Tara Westover sa narodila v roku 1986. To pre istotu treba zdôrazniť ako prvé, aby ste si nemysleli, že sa jej príbeh odohráva niekedy v 19. storočí. Taktiež nejde o žiadnu vymyslenú dystopiu, Tara je skutočná, dnes má tridsaťtri rokov. Deň, kedy sa narodila, si nik z rodiny nepamätá presne. Jej mama tvrdí, že to bolo niekedy koncom septembra, tak si ten deň Tara jednoducho tipla. Vždy lepšie, ako jej brat Luke. Pri ňom si mama nebola istá ani mesiacom, či syna porodila v máji, alebo v júni…
Ako môže malé sedemročné dievča vedieť, že žije odlišný život ako jej vrstovníci? Na pohľad je všetko rovnaké, býva v dome s mamou, otcom a šiestimi súrodencami (Tara je z nich najmladšia), mama v kuchyni hrmoce riadmi, pečie na raňajky ovsené placky, otec si obúva baganče, chystá sa do každodennej šichty. Je ráno, skoro ráno, keď Tara v zákrute zahliadne školský autobus. Autobus sa blíži k ich domu, áno, už by mal spomaliť, ale on práve naopak, naberie rýchlosť a prefičí okolo. Tu čosi nehrá, poviete si. A v tom to je. Tara je iná, ona ani jej súrodenci nechodia do školy. Rodičia sa tak rozhodli sami, od nikoho si nepýtali povolenie. A tak sa nad Westoverovcami vznáša permanentná hrozba, že ich odhalia úrady. Lenže je tu ešte čosi, čo úrady nevedia: zo siedmich Westoverovských decák majú rodný list len prvé tri. O štyroch ďalších, vrátane Tary, úrady nevedia. Narodili sa doma, nemajú žiaden zápis v matrike, nikdy neboli u lekára, nikdy nevkročili do školy. „Podľa otca bola štátna škola úskokom vlády, ktorý mal odviesť deti od Boha,“ spomína Tara. „’Poslať deti do školy,‘ vravieval, ‚je to isté, ako ich odovzdať rovno diablovi.’“
Kým prídu dni ohavností
V lete rodina do nemoty zavárala ovocie, najmä broskyne. Bolo treba sa pripraviť na „dni ohavností“, ako hovoril otec temným hlasom proroka. Rodičia sa hlásili k Cirkvi Ježiša Krista svätých neskorších dní, ktorým sa častejšie hovorí mormóni. Títo „jediní praví kresťania“, ako sami seba nazývali, verili v návrat Ježiša Krista pred koncom sveta, kedy sa odohrá aj posledný boj so Satanom. Preto mormóni vyznávajú sebestačnosť, robia si zásoby a hromadia potraviny. Ale otec to akosi preháňal, prípravám na koniec sveta venoval všetku svoju energiu. Jeho sedem detí spávalo na vojenských batohoch naplnených do prasknutia: konzervami, liečivými tinktúrami, nechýbalo kresadlo, prípravky na čistenie vody, bratia mali zbalené aj pušky, Tara vreckový nožík. Batoh bol pre šesťročné dievča priťažký, a tak Tara usilovne trénovala, ako si tú ozrutánsku gundžu vyteperí na chrbát a dá sa na útek do bezpečia hory Buck’s Peak v Idahu, pod ktorou Westoverovci bývali.
Kedy prídu dni ohavností? „Keď sa zatmie slnko a z mesiaca bude kvapkať niečo ako krv.“ Otec mal za domom šrotovisko, to bolo hlavnou náplňou jeho práce. Keď nešrotoval, staval po okolí haly, senníky, stodoly. Šetril peniaze na potrubie, ktoré by im privádzalo vodu z hôr a na solárne panely. „V posledných dňoch,“ mädlil si ruky, „keď budú všetci ostatní piť z mlák a žiť potme, my budeme mať vodu a elektrinu.“ A ak niekto z rodiny ochorie, mamine bylinky ho vyliečia.
Aby si deti nešťali na ruky
Nechtík, lobelka, hamamel, kalina, srdcovník… Mama vyrábala tinktúry a liečivé masti, sušila bylinky a privádzala deti na svet. To posledné v nej sprvu vyvolávalo hrôzu. Nechcela byť babicou, ale stala sa ňou, lebo to zapadalo do otcovho plánu – ako ďalší spôsob boja proti štátu a zdravotníctvu. Lekári nechcú človeka zachrániť, chcú ho zabiť. Satan je ich boh a oni s ním smilnia. Lekári sú agenti iluminátov, poučoval otec každého, kto bol ochotný počúvať. Westoverovci ale lekárov nepotrebujú, majú mamu, tá vylieči všetky choroby a keď príde čas, odrodí deti všetkých svojich detí… Agenti iluminátov boli nielen lekári, ale aj učitelia. Škola je zariadenie na vymývanie mozgov socialistami a špiónmi, hromžil otec, keď mu syn Tyler oznámil, že chce ísť študovať na vysokú školu. Bolo mu jedno, že Tyler si vybral univerzitu Brighama Younga, ktorá patrila mormónom, nebuď sprostý, ilumináti sa infiltrovali už aj do cirkvi, poúčal syna otec. Tyler bol iný ako jeho súrodenci, dvaja starší bratia sa síce osamostatnili, ale kráčali v otcových šľapajach, jazdili na kamióne, vozili štrk, tvrdo pracovali. Tyler tiež makal na šrotovisku, ale po večeroch počúval hudbu. Tara ho mala najradšej zo všetkých bratov. Keď odišiel z domu, zdedila po ňom kazety so zborovým spevom, ktoré donekonečna počúvala v jeho izbe.
Mama sa snažila zaviesť domáce vyučovanie, ale otec bol proti. Podľa neho stačilo, aby decká vedeli čítať. „Ostatné táraniny sú len vymývaním mozgov,“ hovorieval. Samozrejme, okrem Biblie a Knihy Mormónovej, ktorú zakladateľovi Josephovi Smithovi vnukol Boh. Ak sa chcel niekto učiť po práci na šrotovisku, o.k., bolo na ňom, čo si vyberie. Každý sa mohol učiť, čo chcel, mama deti nijako nekontrolovala. Otec akurát trval na tom, aby všetci ovládali morzeovku – keď nastanú dni ohavností a prestanú fungovať telefóny, oni jediní budú schopní komunikovať. Okrem svojich bratov a staršej sestry sa Tara s nikým iným nestýkala. Občas zašla za babkou bývajúcou v neďalekom Cliftone. Keď babka otcovi vytkla, prečo neučí deti umývať si ruky po záchode, on iba posmešne fľochol: „Učím ich, aby si nešťali na ruky.“ A hotovka! Babku otec vždy považoval za „frivolnú“. S tou jej hygienou, bielym kobercom a ružovým umývadlom vo vypulírovanej kúpeľni!
Anjeli strážni, kde ste?
Tara mala desať, keď začala pracovať na šrotovisku. V zbernej jame, kde končili kusy plechu, staré armatúry, radiátory, potrubia, staré autobatérie, triedila odpad. Pracovala bez ochrany, rukavice i prilbu jej otec zakázal, vraj ju to bude len brzdiť. Stála v zbernej jame, keď ju ťažký oceľový valec trafil rovno do brucha. Padla, ani sa nestačila postaviť a bác, opäť ju prikvačilo čosi, čo otec šmaril do jamy. Ako uskočila, porezala si ruku a začala jej tiecť krv. Spomenula si na bratov, ktorí pri práci s otcom utŕžili množstvo zranení, na niekoho odrezaný prst, a tak začala v panike kričať, oci, nehádž, veď som tu, dole! „Chráni nás boh,“ ubezpečil ju otec, „a jeho anjeli pracujú po našom boku. Nedovolia, aby sa ti niečo stalo.“ Tara otcovi verila, ako všetky malé deti, čo bezmedzne dôverujú svojim rodičom. Občas sa jej zdalo, že tých anjelov naozaj vidí… Nebeskí strážcovia pridelení Westoverovcom však mali permanentne práce vyše hlavy. Okrem dvoch ťažkých autonehôd (pri tej prvej mama utrpela poranenie mozgu a nikdy už nebola ako predtým) Tara prišla skoro o život, keď ju na šrotovisku takmer pochovala tona valiaceho sa železa. Otec jej prikázal urobiť nebezpečný manéver, keď mala vliezť do zberného koša, ktorý sa vo výške niekoľkých metrov otvoril a keďže Tare prepichla nohu železná tyč, nemohla z neho vyskočiť, ako to naplánoval otec. Mama jej dala užiť homeopatiká prvej pomoci a diagnostikovala dcére poranenie obličky. To hravo vylieči odvar z borievky a divozelu, povedala. Po nehode Tara dospela k rozhodnutiu, že chce chodiť do školy. Tyler doma nechal niekoľko učebníc, prírodopis s farebnými ilustráciami, matematiku, dejepis… Keď ju otec prichytil, ako si listuje v jednej z nich, dal jej „vláčiť vedrá s vodou cez celé pole až k ovocným stromom, čo by nebolo až také nezvyčajné, keby práve nebola búrka.“ Mama povedala, že ak chce, môže chodiť do školy, len sa musí spýtať otca. Tara sa zdráhala. Niežeby sa otca bála. Pripadalo jej to nehanebné. Myslela si, že by ho tým mohla uraziť, veď otec tak tvrdo pracuje a stará sa o rodinu a ona si to vôbec neváži…?!
Ťažko povedať, kde sa poflakovali anjeli, keď začal horieť Luke, Tarin sedemnásťročný brat. Pracoval s otcom na šrotovisku, zabudol na rozliaty benzín a zapálil horák. Mama bola preč, keď Luke s krikom vpadol do domu, oči mu šli stĺpikom a nohu mal spálenú tak, že bolo vidieť surové mäso. Otec rozhodol, že treba počkať na mamu, tá si už s Lukom poradí. V nemocnici by chlapec určite dostal morfín, aby tak netrpel, ale lieky sú ohavnosť, to už Tara vedela, a tak jej nezostávalo iné, iba počúvať bratov strašlivý rev, keď mu mama celý večer obrezávala z nohy mŕtve mäso…
Prichádza koniec sveta
Šrotovisko bolo desivé miesto a Tara z neho chcela za každú cenu uniknúť. Mala jedenásť, keď začala strážiť malé deti a ešte pomáhala v obchode. Tam sa zoznámila s dievčaťom Mary, ktoré ju nahovorilo, že by mohli chodiť na hodiny tanca. Otec však zúril, v trikote a legínach vyzerajú tie fifleny ako malé pobehlice, sypal zo seba, hodiny tanca sú „Satanovou ľsťou“, kde bujnie hriech, necudnosť a promiskuita. Jediné, čo jej dovolil, bolo spievať v kostole. Jej nádherný hlas je pre rodinu Božie požehnanie, hovorieval s úsmevom a naozaj, keď spievala, otec bol úplne namäkko. V slabej chvíli dokonca súhlasil, aby účinkovala v muzikáli miestneho divadla o malej sirote Annie, aj keď nezabudol podotknúť, že divadlo je „pelech cudzoložníkov a smilníkov“. Ale možno je to všetko aj tak jedno, blížil sa totiž rok 2000 a s ním koniec sveta. Otec zintenzívnil prípravy na prežitie, okrem iného zakopal do zeme aj štyritisíc litrovú nádrž s benzínom a spokojne si mädlil ruky. Kým iní budú mať prázdne nádrže, oni jediní sa budú voziť. Po bohoslužbách v kostole vždy odchytil pár známych a snažil sa ich varovať. Ale aj keď takmer všetci, čo žili v Cliftone, vyznávali mormónsku vieru, na otca a jeho apokalyptické kázania zvysoka kašľali, pomrkávajúc na seba, keď Gene Westover rečnil o tom, ako sa prvého januára zrútia počítače, preruší elektrina, vypukne hladomor a ľudia začnú rabovať, čo im pod ruky príde… Večer 31. decembra 1999 Tara prežila v desivom očakávaní: „Začalo sa mi cnieť za životom, aký som mala doteraz a o ktorý čochvíľa prídem, svet sa skončí a začne požierať sám seba.“ Odbila polnoc a nič sa nestalo. Otec bol zdrvený.
Fľandra a prostitútka
Prvú autonehodu spôsobil jeden z bratov, keď unavený celonočnou jazdou zaspal za volantom. Rodina sa vracala z Arizony, kam mama niekedy na zimu odtrepala otca, neschopná už sledovať, ako s meravým pohľadom upretým kamsi do neznáma leží celé dni v posteli. Tvrdila, že otec je ako slnečnica, k životu potrebuje teplo a slnko. Toho večera sa však otec z ničoho nič vychytil a prinútil ostatných, aby sa vydali domov naprieč nocou. Presne tou istou cestou sa vracali o niekoľko rokov neskôr, akurát že v Idahu zúrila snehová búrka, človek by ani psa von nevyhnal. Auto letelo po zľadovatenej ceste ako blesk, až sa mama osmelila a požiadala otca, nech uberie plyn. „Nejdeme rýchlejšie ako letia naši anjeli,“ smial sa otec.
Po druhej havárii Tara preležala mesiac v posteli, nemohla vôbec pohnúť krkom. Mama si zavolala na pomoc Rosie, odborníčku na energie, a tá malú pacientku inštruovala, že si má predstavovať samú seba, celú a zdravú, uprostred bielej bubliny. A má tak robiť viackrát do dňa, až kým sa neuzdraví… Na Taru však číhali aj iné nástrahy ako autonehody a úrazy na šrotovisku. Keď sa domov vrátil starší brat Shawn, všetko sa podstatne zhoršilo. Aubrey, Tarina staršia sestra, už nebývala s rodičmi, a tak sa Shawn zameral na svoju „salú mégru“, ako jej hovoril namiesto malá ségra. Raz mu odmietla doniesť pohár vody, čo máš zlomenú nohu, odvrkla bratovi na margo jeho permanentných buzerácií. Sekundu na to ju už vliekol za vlasy do kúpeľne, vrazil jej hlavu do záchodovej misy a vykrúcal zápästie tak, že stačil ešte pohyb a zlomil by ho…
Tara mala pätnásť, začalo sa jej meniť telo a Shawn besnel. Keď ju prichytil, ako si nesmelo nanáša lesk na pery, vynadal jej do fľandier. Potom ju obvinil, že sa krúti ako prostitútka okolo jedného chlapca, volal sa Charles, a mlátil ju, dokiaľ ho mama neuprosila, aby prestal, lebo ju zabije. V istej chvíli, keď sa jej podarilo postaviť na nohy, hodila jej mama kľúče od auta, aby utiekla. „Keď som sa večer vrátila domov, Shawn bol preč. Mama v kuchyni miešala oleje. O tom, čo sa stalo ráno, nepovedala ani slova, a ja som vedela, že to nemám spomínať.“ Tak sa u Westoverovcov zvykli riešiť rodinné problémy… So Shawnom sa to ešte zhoršilo, keď spadol na stavenisku na hlavu. Jeho parťáci zavolali záchranku a lekári v nemocnici informovali rodičov, aby sa pripravili na najhoršie. Tare sa podlomili kolená, život bez Shawna si nevedela predstaviť, ale okrem hrôzy, že by mohli o brata prísť, ju zaplavil ešte jeden pocit – nekonečná úľava. A strašné výčitky, že „ak zomrie, možno budem rada“. Shawn prežil, ale doktori rodičov vystríhali, že ťažké poškodenie mozgu môže mať na svedomí zmenu osobnosti pacienta. A tak aj bolo. Krutosť, ktorú mal v sebe aj predtým, sa ešte vystupňovala.
Toto nie je to Božia vôľa
„Vedela som, ako sa vyvinie môj život. Keď budem mať osemnásť alebo devätnásť, vydám sa. Otec mi na farme vyhradí jeden kút a s manželom si na ňom postavíme dom. U mamy sa priučím bylinkárstvu a pôrodníctvu… keď prídu deti, mama mi ich odrodí a voľakedy neskôr sa aj ja asi stanem babicou.“ Tyler však sestre vysvetlil, že na mormónskej BYU (Bringham Young University) berú aj študentov, čo absolvovali domáce vzdelávanie. A že by to mala skúsiť, na prijatie stačí iba urobiť ACT test. Najviac jej dala zabrať matematika, šprtala ju každú voľnú chvíľku, zatiaľ čo otec gánil, že by sa mala skôr učiť s mamou poznávať Božiu lekáreň. Tara vraj „namiesto poznávania Boha smilní s ľudským poznaním“ a Pán ju za to potrestá, s tým nech počíta. Zachvátila ju hrôza, čo ak ju naozaj zasiahne Boží hnev? Taký, čo rúca celé mestá a vyvoláva prírodné pohromy!? Od strachu sa rozhodla na školu vykašľať. Ale na počudovanie ju podporila mama. „Nezostávaj,“ preriekla hlasom ako v tranze. „Nedovoľ, aby ťa niečo zastavilo.“ A potom sa stalo niečo, čo rozhodlo. Shawn mal haváriu, v zákrute mu vbehla do cesty krava. Tara bola pri ňom prvá, zízala na dieru v jeho hlave, takú hlbokú, až bolo vidieť špongiovitý mozog. Volala otcovi, čo má robiť a on jej prikázal, aby ho doniesla domov. Mama sa oň už postará. Vtedy sa v nej čosi zlomilo. To drobné vydesené šestnásťročné dievča prebralo zodpovednosť a namiesto domov ho odviezlo do nemocnice. Otec neskôr jej konanie nijako nekomentoval. Nevyriekol ani slovo, nešľahal hromy blesky, nezaklínal sa špiónmi a iluminátmi v bielych plášťoch. Tara to spozorovala vo výraze jeho očí, v tom, ako na ňu pozeral: „Som zradca, vlk v ovčom rúchu. Som iná a tá inakosť nie je dobrá. Chce sa mi revať, vyplakať sa otcovi na kolenách a sľubovať, že už to nespravím. Ale aj keď som vlk, neznížim sa ku klamstvu… Obaja vieme, že ak raz znova nájdem Shawna na ceste, celého od krvi, spravím presne to, čo teraz. Neľutujem to, len sa hanbím.“
Holokaust? To slovo nepoznám!
Dvadsaťosem bodov, požadovaných bolo dvadsaťsedem… Tara civela na výsledky svojho ACT testu, Prešla, síce na druhý raz, ale aj tak tomu nechcela veriť. Tyler jej vyplnil prihlášku na BYU. Netrvalo dlho a prišla odpoveď: Prijali ju! Ale ona vedela, že by z domu odišla aj tak, už ju nemohol nikto a nič zastaviť. Na kampuse zažila krutý stret s realitou. Jej spolubývajúca Shanon nosila tričko s holými plecami, šokovaná Tara sa bála k nej čo len priblížiť, „akoby necudnosť bola chytľavá“. Ona sama sa obliekala do veľkých mužských košieľ a keď si raz na stavbe v omračujúcich horúčavách vyhrnula rukávy až tak, že jej bolo vidieť kúsok pleca, otec na ňu navrieskal, že jeho dcéra nie je fľandra a aby sa okamžite zahalila. Necudnosť spolubývajúcich Taru vytáčala, ich vytáčalo jej bordelárstvo. V skutočnosti nemala žiadne hygienické návyky, ruky si neumyla, čo bol deň dlhý, sprchovala sa raz či dvakrát do týždňa, v spoločnej kuchynke nechávala zvyšky nedojeného jedla, hnijúcu zeleninu i ovocie.
V škole sa zapísala na základy tvorivého písania, hudbu, náboženstvo a americké dejiny. Prekvapilo ju, keď sa dozvedela, že Európa je svetadiel, a nie jedna krajina, ako si dovtedy myslela. Na prednáške z dejín narazila na slovo holokaust. Nikdy ho nepočula, a tak sa odhodlala naň spýtať prednášajúceho. Toto slovo nepoznám, neviem, čo znamená, povedala a v učebni razom zavládlo hrobové ticho. Aj prednášajúci na chvíľu onemel, potom povedal iba „ďakujem“ a pokračoval vo výklade. Spolužiačka jej po hodine vytkla, že je trápna, keď si z takých vecí robí posmech. Nechápala, a tak v študovni naklepala do počítača slovo holokaust. Nasledoval šok, ale ako Tara spomína, nevie, či šlo o šok z toho, čo si o holokauste prečítala na internete, alebo z toho, aká je nevedomá. Pre istotu sa už do konca semestra neprihlásila… Viacerými testami neprešla, napríklad aj preto, že v učebnici dejín umenia si len prezerala obrázky, nenapadlo jej, že má čítať aj texty, ktoré ich sprevádzali. Keď zistila, že učebnice sú na čítanie, jej prospech sa začal rapídne zlepšovať. Potrebovala dobrý priemer, aby dostala štipendium, inak môže na školu zabudnúť.
Simonetta Zalová
foto Profimedia
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2019)