Kniha Anna zo Zeleného domu vyšla po prvýkrát v roku 1908. Má nám ešte čo povedať? Neznejú Annine vzletné vety typu „Nemôžem jesť, keď som na dne zúfalstva,“ dnešným deťom až príliš dramaticky a archaicky? A predsa príbeh siroty s ryšavými vlasmi a rozlietanou fantáziou dáva stále o sebe vedieť. Naposledy v netflixovskom seriáli Anne with an E. Zdá sa, že niečo na tej Anne predsa len bude…
Občas to na nás doľahne. Chceli by sme zastaviť čas a zaradiť spiatočku do detstva. Žiť trochu pomalšie, radostnejšie. Iste, asi nás už nedostane do vytrženia kytica lúčnych kvetov a nezbláznime sa z dokonalosti snehovej vločky, no občas nás to prikvačí. Príde večer, vypneme telku, zapálime sviečku a zahľadíme sa na knihy na polici. Niekde vzadu tam určite bude aj Anna zo Zeleného domu, náš dievčenský bestseller. Oprášime starú obálku, otvoríme zažltnuté listy a vybavíme si chvíle, keď sme knihu potajomky čítali pod školskou lavicou. Anna bola naša hrdinka. A aká! Učili sme sa od nej, ako sa pozrieť do očí prvej láske. Ako obhájiť svoju pravdu pred svetom. Ako dávať mená rozkvitnutým stromom, jazierku, aleji. A ako sa za tieto myšlienky nehanbiť. Nie, čítať si ju už asi nebudeme, veď vieme, ako to býva s knihami, ktoré sme mali rady v mladosti. Niečo sa s nimi časom stalo, alebo sa niečo časom stalo s nami? Aj príbehy o Anne nám dnes asi prídu naivné, no nemôžeme im odoprieť vrúcnosť a srdečnosť. Až si povzdychneme. Prežili už niekoľko generácií, a to aj napriek tej presladenej glazúre, ktorá ich zdobí. Spomínate si, ako prišla jedenásťročná sirota Anne Shirley do svojho nového domova v Avonlea na Ostrove princa Eduarda? Ako sa zrútila, keď sa dozvedela, že sa stal omyl a postarší súrodenci Marilla a Matej Cuthbertovci si chceli vlastne adoptovať chlapca na výpomoc na farme? Ako ju chceli vrátiť do sirotinca, ale nakoniec predsa len zostala žiť v Zelenom dome? A ako si získala srdce najskôr mlčanlivého Mateja a časom aj strohej Marilly?
Anna nemala práve najposlušnejšiu povahu. Bola prchká a koledovala si o problémy. Často musela čeliť obvineniam, bojovať za svoju pravdu, chvíľami bola veľkolepo dramatická, ale o to sme ju mali radšej. Pamätáte, ako si našla kamarátku Dianu a ako sa spolu nechtiac opili? Dianina mama im potom zakázala, aby sa kamarátili a odpustila Anne až vtedy, keď pomohla jej chorej mladšej dcérke. Či ako rozhnevaná roztrieskala tabuľku na písanie o hlavu úbohého Gilberta, ktorý si dovolil utrúsiť poznámku na farbu jej vlasov? Alebo ako si ich chcela prefarbiť a výsledok bol, že mala na hlave zelený chumáč?
V období, keď Lucy Maud Montgomery písala svoj prvý román, obdarila jeho hrdinku nezvyčajnou dávkou feminizmu, ktorá sa na začiatku 20. storočia ešte tak veľmi nenosila. Anna sa odmietala podriaďovať pravidlám, podľa akých vychovávali dievčatá v jej veku. Maud z nej chcela mať nezávislú ženu. Jej Anna šla odvážne za svojím snom. Po rôznych životných peripetiách vyštudovala, stala sa učiteľkou, písala knihy a splnilo sa jej to, po čom vždy túžila najviac: jej nenávidené hrdzavé vlasy sa zmenili na gaštanové, pehy ju robili rozkošnou a Gilbert, s ktorým celé roky bojovala, sa jej vyznal zo svojich citov.
Maud, alebo Anna?
Rovnako ako Anna, ani Lucy Maud (svoje prvé meno nikdy nepoužívala a prízvukovala: „Volajte ma Maud!“) nemala šťastné detstvo. Narodila sa 30. novembra 1874 v mestečku Clifton na kanadskom Ostrove princa Eduarda námornému kapitánovi Hughovi Johnovi Montgomerymu a milej, citlivej Clare Macneill, ktorá sa za Hugha Johna vydala z lásky a proti vôli svojich rodičov. Ich manželské šťastie netrvalo dlho, lebo Clara ochorela na tuberkulózu, ktorá bola v tom čase na zozname nevyliečiteľných chorôb. Maud mala len dva roky, keď stratila mamu a rovnako ako Anna, aj ona si ju často privolávala pred spaním a rozprávala sa s ňou. O malú Maud sa starali starí rodičia Macneillovci, ktorí boli síce dobre situovaní, ale mali už svoj vek a na výchovu detí prísne pravidlá. Prejavy citov boli v rodine zakázané a dievčatko darmo túžilo po pohladení. Babička Lucy sa neskôr objavila v postave Marilly – strohej, no spravodlivej ženy, ktorá Annu držala nakrátko, ale keď bolo treba, vždy sa jej zastala. Svoju vnučku mala rada a neváhala sa postaviť aj proti vôli manžela, ktorý bol presvedčený, že dievčatá sú na svete preto, aby sa vydali a starali sa o rodinu a domácnosť. Nezakazovala jej študovať a vždy našla peniaze na zaplatenie školného. Maud a jej detstvo u starých rodičov, to bola Anna zo Zeleného domu. Pred svetom sa javila ako temperamentné dievča, ktoré nemôže nič ohroziť, ale vo vnútri sa zamkla do vlastného sveta, kde žila s vymyslenými kamarátmi. Len čo sa naučila písať, zverovala svoje tajomstvá denníku a vydržala s tým do konca života. Maud vyrastala v starorodičovskom dome v Cavendishi, v románe premenovanom na Avonlea. Táto malá prímorská dedinka, kde každý každého poznal a každý o každom všetko vedel, bola pre ňu najkrajším miestom na svete a opisy vlnami sčereného mora, kamenných útesov a piesočných pláží so slobodne si poletujúcimi čajkami sa dostali aj na stránky jej románu. Maud robili spoločnosť od malička mačky, ktoré zbožňovala a po celý život ich mala v domácnosti niekoľko. Dokonca, keď sa už ako populárna autorka podpisovala do svojich kníh, vždy ku svojmu menu prikreslila obrázok mačiatka…
Chceš písať? Vydaj sa za kňaza!
Učenie ju bavilo a vďaka bystrej hlave sa stala jednou z najlepších žiačok. Našla si konečne aj reálnu kamarátku. Molly bola milé, skromné dievča, s ktorou sa jej temperamentná a energická povaha dobre dopĺňala. Stali sa z nich dôverné kamarátky a toto priateľstvo dalo základ nerozlučnému vzťahu medzi Annou a Dianou. Maud mala dar rozpoznať aj v obyčajných veciach niečo nezvyčajné, vymýšľala stále nejaké dobrodružstvá a deti v škole ju za to uznávali. Rovnako ako Anna, ktorá dávala mená svojim milovaným miestam a nazývala ich Trblietavé jazierko, Strašidelný les či Červený potôčik, aj Maud mala v Cavendishi svoju Aleju milencov, ktorou sa prechádzala a predstavovala si, že raz…
Na rozdiel od románovej hrdinky bola až bábikovsky pekná. Blond vlasy jej postupne stmavli do odtieňa jesenného lístia, pestovala si ich a ako dorastala, siahali jej až pod kolená. Nosila ich vyčesané a zopnuté pod pestro zdobenými klobúkmi, na ktoré mala slabosť. Bola drobná, štíhla a na svet pozerala veľkými očami, ktoré menili farbu od šedej po modrú. Milovala knihy. Skromný repertoár knižnice starých rodičov prečítala niekoľkokrát a pasáže z Klubu Pickwickovcov či Roba Roya poznala naspamäť. Ešte nevedela poriadne písať, ale denníku sa už zverila, že keď bude veľká, stane sa spisovateľkou. Dala si sľub, že zaujme miesto medzi veľkými rozprávačmi a cestu do krajiny rozprávok nezabudne.
V Cavendishi, kde výchova dievčat smerovala k tomu, aby sa stali šikovnými gazdinkami, poslušnými manželkami a príkladnými mamami, pôsobila so svojimi literárnymi ambíciami ako čierna labuť. Veď načo by už bolo mladému dievčaťu vzdelanie a nebodaj nejaké písačky? Starý otec Macneill pozeral krivým okom, keď jeho vnučka vzala do rúk knihu alebo si niečo čmárala do zošita. Na prelome 19. a 20. storočia v spoločnosti existovala len jediná výnimka, kedy sa žena mohla venovať intelektuálnej činnosti: ak sa vydá za kňaza. Toto spoločenské postavenie by ju dokázalo ospravedlniť za nejakú tú odchýlku od pravidiel a mohla by si čítať a dobre, keby chcela, tak aj písať. Maud sa však nad touto možnosťou zvesela zasmiala. Ona a manželka nejakého kňaza? Nikdy! No, ako sa neskôr ukázalo, osud karty zamiešal práve naopak…
Milovať vždy tých nesprávnych
Nik z jej okolia nemal tušenie, že píše. Prvé texty vznikali po večeroch pri sviečke a schovávala ich pod pohovku v salóne. Toto miesto jej prišlo vhodné pre skrýšu vzácnych prvotín: bol tam romantický krb, kde horel oheň a koberec bol „posiaty rozkvitnutými ružami a lístkami sviežeho papradia“. Maud mala so svojimi prvými literárnymi pokusmi šťastie – v škole našla porozumenie u učiteľky, ktorá ju podporovala. Zapálená Maud sa stala členkou miestneho literárneho spolku a s nadšením recitovala – s rukami pevne spojenými a výrazom hodným dramatického tragéda. Ani Anna zo Zeleného domu by to nezvládla s väčším pátosom…
Od malička potrebovala cítiť lásku. U starých rodičov sa veľa citu nedočkala, tak ho vyhľadávala, kde mohla. U kamarátok, s ktorými si šepkala dievčenské tajomstvá, u učiteliek, ktoré ju povzbudzovali v literárnych pokusoch, u kamarátov, ktorým dovolila, aby ju odprevádzali po Aleji milencov. Tým gavalierom, ktorý stál za to, bol Nathan, najšikovnejší žiak v škole. Maud s ním súperila v prvenstve v učení a on ju zásoboval knihami. Boli ako oheň a voda. Jeden deň sa pohádali, na druhý boli najlepšími kamarátmi. Priebeh svojej prvej lásky si Maud denne zapisovala do denníka a verne ho opísala aj vo vzťahu Anny a Gilberta. Nat bol Gilbert. Najskôr nepriateľ, potom blízka duša a nakoniec osudová láska. Dobové fotografie zobrazujú Nata ako fešáka s vlnitými blond vlasmi a výraznou bradou. Dievčatá sa pred ním pýrili, ale on mal oči len pre Maud. No pyšná Maud, čakala na svojho princa. Denníku sa zverila, že Nat ju nepriťahoval a ich vzťah, keby nabral obrátky, by znamenal pohromu. A o niekoľko rokov neskôr, keď sa jej okruh nápadníkov začal rozširovať, si položila v denníku otázku: „Prečo mám celý život najviac rada mužov, ktorých nesmiem milovať…?“ Áno, Maud bola zo súdka žien, ktoré milujú vždy tých nesprávnych. Verila, že priateľstvo sa zakladá na podobnosti medzi ľuďmi, zatiaľ čo láska, na rozdieloch.
Stále v nej prebývali dve osoby. Jedna, poslušná, ktorá sa svedomito učila a chodila do kostola a druhá, ktorá sedela na tróne svojho fiktívneho kráľovstva so svojimi „skalnými“ a prežívala imaginárny život, ktorý prepisovala na hárky papiera. Vďaka finančnej podpore babičky Lucy získala učiteľský certifikát v Charlottetowne a zároveň sa pokúšala o vlastnú tvorbu. Učila v škole a tešilo ju, keď videla, ako deti pod jej vedením napredujú. Mala dvadsať rokov, život pred sebou, ale pred svetom skrývala tajomstvo. Nik nevedel, že trpí veľkými zmenami nálad. Z eufórie dokázala rýchlo upadnúť do zúfalstva, ani nevedela ako. Zatiaľ však tomu nepripisovala veľký význam.
Keď sa do žíl dostane oheň
Peknú Maud muži vždy obletovali a nikdy nemala núdzu o ctiteľov. Lenže ona netúžila po vydaji a denníku sa sťažovala, aké je hrozné, keď musí odmietať jednu žiadosť o ruku za druhou. Chcela pokračovať v štúdiu na univerzite a smäd po vedomostiach bol u nej silnejší ako obrúčka na prste. Mala svoj sen a toho sa držala – vyštuduje a stane sa spisovateľkou. Prvé lastovičky v podobe uverejnených básní a poviedok v miestnych novinách už začali prilietavať, no po skončení štúdia vysnívané miesto redaktorky v novinách nezískala. V tom čase sa objavil nový nápadník v podobe bratranca Edwina Simpsona a ukázal sa ako neodbytný. Zasypával ju listami s vyznaniami lásky a Maud, ktorá tento vzťah poňala z praktickej stránky, sa rozhodla dať vytrvalému snaživcovi šancu. Nebola do neho zaľúbená, ale ako sa hovorilo, bol dobrá partia. Pripravoval sa na právnickú kariéru, mal talent na rečnenie a Maud sa s ním zasnúbila, ani nevedela ako. Vytriezvenie však prišlo veľmi skoro a s ním aj zistenie, že predstava o ich spoločnej budúcnosti ju nenapĺňa šťastím. A keď jej Edwin prezradil svoje plány, že sa chce stať baptistickým kazateľom, pochopila, že urobila chybu. Veď vždy tvrdila, že postavenie farárovej ženy nie je nič pre ňu! Chcela sa tohto záväzku zbaviť, no v tom čase zrušenie zásnub znamenalo do neba volajúci škandál a povesť dievčaťa, ktoré vrátilo prsteň, bola poškvrnená. A vtedy sa jej dostala do rúk kniha The Love Letters of a Worldly Woman od Lucy Clifford a Maud pri jej čítaní zistila, že sex je súčasť slobody ženy a vôbec nie niečo nemravné, o čom sa v slušnej spoločnosti nerozpráva. Toto poznanie ju rozrušilo a predstava, že sa o svoje telo bude musieť deliť s mužom, ktorý ju fyzicky nepriťahuje, jej naháňala strach.
Aby oddialila sobáš, prijala opäť miesto učiteľky. A ako to už v živote býva, keď sa v srdci uvoľní miesto – na scéne sa objavil Herman Leard, sympatický syn domácich, u ktorých bývala. Maud si zakrátko do denníka poznačila, že sa začal jej „rok šialenej vášne“. Herman bol zábavný spoločník a prebudil v nej dovtedy nepoznané pocity, pri ktorých, ako napísala, nebola schopná „slova ani pohybu“. Každý jeho dotyk ju rozpaľoval a došlo jej, že na tieto „neopísateľné a ohromujúce“ zážitky už dlho čakala. Kým Edwinove bozky ju nechávali „chladnou ako ľad“, Hermanove jej „vliali oheň do každej žily“. Zamilovala sa. A nevadilo jej, že svetom jej milenca je farma a tým jej – literatúra. Horšie bolo, že Herman bol zasnúbený s miestnym dievčaťom a svadba už bola na spadnutie. Maud svoju situáciu nedokázala riešiť. Na jednej strane mala strach z následkov, „čo by povedali ľudia“, keby ukončila zásnuby, na druhej nedokázala odolávať vášni. Škoda, že si tieto zážitky nechávala pre seba. Kniha, ktorá by uzrela svetlo sveta, by mohla konkurovať aj Milencovi lady Chatterleyovej…
Knihy o dobrých deťoch sa nepíšu
A vtedy, keď sa už-už mala rozhodnúť medzi Edwinom a Hermanom, zasiahol osud. Umrel dedko Macneill. A ako Anna, ktorá, keď zomrel Matej, sa vrátila domov do Avonlea, aby pomohla starnúcej Marille, aj ona prišla späť do Cavendisha k babičke Lucy. Táto smutná udalosť ju vrátila do reality a prinútila poupratovať si v živote. Napísala Edwinovi list, kde ho požiadala o zrušenie zásnub. Ohrdnutý snúbenec najskôr prosil a vydieral, potom zúril a vyhrážal sa, ale nakoniec rezignoval. Vzťah s Hermanom na diaľku sa tiež skončil a Maud tento rozchod niesla bolestivo. Herman bol jej prvá skutočná láska a keď sa neskôr dozvedela, že umrel na chrípku, priala si, aby „mohla ležať v Hermanovom náručí rovnako mŕtvolne studená ako on“. Uzavrela sa pred svetom.
Mala dvadsaťpäť, nemala síce dosť peňazí, ale zato plno energie a stále dúfala, že sa dokáže uživiť písaním. Ako napísala, postavila sa budúcnosti s „neochvejným srdcom“. No s jej duševným zdravím to bolo ako na hojdačke. Na jeseň bývala depresívna, v zime s ňou nebolo reči a prebrala sa až s príchodom jari, keď zakvitli jej milované čerešne. Jediným pozitívnym bodom bolo, že v Cavendishi prijal miesto kazateľa nový farár. A nebol to len taký obyčajný farár! Ewan MacDonald ju očaril a denníku sa zverila, že keď počúvala v kostole jeho kázeň, „srdce jej bilo ako splašené“. Netrvalo dlho, pohľady sa stretli a pán farár sa začal pravidelne objavovať u Macneillových.
V roku 1904 Maud náhodou narazila na starú poznámku, ktorú si dávno zapísala do denníka a spomenula si na fotku siroty s kvetmi vo vlasoch, ktorú si vystrihla z časopisu a zavesila nad posteľ: „Starší pár požiadal sirotinec o chlapca. Omylom im poslali dievča.“ A táto informácia jej stačila, aby začala písať o Anne, dievčatku s vlasmi v tónoch „jesenného západu slnka“. Dej umiestnila do imaginárneho mestečka Avonlea a do svojej literárnej postavy vložila samú seba. Román o dokonale nedokonalom dievčati – impulzívnom a pyšnom, ktoré sa neustále dostáva do problémov a ktoré je raz nadšené, inokedy skleslé, raz sa zachová múdro, potom zasa hlúpo, raz odvážne a inokedy zbabelo, dopísala v roku 1905. A do denníka si poznačila: „Knihy o dobrých deťoch sa nepíšu. Boli by nudné a nikto by ich nečítal.“ Annu zo Zeleného domu písala v čase, keď sa zoznámila a viedla dlhé rozhovory s Ewanom, no srdce mala ešte plné lásky k Hermanovi. V príbehoch o Anne sa vypísala zo svojej samoty, z nedostatku lásky a z potreby ulietať na krídlach fantázie. A prišla na to, že človek potrebuje mať domov, kam patrí a rodinu, ktorá ho ochráni.
Je moja, moja, moja…
Ewan MacDonald bol človek milý, sčítaný a v kňazskom povolaní videl svoje poslanie. Maud sa s ním cítila príjemne a keď sa vyslovil, že by bol rád, aby sa stala súčasťou jeho života, sama sa prekvapila, ako rýchlo zabudla na svoje presvedčenie nevydať sa za farára a súhlasila. Nebola to síce bezhlavá extáza ako pri Hermanovi, ale cítila, že stojí na začiatku niečoho istého a zabezpečeného, čo jej možno prinesie aj šťastie. Pomalšie to už išlo s románom. Annu zo Zeleného domu sprvoti odmietalo jedno vydavateľstvo za druhým. Sklamaná odložila rukopis do krabice s klobúkmi a o rok, keď upratovala, ho vybrala a povedala si, že to znova skúsi. Poslala knihu vydavateľstvu L. C. Page do Bostonu, a to sa ju rozhodlo vydať. V júni 1908 držala svoj prvý román v ruke. Kniha mala slušivú obálku a elegantnú väzbu. Maud ju venovala svojim rodičom a do denníka si napísala, že to síce nie je žiadna skvelá kniha, ale je „moja, moja, moja“. Román zaznamenal okamžitý úspech a predával sa lepšie, ako by si to predstavila aj v najsmelších snoch. Aj recenzenti sa predbiehali v pochvalných kritikách. O mesiac sa už tlačilo ďalšie vydanie a vydavateľ požiadal autorku o pokračovanie. Počas šiestich mesiacov vyšla Anna zo Zeleného domu v šiestich vydaniach a predalo sa skoro dvadsaťtisíc výtlačkov. Od šťastia sa jej zakrútila hlava. Denne dostávala desiatky listov od čitateľov a jeden z nich si odložila medzi svoje najcennejšie poklady. Písalo sa v ňom, že Anna je najmilšie a najroztomilejšie dieťa v literatúre od čias nesmrteľnej Alice z krajiny zázrakov. Odosielateľom nebol nik iný ako spisovateľ Mark Twain.
Anna zo Zeleného domu sa stala bestsellerom a vydavateľ nestíhal tlačiť nové a nové vydania. Knihu preložili do 36 jazykov, vyšla v 50 miliónoch exemplároch a patrí k najpredávanejším knihám na svete.
Strata sna
Keď umrela babička Lucy, Maud opustila Cavendish a svoju Aleju milencov – „jediné miesto na zemi, ktoré moje srdce skutočne milovalo“. S odchodom babičky stratila bezpečný domov a veľmi túžila, aby manželstvom s Ewanom získala nový. Vedela, že sa vydáva z rozumu. Deň pred svadbou sa zverila denníku: „Myslím, že som stratila sen. Sen o milencovi, ktorý by bol dokonalým partnerom a ktorému by som sa mohla celkom oddať. A keď sa takéhoto sna vzdáme, pretože sa nenaplnil, cítime, že nám zo života zmizlo niečo divoké, sladké a neopísateľné…“ V deň, keď sa vydala za Edwina, bolo sychravo. Mala jednoduché hodvábne šaty slonovinovej farby, neodmysliteľný klobúk zdobený kvetmi a kyticu z bielych ruží a konvaliniek. Nie, šťastná nebola a do denníka pribudla poznámka: „nikdy v živote som sa necítila nešťastnejšia“. Od tejto chvíle sa jej život zmenil a so životom Anny nemal už nič spoločné. Ewan sa stal jej manželom, ale nikdy nie „spriaznenou dušou“, po ktorej tak túžila. Presťahovali sa na faru v Leaskdale v Ontariu a Maud sa usilovala, aby z nej vytvorila oázu pokoja. Ako manželka kňaza sa ocitla v stredobode pozornosti miestnych obyvateľov, no jej manžel si na konto záľuby svojej ženy v písaní nikdy neodpustil ironickú poznámku: „Áno, ja chápem, že táto mladá dáma je spisovateľka.“ Po svadbe naliehal, aby písala pod menom MacDonald. Nesúhlasila a nakoľko poznala Ewanov názor na jej prácu, žiadnu zo svojich kníh mu nevenovala.
Povinnosti manželky farára ju nudili. No na dvojaký život si už zvykla a nerobilo jej problém „odobrať sa žiť do citadely drahých myšlienok a krásnych predstáv“. A potom sa stalo niečo nečakané. Vo svojich tridsiatich siedmich rokoch zistila, že je tehotná. Prvorodený Chester Cameron bol krásny, zdravý chlapček a krátko po jeho narodení znovu otehotnela. Veľmi si priala dievčatko, ale chlapček sa narodil mŕtvy. Z tejto straty sa dlho nevedela spamätať. Tretie tehotenstvo sa už skončilo šťastne a na svet prišiel opäť chlapček – Ewan Stuart, ktorý mal jej oči i povahu. Jej život sa odvtedy točil len okolo detí a písania. Čo ju trápilo, bol manželov duševný stav. Lekári potvrdili, že trpí tým, čo dnes nazývame maniodepresiou. Uvedomovala si, že sa nemôže naň spoľahnúť a že potrebuje písať a zarábať, aby zabezpečila rodinu. Napísala desať románov o Anne a jej deťoch, dvanásť kníh v hlavnej úlohe s hrdinkami menom Emily, Pat či Jane, niekoľko noviel, esejí a vydala aj zbierku poézie.
Zbohom, Aleja milencov
Ale problémy sa len zhoršovali. Ewan bol závislý na liekoch, hltal ich na hrste a z Chestera vyrástol problémový chlapec. Vyhodili ho zo školy, bol večne bez peňazí a vyrábal jeden škandál za druhým. Za mamou chodil len, keď si potreboval vypýtať na živobytie. Jej psychickému zdraviu to nepomáhalo. Radosť jej robil jedine Stuart, ktorému sa darilo. Pod tlakom rodinných problémov sa rapídne zhoršil aj Maudin duševný stav. Lekár jej predpísal lieky, ktoré jej viac škodili, ako pomáhali. Úplná pohroma však prišla vo chvíli, keď zistila, že už nedokáže svoje myšlienky vyjadriť slovami. Do denníka si značila len slovíčka a väčšina z nich sa točila okolo slova strach. Bála sa, že ju táto situácia nakoniec celkom zlomí. Stalo sa. 24. apríla 1942 ju našli bez známok života a pri nej prázdnu fľaštičku s liekmi. Ako neskôr prezradila jej vnučka, šlo o samovraždu. List na rozlúčku, kde Maud píše, že sa bojí, že príde o rozum a prosí všetkých svojich blízkych o odpustenie, si schoval Stuart a dlho o ňom nikomu nepovedal. Jej posledné slová boli: „Už nedokážem v tomto príšernom postavení zotrvať… Taký je teda koniec života, v ktorom som sa vždy snažila robiť veci čo najlepšie, napriek mnohým chybám.“
Lucy Maud Montgomery v Anne zo Zeleného domu premenila vlastný príbeh opusteného dieťaťa v rozprávku o láske a záchrane. Hoci bola sama často smutná a trpela depresiami, dokázala na papier prenášať radosť. Do denníka si zapísala: „Dokonalé šťastie som nikdy nepoznala… V mojom živote však bolo veľa úžasných chvíľ.“ A my, čo máme Annu rady, ďakujeme Maud za to, že sme uverili, že Aleja milencov existuje…
Anna vo filmoch
Prvá filmová verzia Anny zo Zeleného domu sa objavila na plátne ako nemý film v roku 1919 a Maud bola sklamaná. Do filmu sa dostali americké reálie (v podobe americkej vlajky na škole ap.), na čo boli Kanaďania veľmi citliví. Navyše, Annu stvárňovala roztomilá hollywoodska herečka, ktorá s podobou jej Anny, čoby škaredého káčatka nemala nič spoločné. Druhé spracovanie z roku 1934 sa jej už pozdávalo viac, ba dokonca protagonistka, ktorá hrala Annu, si zvolila za umelecké meno Anne Shirley. Jednoznačne najväčší úspech zaznamenala filmová trilógia z produkcie a pera Kevina Sullivana v hlavnej úlohe s Megan Follows z roku 1986. Scenárista sa s odhodlaním pustil do písania príbehov o živote Anny a Gilberta a povzbudený dobrým ohlasom sa odhodlal aj na fiktívne pokračovanie počas 1. svetovej vojny, ktoré síce s knihami nemalo veľa spoločného, ale divákom sa páčilo. Film mal štyri pokračovania a vysielali ho televízie po celom svete vždy v období vianočných sviatkov. V jednej z posledných verzií Anny z roku 2016 si postavu Mateja zahral dokonca Martin Sheen, ktorý sa vyslovil, že si užíval svoju postavu starého mládenca, ktorý vďaka adoptívnej dcére nabral novú chuť do života. Anna zo Zeleného domu sa objavila na nespočetných divadelných scénach v podobe muzikálov i kreslených príbehov, z ktorých najväčší úspech zaznamenal 50-dielny japonský animovaný seriál.
Anne with an E
Najnovšie spracovanie Anny zo Zeleného domu podľa scenára kanadskej autorky Moiry Walley-Beckett s názvom Anne with an E pre CBC Television (je prístupný na Netflixe) vyvolalo rôznorodé reakcie. Tri série síce vychádzajú z knižnej predlohy a všetci hlavní hrdinovia (Anna, Diana, Matej, Marilla, Gilbert, Rachel) sú prítomní, no príbehy obohacujú nové postavy a dramatické situácie, v ktorých sa zjavia aj témy ako homosexualita či rasizmus. A práve tento odskok od pôvodného príbehu vyvolal salvu kritických postrehov u prívržencov klasického diela, ale rovnako aj pochvalných ohlasov, ktoré naopak nové a moderné poňatie uvítali. V každom prípade, seriálu pomohla vynaliezavá obrazová grafika, ktorá kopírovala svet fantázie hlavnej hrdinky. Na sklamanie všetkých divákov, ktorí sa do postavy Anny (opäť) zaľúbili, CBC na základe kritických argumentov vo štvrtej sérii už nepokračovala.
Amybeth McNulty
Len 19-ročná predstaviteľka Anny v seriáli Anne with an E má po otcovi írske a po mame kanadské korene. Narodila sa v Írsku ako blondínka a ryšavú farbu vlasov jej museli pre potreby seriálu dofarbiť. Úlohu Anny získala v konkurze, na ktorom sa zúčastnilo 1.800 dievčat a pred kameru sa postavila ako 16-ročná. Dovtedy skúsila vystúpenie na scéne divadla v rodnom írskom Lettekenny ako baletka a zahrala si v niekoľkých epizódnych televíznych postavách. Jej zatiaľ najväčšou rolou bola Anna, za ktorú získala prestížne nominácie i cenu Canadian Screen Awards. Určite zaslúžene, pretože zo všetkých Ánn, ktoré sa doteraz predstavili na plátne či na obrazovke, žiadna nebola taká precitlivená, statočná a uveriteľná ako Amybeth. Maud Montgomery by mala určite radosť. Možno aj pod vplyvom odvážneho scenára Moiry Walley-Beckett, ktorá odtabuizovala tému homosexuality, sa Amybeth dala nedávno počuť, že inklinuje ako k mužskému, tak aj k ženskému pohlaviu. Jej najnovším filmovým počinom bude úloha vo filme Maternal, ktorý je režijným debutom jej predchodkyne vo filmoch o Anne – Megan Follows.
Andrea Miková
foto Netflix
Článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2020)