Mexičania si toho v Amerike celkom dosť vytrpeli. Podľa prezidenta Donalda Trumpa je každý z nich dílerom drog, zlodejom alebo znásilňovčom, preto treba na južnej hranici USA postaviť múr. Jeden z najúspešnejších režisérov súčasnosti Alejandro Gonzalez Iñárritu má o ňom vlastnú predstavu: „Vamos a hacer un muro de puros Oscars!“ („Postavíme múr iba z Oscarov!“). Za ostatných šesť rokov si totiž zlatú sošku za réžiu až na jedinú výnimku uchmatol vždy niektorý z troch amigos, mexickej trojice dobrých priateľov a kolegov Cuarón – Iñárritu – del Toro. Čím to je, že sú takí skvelí?
Guillermo Del Toro (64)
Najväčšie filmové úspechy: Faunov labyrint, Podoba vody.
Ako ho spoznáte: Osciluje medzi klasickými hollywoodskymi trhákmi a hlboko umeleckými filmami s jedinečnou poetikou. Jeho fetišom je hmyz, tmavé miesta a príšery. Veľa, veľa príšer.
Guillermo del Toro miluje cestovanie po celom svete, žije v Los Angeles, ale dušou i telom zostáva pravým Mexičanom. Narodil sa 9. októbra 1964 v jeden a pol miliónovom meste Guadalajara v prísne katolíckej rodine podnikateľa v automobilovom priemysle. Ako sám tvrdí, kresťanské symboly naň v kostole veľmi nezapôsobili a oveľa viac si na dekoráciách všímal najrôznejšie príšerky. Všetko to akiste súviselo aj s udalosťou, ktorá sa stala, keď mal dva roky. Jedného dňa rodičia odišli na večeru a starší brat pustil v televízii sci-fi seriál Krajné medze (The Outer Limits). Hlavnou hviezdou epizódy s názvom Mutant bola holohlavá príšera s obrovskými vypúlenými očami, ktorá malého Guillerma vydesila k smrti, až začal vrieskať. Brat ho strčil do detskej postieľky a zazipsoval sieť proti komárom. Potom si uprostred noci dal na hlavu maminu pančuchu, umiestnil si pod ňu umelé volské oká, určené na hranie v kuchynke, a takýto vyparádený vošiel k chlapcovi. „To zmenilo môj život. Pravdepodobne to úplne zničilo moju psychiku,“ hovorí dnes už so smiechom del Toro. Postupne sa svet vysneného a reálneho prelínal čoraz viac. Malý Guillermo si neustále vymýšľal tajné odkazy, falošné dvere, posuvné knižnice a spomína, že keď mal asi päť či šesť rokov, vypýtal si od rodičov pod stromček koreň mandragory. Obrovskou láskou sa mu stalo kreslenie a literatúra. Priam hltal komiksy a knihy, kde sa objavujú príšery, ale čítal v podstate všetko. „Moje vzdelanie vychádza z dvoch encyklopédií. Prvá bola o umení a tá druhá o zdraví, takže som sa stal morbídne posadnutý anatómiou.“ V puberte tiež niekoľko mesiacov brigádoval hneď vedľa márnice a videl „viac tiel ako priemerný chlapík v prvej svetovej vojne. Videl som, ako niekoho zastrelili, ja sám som mal zbraň niekoľkokrát pri hlave, videl som ľudí upálených zaživa, ubodaných, popravených… pretože Mexiko je stále veľmi nebezpečné miesto.“ Keď mal asi osem rokov, začal experimentovať s otcovou kamerou a nakrúcať so svojimi hračkami z Planéty opíc krátke videá. Film ho pohlcoval čoraz viac. Každú nedeľu sledoval v televízii čiernobiele horory a sci-fi snímky a venoval sa aj vlastnej tvorbe. „Bral som si kameru a hovoril ľuďom, čo majú robiť. Keď som mal štrnásť, niekto mi povedal, že sa to volá režírovanie.“
Stroj času a Mimic
Jeho prvý profesionálny projekt sa volal La Hora Marcada, kultový mexický seriál a on preň napísal štyri a režíroval päť epizód. Potom sa ale zameral na iný aspekt filmovej tvorby a začal študovať špeciálne efekty. Celých osem rokov pracoval s vlastnou spoločnosťou Necropia na maskách pre rôzne mexické snímky. V roku 1993 chcel svoj talent pretaviť do zobrazenia vlastných predstáv, a tak napísal a režíroval svoj celovečerný debut – hororovú drámu Stroj času (Cronos). Film o zariadení, ktoré hlavnému hrdinovi dokáže výmenou za ľudskú krv zabezpečiť novú energiu a večný život, pozbieral niekoľko cien na festivaloch po celom svete, vrátane Cannes. Snáď ešte väčší význam mal preň v súkromnej oblasti – pri jeho príprave sa zoznámil s jedným z najslávnejších režisérov Jamesom Cameronom, stali sa z nich veľkí priatelia a počas nasledujúcich rokov dokonca celé mesiace býval v hosťovskom dome u Cameronovcov, kde spolu často diskutovali o cudzích aj vlastných filmoch.
V roku 1997 Guillerma kontaktovali zástupcovia štúdií Miramax a poskytli mu 30 miliónov na nakrútenie filmu Mimic, hororu o zmutovaných šváboch. Jedinečná šanca nakrúcať v Hollywoode sa však rýchlo zmenila na nočnú moru a jeho prvá americká skúsenosť bola takmer poslednou. Nenávidel, ako produkčná spoločnosť zasahovala do všetkých aspektov filmu a ako sa k nemu producenti správali. A vtedy, uprostred náročného nakrúcania Mimicu, sa dozvedel, že jeho otca uniesli na ulici Guadalajary. Zločinci žiadali milión dolárov, no režisér všetky peniaze investoval do nešťastného filmu a zvyšok rodiny si podobnú sumu ani len predstaviť nevedel. Dni sa menili v týždne a situácia sa zdala beznádejná. Vtedy pribehol na pomoc Cameron. Keď sa dozvedel o únose, vyhľadal starého priateľa, vzal ho do banky a dal mu vyše milión dolárov v hotovosti. Navyše, odporučil mu vyjednávača, ktorý pomôže dostať otca domov v bezpečí. Sedemdesiatdva dní po únose aj vďaka nemu prepustili Federica del Toro bez jediného škrabanca. Niekoľkých mužov zatkli, no nikoho za tento zločin neodsúdili a peniaze sa nikdy nevrátili. Guillermo sa rozhodol, že v Mexiku už nie je v bezpečí on ani jeho rodina a všetkých presunul do USA.
Diablova chrbtica a Faunov labyrint
Amerika ho prijala s otvorenou náručou. Časopis Times ho zaradil medzi 50 mladých lídrov nového milénia a každým ďalším filmom si čoraz viac upevňoval svoju pozíciu v továrni na sny. Hneď ten ďalší v produkcii slávneho Pedra Almodóvara sa zaradil medzi skutočné perly a del Tora začalo uznávať obrovské množstvo filmových fajnšmekrov. Temná historická dráma s prvkami hororu Diablova chrbtica (El Espinozo del Diablo) sa odohráva v Španielsku v roku 1939. Skvelý koktail dejín, drámy, temných kútov, strachu aj bytostí z iného sveta ukázal, čo mu svedčí najviac. Napriek tomu sa však na chvíľu odklonil od vlastných kreatívnych projektov a pustil sa do veľkorozpočtových akčných trhákov podľa komiksovej predlohy. Prvým bol upírsky thriller Blade 2 a po ňom nasledoval horor Hellboy o diablikovi, ktorý musí bojovať na strane dobra proti trojici pekelných vyslancov. Film sa z veľkej časti nakrúcal v neďalekej Budapešti a vidieť v ňom možno viacerých českých hercov na čele s Karolom Rodenom v úlohe jedného z hlavných zloduchov.
Po týchto dvoch komerčných hollywoodskych záležitostiach sa pustil do filmovania svojho azda najlepšieho projektu. Faunov labyrint (El Laberinto Del Fauno, 2006), akási temná rozprávka pre dospelých, sa odohráva v čase španielskej občianskej vojny, keď dvanásťročná Ofélia prichádza s tehotnou matkou za jej novým manželom do hôr. Frankistický dôstojník tam kruto potláča zvyšky republikánskeho povstania a Ofélia nachádza únik z krutej reality v stretnutiach so starým Faunom v starodávnom labyrinte pod zemou. Ten jej prezradí, že je stratenou princeznou kedysi mocnej rozprávkovej ríše a určí jej niekoľko úloh pre jej záchranu. Oféliina náročná cesta za ich splnením je absolútnym filmovým skvostom a del Torovi sa podarilo namiešať dokonalý mix hrôzy aj radosti, ošklivosti aj krásy, nádeje aj smrti. „Faunov labyrint je zážitok na celý život. Guillermo del Toro vytvoril film, na ktorý sa bude ešte dlho, dlho spomínať,“ tak zneli recenzie, s ktorými nemožno nesúhlasiť. Tento dokonalo vybrúsený diamant ocenili aj kritici, film získal troch Oscarov a množstvo ďalších cien po celom svete.
Za svoj úspech si v L.A. kúpil veľkú rezidenciu s dvomi oddelenými budovami. V tej klasickej býval s manželkou a dvomi dcérami, druhou si splnil detský sen – vytvoril v nej „dom hrôzy“ s množstvom čudesných miestností plných hračiek, malieb, figurín, upírov a príšer v rôznych veľkostiach. Nezabudol na tajné chodby i miestnosť, kde neustále prší a súčasťou domu je aj trinásť vzájomne prepojených knižníc s rôznou témou a približne desaťtisíc knihami.
Alejandro González Iñárritu (55)
Najväčšie filmové úspechy: Birdman, Revenant.
Ako ho spoznáte: Jeho filmy sa často sústreďujú na hľadanie zmyslu života a smrti. Neraz v nich rozvíja viacero emocionálne vypätých príbehov, ktoré sa v určitom bode stretnú. Iñárrituove filmy získali doteraz celkom sedem Oscarov, on sám má z toho štyri.
Narodil sa 15. augusta 1963 v Mexico City ako najmladšie zo siedmich detí. Svoje detstvo opisuje ako šťastné, mal rád skateboardovanie a sníval o tom, že sa stane bubeníkom alebo spevákom. Trpel však trochu pre svoju tmavšiu pleť, ktorá mala byť dôkazom indiánskej krvi a znamením, že patrí do tretej kasty. Problémy spôsobovala i jeho večne nepokojná povaha, Alejandro trpí poruchou pozornosti ADD a nedokáže sa dlhšie sústrediť. Keď mal šestnásť, vyhodili ho zo školy. Bol mladý, neskrotný a zbožňoval film Miloša Formana Vlasy (Hair), takže zatúžil po živote hipíka. „Chcel som milovať ľudí. Chcel som žiť kdesi vonku s priateľmi. Nebolo to o sexe a drogách. Bola to predstava existencie, čistá, utopická a krásna.“ Zamestnal sa ako námorník na nákladnej lodi a precestoval s ňou kus sveta. Tieto plavby mali naň ako filmára veľký vplyv a miesta, ktoré navštívil, sa neskôr viackrát objavili v jeho dielach. Po návrate do Mexika sa zapísal na Universidad Iberoamericana. Až tam konečne spoznal krásu európskej kinematografie, a toto stretnutie ho silno ovplyvnilo. Jeho osud však dlho ovplyvňovala aj hudba. Najskôr hral v synth-popovej kapele Noviembre Uno a potom začal pôsobiť ako DJ v nočných kluboch rodného mesta i v miestnej rozhlasovej stanici. Bol úspešný a populárna, najväčšia vysielacia spoločnosť v Latinskej Amerike mu ponúkla prácu hudobného producenta – ako najmladšiemu v histórii. V rokoch 1987 – 1989 zložil hudbu pre šesť mexických filmov a ako promotér usporiadal prvý mexický koncert Roda Stewarta. Hudba je, skrátka, jeho obrovskou láskou a ako veľký fanúšik Erica Claptona i dnes tvrdí, že nakrúcanie filmov ho síce baví, no robí ich len preto, lebo je slabým hudobníkom. V hudbe nachádzal útechu aj v najťažších okamihoch svojho života, keď mu v roku 1986 vinou lekárov zomrelo tretie dieťa iba dva dni po narodení.
Láska je kurva
Nebola to ale hudba, ktorou sa začal po odchode z televízie živiť naplno. Založil vlastnú spoločnosť Zeta Films, s ktorou písal a nakrúcal televízne reklamy: „V reklame máte veľa peňazí a môžete si vyskúšať veľa vecí. A tak som strávil množstvo hodín nakrúcaním reklám, aby som sa priučil remeslu. Písal som reklamy, režíroval som reklamy, strihal som reklamy a produkoval som reklamy.“ Jeho správny čas nastal, keď sa zoznámil s uznávaným mexickým spisovateľom a scenáristom Guillermom Arriagom. Pravidelne si začali písať a dohodli sa, že spolu nakrútia 11 krátkych príbehov o všetkých podobách Mexico City. Po troch rokoch a 36 konceptoch túto predstavu pozmenili a naplánovali trojicu príbehov, ktoré podrobne rozpracovali. Prvým z nich bol Alejandrov debut Amores Perros (Láska je kurva), ktorý mal premiéru v máji 2000 (pri strihu asistoval aj Guillermo del Toro). Tri navzájom prepletené príbehy o láske, nevere, smrti a zúrivých psoch, prepojené v okamihu automobilovej nehody, sú dodnes jeho najlepšie hodnoteným filmom. Film si okamžite podmanil verejnosť a kritikov a okrem hlavnej ceny na festivale v Cannes získal aj nomináciu na cenu Akadémie v kategórii Najlepší cudzojazyčný film. V súkromnom živote to však mal omnoho ťažšie. V období premiéry filmu prepadli jeho matku lupiči a zlomili jej čeľusť. Otca zasa v iný deň odvliekli únoscovia a 12 hodín držali v zajatí, kým nedostali vyplatené výkupné 500 dolárov. Iñárritu sa teda rozhodol presťahovať s manželkou, synom aj dcérou do Los Angeles. Do továrne na sny pricestoval štyri dni pred 11. septembrom 2001 a po tomto dátume u všetkých susedov prepukol silný patriotizmus. Čokoľvek odlišné bolo nadmieru podozrivé. Vrátane mexického režiséra.
Rock, jazz, opera, requiem
Presvedčiť ich mohol opäť len svojou prácou, a tak ponúkol vlastný pohľad na tragické udalosti v unikátnom projekte 11’09“01, ktorý tvorí jedenásť samostatných dokumentov so symbolickou dĺžkou 11 minút, 9 sekúnd a 1 záber, nakrútených režisérmi z rôznych kútov sveta a kultúr. Jeho časť sa považuje za najlepšiu – zameral sa predovšetkým na zvuky, autentické nahrávky šokovaných komentátorov správ v rôznych jazykoch, zvuky lietadla, hlasy ľudí lúčiacich sa s najbližšími, a to všetko podčiarknuté nervy drásajúcou hudbou. Obraz tvorili len občasné krátke sekvencie skokov zúfalých ľudí z budov dvojičiek, všetko ostatné bola černota, symbolicky stvárňujúca pocity, ktoré teroristický útok v celom svete vyvolal. „Chcel som vyjadriť, že táto udalosť prekračuje medze politiky, že má viac do činenia s temnou stránkou našej povahy. Je to o fanatizme, fundamentalizme, nacionalizme a o chybnom spôsobe, akým si ľudia vysvetľujú Božie svetlo,“ vyjadril sa režisér. Útoky z 11. septembra ovplyvnili i jeho ďalší celovečerný film. Jeho názov 21 gramov (21 Grams) odkazuje na údajnú hmotnosť ľudskej duše, ktorú telo stráca v okamihu smrti. O tej sa majú hlavní hrdinovia dozvedieť veľa. Univerzitnému profesorovi Paulovi transplantujú srdce a on sa rozhodne zistiť, kto bol jeho darcom. Spozná Christine, smútiacu vdovu a matku, ktorá prišla v jedinom okamihu o tri najmilovanejšie osoby. A je tu i Jack, ktorý má zdravé srdce aj rodinu, no je to práve on, kto sedel za volantom auta, keď rozbilo tri svety na kúsky a navždy spojilo dovtedy troch neznámych ľudí. Famózny Sean Penn si z Benátok odniesol cenu pre najlepšieho herca, pričom Naomi Watts a Benicia Del Tora ovenčila Cena divákov pre najlepšiu herečku a herca. Absolútne uznanie okrem nich, samozrejme, patrí aj autorovi scenára Guillermovi Arriagovi. Ten sa podpísal aj pod Babel, posledný z trilógie filmov o ľudskosti. Aj v ňom sa prepletie niekoľko spočiatku nesúvisiacich ľudských osudov, každý z nich taký silný, že by na seba strhol pozornosť aj samotný. Bohatú Američanku na dovolenke v Maroku postrelia, mexická pestúnka vezme ich deti na svadbu príbuzného do svojho domova za hranicami a napokon je tu jedno hluchonemé dievča v Japonsku, trpiace po samovražde matky hlbokými depresiami. A medzi nimi – neschopnosť komunikovať, tragické udalosti a jedna jediná zbraň. Po Babelovi nasledoval film Biutiful, ktorý získal dve nominácie na Oscara. Jedna za Najlepší cudzojazyčný film a druhá pre Javiera Bardema za stvárnenie postavy bývalého narkomana, ktorý trpí rakovinou prostaty. Aby svoje deti nenechal na tomto svete bez prostriedkov, zháňa peniaze v nebezpečnom podsvetí Barcelony. Iñárritu sa nechal počuť, že ak „Amores Perros je rock, 21 gramov džez a Babel opera, potom Biutiful je rekviem“.
Alfonso Cuarón (57)
Najväčšie filmové úspechy: Gravitácia, Roma.
Ako ho spoznáte: Nijako. Jeho tvorba je ako bonboniéra, kde je každý kúsok skvelý, no chutí vždy inak.
Alfonso Cuarón Orozco sa narodil 28. novembra 1961 v Mexico City a vyrastal v malebnej štvrti Colonia Roma. Patril do strednej triedy „bielych“. Matka bola biochemička a otec uznávaný doktor nukleárnej medicíny, ktorý pracoval aj pre OSN. Alfonso otca vídal len sporadicky a matka tiež trávila celé dni sledovaním, kedy (a či vôbec) sa jej manžel vráti domov. Najbližším človekom mu tak bola pestúnka Liberia Rodriguez, ktorá sa oň starala od narodenia. Volal ju „mamá“ a ona mu rozprávala o mieste, odkiaľ pochádzala a o ťažkých podmienkach, v ktorých vyrastala. „Vzťah medzi buržoáziou a domácim personálom je vlastne veľmi perverzný. Gazdiné na jednej strane perú, varia, nakupujú a okrem ťažkej práce ešte na seba berú aj úlohu rodičov. Budia deti, pripravujú im raňajky, ukladajú ich do postele, vyzdvihujú zo školy… A prečo? Nuž preto, že rodičia chýbajú.“ Keď mal Alfonso desať rokov, otec rodinu definitívne opustil a zanechal bez prostriedkov. Matka sa vrhla na štúdium filozofie a Cuarón hovorí, že „neskôr učinila dokonalé spojenie oboch a stala sa čarodejnicou“. Trošku čudný bol i jeho mladší brat Carlos, ktorý si myslel, že už predtým žil a často hovorieval: „Keď som bol starý…“ Alfonsa od najútlejšieho detstva fascinoval vesmír a túžil po kariére astronauta. „Uvedomil som si však, že je veľmi nepravdepodobné, aby mexické decko na začiatku 70. rokov to dotiahlo na kozmonauta.“ A tak sa rozhodol stať sa aspoň režisérom, ktorý o vesmíre nakrúca filmy. Svoju prvú kameru dostal ku dvanástim narodeninám a odvtedy natáčal všetko, čo videl. Prihlásil sa na filmovú školu, prihlášku mu však odmietli – prijímali totiž len študentov nad 24 rokov. Jeho matke sa predstava filmového umenia veľmi nepáčila, a tak na jej naliehanie študoval doobeda filozofiu a popoludnia trávil v Univerzitnom centre pre kinematografické štúdium neďaleko svojho domu. Tam stretal ľudí, ktorí sa neskôr stali jeho spolupracovníkmi i priateľmi, medzi nimi aj režiséra Luisa Estradu a kameramana Emmanunela Lubezkeho (spolupráca s Cuarónom mu neskôr priniesla troch Oscarov). V trojici spolu nakrútili film Pomsta je moja (Vengance is Mine), no keďže bol v angličtine, táto skutočnosť pedagógom vadila natoľko, že Alfonsa zo školy vyhodili. A bolo to ešte komplikovanejšie. V Univerzitnom centre totiž spoznal aj krásnu Marianu, a tá mu porodila syna Jonása. Cuarón mal len 20 rokov a odrazu musel finančne zabezpečiť rodinu. Aby dokázal zaplatiť účty, zamestnal sa v Národnom umeleckom múzeu. Na film však nezanevrel – spolu s bratom Carlosom napísal a v roku 1991 aj režíroval erotickú komédiu Len s tvojím partnerom (Solo con Tu Pareja). Snímka sleduje nenapraviteľného sukničkára, ktorého žiarlivá milenka presvedčí, že má AIDS a on sa zamiluje do ženy, ktorá ma podobné samovražedné sklony ako on. Nenáročný film sa zapáčil divákom aj kritikom a dnes ho radia k najlepším dielam renesancie mexického filmu na začiatku 90. rokov. Pre Cuárona však znamenal aj „spálenie mostov“ s domovom.
Malá princezná a Väzeň z Azkabanu
Na základe úspechu filmu ho totiž pozvali do Los Angeles, kde sa stretol so Sydneym Pollackom. Ten mu ponúkol spoluprácu a hoci z nej napokon zišlo, Cuarón už v Amerike zostal. Dva roky pendloval medzi Mexikom a Los Angeles, kde býval v starom aute a každý dolár, ktorý tým ušetril, doniesol domov. Jeho vzťah s Marianou sa však aj tak rozpadol. „Opustil som Mexiko preto, aby som zostal umelcom. Keby som tam bol zostal, vláda, ktorá kontrolovala filmový priemysel, by ma prinútila režírovať televízne programy, reklamy alebo informačné spoty.“ Vďaka zmluve s Warner Bros. nakrútil svoj prvý film v angličtine Malá princezná (A Little Princess), čarovnú rozprávku o polosirote Sáre, ktorá žije s otcom v exotickej Indii. Keď otca povolajú do vojny a ju pošlú do internátnej školy v New Yorku, nedokáže si na prísne predpisy a poriadok zvyknúť. Z frontu navyše prichádzajú správy o smrti jej otca, a tak si z nej správkyňa spraví slúžku. Únik z neľahkej situácie Sára nachádza vo svete fantázie, predovšetkým v predstave, že pre svojho ocka bude navždy malou princeznou. Nikdy neprestať snívať, to je hlavné posolstvo tohto výnimočného rodinného filmu, ktorý si vyslúžil dve nominácie na Oscara a režiséra vystrelil medzi najväčšie hviezdy.
Po rýchlom vzlete nahor však nasledoval strmý pád, keď sa rozhodol nakrútiť vlastnú modernú verziu Dickensovho románu Veľké nádeje (Great Expectations). Azda práve inovatívny prístup Mexičana k „ofukovanému“ klasickému dielu anglickej literatúry spôsobil, že film prepadol. Cuarón ho ale aj tak považuje za chybu v systéme a poučenie, aby sa nabudúce držal osobných tém: „Som tomu filmu veľmi vďačný, lebo mi ukázal, čo nechcem robiť. A čo by som ani robiť nemal.“ Tak sa aj stalo, jeho nasledujúci road-movie Mexická jazda (Y Mama Tambien) o dvoch tínedžeroch a ich výlete so zrelou ženou na tajomnú pláž, sa rýchlo zaradil medzi kultové filmy mládeže. Svoje dielo osobne prezentoval aj na filmovom festivale v Cannes, písal sa však september 2001 a on uprostred najväčšej európskej oslavy filmu s hrôzou sledoval teroristické útoky v USA. Nakrúcanie testosterónových dobrodružstiev definitívne skončilo, nastal čas na umelecké vyjadrenie postoja k otázkam okolitého sveta. Tam kdesi začal vznikať film Potomkovia ľudí (Children of Men), príbeh taký ponurý, že si od neho na chvíľu odskočil, aby nakrútil tretie pokračovanie série o čarodejníkovi Harrym Potterovi s podtitulom Väzeň z Azkabanu, pričom si ho vyžiadala samotná spisovateľka J. K. Rowling.
Dej filmu Potomkovia ľudí sa odohráva v roku 2027, keď ľudstvo čelí globálnej neplodnosti. Svet pohltila panika, nepokoje a násilie, iba vo Veľkej Británii ešte panuje relatívny poriadok. Cena, ktorú zaň obyvatelia musia platiť, je však veľmi vysoká: nastolený režim potláča ich práva a slobody. Aj tam však operujú odbojové a teroristické skupiny. S jednou z nich sa v snahe o záchranu ľudstva zapletie aj hlavný hrdina. Snáď aj pre politický podtón sa filmu nedostalo veľkej reklamnej podpory a nezarobil veľa peňazí. Kritikov si však absolútne získal a hoci z troch nominácií na Oscara nepremenil ani jednu, Cuarón nemal dôvod smútiť. Počas slávnostného večera získali zlaté sošky jeho dobrí priatelia – Guillermo del Toro s filmom Faunov labyrint a Alejandro González Iñárritu za film Babel. Trojica Mexičanov definitívne dobyla Hollywood.
Alexandra Kochová
foto Sita
Celý článok si prečítajte v zimnom dvojčísle MIAU (2019)