Teodor Kuhn je presvedčený, že mu chýba pracovitosť, napriek tomu stíha byť aktívny na mnohých frontoch. Od klimatického aktivizmu cez mentoring mladých až po stavanie skejtparkov – zväčša v rámci dobrovoľníctva. Talentovaný filmový režisér na seba upozornil už študentskými filmami, ktoré precestovali svet, jeho celovečerný debut Ostrým nožom zasa divákom pripomenul dosiaľ nedoriešenú vraždu študenta Daniela Tupého. Tým však oprašovanie dôležitých tém neuzavrel, práve naopak. Tvrdí, že dejiny sú zaujímavé najmä vtedy, keď sa z nich ľudia poučia, a preto neustále hľadá spôsoby, ako ich pútavo spracovať. Úprimne totiž verí, že (aj) takto sa dá krajina formovať k lepšiemu.
Sledovali ste ako dieťa veľa filmov? Mali ste v rodine niekoho, kto vás k nim priviedol?
Môj otec bol muzikant, bohém, asi aj vďaka nemu ma to pritiahlo k filmu. Zvykol ma brať do kina. V desiatich rokoch som videl horor Šiesty zmysel, v jedenástich Blair Witch – žáner si veľmi nevyberal (smiech). Niečo sa na mňa nalepilo.
Kedy a prečo ste sa rozhodli stať režisérom?
Celú strednú školu som sa preflákal. Som chalan zo sídliska, žiaden intelektuál. Až kým sa mi v 21 rokoch nestal úraz, trávil som čas veľmi neproduktívne – bol som len na ulici a skejtoval. Neskôr som hľadal, ako v tomto štýle života pokračovať. Na filmovú školu boli ľahké prijímačky, najmä na réžiu, kde nebolo treba písať žiadne dlhé rozbory, stačilo urobiť film. V tom čase som točil skejtové videá, myslel som si, že to je to isté. Zobrali ma len náhodou, možno tam videli skryté zrnko talentu. O svete som však vtedy tušil málo, dodnes dobieham vzdelanie. So ženou sme si kúpili pracovné zošity pre stredné školy – matematiku, dejepis aj povinné čítanie a po večeroch študujeme.
V školských časoch vás zaujímali najmä témy ulice. Ako spätne hodnotíte tieto filmy?
Keďže som sa pohyboval na ulici, filmy boli o huličoch, raperoch, vagabundoch, drogových kindergangoch a výklenkoch. Neskôr som robil intímnejšie a introspektívne filmy, kde som ťažil z toho, čo sa mi stalo v živote. Uspeli aj na festivaloch, najviac oceňovaný bol Prepáčte mi, ktorý precestoval 30 – 40 festivalov po celom svete. Nedávno som si ich po desiatich rokoch opäť pozrel a zdalo sa mi, že môj bakalársky film Tri týždne slobody je najúprimnejší. Je o skejterovi, ktorý má chorý členok a zároveň chorú mamu v nemocnici, ku ktorej sa nevie priblížiť, lebo má strach zo smrti. Moja mama bola vtedy chorá, film vychádza z reality. Je o čase, ktoré s ňou nakoniec strávi, o procese zmierenia sa so situáciou. Cítiť v ňom očividnú neskúsenosť aj po formálnej stránke, ale po tých rokoch som mal pocit, že ide o skutočné umenie. Dúfam, že nie posledné, aké som vytvoril.
Pre celovečerný debut ste si zvolili tému vraždy študenta Daniela Tupého, ktorej údajní páchatelia sa dostali na slobodu. Vyjadrili ste sa, že spracovanie tejto témy ste považovali za svoju povinnosť…
Keď sme s chalanmi skejtovali v Sade Janka Kráľa, často sme sa dostali do potýčky s náckami, ktorí nás naháňali a bili. Keď zabili Daniela Tupého, vedeli sme si dobre predstaviť, čo sa tam stalo. Robíte si niečo svoje, skejtujete alebo sedíte na nábreží s cigaretou. Zrazu kamoš zakričí „pozor, idú“ a vy len rýchlo zdrháte, ani sa neobzeráte. Keď máte šťastie, tak sa schováte v Auparku a SBS-kár vás nevyhodí. Stalo sa nám aj to, že nám, mladým 14- či 15-ročným chalanom strážnici povedali, aby sme sa s vyzbrojenými náckami išli biť von. Bolo to osobné, lebo na mieste Daniela Tupého mohol byť hocikto z nás, vtedy 17-ročných deciek. Vražda sa stala 150 metrov odtiaľ, kde som skejtoval celý život. Dlho to vo mne kryštalizovalo a keď prišiel čas urobiť celovečerný film a ja som sa sám seba pýtal, čo najdôležitejšie o svete viem a nikto o tom nehovorí, bolo to práve toto.
Zmenili ste sa týmto filmom?
Film Ostrým nožom mi ukázal, ako funguje filmárčina. Taký film zaberie šesť rokov. Dva roky píšete, rok zháňate peniaze, rok nakrúcate a rok strávite v postprodukcii. Po piatich rokoch ešte potrebujete s filmom pobehať kiná a festivaly. Predtým som jednoducho nakrúcal, čo sa mi páčilo, čo som videl okolo seba. Po tejto skúsenosti som si uvedomil, že jeden film je desatina života, a tak som sa rozhodol vyberať si vážnejšie témy. Bavilo by ma robiť aj iné filmy, komerčnejšie, ale tie by boli len výzvou pre moje remeslo. Hľadám príbehy, ktoré treba rozprávať.
Nakrúcaniu predchádzal rok pátrania a rozhovorov…
Počas výskumu sme najprv šli za rodičmi Daniela Tupého, potom za novinármi, vtedy tu bol ešte aj Tom Nicholson, pre mňa veľký človek, boli sme s expertmi na DNA, policajtmi… Jeden vyšetrovateľ nám povedal, že ak chceme vedieť, čo sa stalo v prípade Tupého, máme si otvoriť noviny a vyškrtnúť všetky „možno“ a „údajne“. Stretli sme sa však aj s kamarátmi Daniela Tupého, s ľuďmi zo súdu a na konci kastingu za nami chodili aj ľudia od Piťovcov, ktorí nám dali inú optiku pohľadu na všetko, čo sa stalo. Nebolo to jednoduché.
To takmer pripomína prácu investigatívnych novinárov. Vedeli by ste si po tom všetkom seba samého predstaviť v takejto profesii?
Povolanie investigatívnych novinárov považujem na Slovensku za jedno z najdôležitejších. Na premiére som sa zoznámil s novinárkou Monikou Tódovou a dodnes, keď ju stretnem, neviem povedať jednu zmysluplnú vetu, tak veľmi si ju vážim. Keď vidím to množstvo práce a zodpovednosť, ktorú novinári majú, to by som nezvládal.
Z filmu Ostrým nožom kričia témy bezmocnosti a bezprávia. Ocitli ste sa niekedy v bizarnej situácii, kedy ste sa nevedeli dovolať spravodlivosti?
Ani nie, mám jeden z najlepších životov, aký si môžem priať. Mám kde bývať, mám čo jesť, nikdy sa mi nič vážnejšie nestalo. Vo filme je jedna scéna, kde úradník pošle človeka preč so slovami: „A vy si myslíte, že mňa to tu baví?“ To sa mi stalo, skutočný pocit bezmocnosti som ale nezažil. Zdá sa mi, že si tu všetci žijeme v bavlnke a sme druhým niečo dlžní. Toto je moje splatenie dlhu ľuďom, ktorí nemali toľko šťastia. Ja, ako občan Slovenska, som spoluzodpovedný za stav, ktorý sme dopustili, tak som im formou filmu potreboval povedať prepáčte.
Keď to odľahčíme – je niekedy lepšie mať pokoj ako pravdu? Sú vám blízke aj takéto situácie?
Som vždy zhrozený z neslušnosti alebo vulgarity. Až tak, že veľakrát si nechám pošliapať po hlave, aby som sa nemusel hádať s niekým, kto je vyslovene nepolepšiteľný. Moja žena v každej situácii bojuje za spravodlivosť, je v tom famózna. Keď sa mne deje drobná krivda, tak to prehltnem, maličkosti nechám plávať. Keby šlo o niečo veľké, verím, že by som si dupol. Ako keď som pred časom dostal telefonát z neznámeho čísla. V rámci dobrovoľníckej aktivity staviam skejtparky. Získal som grant, ale len polovicu z toho, čo som žiadal. Tento pán mi ponúkol, že vybaví zvýšenie dotácie, ale polovicu peňazí chce naspäť. Povedal som, že v žiadnom prípade a nahnevane zložil telefón. Potom som si uvedomil, že som sa možno mohol zachovať triezvejšie, zapamätať si meno alebo to oznámiť, ale namiesto toho som konal rozhorčene, nie racionálne.
Keď už spomínate skejtparky, ste aktívny aj v „Asociácii skateboardingu SR“.
Sme skupina aktivistov, ktorých mrzelo, že v Bratislave nie je ani jeden skejtpark. Založili sme občianske združenie, v ktorom fungujeme na podobnom princípe ako Matúš Čupka s jeho Zelenou hliadkou. Kým on chodí s dobrovoľníkmi zbierať odpadky, my svojpomocne staviame skejtparky a následne v nich organizujeme akcie, závody alebo bezplatné školy skejtbordingu. Jeden stojí aj v Petržalke, chodia tam aj deti z neďalekého detského domova. Je to veľmi pouličné, ale slušné. Skejtbording stojí na hodnotách ako tolerancia, sloboda, kreativita, a tie deťom vštepujeme. Nemáme z toho ani korunu, je to naša vášeň. Myslíme si, že svet bude lepší, ak bude viac skejťákov.
Vzdelávaniu sa venujete aj v rámci projektu Vĺčatá.sk, kde informujete o zmysluplných videohrách pre detských hráčov. Čo vás k tomu viedlo?
Život som premárnil spolovice kvôli skejtu a spolovice kvôli videohrám. Existuje však veľa štúdií, ktoré sledujú pozitívny vplyv počítačových hier na kognitívne schopnosti, motoriku či pamäť, samozrejme, v zdravej miere. Pre starších ľudí, ktorí nemajú veľa nových podnetov, to môže predstavovať zaujímavú stimuláciu. A u detí zasa vzbudiť záujem o niečo dôležité, napríklad históriu. Vĺčatá.sk pracujú s gamifikáciou vzdelávania, snažia sa upozorniť na počítačové hry, ktoré majú potenciál deti niečo naučiť. Videohry sú dnes obrovský trend, existujú profesionálni hráči, ktorí sa hraním živia, dokonca aj deti, ktoré takto zarábajú šialené peniaze. Chceli sme byť ten hlas, ktorý povie: keď sa už hráte videohry, tak to robte dobre. Chceli sme rodičom poradiť, aby ich deťom nezakazovali, lebo to nepomôže, ale aby im namiesto toho poradili dobrú alternatívu. Myslím, že gamifikácia je budúcnosť vzdelávania. Raz určite prídeme k tomu, že vzdelávanie bude zábava.
Takže budúcnosť vzdelávania vidíte v počítačových hrách?
Možno sa nebudú volať počítačové hry, možno to bude gamifikovaná vzdelávacia aplikácia. Skvelým príkladom je Duolingo na učenie cudzích jazykov. Zbierate body, nálepky, sledujete pokrok, dostávate pripomienky, aby ste zvýšili svoje skóre a popri tom sa učíte jazyk.
Digitálna džungľa je však plná nástrah, napríklad aj v podobe sociálnych sietí. Ako pred nimi ochrániť deti?
Pred časom som prednášal o nebezpečenstve sociálnych sietí, o dizajne, ktorý nie je viditeľný a riadi celú endorfínovú slučku (loop), prečo na niečo kliknete, prečo sa tomu nedá vyhnúť. Recept nemám, obavy áno. Mám súrodencov vo veku od 6 do 15 rokov. Vyrastajú vo svete, v ktorom nie je možné nebyť na sociálnych sieťach, čo však vplýva aj na vývoj mozgu. Ja som asi do veku 21 rokov vyrastal bez závislosti na sociálnych sieťach a som schopný základného sústredenia, ale bojím sa, aké nezvratné zmeny spôsobia im. Šéfovia Microsoftu ich svojim deťom zakazujú úplne, poznám rodičov, ktorí ich limitujú na pár minút denne. A to je možno cesta. Ani ja v tom nie som nevinne. Niekedy si hovorím, že najlepšie by bolo nemať doma elektrinu. Som z tých, ktorý zaspávajú a budia sa s telefónom v ruke. Nie vždy na Facebooku, ale s mobilom áno – pred spaním si rád čítam Wikipédiu.
Ako historickú čítanku na dobrú noc?
Aj. Vždy ma nadchne niečo iné. Včera to bola Svätá ríša rímska nemeckého národa. Žene o tom rozprávam, hoci je to to posledné, čo chce večer počúvať, tak to potom porozprávam hoci aj stoličke v spálni. Takéto nadšenie často vychádza aj z toho, že sa mi nechce robiť niečo reálne, tak robím aspoň toto.
Slovenský film aktuálne prekvitá rôznymi spoločenskými témami. Mnohé filmy riešia krivdy minulosti, často pripomínajú svedomie národa. Ako dlho tento trend vydrží?
Keďže nás je na Slovensku tak málo, päť miliónov, nie je v našich silách robiť kinematografiu, ktorá pokrýva všetky sféry. Mala by slúžiť na zábavu aj na reflexiu. A teraz viac smeruje k reflexii. Je dobré, že vznikajú filmy ako Amnestie, Únos alebo Nech je svetlo, lebo film má byť kronikou toho, čo sa v spoločnosti deje. Keď je dobre urobený, dáva spoločnosti možnosť nahliadnuť na samu seba. Po premiére Ostrým nožom som si však uvedomil, že je veľmi dôležité, aby film ponúkol aj oddych. Vôbec nie je hanba, keď pri filme na jeden a pol hodiny vypnete hlavu. Škoda, že slovenské filmy takéto nie sú. Komerčné filmy majú často slabú kvalitu, a to je zlé, lebo komerčný film môže mať niekedy oveľa väčší prínos pre spoločnosť.
Ako to myslíte?
Mám rozpísanú komédiu, kde hlavnou postavou bude sociálna pracovníčka a bývalý väzeň s mafiánmi, ktorí sú donútení prvýkrát niekoho legálne zamestnať. Takto si uvedomia, koľko papierovania a príkazov na to na Slovensku treba. Zistia, v akej krajine žijú a z mafiánov sa stanú filantropi. To je len príklad, no takýto film môže mať väčší dopad na ľudí ako šialené elaboráty a vážne filmy. Keď napríklad urobíte art film, ktorý rozpráva nevšednejšie a hlbšie o vážnych veciach, je to určite prínos. No takýto film je odkázaný na distribúciu na festivaloch, kde ho uvidí pár tisíc vzdelaných ľudí, ktorí sú už predisponovaní jeho odkaz prijať. Hoci umelecký zážitok môže byť silný, nakoniec hovoríte hlbokú pravdu niekomu, kto o nej už vie. Ak chce človek niečo zmeniť, je niekedy prospešnejšie urobiť jednoduchší film, ktorý komunikuje so širším publikom. Aby si človek neprečítal anotáciu a nepovedal, že to je morda. Aby sme tú mordu vedeli lepšie komunikovať…
Existuje ešte niečo, čo by ste na filmovom priemysle dneška chceli zmeniť?
Tvorcovia by si nemali myslieť, že sú najmúdrejší. My sme to pri nakrúcaní Ostrým nožom brali pokorne. Povedali sme si, že chceme urobiť čo najlepší film a keď bol napísaný, šli sme za najmúdrejším človekom, ktorého poznáme a požiadali ho o názor. Bol to Štěpán Hulík, jeden z najprestížnejších filmových profesionálov, napísal scenár k seriálom Hoříci keř a Pustina. On nám povedal, že je to „celý špatný“. Tak sme to prepísali. Toto sa robí málo. My sme si uvedomili, že to nevieme. Študovali sme na školách, ktoré nie sú dokonalé, máme prerušenú tradíciu Koliby, nie je to ako pri českej kinematografii, kde od 30 – 40 rokov točia oscarové filmy. Začíname odznova a nie je hanba spýtať sa niekoho, kto to vie lepšie.
Boli ste neskúsení chalani, režiséri s históriou to tak asi neberú…
Pravdaže, to je problém celého ľudstva. Všetci si myslia, že sú najmúdrejší. Ak sa mi niečo v živote podarí, tak je to vďaka tomu, že si uvedomím, že nie som dokonalý. Mojím cieľom pri filmoch je, aby všetci boli šikovnejší ako ja. Musím byť najlepší v réžii, ale pri ďalších veciach si dám poradiť. Ak je človek osvietený diktátor, je najlepšie, keď si robí všetko sám, ale tým ja nie som. Venujem sa aj reklame a keby som ju robil podľa seba, tak má o desať chýb viac. Radšej si vypočujem kameramana, producenta a zapracujem na tom.
Prečo sa filmový režisér púšťa do reklamnej práce?
Je to skvelý tréning remesla. Keď výroba filmu trvá šesť rokov, reálne sa k nakrúcaniu dostanete málo. Reklamy sú skvelé, lebo ste na pľaci. Našťastie, chodia za mnou ľudia najmä s tým, že chcú prerozprávať príbeh, čiže tie jednoduchšie reklamy na pracie prášky sa mi vyhnú. Robím volebné spoty aj komerčné reklamy, ktoré sa ale vždy pokúšajú priniesť myšlienku.
Neláka vás dokumentárna tvorba?
Skúšal som to, ale nie som v tom veľmi dobrý. Pred pár rokmi spadol strom, ktorý zabil chlapca na školskom pozemku a rodičia to priniesli na súd. Samospráva chcela následne vyrúbať všetky čo len trochu choré stromy. Táto reakcia je logická, ale kontraproduktívna. Chceli sme o tom s priateľmi nakrútiť dokument, máme niekoľko hodín materiálu, ale rodičia sa s nami odmietli baviť. Neskôr som sa pustil do projektu Zelená Zeleni, kde prostredníctvom dvojminútových YouTube videí riešime napríklad hluk, smog, výrub stromov, zvyšujeme povedomie o dôležitosti mestskej zelene. Takže dokumenty nie, máme tu ľudí, ktorí to robia lepšie.
Zuzana Zimmermannová
foto Gabina Weissová
Celý rozhovor si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2019)