Hlboký zamatový hlas, úsmev, charizma, bohatá operná kariéra, ale i šťastné manželstvo, dve deti… Dámy a páni, operný sólista Gustáv Beláček.
Učiteľ otvára cestu tomu, kto vie, kam chce ísť… Kto otváral cestu vám?
V prvých rokoch štúdia na konzervatóriu som ku spevu pociťoval veľký rešpekt, možno aj preto, že som mutoval. Mal som len štrnásť rokov. Ale dostal som dobrý základ, a ten som si na VŠMU rozšíril aj vďaka profesorke Evičke Blahovej. Budovanie repertoáru, najmä piesňového, ma mimoriadne bavilo, to už som cítil radosť z práce, tvorby. Interpretačné kurzy a Mozartova akadémia či Medzinárodná Bachova akadémia boli nadstavbou, povedal by som – manuálom na vyšší level, ako napríklad prijatie a osvojenie si skúseností veľkých spevákov a pokus o nadviazanie tradícií.
„Basisti“ sú špecifickí a jedineční v porovnaní s barytónmi a tenormi…
Barytón je stredný mužský hlas, teda by ich malo byť najviac. Tenor je vskutku špecifikum a všeobecne i najlepšie ohodnotený hlas. Tmavých basov, tých „čiernych“, je takisto málo. Môj hlas síce možno zaradiť do kategórie basbarytón, no odspievam aj niektoré barytónové dramatické roly, ktoré basbarytónom niekedy zverujú, pretože svetlá farba hlasu, barytonálna až tenorová, by nevyhovovala určitej úlohe, ako napríklad postava Scarpiu vo Falstaffovi. No dosahujem v hlase aj veľké hĺbky, bežne spievam Osmina alebo Zarembu v Poľskej krvi, ktoré patria medzi najhlbšie basové postavy.
Ako vyzerá príprava na novú opernú rolu?
Spevák by si mal v prvom rade uvedomiť, či sa ponúknutá rola hodí pre jeho hlas. Ak sa nehodí a napriek tomu sa rozhodne stvárniť ju, neraz sa stane, že si hlas poškodí. Samozrejme, speváci len veľmi neradi odmietajú ponúknuté roly, no z hľadiska ich budúcnosti je veľmi dôležité poďakovať a povedať „nie“. Pokiaľ sa pre nejakú konkrétnu rolu rozhodne, nasleduje jej čítanie, hudobné štúdium z klavírnej úpravy – najprv individuálne, potom s korepetítorom – klaviristom. To všetko by sa malo diať ruka v ruke s textom, dobrým prekladom, pochopením obsahu a výslovnosťou cudzieho jazyka, a najmä, zrozumiteľnosťou textu. Lebo v slove sa odráža farba hlasu, čo sa dnes v opere nejako vytráca. S tým súvisí budovanie roly po dejstvách, vývin postavy, jej charakteristické črty, „dávkovanie“ pocitov, vnútorných napätí až po rozvrhnutie vlastných síl fyzických aj hlasových, lebo niektoré úlohy sú mimoriadne dlhé a ťažké.
Huslisti vymieňajú struny, klaviristi ladia klavír. Ako speváci dbajú o hlasivky?
Hlasivky sú náš maličký nástroj, a tento iba 15 – 20-milimetrový orgán navyše nie je z dreva, kovu ani plechu. Nemá klapky, struny, naopak, je súčasťou nášho tela. V tom sa líši od inštrumentálnych nástrojov. A nedá sa vymeniť! Dá sa síce čiastočne opraviť, ale k tomu by nemalo vôbec dôjsť. Preto si ho treba chrániť, a práve preto sa učíme správne spievať. Aby sme spievali nielen krásne, bel canto, ale i silno, aby nás bolo vo veľkých sálach a orchestroch počuť, a zároveň si „zlato v hrdle“ uchovali čo najdlhšie. A k tomu všetkému spánok. Mimochodom, nepohrdnem orechmi ani zmrzlinou, no surové vajíčka skutočne nemusím.
Čo okrem pevných nervov a talentu patrí do výbavy úspešného operného speváka? Manažérske schopnosti, osobné čaro, komunikácia s divákmi, stresové vypätie, tolerantné rodinné zázemie?
Bravó, presne to všetko. Odpovedala ste v otázke erudovane… Ste speváčka? Nespočetne krát som počul: „Však ty len spievaš, to nič nie je…“ Dovolím si pridať k vašim slovám ešte: vytrvalosť, objavovanie „nuáns“. Samotné hľadanie vlastnej osobnej interpretácie je drina i krásne pocity zároveň. K tomu sa pridáva psychická pohoda, rozvrhnutie síl a, samozrejme, pocit domova, keď viem, že ma čakajú tam, kde som rád, kde patrím, čoho som súčasťou a k čomu môžem prispieť.
Prebehnú vám z hudby po tele zimomriavky?
Som šťastný, keď ich cítim počas svojho výkonu, lebo je veľký predpoklad, že ich potom zažijú aj ľudia v publiku. Viem sa tešiť aj z každého skutočne dobrého výkonu kolegov. Cením si to a silno tlieskam.
Máte pred sebou ešte nejaké osobné výzvy?
Jedna sa mi prednedávnom splnila vydaním nového CD s piesňovými cyklami slovenských autorov Suchoňa, Zeljenku, Auera, Salvu, Kršku (vydal Pavlík Records). Niektoré boli skomponované a dedikované priamo mne. Ďalšou výzvou boli Hoffmanove poviedky v júnovej premiére na doskách SND. Pekná inscenácia, v ktorej stelesňujem a spievam štyroch zloduchov (Lindorf, Coppelius, Miracle, Dapertutto). Projekt ďalšieho CD s duchovnou hudbou už nosím v hlave. Naučil som sa veľmi nesnívať a neočakávať veľa, ale byť pripravený. O to viac potom prekvapenie poteší.
Ste sólistom Opery SND a taktiež vystupujete v operných sálach po celom svete. Ako by ste porovnali opernú kultúru u nás a v zahraničí?
Publikum vo svete býva veľmi rozdielne, čo súvisí lokálnou tradíciou, skúsenosťami. A tie (s výnimkou malého percenta publika) na Slovensku chýbajú. Skrátka, začali sme neskôr. Veď len pred 100 rokmi bolo založené naše Slovenské národné divadlo… Na scéne SND vystupujem veľmi rád, rád spievam i v Taliansku a obľúbil som si aj kráľovskú operu v Kodani, ale i Prahu či Mníchov.
Ak by vám zverili zadanie voviesť do sveta vážnej hudby úplných začiatočníkov, hudobných analfabetov, akú operu by ste im odporučili ako prvú?
La Traviatta, Nabucco, Carmen, Don Giovanni, možno aj operetu…
Počas vašej bohatej kariéry ste iste nemali núdzu o humorné javiskové príhody…
Áno, zažil som ich pomerne dosť, za všetky spomeniem aspoň jednu. Na začiatku kariéry som v Opave spieval rolu diabla Kašpara v Čarostrelcovi. Kašpar ponúka Maxovi svoju pušku, aby ňou zastrelil dravca. Náboje sú začarované, dravec musí padnúť a pred ním, samozrejme, i výstrel. Dravca stvárňovala atrapa bažanta – napchali naň nejaké krkavčie perá a trošku ho prifarbili… zblízka hrôza, ale z diaľky sa to dalo. Výstrel padol, dravec však nie… Vravím: „Zkus to ještě jednou!” Max – tenorista sa usmieva. Druhý „sicher“ výstrel padol zo zákulisia, no bažant opäť nie. Max sa už celkom hlasito zadúša smiechom, ja som úplne spotený… pritom Čarostrelec nie je komická opera. Technik, ktorý mal na javisko zhora zhodiť dravca, to síce urobil, no dravec uviazol v sieti nad reflektormi. Hreší a metlou búši do siete, aby dravec konečne spadol na pódium. Kolega Max si ide sadnúť a od smiechu si rukami zakrýva tvár. Publikum nespí, je evidentne nadšené a mám pocit, že mňa, diabla Kašpara, ľutuje. Po ďalších sekundách konečne niečo spadlo. Metla! Ďalej sa už nedalo. Stiahli oponu.
Okrem operných aktivít sa už druhý rok venujete hudobnému festivalu Pro Musica Nostra Thursoviensi. V čom spočíva jeho úloha?
Chceme ľuďom priniesť hudobné koncerty na vysokej umeleckej úrovni a umocniť ich geniom loci slovenských umeleckých pamiatok, hradov, zámkov, kaštieľov, kostolov, synagóg. Umenie vnímané nielen cez sluch, ale aj zrak a mimo cirkevných pamiatok aj s kultom pohára dobrého vína. Dobrá zvesť a pozitívne ohlasy prvého ročníka pritiahli nové a mladé publikum, čo považujem na vidieku, mimo veľkých miest, za výhru. Dramaturgicky sme priniesli sprievodné akcie, napríklad pripomenutie 100. výročia úmrtia M. R. Štefánika v kostole v Predmieri, kde sa zachovala jeho jediná socha na pôvodnom mieste (kedysi ich na Slovensku bolo vyše 120).
Zuzana Bosá
foto Gabina Weissová
Celý rozhovor si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2019)