: polovicu piesní nahrávala so svojím tímom na Bahamách, a to priamo v jaskyniach, vo voľnej prírode či na nudistickej pláži. Keď potom po návrate do britskej metropoly podľahla obavám, že by album mohol byť príliš „mäkký“, nahrala ho celý ešte raz: s trúbkami, sláčikmi, cimbalom, saxofónmi a symfonickým orchestrom. Album vyšiel v roku 1985 pod názvom Post a zahŕňal všetko, čo Björk zažila po presťahovaní sa do Londýna. Sama speváčka ho vníma ako nebojácnu výpoveď dievčaťa, ktoré opustilo domov a čelí zatiaľ nepreskúmanému svetu. Ako posledná z jedenástich piesní vznikla It´s Oh So Quiet – cover verzia piesne americkej speváčky Betty Hutton z roku 1951. Hudobné video k piesni bolo nakrútené v muzikálovom štýle Broadwaya, pričom Björk v ňom spieva i tancuje, na ulici i v obchode a ku koncu sa k nej pridáva celé mestečko. Videoklip získal celý rad ocenení a zaradil sa k najpamätnejším hudobným klipom vôbec. Je tak ticho, pokojne, si sama a vyrovnaná / až kým… sa nezamiluješ / Cink, bum, obloha nad tebou / Cink bum, sa prepadá / Wow bam, nikdy si nebola zo žiadneho taká pobláznená / Chce sa ti smiať, chce sa ti plakať / Križuješ svoje srdce a chce sa ti umrieť…
Cena slávy
„Homogenic bol album o človeku pod tlakom,“ povedala Björk o svojom ďalšom výraznom štúdiovom počine, zraniteľnejšom a jemnejšom (1997). „Pracovala som šestnásť hodín denne. V roku 1993 som mala dva dni voľna, v roku 1994 iba jediný. Robila som päťdesiat vecí naraz. Stále som len dávala, dávala a dávala…“ A keď už nie je z čoho rozdávať, nastupuje prázdno. „Tento album má charakter bojovníka, ktorý nevracia úder zbraňou, ale láskou.“ Björk, presvedčená, že hudba má schopnosť uzdravovať ľudí, poňala Homogenic ako poctu Islandu. Nádhernú, vzácnu, s dokonalými textami a hudbou, ktorá celý projekt pasovala za najvýraznejší album desaťročia.
„Občas sa ma pýtajú, či som skôr pesimista, alebo optimista. Myslím, že oboje, ale v závere mávam optimistický charakter.“ Svoju schopnosť povzniesť sa nad zlú náladu pripisuje faktu, že sa neustále dokáže nadchýnať novými vecami. „My, ľudia Islandu, sme považovaní za chmúrnych, pretože žijeme severnejšie, ako ostatní a máme málo svetla. Ale na smútok sme si vybudovali zvláštny druh imunity: umenie je prirodzený spôsob, ako si poradiť s ponurou náladou. To je aj dôvod, prečo z Islandu pochádza toľko umelcov.“
Neverná s filmom
„Videl som ju v klipe It´s Oh So Quiet a pomyslel si, že musí byť totálne bláznivá!“ Kontroverzný dánsky filmový režisér Lars von Trier oslovil Björk so scenárom k filmu Dancer in the Dark, muzikálovej drámy, v ktorej česká emigrantka Selma Ježková sa aj so synom usadila v Spojených štátoch, no do vrecka má poriadne hlboko. Navyše, zhoršuje sa jej zrak a končí totálnou slepotou. Smútok jej osudu (snaží sa zarobiť v továrni dosť peňazí na operáciu očí pre syna, aby ho ochránila pred rovnakou hrozbou straty zraku) ostro kontrastuje so schopnosťou nachádzať útočisko a radosť v hudbe. Björk si zahrala s takými hereckými partnermi ako Catherine Deneuve, David Morse či Stellan Skarsgård a stala sa i autorkou (s niektorými hercami aj interpretkou) všetkých piesní. Na festivale v Cannes 2000 získal film Zlatú palmu a ona ocenenie najlepšej herečky. Jej pieseň I´ve Seen It All dokonca nominovali na Oscara. Islandská umelkyňa však napriek úspechu už netúžila nakrútiť ďalší film: „Najťažšie zo všetkého bolo hranie. Nenávidím to! Keď hrám, akoby som podvádzala hudbu…“
Ale malé herecké predstavenie predviedla aj pri udeľovaní Oscarov v roku 2001. Obliekla si šaty, ktoré vyzerali ako labuť opásaná okolo tela a čo ona vnímala ako žart, módni kritici poňali s veľkou vážnosťou a označili jej oblečenie za jedno z najhorších, ktoré sa kedy na červenom koberci objavilo. Mimochodom, na koberci počas slávnostného večera zanechala niekoľko veľkých vajec, čo ochrankári nepochopili a pobehujúc okolo nej s vysielačkami v rukách jej neustále vajcia podávali so slovami: „Madam, niečo ste stratili…“ Björk sa k tomuto rozruchu vyjadrila (ako inak) svojsky: „Sú to len šaty. Panebože, neviem, prečo som taká posadnutá labuťami. Môj nový album je o zime a toto sú zimné, biele vtáky. Navyše, tak romanticky monogamné…“
Vespertine, Medúlla, Volta
Reč bola o Vespertine (2001), mozaike pokoja, emócií a osobných výpovedí. Jej najosobnejší album speváčky, plný tichých zvukov, šepotu, krehkosti, ale aj sily, vznikol ako výsledok dôsledne pripravovanej spolupráce s osvedčenými hudobníkmi a programátormi. „Homogenic a Vespertine sú ako dvojičky,“ povedala v istom rozhovore. „Sú však povahovo úplne odlišné. Homogenic bol extrovertný album plný kontroverzie, zatiaľ čo Vespertine je jemný, hanblivý a introvertný. Ako večerná modlitba, ako všetky tie veci, ktoré prichádzajú s nocou.“
Speváčke akoby s chuťou otvoriť sa viac svetu zafúkal čerstvý vietor aj do vzťahov, pretože od leta 2001 ju bolo vídať s Matthewom Barneyom, talentovaným vizuálnym umelcom, výtvarníkom, fotografom i filmárom. Nadanému mužovi sa pre schôdzky s Björk rozpadlo manželstvo, no už o rok neskôr sa z ich vzťahu narodila dcéra Ísadóra. „Je zaujímavé priviesť na svet dievča. V obchodoch s hračkami majú ženské charaktery podobu princezien, čo čakajú na svojich vysnívaných princov a ich jediná starosť je obliecť si krásne šaty a tými ohurovať. Načo sme sa dlhé roky bili za právo žien na slobodu slova? Moja bojovná matka mi to vysvetlila už dávno, ešte som bola dieťa…“
V auguste 2004 vyšiel netrpezlivo očakávaný šiesty štúdiový album Medúlla, takmer celý nahratý v štýle a cappella (len za pomoci ľudských hlasov, aj keď elektronicky upravených). Názov albumu (v latinčine „kostná dreň“) mal podľa Björk evokovať päťtisícročnú krv, ktorá koluje v každom z nás, starovekého ducha, temného a vášnivého, čo vždy prežije. „Žiadne nástroje? Žiaden problém! Björk vlastní najsilnejší hudobný nástroj na svete, a tým je jej hlas!“ predbiehali sa v chválach kritiky, ktoré však aj upozorňovali, že album môže niekomu liezť na nervy, najmä ak očakáva podobné hudobné zážitky ako doposiaľ. Medúlla je totiž celkom iná: plná neuhasiteľnej túžby experimentovať a posúvať hranice súčasnej hudby.
Na siedmom štúdiovom albume Volta (2007) Björk spolupracovala so známym americkým producentom Timbalandom a islandským klasickým básnikom Sjónom. Opäť sa pokúsila o niečo novátorské: skombinovala industriálne zvuky s africkými rytmami a nástrojmi a doplnila ich fascinujúcim hlasom. „Svoje albumy sa vždy snažím pomenovať slovami, ktoré majú energiu… Volta je meno talianskeho vedca, ktorý vynašiel batériu, je to meno rieky v Afrike a veľmi smiešny stredoveký tanec. Do jedného slova som teda ukryla rieku, tanec i náboj. To sa hodí, nie?“
Počúvajte, učte sa, tvorte
„Ahoj, volám sa Björk a chcem vám porozprávať o projekte, na ktorom som pracovala posledné štyri roky. Volá sa Biophilia. Je to trochu netradičný album, pretože v ňom nejde len o hudbu, ale aj o fakt, že každá pieseň má vlastnú aplikáciu,“ predstavila v roku 2011 svoj najnovší multimediálny projekt, v ktorom prepájala svet hudby, prírody, moderných technológií a čo najväčšej interaktivity. Na dotykových aplikáciách (vyvinutých v spolupráci s Apple) pracovali svetoví vývojári, vedci a inžinieri a pokračovaním tohto projektu sa stala ambícia, aby sa v európskych školách uplatnil ako učebná pomôcka. Videohry, eseje a programy, v ktorých Björk deťom približuje vesmír, ľudské telo, jadro atómu alebo štruktúru DNA, sa dobre osvedčili aj u detí s poruchami sústredenia alebo dyslexiou. Okrem toho, svetlo sveta uzrela aj filmová podoba Biophilie (When Björk Met Attenborough) a svoje environmentálne aktivity Björk rozširuje aj o kampaň, podporujúcu využitie geotermálnej energie na výrobu hliníka z bauxitu. Projektom Biophilia si tak trochu plní svoj detský sen o hudobnej škole pre deti, kde sa nebudú klásť medze kreativite a vlastnej tvorbe. Avšak prestížnymi hudobnými cenami ovešaná speváčka (ktorá chystá v roku 2015 nové hudobné prekvapenie) nezabúda ani na pôvod výrazu „Biophilia“. Ten si požičala z názvu vplyvnej publikácie Edwarda O. Wilsona na tému, prečo sú ľudia stvorení na život po boku s inými formami života. Björk vie, že spolužitie bude možné iba vtedy, keď sa k prírodnému dedičstvu budeme správať rozumne a citlivo: „Vitajte v Biophilii. V láske k prírode vo všetkých jej prejavoch, od najmenšieho organizmu až po červeného obra, plávajúceho v najkrajnejšom kúte vesmíru. Sme na pokraji revolúcie, ktorá má zmieriť človeka s prírodou prostredníctvom technologických inovácií. Kým sa tam dostaneme – počúvajte, učte sa a tvorte!“