Majster vizuálnych efektov Ladislav Dedík je neustále v pohybe. Ak je v zahraničí, pravdepodobne tam pátra po zaujímavom mieste, budove alebo predmete, ktorý sa potom „ako živý“ objaví v známej počítačovej hre. Ak je na Slovensku, pravdepodobne pomáha Jurajovi Jakubiskovi preniesť jeho fantazijné predstavy do filmu Perinbaba II. alebo vedie konferenčný hovor s ľuďmi od filmového a herného priemyslu, žijúcimi kdesi za oceánom. Digitalizoval slovenské pamiatky, reštauroval a digitalizoval staré slovenské filmy, digitalizáciu v jeho štúdiách podstúpil aj Stanislav Štepka a na Špicbergoch v opustených baniach leží v archíve i jeho digitalizovaná podoba košického Dómu svätej Alžbety, ako odkaz dnešnej doby pre budúce generácie. Pre svoje schopnosti, vízie a jedinečný prístup je dnes žiadaný aj za hranicami našej krajiny, všetko však začalo celkom nenápadne, malou krabičkou a americkým akčným filmom Peacemaker z roku 1997.
Boli ste ako dieťa klasický „gamer“?
Tento výraz ma zakaždým pobaví (smiech). Keď vysvetľujem svojim deťom, ako som na počítači voľakedy ako malý hrával hry, netušia, o čom hovorím. Otec si z času na čas priniesol z práce domov počítač PP01, lenže keď som si na ňom chcel zahrať, musel som si hru najskôr sám naprogramovať. A potom všetko, čo som si naprogramoval, sa po vypnutí počítača stratilo, pretože som to nemal na čo zálohovať. Na ďalší krát som si hru musel znova programovať, ale snažil som sa spraviť ju lepšie. Pomaličky som sa učil na vlastných chybách a keď prišla na trh PP06, bavilo ma, že si môžem kresliť do bitmapy rôzne obrázky. Otec sa nad touto mojou zábavkou pozastavoval a považoval to za nie príliš rozumné trávenie času.
Vedeli ste, že presne toto chcete niekedy v budúcnosti robiť?
Skôr som vedel, čo robiť nechcem. Keď som bol na strednej, na Fajnorke, strojarina bola predovšetkým o kreslení ceruzkou, perom a tušom, samá ručná práca, no to ma, pravdupovediac, vôbec nebavilo. Rád som navrhoval, vymýšľal som, čo a ako zostrojiť, aby to bolo funkčné, ale nechcel som to nosiť učiteľom prekreslené na pauzáku a zatočené v ruličke. Všetko som chcel spraviť v počítači. Veľmi som bol za to na seba hrdý, lenže učiteľský zbor len s rezervou prijímal tieto moje práce. Aj tak ale mám dodnes na svoju bývalú školu veľmi dobré spomienky a snažím sa udržiavať dobré vzťahy. Som veľmi rád, že ma prijali do Klubu absolventov SPŠS i za možnosť spraviť maturantom prednášku o tom, čomu sa vlastne venujem.
Neskôr ste si vybrali štúdium dizajnu na fakulte architektúry STU…
Môj príbeh je úplne obyčajný: snažil som sa byť dobrým študentom, ale už po prvom roku som začal pracovať: vyrábal som s kamarátom pre jednu spoločnosť reklamy na autobusy a sami sme ich aj olepovali. Keď táto spoločnosť skrachovala, dostal som sa vďaka odporúčaniu do Viva štúdia. V tom čase patrilo medzi prvé štúdiá zamerané na televíznu produkciu a postprodukciu. Bol som operátorom grafickej stanice, pracoval som na animáciách a dá sa povedať, že v tomto období som sa do toho úplne „švacol“. Mal som programátorské znalosti, robil som super veci a veľmi som sa z toho tešil. Prácou som ale začal žiť ďaleko viac ako školou. Dizajn na škole som mal rád, no viac ako modelovanie či kreslenie ma lákali multimédiá, ktoré boli v tom čase iba v plienkach… Vo svete sa už vyrábali veľké filmové efekty ako napríklad vo filme Terminátor II., no u nás nebolo nič, ani len technológie, ktoré by ich umožňovali. Vlastne som sa akoby vrátil na začiatok, keď som sám programoval vlastné hry, opäť som si musel niečo sám vymyslieť a naprogramovať, ak som to plánoval neskôr niekde použiť. Začal som pracovať pre televízie, vyrábal som prvé televízne zvučky… a školu som si tým pádom rozložil na viac rokov.
Do toho obdobia spadá aj vaša spolupráca s americkými filmármi na snímke Peacemaker. Ako vás našli?
V roku 1995, to som bol druhák na vysokej, som sa zúčastnil technologického konkurzu na post operátora vo VFX tíme spoločnosti Pacific Data Images. Aby som to vysvetlil – Pacific Data Images mali v portfóliu videoklipy pre Michaela Jacksona, filmy ako Terminátor II., Batman Forever a ďalšie… Po prvom kole konkurzu som mal pocit, že ma nevybrali, ale našťastie po pár mesiacoch ma oslovili znovu a ja som s radosťou i obavami prikývol.
Filmovú spoločnosť DreamWorks Pictures, pre ktorú ste pracovali, zakladal Steven Spielberg…
Filmy Stevena Spielberga som, samozrejme, poznal, ale jeho produkčná spoločnosť DreamWorks vtedy len začínala a mne ten názov nič nevravel. V tom čase som ani netušil, kto je Nicole Kidman a meno Georgea Clooneyho (na Slovensku seriál Chicago Hope iba začínal) mi tiež veľa nehovorilo – že je hviezda, som pochopil, až keď som zažil nadšenú reakciu maďarských turistiek, ktoré ho v prestávke nakrúcania videli hrať basketbal pri Dóme svätého Martina. V mojej spolupráci s DreamWorks zohrala dôležitú úlohu jedna epizódka, keď som mal pripraviť do filmu spravodajské a rôzne iné technické videá. Všetko som si poctivo nachystal, prišiel po mňa vodič, odviezol ma do hotela Forum, kde sa realizovala skúška. Tam už na mňa čakal špecialista, ktorý mal pekne všetko pripravené, aby videá mohol otestovať a overiť funkčnosť riešenia. Spýtal som sa, či nebude potrebovať aj synchronizátor – malú krabičku, ktorú som považoval za dôležitú pre celé riešenie, no iba nezaujato mávol rukou, že netreba. Keď sa ale postupne začal mrviť a potiť, všetci nakoniec vysielačkou zháňali vodiča a ten moju „krabičku“ z auta okamžite doniesol. Zapojili sme ju a všetko fungovalo – získal som si dôveru VFX supervízora, a ten ma poveril zostavením a riadením slovenského tímu, ktorý mal na starosti prípravu a počas nakrúcania aj prehrávanie videí. Chvíľu som bol za hrdinu, vďaka krabičke, ktorú som mal so sebou. Zažil som krásny týždeň príprav, kde som pocítil okrem dôvery aj dávku ľudskosti, keďže som „dostal príkazom“, že ma každý deň odvezie vodič za manželkou Katkou, ktorá v tom čase ležala s rizikovým tehotenstvom na Šulekovej. Nadišiel deň natáčania, keď sa po pľaci prechádzala Nicole Kidman, okolo sa motali kostyméri, všade stál niekto zo štábu, všetci sa chystali na generálnu skúšku, a tá moja krabička… nefungovala. Oblieval ma studený pot, chytala ma panika. Vtedy sa prejavila veľkosť a rozvaha supervízora, ktorý ma upokojil a následne sa mi podarilo situáciu vyriešiť. Bola to výborná skúsenosť, ako si pod tlakom poradiť.
Čo konkrétne vo filme Peacemaker nesie váš rukopis?
Napríklad, ak sa niekde vo filme objavila obrazovka s televíznymi správami, tie sme tam zväčša vkladali my. Spoznal som skvelých ľudí zo štábu, dostal som vtedy najlepšiu výplatu v živote a nakoniec padla aj ponuka na spoluprácu pri ďalšom filme. Malo sa nakrúcať dva mesiace v Afrike, lenže to sme už čakali nášho prvého syna, a tak som odmietol. Na jednej strane mi bolo veľmi ľúto, že nepôjdem, bola to ponuka snov, no súčasne som cítil odhodlanie, že tieto alebo podobné veci budem robiť na Slovensku pri svojej rodine a vo vlastnom štúdiu. Som rád, že dnes sme my v pozícii, ako boli kedysi Pacific Data Images a my sme tí, čo sú partnermi veľkých svetových producentov, ak nie priamo vo filme, tak určite v hernom priemysle.
Vaše Studio 727 vzniklo v roku 1997 a jeho špecializáciou sú VFX a 3D efekty. Čo presne znamená VFX?
Ide o vizuálne efekty, teda také, ktoré sa pripravujú do filmu či reklamy digitálne v počítači, vďaka postprodukcii pomocou rôznych animačných a kompozičných programov. Spadá sem i korekcia farieb, trikové vkladanie rôznych postáv, skladanie častí vizuálnych obrazov, animácia a podobne. Jednoducho, ak je vo filme alebo reklame scéna, ktorá sa z rôznych dôvodov nedá nakrútiť klasickým spôsobom, môžeme ju tam včleniť dodatočne pomocou vizuálnych efektov. Vizuálne efekty si laici často mýlia so špeciálnymi efektmi, tie však vznikajú priamo na pľaci a sú to napríklad rôzne výbuchy, ohňostroje, búrky, umelý dážď, vietor, krvácajúce končatiny a podobne…
V minulosti takéto možnosti filmári nemali. Vy ste si pričuchli aj ku filmovej klasike, hoci z celkom inej strany…
V minulosti na Slovensku chýbalo niečo ako filmový prepis, teda digitalizácia klasických filmov – pekne políčko po políčku pomocou skeneru. Zrealizoval som pre Slovenský filmový ústav digitalizáciu niekoľko desiatok celovečerných filmov a dokumentov, starú dobrú klasiku ako Orlie pierko, Medená veža, Postav dom, zasaď strom a ďalšie. Filmy už boli po laboratórnej obnove, teda po chemickej očiste, ktorá sa robila v Zlíne a následne sa prepísali na nový archívny materiál. Je známe, že film ako jeden z mála médií prežije obdobie sto rokov, čo žiaden iný archívny materiál zatiaľ nevydržal, alebo ešte nemá takú dlhú históriu, aby sme si to overili. Takže teraz, paradoxne, dochádza k tomu, že sa filmy opäť prepisujú na filmovú surovinu a archivujú napríklad aj v starej bani.
V bani?
Áno, na arktickom súostroví Svalbard (Špicbergy) sa nachádzajú veľké archívy AWA by Piql (Arctic World Archive), ktoré slúžia na uchovanie dát svetového kultúrneho dedičstva. Zriadené sú v starých baniach a dáta sú zakopané v oceľových trezoroch v istej hĺbke, v permafroste. Predpokladá sa, že tam neporušené prežijú aj 1.500 alebo 2.000 rokov. Trezory ukrývajú filmové kotúče piqlFilm a pre budúce generácie je priložený aj kľúč na ich dekódovanie. Veď kto vie, či o tisíc rokov budú ľudia vôbec tušiť, čo sa v baniach ukrýva… Mimochodom, na prezentačné účely novo pripraveného návštevníckeho centra na Svalbarde, bol pripravený i 3D model kostola sv. Alžbety v Košiciach. Model prezentuje Slovensko a bude v návštevníckom centre použitý vo virtuálnej realite.
Aké činnosti ste realizovali pri digitálnom reštaurovaní filmov?
Odstraňovali sme nečistoty, špiny a poškodenia spôsobené samotným archivovaním filmov alebo ich manipuláciou, teda premietaním, projekciou. K reštaurovaniu bol vždy prizvaný aj samotný kameraman filmu, to znamená jeho spoluautor, alebo poverený zástupca, ktorý mal za úlohu kontrolovať mieru reštaurovania, naše zásahy aj dodržiavanie istých postupov. Viacerí kameramani by radi upravili podobu svojho filmu, pretože v minulosti nemali také možnosti, aké majú filmári dnes, ale nič také sme nerobili, dbali sme, aby bola zachytená daná doba aj so svojou charakteristikou či farebnosťou… Nové filmy sme zo starých nerobili (smiech).
Pri digitalizácii sa postupuje po jednotlivých filmových okienkach, poznáte teda zlatý filmový archív do najmenšieho detailu…
Treba povedať, že na tomto projekte pracoval pomerne veľký tím ľudí, pravda bude skôr taká, že každý z nás by vedel rozprávať o svojej pasáži filmu. Ja som bol poväčšine prizývaný k tým komplikovanejším stavom, teda keď sa filmové políčko roztrhlo alebo nejaké dokonca chýbali a bolo potrebné vyrobiť ich nanovo. Najviac poškodené boli filmy zo 40. a 50. rokov, pri týchto filmoch sa totiž často nedochoval zdrojový negatív alebo duplikačný materiál a používali sa kópie, ktoré sa dookola „točili“ v projekciách. Keď film prešiel cez desiatky premietačiek, dostali sme do rúk surovinu v horšom štádiu, ako pri filmoch, ktoré boli zavreté v trezore.
Špecializujete sa aj na digitálne skenovanie rôznych objektov od malých predmetov až po veľké budovy. Na čo je to dobré?
Takýto predmet alebo objekt sa dnes objavuje vo veľkom množstve filmov, ale hlavne v počítačových hrách. Napríklad 3D skenovaním a následným prenesením vraku auta do počítačovej hry dosahujeme oveľa lepší pocit reálnosti, hoci je to všetko pomerne náročný proces, oproti minulosti ide o obrovský posun. Digitalizáciou však môžeme uchovávať podobu rôznych statických objektov nielen pre filmový a herný priemysel, ale i pre ďalšie účely.
Dali by sa napríklad džbániky a kroje vložiť do nejakej počítačovej hry?
Odjakživa som bol človek virtuálny a môj mozog premýšľa v 3D, digitalizáciu pamiatok by som teda posunul ešte ďalej. Najskôr by sme však museli preniesť všetky predmety do 3D podoby, potom by sme ich vložili do interaktívnych vzdelávacích, kreatívnych a tvorivých hier. Predstavte si napríklad počítačovú hru s názvom Pomôž archeológom, kde nadšenci, deti alebo i dôchodcovia budú stavať z vykopávok pôvodnú architektúru, hľadať stratené kusy, ktoré patria k sebe…
Do digitálnej trojrozmernej podoby ste preniesli slovenské hrady a zámky i mnohé muzeálne objekty a pomohli tak zachovať časť nášho kultúrneho dedičstva…
Tento projekt trval štyri roky a pre potreby Pamiatkového úradu Slovenskej republiky sme zdigitalizovali viaceré naše pamiatky. Dovedna 81 lokalít, hrady, zámky, kaštiele, mestské pamiatkové rezervácie, ale i zrúcaniny. Použili sme k tomu špecializované systémy, fotoaparáty a skenery. Unikátnym spôsobom vďaka slovenskému softvéru CapturingReality sa nám podarilo skombinovať dve technológie súčasne. Skenovanie fotogrametrickou metódou a laserovým skenerom. Pre múzeum SNP v Banskej Bystrici sme digitalizovali tisíce zbierkových predmetov. Celkovo na projektoch spolupracovalo 350 ľudí, lietali sme na helikoptére, snímali sme pomocou dronov, z plošiny i zo zeme. Digitalizovali sme exteriéry aj interiéry pamiatok. V múzeách sme využívali zväčša robotov na automatizované snímanie. Celkove sme nasnímali približne 20 miliónov záberov.
Nie všetky zbierkové predmety sú vystavené očiam verejnosti, niektoré sú skryté v archívoch a depozitároch múzeí. Digitalizujú sa však preto, že rôznymi vonkajšími vplyvmi sa časom môžu znehodnocovať a taktiež existuje riziko požiarov či povodní, ktoré môžu zničiť celú expozíciu. Primárnym cieľom digitalizácie je teda dokumentácia aktuálneho stavu a záchrana týchto vzácností pre budúcnosť.
Má digitalizácia architektonických pamiatok rovnaký význam ako digitalizácia filmov?
Primárnym cieľom bolo fotografické zachytenie ich podoby a ich zameranie, ale skutočný význam digitalizácie ukázala napríklad nešťastná udalosť, pri ktorej vyhorel hrad Krásna Hôrka. Hrad by sa mal zrekonštruovať, no spolu s požiarom zanikla i podoba krovov, častí architektúry a zbierkových predmetov. A presne o tom by mala byť primárna funkcia digitalizácie: keď už nič iné, podoba historických objektov by mala byť uložená aspoň v nejakom archíve, aby sme sa na ňu mohli pozerať a pripomínať si ju, nehovoriac o tom, že zdigitalizovaný 3D objekt môžu virtuálne navštíviť aj všetci hendikepovaní, vozíčkari a ľudia, ktorí inak ku pamiatkam nemajú prístup. S využitím 3D tlače možno vytvoriť modely pre nevidiacich.
Gabina Weissová
foto Gabina Weissová
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2020)