Helena Hadvigová je žena mnohých talentov. Vyštudovala indológiu, dokonale ovláda sanskrt, dohovorí sa po hindsky aj indonézsky, privoňala k tamilčine, urdčine či tibetčine. S ďalšími autormi spolupracovala na knihe Farebná India, venuje sa prekladom textov z orientálnych jazykov do slovenčiny, spolupracuje s časopisom o joge, sama je jogovou inštruktorkou. Ak by ste sa jej opýtali na obľúbené zviera, odpovedala by netradične: miluje netopiere, ku ktorým sa nebojí zostúpiť do tmavých chodieb jaskýň.
Z akého dôvodu sa človek rozhodne študovať indológiu?
U mňa to bolo rozhodnutie z popudu. Stredná hotelová škola mi vôbec nedávala odpoveď na otázku, čo so mnou bude ďalej a ktorým smerom sa vlastne mám vydať. Zvažovala som štúdium angličtiny, tlmočníctvo alebo štúdium nejakých iných jazykov. Vtedy sa ku mne dostala informácia, že v Prahe na Karlovej Univerzite otvárajú štúdium sanskrtu. Vedela som, že ide o starobylý indický jazyk, ale nič viac, no chcela som to vyskúšať. Nerátala som ani s tým, že ma zoberú, môj plán bol iba spraviť si výlet do Prahy, pozrieť si Karlovu Univerzitu a popritom si odskočiť na prijímačky…
Na čo sa vás počas prijímacej skúšky pýtali?
India ma dovtedy zaujímala len do tej miery, ako zaujíma každého bežného človeka, tušila som, že je to krásna a pre našinca tajomná krajina, avšak nič viac som o nej nevedela. Na skúškach sa ma pýtali, čo ma na Indii zaujíma, čím ma toto štúdium láka a príliš ma netrápili. Až neskôr som pochopila, že berú všetkých záujemcov, lenže štúdium je také náročné, že sitom prejdú len tí najlepší. A tak aj bolo – po mesiaci bol náš odbor „ľahší“ o celú polovicu študentov a moja mama zalamovala rukami, čo len tá jej Helenka bude robiť v živote so sanskrtom…
Čo všetko vlastne spadá pod názov indológia?
Zo začiatku to bol pre mňa neskutočný šok, hneď prvý deň sme začali prednáškami o ôsmej ráno a domov nás pustili o ôsmej večer. Na privát som sa vrátila úplne zlomená a celý večer som rumázgala, že to bude neskutočne ťažké. Na samotnú abecedu sanskrtu sme mali jediný deň, hneď ten ďalší nás čakala náročná písomka. Indológia ako taká je vlastne náuka o Indii, zahŕňa učenie o jazyku, náboženstvách, dejinách krajiny, atď. Úprimne však musím povedať, že som očakávala viac predmetov, predstavovala som si, aké to musí byť premakané, keď sa tento odbor vyučuje na Karlovej Univerzite. Chýbali mi tam však vedomosti o kultúre, umení, divadle, filme… Jednoducho, viac čohosi moderného a súčasného.
A tak ste si pridali ešte ďalší jazyk, aby ste sa nenudili?
V zásade áno, asi aj preto som sa vrhla i na hindčinu a študovala vlastne šesť rokov namiesto piatich. A dôvod? Hindčina je živý jazyk a v Indii sa s ním, na rozdiel od sanskrtu, stále dohovoríte. Sanskrt je ako latinčina, používajú ho možno kňazi niekde v chráme alebo bráhmani, teda najvyššia kasta, hoci kastovníctvo v Indii oficiálne neexistuje. My však vieme, že áno. Hindčinu ako moderný jazyk som si pridala aj preto, aby som sa v Indii dohovorila, keď sa tam konečne vyberiem…
Indiu ste navštívili ešte počas školy. Vyskúšali ste si oba jazyky, sanskrt aj hindčinu?
Keď som Indovi povedala, že ovládam sanskrt, ťukal si na čelo a nechápal, prečo ním hovorím ja, biela žena, keď sa týmto jazykom nedorozumievajú ani samotní Indovia. Hindčinou sa perfektne dohovoríte na severe a v strede krajiny, na juhu je rozšírenejšia tamilčina. Tú som sa učila asi mesiac a len preto, že ma ako jazyk zaujímala, ale dohovoriť by som sa ňou nedokázala.
Ako možno prakticky zužitkovať poznanie „mŕtveho“ jazyka, akým je sanskrt?
Akože ako? Sú v ňom predsa písané pôvodné náboženské texty, najstaršie literárne pamiatky sveta… Chytiť také čosi do rúk a zalistovať si v nich musí byť nesmierne vzrušujúce. Dnes sa dá dostať k najstarším zbierkam – védam, ktoré obsahujú oslavné hymny na božstvá védskeho panteónu, obetnícke formulky i magické zaklínadlá a zariekania, napríklad také, aby kráľ vyhral bitku, aby sa panovníckemu páru narodil syn a podobne. Védy sú štyri, jedna z nich je rgvéda, tá napríklad obsahuje oslavné hymny na jednotlivých bohov. Mimochodom, angličtina toto slovo prepisuje ako „rigvéda“, a to z toho dôvodu, že výslovnosť troch spoluhlások po sebe je pre anglicky hovoriaceho človeka náročné. Je to to isté, ako keď sa sanskrt „skomolí“ na sanskrit. Nevravím, že je to tragédia, ale ak máme rozprávať správne a spisovne, potom aj boh je Kršna a nie Krišna, správne je Buddha, a nie Budha… Keď chce niekto prepisovať orientálny jazyk, mal by ho ovládať a nie lámať. Pamätám si, ako sme počas môjho pôsobenia na Slovenskej akadémii vied bojovali za presadenie slova „jóga“ s dĺžňom. Lebo tak je to správne. Myslím, že sa to napokon podarilo až nedávno, hoci registrujem, že sa dodnes v textoch objavuje nesprávne „joga“.
A čo bežný život a sanskrt?
Dnes, v čase veľkého jogového šialenstva, sa bežný človek dostane k sanskrtu asi najskôr prostredníctvom jogových mantier. Tie sa odriekajú v sanskrte. Najznámejšia je Gájatrí mantra, o ktorej sa vraví, že je matkou všetkých mantier. Je stará niekoľko tisíc rokov a mala by nás ochraňovať, očisťovať od negatívnej energie, dodať zdravie a vitalitu. Jej preklad je však len interpretáciou, je to niečo, čo ktosi preložil a obsah mantry iba interpretoval. Ja si ju však môžem prečítať presne takú, ako bola napísaná. Aby ste vedeli, o čom hovorím, pokúsim sa to vysvetliť: sanskrt je vskutku ťažký jazyk, v ktorom všetky texty, aby sme ich pochopili, sú doplnené o komentáre a existujú dokonca i komentáre ku komentárom. Autori textov, bráhmani, písali zhustene, takzvaným sútrovým štýlom. Sútra znamená niť, teda šlo o to, aby stvorili čo najhutnejší text. Preto si sanskrt vyžaduje komentáre, komentáre ku komentárom, a z tých textov sa snáď „vysomári“ iba ten, čo veľmi dobre ovláda sanskrt.
Ako sa teda cítite v jogovej komunite ako lektorka jogy, keď započujete nesprávnu výslovnosť sanskrtu?
Spoločným aktivitám typu „jogové mantrovanie“ sa oblúkom vyhýbam. Keďže tento jazyk ovládam, počujem každú chybičku a ešte sa mi asi nestalo, aby niekto používal sanskrt naozaj správne. K jazyku treba mať úctu a treba ním nielen hovoriť, ale i prepisovať v ňom texty správne. S pobavením dnes spomínam na moje študentské časy v Prahe, kde sa joga o mňa niekoľkokrát „obtrela“, ale vtedy ma k sebe nepritiahla, dokonca som na ňu pozerala tak trochu cez prsty a všetci jogíni mi pripadali ako ľudia s hlavou príliš v oblakoch, príliš preduchovnení. Asi je to tým, že moja povaha je veľmi pragmatická, nezačnem hneď meditovať a aj na jogu som začala chodiť skôr pre jej telesné pozície. Začala som vlastne cvičiť, robilo mi to dobre na chrbticu, na moje skoliotické držanie tela… A postupne sa zo mňa stala inštruktorka jogy.
Ako si spomínate na svoj prvý kontakt s Indiou?
V štvrtom ročníku na univerzite som sa vybrala do Indie spolu s kamarátkou a po návrate domov som si myslela, že sa na štúdium indológie vykašlem. Nič nebolo také, ako nás učili, bol to pre mňa šok! V Indii si každý pýta peniaze a turistu chcú zodrať z kože a hoci už dnes Indom rozumiem, pretože taká je ich nátura, vtedy som sa cítila neskutočne oklamaná a podvedená. Hneď, ako sme vystúpili na letisku, sme sa snažili dorozumieť ich jazykom, rozprávali sme na nich hindsky a napriek tomu nás poslali do iných dverí, ako sme potrebovali. Išlo o ich zárobok a naše peniaze, hneď prvý zážitok bol teda negatívny a hneď prvý deň nás sprevádzalo obrovské sklamanie.
Prešlo vás to časom?
V Indii sme strávili mesiac, ja som sa otriasla, no kamarátka na tom bola psychicky mizerne. Po večeroch plakala, že chce ísť späť na letisko, že tam mesiac prečká a potom spolu odletíme domov. Našťastie, presvedčila som ju, že to zvládneme a napokon sme prešli celú západnú Indiu, od Dillí až po Rádžastán. Cestovali sme vlakom a keďže som vedela, že nás budú chcieť pri každom platení obrať o peniaze, lístky na celý mesiac a na každý jeden spoj som pre nás dve kúpila hneď na začiatku výletu pri jednom okienku na stanici. Odvtedy sme už vedeli na minútu presne, kde musíme v ktorý deň stáť, aby sme stihli ďalší spoj. Inak to však nešlo. Prežili sme bez ujmy, po návrate do školy sa však na chodbách pošuškávalo, že Hadvigová nenávidí Indiu (smiech).
Bolo na Indii vôbec niečo pekné?
Ach, všetko! To sú tie paradoxy (smiech). Teraz to znie hrozne, keď o Indii takto hovorím, ale je to krajina plná kontrastov, kde príšerné veci vyvažujú krásne zážitky. Napríklad keď som stála otočená tvárou k pomníku Tádž Mahal, zmohlo ma dojatie a ohromenie, mala som v očiach slzy a v duši obdiv k tým, ktorí niečo také nádherné dokázali postaviť. Keď som sa však otočila chrbtom, videla som len smetisko, ktoré na všetkých tých krásnych fotkách z instagramu nevidieť. Všade ležalo smetie, pohádzané návleky z nôh, odpadky… Ale ten mesiac strávený v Indii bol neskutočný a veľmi veľa ma naučil.
Hovorili ste v škole o svojom rozporuplnom zážitku s pedagógmi?
Pýtala som sa ich, prečo nám nepovedali celú pravdu. Dnes som už múdrejšia, hneď druhá návšteva Indie na mňa pôsobila inak, oveľa viac som si ju užila a oveľa viac som všetkému rozumela. Aj domáci rozumeli mne, reč nás trošku spojila a akoby pochopili, že ma len tak neobabrú. Brali ma ešte stále ako turistku, ale videli, že hovorím hindsky, a tak mi nenarátali desaťnásobok ceny, ale len päťnásobok (smiech). Hlbšie rozhovory som však s nimi neviedla, je ťažké sa im priblížiť a ani ich nič nezaujímalo. Pýtali sa dookola päť rovnakých viet, napríklad, či som vydatá, či mám muža a odkiaľ som. Pre domácich mužov je biela frajerka viac ako prestíž, ale akonáhle by som zvrtla debatu na literatúru či umenie, som pre nich „len“ obyčajná žena.
Čo sa stalo, že na druhý pokus ste Indiu vnímali inak?
Musela som zmeniť svoje nastavenie. Ind potrebuje, jednoducho, uživiť svoju rodinu, ich situáciu si ani nedokážeme predstaviť. Ak má štvorčlennú rodinu a stará sa o ňu, chce domov doniesť aspoň jednu chlebovú placku, pretože to bude večera pre všetkých. A čo sa týka nosenia darčekov detičkám – pastelky, zošity, žuvačky… vyzerá to tak romanticky, ale realita je oveľa krutejšia. Je to presne ako vo filme Milionár z chatrče: dáš decku drobné, ale uňho to neskončí. To dieťa je iba súčasť organizácie a tvoje peniaze odnesie niekomu inému, väčšiemu a silnejšiemu.
Mali ste možnosť bývať s domácimi? Nakukli ste im do hrncov, do ich bežného života?
Jedlo v Indii je famózne, aj keď moja prvá skúsenosť bola veľmi opatrná: jedli sme iba keksíky a pili Coca-Colu, ale potom sme našli odvahu na skúšanie a experimenty. Problém je, že Indovia pridávajú štipľavé naozaj všade, jedlo bez štipľavosti je pre nich akoby bez chuti, nemastné a neslané (smiech). Ak by som aj chcela odmietnuť, považovali by to za urážku, a tak som ich radšej nechávala, nech jedlo ochutia podľa svojich zvyklostí. A pokiaľ ide o život s domácimi, prakticky stále sme bývali v takzvaných „homestay“, teda s rodinami v ich vlastnom dome, kde hosťom patrila jedna z izieb. Jedlo varila pani domáca, ale veľa príležitostí na rozhovor sme s nimi nemali, vôbec tomu neboli naklonení. Viac príležitostí porozprávať sa o Indii mám tu, v Bratislave, keď sa stretávam s kamarátkami, Indkami (smiech).
Ako reagovalo okolie, keď ste niekde povedali, že ste slovenskou indologičkou?
Väčšina ľudí len otvorila ústa a pýtala sa: „Indo… čo?“ Každý sa divil, čo s tým vlastne môžem robiť, čo je to tá hindčina za jazyk a kto už len rozpráva hindsky. Nuž, iba 400 a možno aj 500 miliónov ľudí! Po škole som si posielala žiadosť o prácu na veľvyslanectvo Indickej republiky na Slovensku, lenže tam, paradoxne, nepotrebujú ľudí, čo hovoria hindsky, pretože úradným jazykom je tam angličtina. Ostali sme v kontakte, pri rôznych príležitostiach ma pozývajú, ale ako zamestnanec nie som pre nich zaujímavá. Zamestnala som sa teda v Slovenskej akadémii vied, na Ústave orientalistiky ako odborný pracovník. Mala som pod palcom knižnicu, články a korektúry…
Gabina Weissová
foto Gabina Weissová
Celý rozhovor si prečítate v májovo-júnovom dvojčísle MIAU (2020)