Andrea Miková
foto Monitor EMI
Malá bruneta s hlasom, ktorý evokuje podozrenie, že Edith Piaf je späť, sa za krátke štyri roky stala kráľovnou francúzskej hudobnej scény. Jej kariéru odštartovala pieseň Je veux, ktorú doslova vykričala svetu na chodníku na parížskom Montmartre. Slová tohto pozitívneho hitu museli letieť priamo do neba („chcem lásku, radosť, dobrú náladu“), lebo ZAZ (34) ním doslova dobyla svet. Spieva výlučne po francúzsky (občas po špaielsky) a ako hovorí, nemusí každý rozumieť slovám jej piesní, dôležité je, aby sme cítili srdce, ktoré do nich vkladá…
Že sa stane speváčkou, vedela Isabelle Geffroy už ako štvorročná. Vyrastala v Tours, meste na Loire, spoločne s bratom a sestrou v rodine španielskej mamy a francúzskeho otca. Všetci súrodenci boli muzikálne nadaní, a tak usilovne navštevovali miestne hudobné konzervatórium. Isabelle sa naučila hrať na husle, klavír, gitaru a, samozrejme, základy spevu. A okaté temperamentné dievčatko spievalo, kade chodilo. Po dokončení konzervatória pokračovala na známej škole modernej hudby CIAM v Bordeaux, kde sa zoznámila s profesionálnymi hudobníkmi a mohla si vyskúšať všetky hudobné žánre od džezu cez afro, latino až po kubánske kubánske rytmy. Spievala s rôznymi skupinami a pôsobila aj v orchestri, ale jednotvárny repertoár ju po čase začal nudiť, a tak sa spontánne rozhodla skúsiť šťastie v Paríži. Prácu dostala v kabarete Les Trois Mailletz, historicky známom podniku v Latinskej štvrti, kde sa striedajú známi i menej známi hudobníci. Francúzska metropola ju privítala s otvorenou náručou a ona sa tešila z mesta plného umelcov, spoznávala nových ľudí a skúšala nájsť vlastný prejav. No netrvalo dlho a rozlúčila sa aj s kabaretom. Ako hovorí, najlepším radcom je jej vnútorný hlas, ktorý našepkáva, čo má robiť, keď ju začne omínať stereotyp. „Vždy som dávala pozor na svoju intuíciu, ktorá mi hovorila, že sa mám vydať vlastnou cestou. A hoci niekedy moje rozhodnutia vyzerali na prvý pohľad šialene a nerozumne, čas mi dal za pravdu, že som sa rozhodla správne.“ Aj v prípade, keď slušne platené miesto v kabarete vymenila za spievanie na ulici, jej stálo šťastie nablízku. Spievať pod holým nebom na Montmartri začínalo už veľa spevákov, ale málokomu sa podarilo preraziť do hudobného sveta. Isabelle si však verila. Jej príjem sa síce obmedzil na peniaze z klobúka a často bolo hudobníkom aj zima, ale zastretý bohémsky hlas pouličnej speváčky nenechal okoloidúcich chladnými. Po Montmartri sa ponevierala rok, keď si jedného dňa energický prejav mladej slečny všimla Martine Valo, renomovaná novinárka z Le Mondu a o nevšednom speváckom talente z Montmartru napísala článok na celú stranu „Zaz le swing“ (Swing menom Zaz). Zložila jej veľký kompliment a odborníci z oblasti hudby zbystrili pozornosť. Isabelle vznietila iskru zvedavosti.
Jednoducho ZAZ
Neznámu speváčku vzápätí oslovil známy hudobný vydavateľ Kerredine Soldani a ponúkol jej nahrať vlastný album. A to nebolo všetko – napísal pre ňu aj pieseň Je veux (Chcem). Isabelle sa spočiatku skladba zdala príliš jednoduchá, ale možno práve v tej jednoduchosti je jej sila. Z obyčajných slov, ktoré pomenúvajú obyčajné radosti života (láska, šťastie, sloboda) dokázala bez pretvárky, úprimne a s neodolateľnou ľahkosťou vyspievať svoj osobný manifest, v ktorom tvrdí, že jej svet je svetom slobody a peniaze ani majetky v ňom nemajú miesto. Gitara, basa, bicie + jej hlas stačili, aby sa z Je veux stal megahit. Klip roztancovanej Zaz, ktorá sa teší zo života, ponevierajúc sa po parížskych uličkách a kaviarňach, priniesol niečo nové, bezprostredné, a hlavne pôvodné a francúzske.
Vlak sa rozbehol, ponuky sa začali sypať a z nej sa stala ZAZ. Prvý album s názvom Zaz vyšiel v máji 2010 a speváčka sa podieľala na väčšine skladieb ako skladateľka alebo spolupracovala na textoch. Najväčší úspech zaznamenali skladby Le long de la route (Po ceste), ktorú zložila sama a vyzýva v nej, nech začneme snívať svoje sny, nech žijeme svoj život a neuzatvárame sa len do svojho vnútorného sveta. Rovnako sa nedali prehliadnuť na mieru šité a chytľavé piesne, ktoré pre ňu zložil známy francúzsky spevák Raphael Haroche – Le Fée (Víla) a Eblouie par la nuit (Osvietená nocou). Zaz má neskutočný dar spontánnosti a úprimnosti – každá pieseň akoby otvárala novú komnatu jej duše a uveríte jej, že keď spieva o rozchode, sklamaní v láske alebo o svojich snoch, neklame. A hoci nie celkom všetky kritiky sa nadchýnali novým objavom, poslucháči najmä vo frankofónnych krajinách našli svoju princeznú. Získavala diamantové a platinové platne nielen vo Francúzsku, ale aj v Belgicku, Švajčiarsku, Nemecku či iných krajinách Európy. Otvorili sa jej brány do televízie, rádia, pozývali ju na koncerty do veľkých francúzskych miest a všade ju publikum milovalo. Neprešlo ani pár mesiacov a spievala už aj za hranicami vlasti a stala sa najpopulárnejšou francúzskou speváčkou roku 2010. Šnúra koncertov sa rozšírila aj na koncertné pódiá v Japonsku i Kanade.
Druhý album Recto Verso (2013) bol na rozdiel od prvého oveľa osobnejší. ZAZ v ňom púšťa poslucháča viac do svojho vnútra, odhaľuje svoje emócie a strieda autorov i žánre – pop, jazz, soul, blues. Hlavnou témou je opäť stratená láska, z ktorej sa vyznáva v clivej a intímnej skladbe Cette journée (Tento deň), ale jedným dychom v hite On ira (Ide sa) pripomína, na čo nemáme v živote zabudnúť: snívať, spoznávať svet a využívať všetky šance, ktoré ponúka… Soldani jej aj tentokrát zložil nádhernú skladbu a stala sa ďalším hitom. Si (Keby) potvrdzuje, že pre Zaz je rovnako ako hudba dôležitý aj text: „keby bola priateľkou Boha, poslala by všetky slzy utrpenia do rieky a zapálila by plamienky vo vyhasnutých detských očkách… ale má len jedno zlomené srdce, dve holé ruky a jeden hlas… keby sa však naše ruky spojili a srdcia stretli, spoločne by sa nám podarilo vytvoriť nový, silnejší svet…“
Album Recto Verso sa za desať týždňov dostal do desiatky najpredávanejších albumov a získal zlaté, diamantové a platinové platne. Zaz potvrdila, že je hviezdou prvej veľkosti. Ale sláva ju neprevalcovala. Stále pôsobí a aj chce pôsobiť ako obyčajné dievča, ktoré sa nehanbí, že spievalo na ulici.
Chcem… zmeniť svet
Minulý rok v decembri predviedla ZAZ v Bratislave koncert nabitý salvami energie a neskrývaných emócií. Stačilo pár minút, aby publikum a speváčka tvorili celok s rovnakým tlkotom srdca. ZAZ pred vystúpením niektorým vyvoleným novinárom poskytla rozhovor a tak MIAU malo česť chvíľu so sympatickou mladou dámou pobudnúť. Jej myšlienky sa valili ako rýchly prúd rieky a stačilo pár minút, aby presvedčila, že spievanie skutočne miluje a so zmenou sveta to myslí vážne. A že spev považuje za spôsob, ako odovzdať ľuďom svoje posolstvo: „Už od malička mi bolo jasné, že som sa narodila, aby som zmenila svet. Nepáčilo sa mi napríklad, ako sa ľudia správajú k prírode. Zo začiatku som mala tendenciu ospravedlňovať ich, ale čím som bola staršia, tým som viac prichádzala na to, že byť iba milá a čakať, že sa veci zmenia, nestačí. A tak som sa nahnevala a stala som sa dosť drsnou. Kričala som, dupala nohami, mala som agresívne reakcie…“
Keď potom prišiel vek dospelosti, pochopila, že sama proti svetu nič nezmôže, ale sama sa zmeniť dokáže. Prestala sa tváriť, že je obeťou a rozhodla sa urobiť všetko, aby bola šťastná. Opustila pozíciu rebelky a pustila sa do vecí, ktoré mala rada. Odvtedy našla svoj pokoj duše – hlavne v prírode, lebo, ako tvrdí, vzťah človeka a prírody je oveľa jednoduchší, ako vzťah človeka s človekom. „V prírode nenájdete žiadnu zlobu, nespravodlivosť. Príroda je úžasný učiteľ a problém ľudstva spočíva v tom, že s ňou stratilo kontakt… Chodievam často do lesa a do hôr. Pokúšam sa porozumieť, ako to všetko v prírode funguje, ako sa mám starať o rastliny. Veľa čítam, napríklad momentálne ma zaujíma šamanizmus…“
ZAZ je síce perpetuum mobile, ale vo svojej podstate prežíva život veľmi duchovne. Pred koncertom nikdy nezanedbá meditáciu, ktorá ju dostane do správnej nálady. A reakcie ľudí na koncertoch ju utvrdzujú, že robí dobre. „Duchovno znamená nájsť niečo krásne vo svojom vlastnom živote. Dať svojim činom zmysel a dokázať identifikovať zdroj toho, čo nám pomáha myslieť, rozprávať, vyvíjať sa… Potom dokážeme rozoznávať veci, ktoré sa nám na svete páčia, alebo nie a pokúsiť sa ich zmeniť. K tomu však je potrebné, aby sme mali slobodné srdce a nepociťovali žiadnu úzkosť ani nepokoj. Podstatné je, aby sme si našli svoje miesto, svoj nástroj vo veľkom orchestri života. Lebo každý z nás má svoju melódiu, ktorú má na tomto svete hrať. Mojou úlohou je vyludzovať čo najčistejšie tóny, aby mi ostatní rozumeli a aby sme potom spolu našli ten spoločný tón…“
Ako kolibrík
Istá juhoamerická indiánska rozprávka o kolibríkovi rozpráva príbeh, ako v amazonskej džungli raz začal horieť strom a všetky vtáky z neho splašene odlietali. Iba kolibrík vo svojom zobáčiku nosil kvapky vody, ktorú naberal v rieke a pokúšal sa hasiť oheň. Tukan mu hovorí, čo robíš, veď to nemá význam, radšej odleť a zachráň sa. No kolibrík odvetil: „Ja robím len kus svojej práce.“ Vtedy sa ostatné vtáčiky zahanbili a každý začal do zobáka naberať vodu a spolu potom hasili horiace konáre. Keď to nebo uvidelo, spustilo dážď a strom bol zachránený… Toľko legenda. Práve tá inšpirovala zakladateľov humanitárnej organizácie Colibris, aby sa pomenovala podľa malého usilovného kolibríka. Snaží sa o humanitárne akcie a ozdravenie ekológie, školstva, poľnohospodárstva i ekonomického systému. A ZAZ ju aktívne podporuje. „Moja úloha v organizácii spočíva v sile mojich pesničiek, ktoré pomáhajú ľuďom nájsť si vlastnú cestu. Lebo hudba dokáže uzdravovať, záleží len na našej vnímavosti, ako ju dokážeme počúvať. A keď budeme spokojní sami so sebou a s tým, čo robíme, budeme mať energiu aj meniť svet okolo nás.“
ZAZ rada rozpráva o svojom vysnívanom svete. O svete, kde by sa ľudia zbavili strachu. Kde by sa nebáli spolu stretávať. Kde by v škole učitelia počúvali názory detí. Kde by sme sa dostali bližšie ku kráse a tajomstvám života. Verí, že všetko sa môže zmeniť, keď každý – ako ten kolibrík – prispeje svojou troškou a nezostane ľahostajný: „V spoločnosti vládne univerzálny pesimizmus. Médiá šíria negatívne správy a to vytvára zlú náladu. A keď má človek strach, nikdy nič pozitívne nevymyslí ani neurobí. Treba začať v školách u detí, naučiť ich pravým hodnotám a kreatívnemu pozitívnemu mysleniu. Ale aby sa tak stalo, musí sa zmeniť systém, školstvo aj pedagógovia. Lebo dieťa nebude rešpektovať niekoho, kto ho núti robiť veci, ktoré sám nerobí.“
Bonsoir, mademoiselle Paris
ZAZ je Parížu vďačná, že ju prijal ako svoju a priniesol jej šťastie. Chcela sa mu poďakovať, a tak svoj tretí album venovala práve jemu. Mestu, ktoré vďaka turistom už pomaly stratilo svoj príslovečný šarm. Ale Paríž sa tým, ktorí ho majú stále radi a čo-to mu odpustia, bude vždy prihovárať. Aj šansónmi, čo odkazujú všetkým milencom, že láska nikdy neumiera… A ZAZ to veľmi dobre vie. Už dlhšie rozmýšľala nad albumom francúzskych šansónov, samozrejme, vo vlastnej hudobnej úprave. No a keď si obecenstvo vo Vladivostoku žiadalo, aby zaspievala pieseň Champs-Elysées, bolo rozhodnuté. Na týždeň sa zavrela s hudobníkmi do štúdia a spolu vybrali kolekciu najkrajších šansónov o meste lásky, medzi ktorými nechýbal ani Sous le ciel de Paris (Pod parížskym nebom). Tento svetoznámy šansón napísal pre rovnomenný film Juliena Duviviera skladateľ a spevák Jean Dréjac a odvtedy ho interpretovali také hviezdy ako Juliette Gréco, Yves Montand a, samozrejme, Edith Piaf. Zaz ho zaspievala s ľahkosťou a jej vlastným sebavedomím, rovnako ako ďalší evergreen A Paris, ktorý pôvodne pre Yvesa Montanda, priateľa a obľúbenca, napísal veľký francúzsky hudobník Francis Lemarque. Zaz však chcela svoj album niečím ozvláštniť, dodať mu patričný punc, a tak s prosbou o spoluprácu odvážne oslovila legendárneho Quincyho Jonesa, aby sa podieľal na produkcii . A on, hoci zásadne neprijíma podobné ponuky, prekvapivo súhlasil. Ako sa vyslovil, mohla za to samotná Zaz a jej hlas, ktorý keď počul, nechcel veriť, že nepochádza z afrického ghetta. V jeho produkcii sa na albume ocitli šansóny Champs Elysées, I love Paris a J´aime Paris au mois de Mai (Mám rád májový Paríž). Rovnako spontánne prispela svojím dielom k nahrávaniu aj ďalšia slávna osobnosť francúzskeho šansónu – 90-ročný Charles Aznavour (naspievala s ním tretiu z uvedených piesní). ZAZ neskôr konštatovala, že títo dvaja „chlapci“ boli mentálne najmladšími členmi celého štábu…
Album Paris obsahuje veľa známych evergreenov, ktoré v jej podaní ožívajú v novom, jazzovom šate a keď sa speváčky spýtate na srdcovku, prizná: „La complainte de la butte (Žalospev z vŕšku). Je to príbeh o náhodnom stretnutí dvoch neznámych milencov na rue Saint Vincent. Pripomína mi to môj krásny zážitok z Montmartru.“ Jean Renoir, ktorý pieseň napísal k svojmu filmu Francúzsky kankán v roku 1954, musí byť v nebi hudobníkov prešťastný…
Rozdávať lásku
Isabelle Geffroy spieva po francúzsky preto, lebo každý iný jazyk sa jej zdá tvrdý a francúzština vraj emócie dokáže vyjadriť najkrajšie. A ktoré z emócií chce svojmu publiku tlmočiť predovšetkým? „Aby ľudia nemali strach. Aby znovu našli svoju silu. Lebo dnes majú tendenciu nedôverovať si. Rýchlo sa vzdávajú. Chcem, aby si uvedomili, že majú slobodu na to, aby sa vedeli rozhodnúť vziať život do vlastných rúk a zabojovať oň, o seba… Musia prísť na to, kto sú a čo chcú so svojím životom urobiť.“
Pokiaľ ide o city, pre túto emotívnu speváčku je najdôležitejšia, ako ináč – láska. „Všetko vo svojom živote riešim srdcom. Láska je tou hnacou silou, ktorá ma ženie dopredu, láska je to, čo hľadám vo svojich piesňach a ktorej jedinej verím. Všetko, čo som doteraz v mojom živote urobila, sa podriaďovalo láske. Keď jej mám dostatok, cítim sa chránená pred zlobou sveta… A nie je dôležité, či lásku práve dostávam – podstatné je, že ju dokážem rozdávať ďalej…“
Umenie žiť a milovať. Isabelle ako pravá Francúzka presne vie, čo toto spojenie znamená, stačí, keď si pustíte hociktorú jej pesničku – vypovie všetko o tomto tajomstve života. Speváčka ho však vníma aj s nadhľadom, keď hovorí: „Ľudí, ktorých milujem, nie je veľa, viem ich spočítať na jednej ruke. Ale s tými potrebujem byť stále v kontakte. Som verná vo vzťahoch. I keď sa ľudia menia, dokážem akceptovať ich omyly, nedostatky a viem sa aj povzniesť nad veci, ktoré sa bežne ľuďom stávajú, hoci mne sú možno trochu cudzie…“
Štyri roky kariéry, tri albumy, niekoľko megahitov, diamantové a platinové platne, koncerty s vypredanými sálami… A čo prinesie budúcnosť? „Ako doma vo Francúzsku, tak aj v zahraničí prežívam každý deň niečo nepredstaviteľne krásne. Cítim, ako ľudia reagujú na moje piesne, je to fantastické… Spievala som s Placidom Domingom, s Charlesom Aznavourom, spolupracovala som s Quincym Jonesom, mala som vystúpenia na Sibíri, v Japonsku, na Mont Blancu… A chcela by som toho veľa… Možno si založiť vlastný festival, zaspievať si napríklad v Tibete alebo v amazonskom pralese. A raz mať domček v horách, kde by pobehovali moje deti spoločne so psami a inými zvieratami.“ Á propos, hory a zvieratá, jej veľká láska… Nie div, že sa s radosťou ujala naspievať titulnú pieseň k filmu Bella a Sebastián (v réžii Nicolasa Vaniera) o veľkom priateľstve psa a malého chlapca. Lebo Isabelle chce, aby boli deti aj zvieratá slobodné…