Šesť úspešných žien zo sveta médií komentuje detské priania, napísané s úprimnou snahou dopátrať sa pravdy u toho najpovolanejšieho. Túžby, ktoré idú rovno k veci, i tie, ktoré patria do kategórie doslova „zbožných“ želaní. Otázky bohu na telo i také, ktoré budú asi navždy poletovať niekde medzi nebom a zemou… A nemusia sa týkať len Vianoc!
1. Milý Bože, ja som svoj sľub dodržal. Kde je bicykel? Bohuš
2. Milý Bože, daj prosím ťa medzi Vianoce a Veľkú noc nejaký ďalší sviatok. Teraz tu nič poriadne nemáme. Lucka
3. Milý Bože, skade sú všetci ľudia? Dúfam, že to vysvetlíš lepšie ako môj tato. Vlado
4. Milý Bože, možno by sa Kain s Ábelom až tak nezabili, keby mal každý svoju izbu. Nám s bratom to funguje. Lacko
5. Milý Bože, moja mamka s ockom sú rozvedení. Už tri roky. Nikto nie je dokonalý, ale prečo si si vybral práve nás? Chcela by som, aby sme boli všetci spolu. Prosím. Števa
6. Milý Bože, ako to, že si kedysi robil toľko zázrakov a dnes nerobíš žiadne? Slavo
7. Milý Bože, keď si začal z Vianocami, tušil si čo sa z nich vykľuje? Bozkávam Ťa ,Vlasta, 7 rokov.
8. Milý Bože, môže sa človek vydať za jedlo? Marta
9. Milý Bože, môj tato si namýšľa, že je Ty. Prosím ťa, schlaď ho. Janko, 11 rokov
10. Milý Bože, sú chlapci lepší, ako dievčatá? Viem, že si chlapec, ale pokús sa byť spravodlivý. Sylvia
11. Milý Bože, keby som ja bola Boh, mne by to tak dobre nešlo. Drž sa. Miška
12. Milý Bože, robím, čo môžem. Paťo
(z knižky Deti píšu Bohu, vydala Knižná dielňa Timotej)
Viera Rezníčková
spolumajiteľka golfovej a eventovej agentúry Best Shot
1. No presne! Takéto sťažnosti mávam často. Len už to nie je o bicykli, ale: „Veď prečo mi to nevybavíte HNEĎ, keď ja som k vám taká milá…“ alebo „Tak toto som si teda nezaslúžila!“ Ach jaj, život vie byť príšerne nespravodlivý. Ale – dá sa to riešiť. Tak napríklad: Bohuš si jedného dňa bicykel kúpi sám a medzitým dostane kadečo iné. A výsledok bude, že bude mať aj bicykel, aj kadečo iné. Čistá výhra! Vždy, keď si spomeniem, aké je to vlastne jednoduché, som z toho nadšená.
2. Súhlasím. Čím viac sviatkov, tým lepšie. Rozhodne žiadne nerušiť! Vždy je čo oslavovať. Lucka vie, o čom hovorí.
3. Musíme dúfať, že Vlado skôr, ako neskôr nájde knižku, ideálne s veľa obrázkami, prelúska ju a bude mu to zatiaľ aspoň teoreticky jasné. Lebo tie konšpiračné rozmnožovacie teórie, čo naňho číhajú, sú hrozivé. Ja som napríklad našla takú knižku v maminej knižnici a vôbec som nemusela dlho hľadať. Brnkačka. Nevedela som si to síce všetko celkom predstaviť, ale aspoň som vedela, čo s čím a tak… Vlado, držím palce a hlavne, nehľadaj v kostole (smiech).
4. Keby si Kain s Ábelom nezávideli, keby sa navzájom tolerovali a rešpektovali, keby si odpustili, keby to nechali tak a… A tak ako začali, keby aj naďalej jeden pestoval plody a druhý pásol dobytok a vymieňali by si to podľa potreby. A v súkromí a viere by si žili každý po svojom. Minimálne by mali viac času na frajerky (napríklad). Alebo viac času na to, aby niečo fantastické vymysleli (napríklad). Alebo na mnoho iných prospešných vecí… Je rozkošné, ako to Lacko celé zhrnul do „keby mal každý svoju izbu“. Stačí dodať, že nielen na Vianoce.
5. Toto je veľmi smutná otázka. Ja som sa ju kedysi pýtala tiež. Kadekoho. A poviem ti, Števka, že zatiaľ mi nikto neodpovedal. Hovorili síce kadečo, ale boli to podla mňa samé hlúposti. Myslím, že jediné, čo sa dá, je povedať si: „je to proste tak“ a brať to tak, ako to je. A myslieť radšej na kopec iných krásnych a zábavných vecí. Mne to celkom fungovalo (smiech).
6. Slavo, u mňa je to vždy podľa nálady. Keď mám náladu dobrú, zázraky sa sypú jeden za druhým. Vezmi si napríklad taký hemendex. To je neuveriteľné, ako to niekto mohol vymyslieť a ja si ho teraz môžem dať. Zázrak! Alebo si s kamarátmi založím agentúru a tá funguje. Tiež zázrak! Alebo sa dozviem niečo, na čo som sa nepýtala. Neuveriteľný zázrak! Hovorím ti, idú jeden za druhým. Ale keď mám blbú náladu, tak nič… Vyzerá to tak, že sa stačí ráno zobudiť v dobrej nálade. (Inak, asi aj to je zázrak.) Povedal to dalajláma a píšu o tom aj v ženských časopisoch. Uznaj, že niečo na tom bude… (smiech).
7. Milá Vlasta, garantujem ti, že netušil! Veď uznaj, komu sa chce naháňať, upratovať, variť, prežrať sa a potom pozerať reklamy prerušované rozprávkami? Keď pravda je taká, že to, čo naozaj chceme, je vykašľať sa na všetko, odísť do tepla, dať si drink na pláži a do rána tancovať a koketovať s barmanom. Ale čo ti budem hovoriť. Pán Boh mieni, človek mení…
8. Ohromný nápad! Len neviem, či je to spoločensky prjateľné.
9. Ťažko sa mi to priznáva, ale napríklad ja, keď som mala „násť“, som nepoznala ANI JEDNÉHO dospelého človeka, ktorý by nebol viac či menej hlúpy. Takže veľmi dobre viem, o čo Jankovi ide. Avšak dnes rozumiem a držím stranu tatovi. Ja si tiež občas o sebe myslím, že som bohyňa.
10. Chlapci rozhodne nie sú lepší, ako dievčatá. Ale zasa, ani dievčatá nie sú lepšie ako chlapci. Verím, že sú okolnosti, spoločenstvá a situácie, v ktorých je táto otázka namieste. Ja si však žijem v bubline, v ktorej sa tým netreba zaoberať. A keď sa ma niekto alebo niečo snaží z tejto mojej liberálnej bubliny vytiahnuť do hlúpej reality, vždy sa príšerne rozhorčím (smiech).
11. Mám veľmi dlhý zoznam ľudí, ktorí by si zaslúžili takýto hold. A práve som si do zoznamu pripísala aj Mišku. Dlho som musela po prečítaní tejto otázky rozmýšľať, aká dôležitá je úprimná pochvala a ocenenie. A ako sa na to občas zabúda. A ako to málokto vie. A Miška to vie. Ide jej to veľmi dobre. Takže je veľká šanca, že jej dobre pôjde úplne všetko.
12. Aj ja.
Erika Madejová – Šemberová
riaditeľka PR agentúry Omnimedia
1. Pre mňa sú Vianoce v detstve spojené so splnením všetkých prianí. Vždy som okrem toho, čo som Ježiškovi napísala, dostala aj niečo navyše. Pamätám si, že v tínedžerskom veku mi to bolo až nepríjemné. Napriek tomu robím pre moje deti dnes to isté. Chcem, aby mali aj drobné prekvapenie. Nielen to, čo si „objednali“. Tá ich veľká radosť je mojím najkrajším darčekom a dnes úplne chápem snahu mojich rodičov prekonávať moje očakávania…
2. Mám veľmi rada sviatok Troch kráľov, ožívajú s ním vo mne spomienky na krásne časy raného kapitalizmu 90. rokov. Vtedy som okrem rozbiehania mediálnej agentúry stihla pracovať aj s deťmi v detskom folklórnom súbore Dovinka. Juraj Hamar, dnešný riaditeľ SĽUK-u, pripravil čarovné trojkráľové pásmo so „šopkou“ a bábkami, ktoré kedysi hrávali deti po dedinách na Troch kráľov. My sme vtedy s deťmi chodili po vystúpeniach v Bratislave, Viedni a okolí. Môj syn Martin vedel ako trojročný všetky texty a pesničky naspamäť. A keďže bola šopka (rozumejte drevený kostolík s výrezom pre bábky) uskladnená u nás doma, tak nám hral každý zimný večer divadielko. Tu vznikli asi jeho spevácko-herecké začiatky…
3. Kde sme sa tu vzali? To je častá otázka môjho mladšieho syna Jurka. Keď bol menší, tak manžela skúšal otázkami typu: Dedo mal tiež deda a babku? A ten jeho dedo mal tiež deda? A kde sa potom zobral ten úplne prvý dedo?“ Našťastie, príchod Ježiška z vedeckého hľadiska neriešil. Veľmi dlho veril, že Ježiško chodí cez terasu. Lebo kadiaľ by inak toľko darčekov prepchal?
4. V našej rodine sa nikdy nikto s nikým nepohádal tak, aby sme prestali komunikovať alebo si museli niečo odpúšťať. Ale pravda je, že už celé generácie nám vštepovali: „Nech sa deje, čo sa deje, rodina je tu pre teba a ty pre ňu!“ Krv nie je voda a všetci sme u všetkých ako doma. Posledných desať rokov sa celá rodina schádza na Prvý sviatok vianočný u nás pod stromčekom. Babičky nemusia konečne variť, deti si nájdu posledné prekvapenia, chlapi si sem-tam podriemu a všetci sa tešíme, že sme spolu a chvíľku nič nemusíme.
5. Každá rodina je iná a každé dieťa je iné. Najhoršie, že dospelí majú čo robiť sami so sebou, aby sa s rozvodom vyrovnali. Deti sa podľa mojich skúseností snažia obe strany chrániť a čo najmenej zraňovať. Ak nám skutočne záleží na deťoch, najlepšie je nechať rozhodnutie na nich, s kým chcú byť na Vianoce. Čas a tolerancia všetko vyriešia. Len nám chvíľu trvá, než na to prídeme, čo je skutočne priorita. Viem, o čom hovorím…
6. Zázraky sa pomaly míňajú a ja som si už svoje vyčerpala. Keď som si počas jediného víkendu musela vymodliť narodenie zdravého, dlho očakávaného syna a vzápätí záchranu mamy s infarktom. Mám zrejme vybrané, a tak radšej na zázraky nečakám.
7. Od konca novembra do 23. decembra sa mi každý rok zdá, že celý svet po Vianociach skončí. Všetci beháme, dobiehame, predbiehame, len aby sme mali na Vianoce pocit, že sme všetko stihli. Ale pravda je, že 24. decembra nemáme silu na žiadne pocity. Doplazíme sa s poslednými morkami, rybami, jablkami, orechmi a vínom do našich domovov. Odošleme hromadné esemesky s blahoželaním všetkým číslam v mobile. Modlíme sa, aby nám nepípol ešte mail od klienta, ktorý je doma na počítači, lebo nákupy mu rieši manželka… Každý rok prisahám, že to musím zmeniť… A tak sa pre zmenu tento rok pred Vianocami s firmou po pätnástich rokoch na jednej adrese musíme ešte aj presťahovať… Pomóóóc!!!
8. Na Vianociach mám najradšej základnú istotu. Viem, čo budem variť. Tradične ryby, šaláty, plnená morka, kapustnica, rybacia polievka. Povinná jazda je tiež tiramisu. Podľa môjho manžela a mnohých kamarátov vraj najlepšie široko-ďaleko. Ostatné vianočné pečivo nepečiem, mám na to osobnú cukrárku, moju tetu, ktorá sa pod 15 druhov zákuskov na Vianoce nikdy nedostane.
9. Najväčším generálom v rodine bola u nás stará mama Ľudmila. Vždy vedela, kedy a ako máš čo chytiť, aby ti to nevypadlo z ruky a zobrať všetko naraz, aby si sa nemusela dvakrát vrátiť. Čo máš kedy uvariť, keď je záhradka plná paradajok. Ako nemíňať na cukríky, keď je doma napečený koláč. Ku všetkým činnostiam mala pripravené porekadlo, ktoré si dodnes pamätám. To, čo som v detstve brala ako povely, dnes považujem za základ praktického života.
10. Svet dnes, podľa mňa, iba zdanlivo patrí mužom. Poznám veľa mladých žien, ktoré si myslia, že muži to majú v živote ľahšie. Majú, ale iba navonok. Celý život ich myslenie ovplyvňujú ženy. Najskôr matky, potom prvé lásky, manželky a nakoniec milenky, z ktorých sú časom tiež manželky – alebo aj nie (smiech). Muži robia mnohé veci preto, aby ich ženy chválili a obdivovali. No a ženy pri denných rutinných povinnostiach majú stále menej času všímať si ich veľkolepé nápady. Myslím, že sa vytráca prirodzená ženská láskavosť. Dokonca je považovaná za slabosť. Mladé ženy pod denným tlakom médií netušia, že nemusia byť iba „mrchy“, aby sa s nimi chlapi chceli stretnúť viac ako dvakrát. Môj názor je, že muži to majú rovnako ťažké ako my, len o tom menej hovoria.
11. Moja mama je zdrojom energie pre deti, vnúčatá, súrodencov. Chodí ešte stále do práce, kde je dievča pre všetko. Navštevuje Univerzitu tretieho veku. Pomáha všetkým vnukom s úlohami. Nám vysadí, presadí, vyčistí a pokope záhradu. Pečie na každú oslavu v rodine či v práci. Stará sa o cudzie staršie babky v paneláku. Nikdy sa nesťažuje, že ju niečo bolí, práve naopak, do poslednej chvíle to tají. Hľadá nové alternatívne liečiteľské postupy pre celú rodinu. Za deň zvládne to, čo ja ani za týždeň. Neviem, čo ju aj v tomto veku ženie vpred, ale nesmierne ju za to obdivujem a každý deň ďakujem, že ju máme živú a zdravú.
12. V poslednom čase akosi pribúda pesimizmu. Akoby dobre už bolo. Robím tiež, čo môžem, ale výsledok? Opakujem si denne, čo by som ešte mala, len celkom neviem, kedy. Z nočných mailov od klientov vypadnú úlohy, ktoré majú byť o 9:00 hotové. Bežím na stretnutie a tajne dúfam, že po troch detailných prezentáciách na mňa čaká nová zákazka. Ale klienti musia šetriť, a tak s mojimi informáciami si to napokon urobia pekne sami… Keď sa poobede spamätám, letím na druhý koniec mesta po syna , aby sa dostal na iný koniec mesta včas na tréning. A tak deň po dni robím, čo môžem, ale predsavzatia na zlepšenie vlastnej existencie iba prepisujem v kalendári z týždňa na týždeň. Asi tak dvadsať rokov. Pomôž mi, milý Bože!
Zuzana Beňová
riaditeľka poradenskej spoločnosti Best One
1. Pečenie medovníkov v predstihu, lístočky na Luciu, list Ježiškovi, adventné vence v kancelárii i doma, varené vínko na trhoch, charitatívny bazár. To sú malé predzvesti Vianoc. A potom to graduje, už máte všetky darčeky, prichádza na rad ich balenie – to je radosť, ako ich budú všetci rozbaľovať! Na to sa vždy teším najviac. Ale ešte viac na zdobenie stromčeka u rodičov, kde sa všetci spolu stretneme. Dnes sa už moje túžby nespájajú s hmotnými vecami. Vážim si čas, ktorý trávim so svojimi blízkymi a priateľmi. Toho si želám mať oveľa viac. A tak je pre mňa najväčším čarom i darom Vianoc – pokoj, ktorý zavládne, keď 23. decembra väčšina ľudí „vypne pracovný počítač“.
2. Napríklad Deň detí je skvelý. Je to pekný dôvod vymyslieť pre deti viac akcií a aj rodičia sú vtedy opäť radi deťmi… Ale ak by som mohla oprášiť starší sviatok a dať mu novú tvár, vybrala by som si vynášanie Moreny. Na jar, keď sa roztápajú ľady a počasie začína byť vľúdnejšie, ľudia bývajú tiež optimistickejší, veselší. Je to skvelý čas pozrieť sa vo svojom živote na to, ako sa veci dajú robiť lepšie, veď so slnečným dňom ide všetko ľahšie. Opäť obnoviť novoročné predsavzatia. Dať im druhý dych. Mám taký pocit, že ľudia zvyčajne ľahšie uveria, že sa im niečo nepodarí, že z dvoch alternatív nastane určite tá v ich neprospech, a to je veľká škoda. Som presvedčená, že práve viera v lepšie riešenie môže skutočne priniesť dobrý výsledok. Na jar by si ľudia mohli opätovne pripomínať svoje priania a túžby, veď jar symbolizuje nádej i nový začiatok…
3. Na toto, žiaľ, nemám odpoveď. Žiadna historická stopa… (smiech)
4. Ja som mala v detstve izbu so súrodencami a bili sme sa. A hádali sme sa, ale naučilo ma to argumentovať a zastať si svoj priestor i názor. Odkedy bývame každý inde a máme svoje domácnosti, rozumieme si lepšie. Ale detstvo by som za iné nevymenila… Pohoda na Vianoce je pre mnohé rodiny utópia, lebo od tohto jedného dňa očakávajú tak veľa, to tie Vianoce za nich jednoducho nezvládnu. Na druhej strane, Vianoce dávajú skvelú zámienku na zmierenie, sadnúť si k jednému stolu, spomenúť si na pekné zážitky a spoločné momenty. Špeciálny recept nemám, musela by som veľmi improvizovať.
5. Poznám aj kompletné rodiny, ktoré pred každými sviatkami riešia, kde ich strávia a zväčša to nebývajú jednoduché diskusie. Moja skúsenosť hovorí, že deti (hlavne tie menšie) budú spokojné tam, kde je dobrá nálada a pohoda. Ak sú už rodičia rozvedení, vtedy ak má dieťa dosť priestoru na jedného rodiča, veľmi sa teší na toho druhého a opäť naopak. Platí to i pre Vianoce. Určite by bolo najlepšie, aby bola rodina pokope. Ak to však nie je možné, základné ingrediencie receptu na šťastné Vianoce by mali tvoriť pokora zúčastnených strán a aspoň minimálny nadhľad so snahou o „spokojné dieťa“ na prvom mieste.
6. V prvom rade. Zázraky sa dejú. Že ich neskôr pragmaticky vysvetlíme, zhodou náhod a okolností, aj tak existujú. Tie malé každodenné zázraky, keď sa podarí niečo, čo sa dlho nedarilo, keď stretnete niekoho, koho ste veľmi chceli, ale dlho nevideli. Keď neviete, ako ďalej a niekto vám pomôže – len tak…
7. Vianoce sú presne také, aké sme si ich sami vytvorili. A ako ich doma prežívame, to je veľmi individuálne. U nás doma by som nemenila nič. Keď návštevnosť v obchodných centrách začne kulminovať, jednoducho sa im vyhnem.
8. Áno, je to tak. Vianoce a konkrétne jedlá patria k sebe. Ideálne aj v správnom poradí. Opekance, kapustnica, rybka. Oplátky a trubičky. Na prvý a druhý sviatok vianočný nesmú na raňajky chýbať tvarohové a bryndzové opekance. Na obed hus a kapusta. Napečené škoricové hviezdičky, orechové a linecké kolieska, guľky s višňou vo vnútri. A v neposlednom rade, doma upečený chlieb. Potenciálne vianočné kilá treba vyprechádzkovať alebo vylyžovať.
9. Odmalička som mala šťastie, že rodičia nás skôr „sprevádzali“, ako natvrdo vychovávali. Nechávali nás rozhodovať sa, povedali svoj názor, aj ráznejšie, ak bolo treba, ale nechali nás ísť svojou cestou. Dnes sa tomu moderne hovorí koučovanie. Možno práve preto sú pre mňa aj dnes autoritou a majú môj rešpekt. A, samozrejme, i lásku. Verím, že tento pocit budú raz vnímať aj moje deti.
10. Ženy a muži sú si rovní, ale každý sme iní. A práve tá rozmanitosť je skvelá. Na Slovensku už nebojujeme o volebné právo a úprimne, nevnímam to tak, že my, ženy, chceme byť ako muži. Chceme byť samé sebou, rovnako ako chceme, aby muži boli mužmi. Som rada ženou a nepredpokladám, že by som mala v živote niečo ľahšie, ak by som bola muž. Ale asi by som robila niečo celkom iné…
11. Mám vo svojom okolí skvelých ľudí – sú výborní v tom, čo robia, robia to najlepšie, ako vedia, s láskou a sama sa rada od nich učím. Spomeniem však pani doktorku Liliu Manasian, ktorá lieči akupunktúrou a okrem toho, že pomohla mne samej, denne pomáha mnohým ľuďom. Na Vianoce sa často obraciame k detským domovom, preto spomeniem i Dášku Jasovskú, vďaka ktorej entuziazmu a vízii vznikol projekt Odrazových mostíkov pri DeD v Bernolákove… Stále pomáha, prosto to má v sebe. Robí to preto, že chce, a nie preto, že to spoločnosť všeobecne vníma ako pekné.
12. Niekedy je menej viac. Novoročné predsavzatia sú toho dôkazom. Takže radšej len jedno a dodržať ho…
Zuzana Gálusová
PR manažérka spoločnosti Glamour Slovakia
1. Nepamätám si na žiadny nesplnený sen z detstva, pod stromčekom sme mali vždy kopu darčekov a hoci sme sa snažili ich vypátrať, nikdy sa nám to nepodarilo… Vlastne až teraz mám tendenciu klásť otázky typu: „Kde je ten bicykel?“ (smiech)
2. Ak by sme ako sviatok zobrali aj nejakú tú preplatenú dovolenku vo švajčiarskych Alpách, tak si prosím zriadiť aspoň týždňový taký sviatok. Inak sviatky veľmi nevnímam a Veľkú noc fakt nemusím!
3. Tieto otázky som veľmi neriešila, asi ma v detstve/dospelosti trápili iné veci… Vždy si však spomeniem a pobavím sa na filme Ako dostať otecka do polepšovne, keď Tomáš Holý hovorí svojej filmovej mame: „Keď som bol malý, veril som ti, že si si ma kúpila v hračkárstve, ale teraz som už veľký a viem, ako sa rodia deti… Po svadbe!“
4. Nám to so sestrou veľmi nepomohlo, aj tak sme sa ako deti hlušili jedna radosť (smiech). Našťastie, vekom to prešlo. A nepotrebovali sme Vianoce na to, aby sme sa udobrili alebo si vyčistili stôl. Mám taký pocit, že v tomto sa Vianoce preceňujú. Ľudia by sa mali po celý rok k sebe správať slušne. Ak mám s niekým problém, riešim ho ihneď a nečakám na Vianoce.
5. Našťastie neviem, čo prežívajú deti z rozvedených rodín a veľakrát, keď takáto téma príde na reč, pripadám si ako privilegované, šťastné dieťa.
6. Zázraky sa dejú každý deň, napríklad keď prežijem pekný deň s úsmevom na tvári, keď mi riaditeľ podpíše dovolenku a pamätá si to, keď mám možnosť stretnúť zaujímavých ľudí a hlavne, keď ma v práci nikto nevytočí…
7. A tušil si, milý Bože, že niekto po tebe vymyslí ešte aj predvianočné upratovanie? Toto by som zrušila ako prvé, ale zasa by som nepoznala ten jedinečný pocit, keď sa mesiac naháňame, upratujeme, pečieme, do tretej ráno zdobíme vianočný stromček, aby sme o šiestej večer všetci odpadli po večeri a zobudili sa po Vianociach.
8. Čisto teoreticky áno, ale neodporúčam to, lebo potom tie hodiny driny vo fitku zato nestoja – verte, hovorím z vlastnej skúsenosti (smiech).
9. Toto aj mňa vždy štvalo na mojom ocovi. Všetko bolo/je pre neho ľahké, všetko si dokáže logicky odôvodniť, nechápe, keď mi niečo vysvetľuje a ja to nechápem… Aj televízor sa mi sám opraví, keď on vojde do izby (smiech).
10. Niekedy aj mne napadne, či by nebolo lepšie, keby som bola muž, ale tým myslím – riadne sexi a úspešný muž, inak ďakujem! (smiech) S predstavou, že svet patrí mužom (aspoň v ich ponímaní), sa stretávam možno až prekvapivo často. Našťastie, dokážem to zvládať a iba sa smejem, keď niečo (nejaký nápad, vylepšenie, čokoľvek) s čím prídem a je to zamietnuté (napríklad aj kvôli tomu, že som žena), mi „silnejšie pohlavie“ o mesiac-dva predstaví ako SVOJ skvelý nápad…
11. Jednoznačne by som takúto „božskú“ pochvalu vzdala svojej mamine. Aj keď ona si myslí, že to nie je pravda a rada sa so mnou kvôli tomu háda. Mami, to, čo robíš, robíš super, ďakujem za všetko.
12. Toto si hovorím každé ráno, keď sa mi nechce vstávať. Ale inak si myslím, že by som mohla zvládať aj viac (a to nehovorím o práci), len by som musela trochu zmeniť priority.
Katarína Poláčková
PR manažérka agentúry KP Consulting & Services
1. Na Vianoce sme s bratom dostávali praktické veci, no mama si vždy dala záležať na prekvapení, o ktorom sme netušili. Inak, darčeky sme ani hľadať nemuseli, lebo oco nevydržal a vytáral nám ich ešte pred Štedrým večerom. Také ozajstné Vianoce boli na Liptove u starkej, sneh vŕzgal pod nohami, mrzlo, všetko voňalo ihličím, „turkami“, medovníkmi s lieskovým orieškom v tvare tureckej čiapky a čírou kyslou polievkou. Nezabudnem na mamin pohľad, keď sme sa spoločne pred večerou modlili a s bratom nám bolo do smiechu… Kárala nás tak láskavo ako Milka Vašáryová vo filme Pelíšky. Neuveriteľne mi chýbajú moji rodičia a starká. Teraz viem, že byť s nimi bol dar.
2. Niekto považuje „x“ sviatkov za zbytočnosť, ale na druhej strane: je dôležité pripomínať si, že, napríklad, sloboda nie je samozrejmosť, že máme deti, mamy, otcov, chorých, aj hrdinov doby… Určite nezabudnem na MDD v maminej robote, kde som odušu skákala vo vreci a opekala špekáčiky, takisto na lampiónový sprievod a nacvičovanie hesiel na Prvý máj, pri ktorom sme my, dievčatá, riešili, kto je do koho (smiech). Pamätám si na 17. november. Bola som gymnazistka a pod našimi oknami prúdil zástup ľudí so sviečkami. Dnes sa hanbím, keď si stredoškoláci myslia, že v tento deň vynašli v Amerike iPhone.
3. O svätej rodine nám rozprávala starká. Ešte teraz sa smejem, keď si spomeniem na časy, kedy cez Vianoce chodil farár po kolede. Nás starká radšej „upratala“ do vedľajšej izby, len aby sme z úst nevypustili nejakú múdrosť. Priznám sa, že ako malá som v hlave vôbec neriešila, ako sa rodia deti. Keď som prišla do puberty, s mamou som mala krátku, no účinnú debatu „Máš svoj rozum, vieš čo robíš,“ povedala. Rešpekt pred ňou bol účinnejší ako akákoľvek antikoncepcia!
4. Tak ako je ťažké odpustiť, rovnako ťažké je odpustenie prijať s plnou zodpovednosťou. Už len preto, lebo druhú šancu dostať nemusíme. Veľa vecí okolo mňa sa v krátkom čase zbehlo tak, že bez odpustenia by som nemohla existovať. Odpustila som a nadýchla sa čerstvého vzduchu, lebo srdce i hlava ho potrebuje. Spraviť „hrubú čiaru“ je fajn vec, ja si v mysli robím červený krížik na dva ťahy. Kde je vôľa, tam je cesta, a to platí aj pri hádkach, storočných krivdách alebo malichernostiach. Ak nie, nepomôžu žiadne rafinované fígle.
5. Neviem, ako sa cítia deti z rozvedených rodín. Viem však, že deti by nemali byť rukojemníkmi pri riešení problémov. Deti potrebujú, aby im mama a oco dopriali čas ako na hranie, tak i dospievanie. Keď ho majú, sami budú lepšími. Možno by stačilo opýtať sa juniora či malej slečny, ako by si sviatky predstavovali oni…
6. Za „zázrak“ dnes považujem napríklad suseda v bytovke, ktorý sa vo výťahu prihovorí, pani z daňového úradu, čo poradí bez direktívneho pohľadu, odpoveď na mail s dôvetkom „ďakujem pekne“, klienta, ktorý sa ma v piatok večer opýta, či môže rušiť (smiech). Zázrakom je moja švagriná, lebo dokáže udržať pokope svoju rodinu, zázrak je môj chlap, lebo som pri ňom lepší človek. Do kategórie prírodných úkazov radím pár správnych ženských s krycím menom „berušky“.
7. Vianoce máme také, aké si ich urobíme. Nikdy som sa kvôli nim nestresovala, lebo som nemusela. „Mama servis“ fungoval ako hodinky. Odkedy som sa ja stala pani domácou, tiež chcem, aby to doma voňalo Vianocami. Milujem pečenie medovníkov do noci a z cesta, čo neubúda, balenie darčekov celej rodine, varené vínko so škoricou a podkovičky z kapra, vianočné trhy… Neviem si predstaviť sviatky bez starých rozprávok a slovenských filmov. Viac času ako behaním po obchodoch trávim s blízkymi. Darčeky nakupujem spontánne, rovnako tak i upratujem. Jediné, čo neviem zmeniť, sú vianočné reklamy od konca októbra. Inak je to iba na nás.
8. U nás sa na Vianoce je ryba bez kostí a šalát, ktorý musíte zjesť, aj keď držíte delenú stravu. Švagrinej veterníčky a všetko, čo napečie. Tradičné veci v modernom prevedení od môjho chlapa. Ale úplne najviac musí byť kapustnica s klobáskou a hríbmi, akú vedela navariť iba starká a naša mama. Najlepšia je trojdňová, teda ak tak dlho vydrží. U nás sme schopní jesť ju aj na raňajky.
9. Pamätám si, že keď sa naši niekedy chytili, tak pre politiku… Ale ako prišlo, tak aj odišlo. Otec bol autoritou v práci, mama v práci aj doma. Otec nič bez mamy neurobil, ale bolo to milé, ako tandem fungovali na sto percent. V škole som mala rada slovenčinárku, profesorku Erniholdovú. Bola úžasná. Keď začala čítať úryvky z čohokoľvek, nebolo ucha, čo by ju nepočúvalo. Ona ma priviedla na myšlienku študovať novinárčinu. Na fakulte to bol Janko Sand a Boris Droppa. Tí mi pomáhali svojím láskavým humorom pochopiť zložité veci. Heslom „Na robotu si musíš urobiť chuť“ sa riadim doteraz. Top človek v mojom živote je mama. Už nie je a tomu rozumiem úplne najmenej. Bola to najlepšie, čo sa mi mohlo stať…
10. Som rada ženou, aj keď často nosím nohavice. pretože emancipácia napreduje šialeným krokom, chlapom vôbec nezávidím. Nie je nič horšie, ako keď nevedia (z rôznych dôvodov) uživiť rodinu. Aspoň takto to chlapi vnímajú. Buď majú v sebe zakorenenú tradíciu hlavy rodiny, alebo rovnako silnú ješitnosť. Vyberte si, ktorý prípad máte najbližšie. S priateľom sa každý sám uživíme, takže nie je o čom. Hoci sme spolu pár rokov, doprajeme si čas pre seba. Vystačím si sama so sebou, aj keď som sama, osamelá rozhodne nie som.
11. Božsky dobre to išlo mojej mame. A mojej švagrinej, lebo život žije, nesťažuje sa a nedáva tomu hore žiadne podmienky.
12. Poučila som sa sama na sebe, že niekedy stačí menej chcieť, aby sa veci podarili. Vždy som bola pedant, pripravená na písomky, skúšky, rokovania. Ten šiesty zmysel začal úradovať až vtedy, keď som sa popálila len preto, lebo som bola netrpezlivá a presvedčená, že som majster sveta. Vedieť počúvať, čítať medzi riadkami a umeniu počkať si na svoju chvíľu v žiadnej lavici nenaučia. Ako hovoril môj otec, treba to mať v sebe.
Katarína Droppová
riaditeľka PR agentúry Media & Communication Consulting
1. Dnes túžim mať pod vianočným stromčekom iba pohodu a to, aby sme sa zišli všetci zdraví. A teda hlavne všetci, to je dôležité. Vôbec ma netrápi, že ja nič nedostanem, dôležité je potešiť ostatných, najmä mojich synov. Tie rozžiarené detské oči stoja za to – asi každý rodič vie, o čom hovorím. V takých chvíľach, keď sme všetci spolu a tešíme sa zo svojej blízkosti, si želám, aby Vianoce boli každý deň.
2. Vianoce sú fajn a aj Veľká noc sa dá – aspoň chvíľu oddychu a pohody – teda ako sa to vezme (smiech). V podstate však nie som fixovaná na žiaden konkrétny sviatok, hlavne nie na svoje narodeniny. Bŕŕŕŕ, nebudem si predsa pripomínať, že mám zasa o rok viac!? Samozrejme, ako dieťaťu sa mi páčili naše mikulášske besiedky alebo Mikuláš v práci u rodičov. To bolo fajn. Dokonca aj posedenie pod jedličkou pri samovare (smiech). A čo by som preniesla k nám z cudziny? Žiaden konkrétny sviatok sa mi nežiada, možno akurát tak siestu po obede a schopnosť vychutnávať si život ako južanské krajiny.
3. Tak v tomto som zmätok absolútne nemala, keďže som sa o nejakom Jozefovi dozvedela takmer ako dospelá (smiech). Pre nás existoval len Ježiško a bol to milý pánko, ktorý o nás všetko vie a za to, že poslúchame, nám nosí darčeky. Ani si nespomínam, ako som prišla na pravdu a nezanechalo to vo mne nijaké negatívne emócie. Vianoce boli a sú super, lebo sme spolu, smutné na tom ale je, že sa osadenstvo pri stole redukuje… Či som pátrala po tom, ako som sa narodila, netuším, na nič také si nepamätám – ani pri rodičoch, ani u sestry, ani u kamošov. Skôr sme riešili to, ako zamaskovať rozbité kolená pred chalanmi, aby sme sa im viac páčili.
4. Jasné, že Vianoce sú o tom, aby sa rodina zišla, zabudla na všetko zlé. Tým si asi prejde každá rodina, naša nebola výnimkou… a to sme so sestrou mali aj tie oddelené izby (smiech). Ale celkovo asi treba nedorozumenia vysvetľovať a nečakať len na Vianoce. Čím skôr, tým lepšie. Tu by som chcela poďakovať (v dobrom) našej IT dobe, pretože keď sa veci nedajú vysvetliť face-to-face, pomôže mail alebo sms. Párkrát som to takto riešila a pomohlo.
5. Chvalabohu, takúto situáciu nepoznám. Určite je to traumatizujúce – ja by som bola za to, aby boli všetci spolu, ale je mi jasné, že sa to vždy nedá. Potom asi pomôže riešiť situáciu na striedačku, raz u jedného, raz u druhého a deťom vysvetliť „benefity dvojnásobného množstva darčekov“.
6. Ja tých zázrakov zažívam niekoľko každý deň. Začína sa to posteľou (mojou obľúbenou), kde sa nestačím čudovať, kto takú super vec vymyslel. Pokračuje to akoukoľvek technikou, doteraz som napríklad nepochopila, ako môžeme vidieť v televízore celý svet! Ale tým NAJ zázrakom je zhluk buniek, ktorý sa prejavuje ako človek či hocijaká iná živá bytosť – to absolútne nechápem, ako je to možné. Ale je to dokonalé!
7. Na Vianociach by som nič nemenila, len by som ich predĺžila asi na mesiac až dva (tie sviatky myslím, nie to šialenstvo pred nimi). A bolo by super, keby bol vždy sneh, nie blato.
8. Moja mama kedysi povedala: Je fakt hrozné, že robíme iba pre brucho. Samozrejme, nie je to doslova tak, ale podstatu to vystihuje – niekedy aj „povznášajúca činnosť“ (najmä v prípade umelcov) býva v konečnom dôsledku len naozaj prízemné zarábanie peňazí, aby mal človek čo jesť. Ale za mňa – jedlo aj nápoje k Vianociam patria a postupom času a vekom si už človek asi vie regulovať aj množstvo. Mňam, už sa tých Vianoc neviem dočkať!
9. Naša stará mama, to bol generál! Ale v konečnom dôsledku som jej vďačná, lebo ma vychovala k precíznosti. Otec aj mama mi určite dali každý to svoje – dobré aj zlé. Ale podľa mňa to stálo zato. No a aká stratégia najlepšie funguje na deti? Vydierať, vydierať, vydierať, trochu aj dílovať, zjednávať, motivovať a vychovávať…
10. Naša rodina je taká tradično-netradičná. U nás sa napríklad aj môj muž vie postarať o deti (aj keď boli maličké) a povedala by som, že ešte lepšie ako ja. Aj variť vie! Na druhej strane, aj ja si viem povedať (nielen doma) vlastný názor, takže keď sa niečo chce, nezáleží na tom, či je niekto muž alebo žena. Som rada, že som žena. Teraz si to už užívam, ale iste som prešla aj obdobím, kedy som chcela byť chalan – lebo predsa len chalani majú viac dovolené a mužom sa ľahšie v živote dýcha. Ale myslím, že osamelosť muži zvládajú horšie, ako ženy. Navyše, človek môže byť osamelý, aj keď žije v páre. Svet je taký, aký si ho urobíme. Je dôležité si ho vychutnávať, nie sa ním nechať deptať.
11. Takúto „božskú“ pochvalu si zaslúžia ľudia, ktorí sa venujú chorým a deťom. Za to, že ich povzbudzujú, dodávajú nádej, vychovávajú, starajú sa… Chce to silu. Klobúk dole.
12. Fakt aj ja, ale deň je čoraz kratší a kratší. Raz to však dobehnem, napravím… Určite (smiech)! Najmä veci, ktoré sa týkajú mňa osobne, tie sa dajú odložiť vždy. Ale naozaj? Tieto myšlienky mi bežia hlavou každý deň. Myslím, že ľudia okolo mňa vedia, že sa snažím a ako to je. Ďakujem im všetkým.