Simonetta Zalová
foto archív Kataríny Gasko
Ak vás zmáha predvianočná „predesia“, zájdite si do kníhkupectva a kúpte si niektorú z rozprávkových knižiek, ktoré ilustrovala Katarína Gasko. Jej veselé obrázky fungujú podobne ako pilulky na šťastie (a proti „predesii“) – tie tajne dávkuje svojej mame malá Klára, ktorej výtvarníčka v knižke nakreslila dva veľké vrkoče, oči ako taniere a psíka s ušami podozrivo podobnými Kláriným chvostom. Ak by ste sa chceli spýtať na jeho meno, poriadne zakričte, aby vás Katarína Gasko počula. Býva totiž v Kanade a popri Kláre má doma aj dve ozajstné dcéry, Miu a Sophie. A psíka. Volá sa Kuky, ale v Kanade sa to píše Cooky…
Do Kanady ste odišli kvôli manželovej práci. Ako toto rozhodnutie ovplyvnilo vašu kariéru?
Najskôr sme boli dva roky odlúčení, ja som žila s dcérou Miou na Slovensku a manžel v Kanade. V tom čase som ešte študovala na VŠVU. Do ukončenia školy mi chýbali dva roky. No len čo som dostala diplom, zbalila som dva kufre a odišli sme… Jeden kufor bol plný dcériných hračiek (smiech). Vtedy som ani veľmi nerozmýšľala o sebe a svojom uplatnení sa, skôr som sa zamerala na nás ako rodinu, boli sme všetci šťastní, že sme konečne spolu. To som považovala za najdôležitejšie. Onedlho sa nám narodila Sophie, a to som už takmer zabudla, že som aj niekedy kreslila. Už mi nemal kto pomôcť, mama bola ďaleko.
Napokon ste sa ku kresleniu po čase predsa vrátili…
Pamätám si, ako Mia dostala na narodeniny od svojho strýka, ktorý tiež žije v Kanade (a ktorý nám v začiatkoch veľmi pomohol) ilustrovanú encyklopédiu. Boli tam obrázky francúzskeho ilustrátora Marca Boutavanta, ktorého som dovtedy nepoznala. Veľmi sa mi páčili, tak som si ho vyhľadala v Googli a prečítala si s ním rozhovor – vysvetľoval v ňom, ako veľmi mu pri ilustrovaní pomáha digitálny tablet. Sadla som do auta a obišla celé mesto, všetky obchody s elektronikou, aby som našla ten istý typ tabletu. V ten deň bolo vonku 35 stupňov pod nulou. Sklamaná, zmrznutá a bez tabletu som sa vrátila domov. Nakoniec mi ho manžel objednal cez internet. A tak som začala znova kresliť. To už aj Sophie trochu podrástla.
Presťahovať sa do zahraničia a začínať úplne od nuly môže niekto brať ako výzvu, iný ako experiment či vzrušujúce dobrodružstvo. Pre niekoho to však môže byť aj riadny šok.
Keďže manžel má v Kanade brata, som naše presídlenie ako veľký šok nepociťovala. Na druhej strane, veľa vecí bolo pre nás nových. V pozitívnom, ale aj negatívnom zmysle. Kanaďania sú „slušáci“, vždy vám radi podržia dvere, väčšinou sa usmievajú (aj keď vonku zúria kruté mínusové teploty) a ochotne pomôžu. Nikdy sa mi nestalo, že by ma niekto predbehol v rade ako u nás (smiech). Kanaďania sú k sebe veľmi tolerantní, veď tu žije toľko rás a náboženstiev pokope, že sa musia navzájom akceptovať. Ale – ťažšie sa tu presadíte vo svojom obore, pretože pre Kanaďana je najdôležitejšia práve kanadská pracovná skúsenosť. Chvíľku to trvá, kým cudzinec Kanaďana presvedčí, že na to má. Momentálne pracujem pre slovenský a český knižný trh, ale môj cieľ je preraziť aj na kanadskom teritóriu. Zatiaľ som v štádiu, že prispievam do kanadských detských časopisov. Naposledy som robila ilustrácie k sérii produktových animovaných videí pre rakúsku poisťovaciu spoločnosť Wüstenrot a práve som pre vydavateľstvo Slovart dokončila tretiu knižku od Petry Nagyovej – Džerengovej: Klára a Tity. A momentálne mám rozrobenú knižku Stín a jeho kluk od Lenky Krbcovej pre české vydavateľstvo Albatros.
Povolanie výtvarníčky – ilustrátorky ste si vybrali, alebo ste s ním rástli od detstva a vždy ste vedeli, že chcete kresliť a nič len kresliť?
Myslím, že to tak bolo od detstva, moji rodičia sú výtvarníci, pochádzam z umeleckej rodiny. Moja mama a otec (akademickí maliari Viera a Vladimír Kardelisovci, pozn. red.) sa venujú aj ilustráciám a mňa ako malú vždy fascinovalo, ako kreslia. Väčšinou som ako dieťa sedela mame na kolenách, keď maľovala.
Moji rodičia majú päť detí. Ja som štvrtá v poradí. V podstate nás nechávali rozhodovať sa slobodne, aj keď škola bola vždy dôležitá a dobré známky tiež. Ale aj tak si myslím, že pri mojom najstaršom bratovi boli dobré známky o niečo dôležitejšie ako pri tom najmladšom (smiech). V podstate som samorast, vyrastajúci v tlupe chalanov, vďaka mame a otcovi odmalička obklopená umením. No keďže moji bratia väčšinou vo voľných chvíľach hrali hokej alebo futbal, ja som si išla radšej kresliť, stáť v bráne ma nebavilo (smiech).
Zvládnuť detstvo so štyrmi bratmi, to muselo byť náročné…
Mne to prišlo úplne prirodzené. Bratia ma nijako nerozmaznávali, práve naopak, veľa pochopenia pre mňa nemali, väčšinou ma strčili do brány, aby som chytala lopty, pretože im to tak vyhovovalo. Neskôr som najviac času trávila s najmladším bratom Matejom, je medzi nami iba trojročný vekový rozdiel. Strašne sme spolu vystrájali, ako keď sme sa v zime vonku v záhrade guľovali a niekoľkokrát po sebe nechtiac rozbili okno našej nervóznej susede, až to nakoniec nevydržala, praskli jej nervy a zavolala na nás políciu (smiech). Matej vyštudoval animáciu, momentálne žije v Prahe a pracuje ako VFX Artist pod menom Siledrak. So všetkými bratmi mám výborný vzťah, vždy sa teším, keď ich spolu s rodinami v lete znova vidím, zídeme sa u rodičov v záhrade a spravíme si obrovskú grilovačku, na ktorej oslávime všetkých narodeniny spolu, hoci v ten deň narodeniny vlastne nemá nikto.
Mali ste ako dieťa obľúbené rozprávkové knižky či animované televízne postavičky?
Milovala som Toma a Jerryho! Asi ako každé dieťa, aj ja som mala rada zvučku Večerníčka, neviem, či to ešte chodí. Potom sa mi vždy páčila Bambuľka. Nikdy som nemala vzťah ku klasickým slovenským rozprávkam, dodnes neviem prečo. Skvele som sa bavila na Miazgovcoch a na „rakúšanoch“ som pozerala Heidi. Mala som aj detské knižky z bývalej Juhoslávie, tie sa mi veľmi páčili hlavne kvôli ilustráciám – boli iné, ako naše, mali iný štýl. Môj otec pôvodne pochádza z Vojvodiny, z Noveho Sadu. Žije tam veľa pôvodných Slovákov, Maďarov a Rusínov a veľmi pekne spolu vychádzajú, zachovávajú staré zvyky a tradície. V uliciach sa ľudia bežne rozprávajú po slovensky vrátane detí, v školách sa vyučuje aj v slovenčine.
Poznáte už aj kanadské rozprávky?
Asi najznámejšou kanadskou detskou knižkou je Anna zo Zeleného domu od Lucy Maud Montgomery. Hlavnú postavu Annu Shirley v televíznej verzii stvárnila obľúbená kanadská herečka Megan Follows. Ten seriál som sledovala ako malá ešte na Slovensku. Natáčali ho v Kanade, na Ostrove princa Eduarda, farma Anniných pestúnov stále stojí a hojne ju navštevujú turisti z celého sveta. Asi v každej kanadskej domácnosti s malými deťmi počujete zvučku animovaného seriálu Caillou, o štvorročnom chlapcovi, ktorý objavuje svet okolo seba. Veľkej popularite medzi kanadskými deťmi sa tešia aj súrodenci – zajačikovia Max a Ruby od autorky a ilustrátorky v jednej osobe Rosemary Wells. Moja dcéra Sophie tento seriál milovala, niektoré epizódy vedela celé naspamäť.
Žijú Kanaďania nejakým „národným rozprávkovým dedičstvom“ ako my trebárs Dobšinského rozprávkami?
Viete, že som si v tunajšíchkníhkupectvách žiadne národné kanadské rozprávky ani nevšimla? Všetko, čo sa mi zatiaľ prostredníctvom detí dostalo do rúk, pochádzalo od súčasných autorov. Páči sa mi, že ich príbehy nie sú obsiahle, skôr kratšie, ľahko sa čítajú a skrývajú v sebe zrozumiteľné posolstvo. Sú to také krátke epizódy z každodenného života, niečo v zmysle „čo sa patrí, a čo nie…“ Theodor Seuss Geisel (písal pod pseudonymom Dr. Seuss) ponúka výborný príklad severoamerickej literatúry pre deti. Svoje príbehy si sám ilustroval, ovplyvnil ho surrealizmus a miloval Paríž. Vo svojich knižkách vytváral nekonečný rad zábavných tvorov, ktoré mali dobré srdce a veľký zmysel pre humor. Sám napísal a ilustroval 44 kníh, dokonca má hviezdu na chodníku slávy v Hollywoode. Veľa detí v Kanade a USA odrástlo na jeho knižkách. Niekde som čítala, že to, čo Walt Disney znamená pre detský zábavný priemysel, T. S. Giesel platí pre detskú literatúru a umenie. Ešte na Slovensku sa mi dostala do rúk jeho kniha The Cat In The Hat (Mačka v klobúku) a na prvý pohľad ma zaujala výtvarným riešením – cítila som z nej úplne iný prístup k ilustrácii, na aký som bola z našich končín zvyknutá. Celostranová ilustrácia až po okraj strany, jedna farba ako pozadie a v ňom text, jednoduché kompozičné riešenie, na druhej strane veľmi farebné ilustrácie, živé vyjadrenie figúr, výrazné gestá a pohyb. No a keď prišiel do kín jeho animovaný film Lorax, ja i dcéry sme museli byť medzi prvými, čo film videli. A napokon knižka, ktorú Mia dostala ešte na Slovensku, volala sa Guess How Much I Love You (Hádaj, ako veľmi ťa mám rád) od Sama McBratneyho, sa mi stala inšpiráciou pre diplomovú prácu na VŠVU. Z tejto knižky pochádza v Kanade veľmi rozšírený citát „I love you to the moon and back!“
Ak opomenieme minulosť, kto z ilustrátorov súčasnej pop kultúry na vás urobil najväčší dojem?
Výbornú prácu podľa mňa robí americké štúdio Pixar (z ich ateliérov pochádzajú animované filmy Hľadá sa Nemo či Ratatouille). Svedčí o tom aj 24 sošiek Oscarov, ktoré dostali. Každý animovaný film z ich dielne je divácky zážitok, to sú pre mňa asi najväčšie esá. Páči sa mi, keď tím ľudí pracuje spoločne na niečom takom obrovskom. Každý urobí kus práce a keď sa spoja sily, vznikne niečo veľkolepé.
Používate pri práci ceruzky a farbičky?
Už kreslím takmer všetko len digitálne. Na tablete a väčšinou vo photoshope. Ale niekedy mi skutočne chýba ceruzka a papier… tak si robím skice na papier, tie potom skenujem a vnášam do počítača, kde ich upravujem.
V čom sú dnešné ilustrácie iné, ako tie, s ktorými ste vyrastali?
Ovplyvnil ich najmä pokrok v IT technológiách. Mne osobne digitálny pokrok vyhovuje. Nemusím miešať farby na palete, keď chcem zmeniť farbu, nemusím ju pretierať a čakať, kým uschne, postavičky môžem ľubovoľne pohybovať po formáte, toto by papier nezniesol. Šetrí to čas a dáva väčšie možnosti realizácie. Na druhej strane, človek sa môže niekedy aj zamotať a prekombinuje veci, pretože photoshop ponúka ohromné množstvo možností. Vtedy si poviem: „Ok, ceruzka a farba je všetko, čo potrebuješ!“ Ale aj tak v konečnom dôsledku zostávam pri tablete…
Ako si výtvarník hľadá knižku – príbeh, ktorý by rád ilustroval? Alebo si príbeh nájde vás?
V tomto smere som mala šťastie na dobré tituly a výborných autorov. Vo vydavateľstvách väčšinou autorovi ponúknu zopár ilustrátorov a on si jedného vyberie. Takýmto spôsobom som sa dostala ku knižkám od Petry Nagyovej – Džerengovej alebo Petry Dvořákovej. Celé to odštartovala Petrina knižka Klára a Mátohy. Akurát som dokončovala čítanku, keď mi prišla ponuka zo Slovartu. Veľmi som sa potešila. Príbeh malej Kláry sa mi páčil hlavne preto, lebo je súčasný a myslím, že väčšina detí sa s postavou Kláry môže poľahky identifikovať. Klára, srdcom optimistka, chce, aby sa všetci okolo nej mali dobre, boli šťastní, lebo len tak môže byť ona šťastná. Preto neváha vymyslieť napríklad „pilulky na šťastie“, ktoré tajne pridáva do čaju svojej nevlastnej mame Eme, keďže tá má podľa nej „predesiu“ (depresiu). Postava Kláry ponúka deťom akýsi vzor, je líder, rada určuje smer, na druhej strane však každému ochotne pomôže. Hoci má Klára starostlivú nevlastnú mamu Emu, malú sestričku Emku a milujúceho ocka, často myslí na svoju skutočnú mamičku, ktorá odišla do Afriky, keď ešte bola malá. Je to taká jazva na duši – musí žiť s pocitom, že niekoho stratila. Tretí diel je práve o tom, ako sa Klárina skutočná mama konečne vráti z Afriky. Ale… prinesie si zo sebou dievčatko Tity, ktoré si tam osvojila. Tity je už na pohľad iná, černoška s afro účesom, jej zjav je exotický. Vďaka Klárinej mame sa naučila rozprávať po slovensky. V knižke nastáva krásny moment, keď sa z dvoch odlišných dievčat z rôznych kútov sveta zrazu stanú sestry. Klára a Tity odchádzajú na prázdniny na dedinu a zažívajú plno dobrodružstiev. Medzičasom som kreslila knižku Julie mezi slovy – s podobnou tematikou pre české vydavateľstvo Host od Petry Dvořákovej. Autorka dostala za túto knihu ocenenie Zlatá stuha 2014 .
Z vašich slov vyplýva, akoby súčasné knižky pre deti písali takmer výlučne ženy…
Skutočne to tak vyzerá. Tuším som zatiaľ ilustrovala iba jednu knižku, ktorú napísal muž (Najmenšia rodina na svete od Michala Jedináka). Preto vyzývam všetkých mužov, aby s tým niečo robili! Keď ženy prestane baviť písať rozprávky, čo budú ilustrátori kresliť? (smiech) Ale asi to nejako vychádza z prirodzenej podstaty ženy. Ako matky máme predsa len bližšie k detskému svetu, veď sme s deťmi takmer nepretržite. Lepšie vieme vycítiť, keď sa niečo deje a presne vieme, kedy naše dieťa vážne bolí brucho a kedy to na nás len hrá.
Ako každé manželstvo, aj to „autorské“ si prirodzene vyžaduje toleranciu, kompromisy, načúvanie jeden druhému. Musíte hrať so spisovateľkou, ktorej knižku ilustrujete, na jednej vlnovej dĺžke?
Nie je podmienkou, aby sa autor a výtvarník bližšie poznali, veď veľakrát sa to aj kvôli vzdialenostiam ťažko realizuje. Vďaka internetu sa však dnes dá pružne komunikovať aj s opačnou stranou sveta. S Petrou Nagyovou – Džerengovou sme v kontakte cez mail, väčšinou si napíšeme pár viet, čo má ktorá nové, ako sa nám darí a trochu o deťoch. Keď som pracovala na prvom diele Kláry, Petru som osobne nepoznala. Ona ma prvá oslovila cez mail, veľmi spontánne a priateľsky, neskôr sme sa aj osobne stretli, prekvapila ma otvorenou a priateľskou povahou. Myslím, že hlavná hrdinka Klára je tak trochu Petra sama.
Používate vo svojich ilustráciách nejaké postavičky, resp. výtvarný prvok – ako akýsi „vlastný podpis“?
Mojím obľúbeným prvkom je psík, ktorého kreslím asi všade. Je to vlastne plyšový psík mojej dcéry Mii. Volá sa Kuky a cestoval s nami všade. Mia ho dostala ako malá od krstnej mamy z Floridy. V tom čase sme žili ešte na Slovensku. Takže psík cestoval z Floridy na Slovensko, potom s nami šiel do Kanady a každé leto zasa cestoval na Slovensko. Potom ho zdedila Sophie, tá ho tiež všade vláčila. Raz ho dokonca zabudla na letisku v Londýne, našťastie milý steward nás našiel a psíka nám odovzdal.
Deti bývajú najnemilosrdnejšími kritikmi. Máte také doma?
Mia má trinásť a chodí už na strednú školu… najviac ma momentálne kritizuje v tom, čo mám na sebe, prípadne, že mám čudný účes a make-up (smiech). Je vo veku, kedy starostlivo sleduje módne trendy. O to, čo nakreslím, sa už až tak veľmi nezaujíma. Zato šesťročná Sophie mi veľmi rada kibicuje do kreslenia. Často, keď vstanem od počítača, sa ma spýta, či môže kresliť teraz ona. Celkom sa jej darí, dokonca mi už vymyslela zopár postavičiek. Zriadila som jej vlastný „priečinok“, do ktorého ukladám jej kresby.
V spomienkach mnohých dospelákov najsilnejšie rezonuje šťastné detstvo, prežité so starými rodičmi niekde na vidieku. To asi nebol prípad rodenej Bratislavčanky…
I ja mám na detstvo tie najkrajšie spomienky. Každé leto sme chodievali do Juhoslávie, tam žila moja stará mama. Celé dni sme so sesternicou trávili vonku na dedine, byciklovali sa, jedli nanuky, pili colu a naháňali sa. Tiež sme mali starenku (mamu mojej starej mamy zo Slovenska) na Zahorí, s veľkým bielym vidieckym domom a obrovskou záhradou. Chovala kačice a husi, často sme tam chodievali. Zišli sme sa u nej celá rodina, prestreli sa obrovské stoly, navarilo sa plno dobrého jedla a všetci hodovali. Potom môj otec hral na harmonike a starý otec na bubnoch… čudná kombinácia. Nakoniec sa všetci pohádali a išlo sa domov (smiech). A o mesiac sme sa zišli znovu. Kým naša starenka žila, bola to taká rodinná tradícia.
Vaše deti vyrastajú bez prítomnosti starých rodičov a ak raz bude niekto robiť rozhovor so Sophie, tá nebude môcť spomínať na detstvo strávené so starými rodičmi. Snažíte sa dcéram kompenzovať ich absenciu?
Ak raz budú moje dcéry dávať interview (smiech), snáď poľahky zvládnu odpoveď aj na túto otázku. Ak by som mala spočítať dni, ktoré moje deti trávia so svojimi starými rodičmi, možno by ich bolo ešte viac, ako tých, ktoré s nimi trávia iné vnúčatá žijúce na Slovensku. Doteraz sme každé leto chodievali na dva – tri mesiace do Európy a pobývali sme u mojich rodičov aj u druhej starej mamy. Tiež sa každú nedeľu aspoň na chvíľu počujeme a vidíme cez Skype, to je skutočne skvelý vynález. Kým bola Sophie menšia, často sa s babinami hrávala cez Skype – viem, znie to čudne, ale dá sa to. Tiež mala svoju kuchynku a varievala babinkám ich obľúbené jedlá, ja som si popri nej kreslila.
Hovorí sa: čím bližšie k prírode – tým viac zázrakov v našich životoch. Súhlasíte?
V Kanade je príroda krásna. Záleží však na tom, čo máte radi. Ak túžite po drsnej nedotknutej prírode, tak sa musíte vybrať do národného parku Jasper v provincii Alberta. Ak máte radšej jazerá, parky s lavičkami a cyklistické dráhy, plno kríkov a stromov všetkého druhu, potom sú Ontario alebo Britská Kolumbia pre vás ako stvorené. Ja osobne mám radšej prírodu, kde môžem cítiť blízkosť človeka. Páči sa mi, keď sú kríky zastrihané, keď sa o park niekto stará. Dávam prednosť veveričkám v parku pred medveďmi v hore (smiech). Najprv sme žili v Alberte, ale prednedávnom sme sa presťahovali do mesta London v provincii Ontario. Neuveríte, ale preteká ním rieka Temža! Ja osobne sa veľmi teším tejto zmene. Mesto je relatívne veľké a ponúka veľa možností na oddych a zábavu. Dýcha množstvom stromov, aj preto ho nazývajú Forest City. Najradšej však chodím do centra s množstvom reštaurácií a obchodíkov, lemujúcich ulicu Richmond Row. V meste nájdete aj množstvo upravených parkov, do toho najväčšieho (Springbank Park) sa chodievame prechádzať s najnovším členom rodiny, šteniatkom labradora Cookie. Tiež si užívam cestu z domu do Sophiinej školy, míňam Springbank Park, okraj cesty lemujú samé stromy, hlavne na jeseň je to nádherné. A tiež mám veľmi rada náš dom, ktorý sme si navrhli celkom podľa vlastných predstáv.
Byť výtvarník, to je aj spôsob života. Akoby ste opísali ten svoj?
Celkom obyčajne. Ráno vstávam ako väčšina ľudí o siedmej, nasleduje ranný zhon, raňajky, desiata, odvoz detí do školy… Cestou späť už rozmýšľam, čo mám dokresliť, sadám za počítač a kreslím. Viem, že mám čas do 14:20, potom idem pre deti do školy, skočíme niečo nakúpiť, uvariť a deň prejde. Ak mi zostane energia, tak ešte do jedenástej večer kreslím. Ale keď mi skončí projekt, zrazu neviem, čo so sebou.
Najhoršia kritika je sebakritika. Súhlasíte? Lebo ak je človek vnútorne presvedčený o kvalite svojho diela, žiadna kritika by ho nemala rozhádzať…
Áno, človek by mal byť vnútorne spokojný s tým, čo robí. Myslím však, že k tomuto stavu sa musí dopracovať. Je to aj o skúsenosti a vytrvalosti, veď stále sa učíme niečo nové a najlepšie sa učí na vlastných chybách. Som toho názoru, že veci treba skúšať aj za cenu, že to bude „disaster“. Napokon, každá novinka i každý trapas trvá najviac tri dni. Moja mama mi stále hovorí, vyskúšaj, uvidíš! Manžel ale tvrdí, že ja nebudem nikdy spokojná (smiech). A že na všetkom nájdem chybu. Takže keď dokončím knihu, väčšinou už viem, čo by som urobila inak. Kedysi som taká nebola, skôr som bola flegmatik. Dnes to už neplatí, možno to spravil odchod do Kanady. Začala som si viac všímať detaily, ktoré ma predtým až tak nezaujímali. Odchod do zahraničia mi svojím spôsobom nastavil vnútorné zrkadlo.
Platí, že knižka musí byť čo najfarebnejšia, aby sa deťom páčila?
Nemyslím si to. Nie je to podmienka, pekné môžu byť aj čiernobiele alebo jemne akvarelované ilustrácie, ilustrácie len tak v ceruzke, alebo tušom nakreslené. Skôr ide o to – priblížiť sa dieťaťu, osloviť ho. Mám rada, keď je v ilustráciách cítiť humor alebo neha.
Čo je momentálne z hľadiska grafického dizajnu v móde? Vo svete, u nás, v Kanade?
V móde je skutočne všetko. Dnes už asi neplatí veta „toto je out“. Mladí ľudia sú odvážnejší a radi tvoria vlastný štýl. Instagram alebo Pinterest je pre nich priam jedno z prikázaní a kto ich nemá, akoby ani nebol. Tam sa dajú nájsť všetky najnovšie a často i šialené trendy z oblasti módy a dizajnu, rôzne vintage kúsky… Ale ak by som mala porovnať Európu a Kanadu, myslím, že Európania majú bližšie k móde a že to aj tak vždy bude. Majú akýsi vrodený cit pre estetiku. Väčšine Kanaďanov je jedno, čo majú na sebe. Nič sa nestane, ak si prídete do obchodu nakúpiť v pyžame, nik si z toho nerobí ťažkú hlavu. V začiatkoch som nevedela pochopiť, že niektoré deti majú každú ponožku inú, je to tu taký národný folklór. Kanada je obrovská krajina, to, čo je v móde v Toronte, už v Calgary nemusí byť pravda. Všetko, čo súvisí s módou, dizajnom a umením sa odohráva v Toronte, Montreale alebo vo Vancouvri, tieto mesta sú najviac dynamické, najviac ekletické. Tu sa určujú trendy. Severoamerické trendy nie sú vždy aj európske a naopak. Čo je práve „in“ v Európe, Kanaďanov nemusí až tak zaujať. Stačí si všimnúť reklamné spoty… napríklad pre švédsku nábytkovú firmu Ikea. Tie pre Európu sú viac trendové, viac „fresh“, väčšinou prevládajú svetlé farby. Kanaďania si potrpia na tmavší masívny nábytok s klasickejšími prvkami, celkovo preferujú, nazvem to, „cozy-warm“ štýl. Zubami – nechtami sa držia svojho viktoriánskeho štýlu a snažia sa ho implikovať do súčasnej architektúry a interiérového dizajnu. A ja si vždy vravím „c‘mon, again“? Už stačilo, čo bolo, bolo, poďme ďalej…
Dnešná eklektická doba dáva publiku na výber, nezavrhuje rôznorodosť. Aj alternatívne umelecké žánre sú už akceptované a pomaly sa stávajú komerciou, ako napríklad street art či graffiti…
Áno doba je eklektická a je to tak dobre. Každý nech si vyberie, čo má rád a čo sa mu páči. Mladí ľudia sú kreatívni, radi kombinujú rôzne štýly a často čerpajú inšpiráciu z druhej polovice 20. storočia, tzv. vintage kúskami dopĺňajú tie súčasné, či už v interiérovom dizajne, grafickom dizajne, alebo v móde. Možno eklektizmus tiež súvisí s faktom, že ľudia sú celkovo viac v pohybe, získavajú veľa podnetov, vnemov, veľa a často cestujú. Spoznávajú nové kultúry a to, čo bolo kedysi exotické, sa stáva každodenným. Každodenné sa môže naopak rýchlosťou svetla stať populárnym, ako napríklad street art alebo krátke video, uploadované na sociálnych médiách.
Napíšete raz knihu, ktorú si aj sama budete ilustrovať? Ako Beatrix Potter, ktorá si vymyslela, napísala aj ilustrovala králika Petra?
Dúfam, že to bude čoskoro. Niekoľko nápadov už mám rozrobených, len ich dotiahnuť do konca a nájsť vydavateľa (smiech).
Katarína Gasko (34)
Narodila sa v Bratislave, pochádza z umeleckej rodiny, obaja jej rodičia sú akademickí maliari. Študovala na strednej Škole úžitkového výtvarníctva, odbor propagačné výtvarníctvo, neskôr na Katedre grafiky VŠVU v Ateliéri voľnej grafiky a ilustrácie Dušana Kállaya. Venuje sa ilustráciám detských kníh slovenských a českých autorov. Prvý diel a druhý diel rozprávky Petry Nagyovej – Džerengovej Klára a Mátohy a Klára a Iglu s jej ilustráciami vyšiel v českom aj v maďarskom jazyku. Klára a Iglu dostala ocenenie Panta Rhei Awards ako top detská novinka. Od roku 2007 žije s manželom a dvomi dcérami v Kanade.