Viete, čo sme si pripomenuli sedemnásteho novembra? Alebo, čo ste vtedy pred tridsiatimi rokmi robili vy? A ako ste trávili prvé slobodné Vianoce? Toto sú teraz dosť aktuálne otázky, ale pre mladšie ročníky nie tie najdôležitejšie. Najdôležitejšie je žiť! A tešiť sa zo života, napríklad aj z Vianoc, lebo k tým sa netreba vyjadrovať. Prídu si a sú!
A tak som si na tie tohoročné oslavy „pripila“ po svojom. Presne v deň výročia hneď ráno som si dala lieky – antidepresíva. Niekoľko dní som „oslavovala“ bez nich. Vlak sa rozbiehal do staníc, kam nechodievame, zástavky už poznám, scenár som si napísala. Napokon sa mi v noci zazdalo, že konečná, a tak som presnorila kabelky, vrecká a zásuvky a našla ich.
Sú to potvory, keď si ich dám po čase, vždy chvíľu trvá, kým mi popripájajú vagóny, opatrne posunovať a vraciam sa.
Videla som kopec dobrých aj zlých dokumentov a rozhovorov o Nežnej. Poplakala som si od dojatia, ako to všetko bolo… aj za tým, ako to malo byť a nie je, rozveselili ma niektorí ľudia, tí sú na oslavách revolúcie vždy, vlastne odkedy si ich pamätám, sú vždy a všade.
My sme vtedy boli tí mladí, študenti, my, konkrétne, sme v lete vyliezli zo školy. Počúvala som hlasy, ktoré vtedy zneli námestiami!
– Nechceme byť ako dnešní štyridsiatnici a päťdesiatnici, ktorí premárnili svoje životy v neslobode!
Moja mama s tatom však svoje životy nepremárnili. Chodili celý život do roboty.
Zamrazilo ma, keď som si uvedomila, že dnes sme tí päťdesiatnici a vyššie ročníky my! Čo keď sme premárnili svoje životy? A čo keď sa taký život má premárniť? Nedá sa predsa nasporiť, ani odložiť na lepšie časy… Uvedomila som si, ako rýchlo sa život minie a že sa to nedá zdieľať, nemôžeš niekomu poradiť, aby žil rýchlejšie alebo lepšie, môžeš ho upozorniť na chyby.
Nenažranosť je svetová, nielen slovenská. Prekvapuje ma honba za diamantom, hoci život je dobrý aj bez neho, a napokon skončíš v domčeku z dreva, s rubášom po bradu a pár vädnúcimi vencami na hrobe.
V septembri v osemdesiatom deviatom som sa vydala. Pracovala som vtedy ako korektorka v redakcii Literárneho týždenníka a hocikedy, keď som v Modre vystúpila z autobusu, som sa zabudla a namiesto domov k nám na druhé poschodie do bytu po babičke som bežala domov ku mame: tam ma so smiechom zavrátili ako bežiacu hus, zasipela som a bežala domov k mužovi.
Šestnásteho novembra večer mi volal otec z Bratislavy, že sa prešiel s hŕstkou bratislavských študentov a že to bola demonštrácia a že sa budú diať veci. Sedemnásteho novembra večer sme na novom východonemeckom televízore značky Engels (kúpili sme si ho z mladomanželskej pôžičky!) sledovali správy. Do noci sme o tom, čo sme videli, aj o politike debatovali.
V redakcii Literárneho týždenníka v Krušičovej kúrii bolo rušno. Spočiatku sme sa o všetkom zhovárali pošepky. Ja najmä so Sergejom Michaličom, ktorý so mnou sedel v korektorni a Igorom Cibulom, vtedajším tajomníkom redakcie. Bola som rozrušená, vzala som si dovolenku a trielila domov, do Modry. Už v autobuse som stretla kamaráta, ktorý vravel, že musíme „niečo” urobiť. Z autobusu sme vystúpili asi štyria, čo chceli „niečo” urobiť. Niekto navrhol, aby sme šli ku známemu modranskému keramikárskemu majstrovi Jozefovi Frankovi. Joža som poznala cez otca od detstva, nikdy som u neho sama nebola na návšteve, ale vôbec som sa tam neostýchala ísť, ba ani som nebola prekvapená, že ani on nie je prekvapený, že sme sa k nemu dovalili už asi šiesti, čo chceli „niečo“ urobiť, boli sme ako vajce na vandrovke, cestou sa k nám pridávali ľudia.
Nejakí ľudia u Franka už sedeli, počúvalo sa rádio a debatovalo. „Revolúcia” v Modre začala v krásnom mestskom dome na námestí u Joža Franka. Tam sme si urobili svoj štáb, tam sa debatovalo, kreslili plagáty, tam sa organizovali naše modranské stretnutia na námestí a onedlho každý v Modre vedel, že keď sa chce „pridať”, treba zazvoniť u Franka. Od rána do noci rozhlas, pracovný neporiadok, plno riadu. Spätne mi napadá, že sme tam aj jedávali, vypili hektolitre kávy a nik z nás mladých nič nikdy nepriniesol, všetko nakupoval Jozef.
Maťo Tvrdoň, Jožo Kaufmann, Martin Sohr, Peter Bartoš, Ivana Píšová, Tomáš Píš, Zuza Macháčková, a my s mužom Marekom, čerství novomanželia. Postupne sa pridávali ďalší a ďalší.
Stáli sme na modranskom námestí a čakali na hercov, ktorí sa nám mali privravieť. Starí Modrané zvedavo chodili okolo, zavše sa niektorí do nás pustil.
– Utekajte domov, do roboty, vyhodzá vás a pójdete do basy! Všetci sa trochu báli. Básnik Jozef Mihalkovič, vtedy môj fungl nový svokor, prečítal na námestí báseň, aktuálnu, čerstvú, novembrovú. O Juhoslávii.
A keď sa neskôr, o pár dní, už v modranskom kultúrnom dome rozhovoril o manželstve Čechov a Slovákov, čudovala som sa, prečo to hovorí, veď sa nič nedeje. Udialo sa neskôr.
Od Franka sme sa presťahovali do Múzea Ľudovíta Štúra, lebo k Frankovi sme sa už tam nezmestili.
Keď sa začali lámať ľady v Rumunsku, organizovali sme v Modre protestný pochod. A náš kamarát Juro Beňovič, neskorší pastier kôz, bol požičať z gymnázia rumunskú zástavu, vystrihol do nej dieru a takú dokmásanú ju vrátil pani profesorke geografie Peškovej, ktorá ho za to skoro vyzauškovala.
Pri priamom prenose z omše Te Deum, ktorá uvádzala Václava Havla do prezidentského úradu, som plakala od dojatia a vysekávala kladivkom svoje prvé medvedie labky z formičiek. Pri jeho prvom štátnickom prejave som z nich robila rumové guľky. Z toho sa mimochodom stala pekná tradícia! Myslím z tej premeny labiek na guľky.
Prvé naše manželské Vianoce sme strávili na Hlavnej stanici, nakladali sme šaty a potraviny pre Rumunsko. Pripíjali sme si rumom, na ktorý sme sa zložili. Boli sme mladí a bolo nám spolu dobre.
O chvíľu vytiahnem formičky na medvedie labky po babičke. Zdedila som ich po mame. A ako každý rok budem tŕpnuť, či sa podaria. Ak nie, urobím z nich guľky a s dojatím si pospomínam na všetky svoje medvedie labky. Na tie prvé s Václavom Havlom však nikdy nezabudnem.
Nech je spolu dobre aj vám. Premárnite sviatočné dni a oddychujte, alebo dobre, nepremárnite vianočné sviatky, užite si ich, nech sa vám narodí v reči, v izbe, v srdci trebárs Ježiško alebo pokoj či láska a pohoda a nech s vami zostanú aspoň do budúceho roka, vaša Veve
Veronika Šikulová