Básnik Brodskij si vo svojej nádhernej eseji o Benátkach povzdychol nad nevšednou, celkom ojedinelou krásou predmetov vo vyleštených benátskych výkladoch. Všetky sú súčasťou benátskej atmosféry, čo súčasťou, oni ju tvoria, a tá je taká úžasná, že nakoniec pri odchode z Benátok máte pocit, že ich všetky musíte vlastniť, kúpiť, mať, skrátka, že bez nich nemôžete odísť domov, musíte nakupovať plniace perá, šatky, masky, farebné lesklé sklo, hrnčeky, poháre, šperky, topánky, kabelky, vázy, popolníky… Chveje sa vám duša ako vodná hladina, srdce, aj peňaženka otvára sa ako žiabre a pri každom otvorení si vlastne vydýchne, že vaše benátske dobrodružstvo končí…
Vráťme sa však k Brodskému a jeho eseji, v ktorej sa úbohý benátsky turista vracia domov, a tu po jednom vyberá z kufra a vykladá na stôl všetky tie benátske suveníry, ktoré bez Benátok vyzerajú ako siroty Podhradských, vyložené doma na stole v dákej nebenátskej izbe sú zrazu zbavené akéhokoľvek benátskeho šmrncu, zhasli, hoci v Benátkach svietili, stôl so suvenírmi pripomína trh márnosti.
Vianoce sú Benátky! Predvianočné obchody sú Benátky, kaviarne pred Vianocami sú Benátky, vianočné trhy sú Benátky, Benátky sú pred Vianocami galantérie, Benátky sú predvianočné železiarstvá, domáce potreby, Benátky sú mäsiarstvá, potraviny aj benzínové pumpy… Benátkami sú pred Vianocami kancelárie v Inchebe, v Datalane, na bytových družstvách, Benátkami sú pošty, kvetinárstva, opravy práčok, topánok, Benátky sú zborovne aj triedy, čakárne u doktora, my všetci, dokonca aj oni, sa pred Vianocami stávame takými Benátkami. Prečo inak by nám tie Vianoce pripomínali už na sklonku septembra?
Mechanizmus Vianoc nikdy nesklame, šľape ako omegy!
Panie učiteľky nakúpia zelené pastelky, farebné papiere, krepák a koncom novembra sa na oknách škôl objavia prvé Benát… Vianoce. V obchodoch zo zaprášených políc, do ktorých ľudské oko nedovidí, vyberú cédečka s vianočnými odrhovačkami, v ktorých sú biele Vianoce, padá sneh, Santa prichádza do mesta, s koledami, kde sa narodil Kristus pán, Karel Gott znovu ožíva a prichádzajú biele Be… Vianoce…
Kreslili sme vianočné stromčeky na výtvarnej, na matike, na slovine sme písali slohy na témy: Ako trávime Vianoce, Čím sú pre nás Vianoce, Najkrajší darček či Lístok Ježiškovi…
Prievan na parapetných oknách sfúkol, ak nie sneh, tak listy pre Ježiška. Tie obyčajne obsahovali výpočet našich dobrých skutkov a toho, čo by sme si za ne prosili…
Na jeden nám so sestrou prišla odpoveď: Fuj, bol som tu, upratujte si tie veci, lebo sa na vás vykašlem, Ježiško…
A inokedy nás na Vianoce vzal sused Janko na prechádzku na saniach. Mali sme so sestrou paličky a švihali ho po chrbte: „Hijó, my sme princezné, rýchlo, zaboč doľava!“ Hľadali sme Ježiška po uliciach, pod oknami nazerajúc do cudzích obývačiek, ba niektorí nás zavolali dnu. Oberali sme cudzie stromčeky, kým mama s tatkom ten náš zdobili.
Inokedy nás mama vyobliekala a šli sme vinšovať slávnemu hokejovému útočníkovi Václavovi Nedomanskému na sobáš. U nás v Modre. Svedkovia boli brankár Vladimír Dzurilla a slávny spevák Petr Novák, obaja kamaráti aj s naším Jankom. Sobáš sa konal na modranskom národnom výbore a keď sme zavinšovali, Dzurilla nás vzal obe so sestrou na ruky ako princezné… Oči sa mi lesknú ako Benátky, keď si na to všetko spomeniem.
Pred Vianocami sa zrazu stávajú všetky predmety darčekmi. Podobne ako sú všetky benátske suveníry zmenšeným modelom mesta, alebo tým, čo cítime, keď okolo nich prechádzame, predstavujúc si, že tu žijeme, pracujeme, chodíme do obchodu.
Na Vianoce sme všetci Ježiškovia aj obdarovaní. Nakupujeme darčeky, sušené ovocie, vianočné ruže, adventné vence, obrusy, ozdoby, girlandy, sviečky, a hlavne si to všetko predstavujeme. Vianoce svietia, niekde aj búchajú, šuchocú, voňajú, sú biele, aj keď nesneží, lebo také ich chceme mať. My sme ten Ježiško v jasličkách, to nám celý svet zvoní a klania sa a znáša dary, my sme na Vianoce ten štvrtý „srdcový“ kráľ bez koruny…
A pod stromčekom Benátky! Benátkami je ružový plyšový jednorožec, vedro s legom z Lidla, bambusové ponožky, multivitamín v darčekovom balení, krém proti vráskam alebo blikajúci dinosaurus chrliaci oheň, žeriav na diaľkove ovládanie či papuče so snehovými vločkami, flísová mikina…
Čím viac sa Vianoce blížia, tým sú všetky návestia na ceste, ktorá ku nim vedie, žiarivejšie, ale aj dôležitejšie, tým sme veselší, šťastnejší, štedrejší, žiabre peňaženiek sa otvárajú a otvárajú, aby naposledy vydýchli na Štedrý deň. Toto všetko, hoci na to frfleme, by nám veľmi chýbalo. Sneh v posledné roky nepadal, ale my sme o ňom snívali, vo filmoch padal, v rozprávkach tiež, padal aj v pesničkách… Stále som princezná, ktorú pestoval Nedomanský, čo šibala Janka čarovným ježiškovským prútikom, čo vyšila mame dečku a tatovi dala pod stromček knižku Sebastian a Mary Morgan, lebo som si ju tak veľmi chcela prečítať. Moje Vianoce sú vždy biele, hoci už viem, že na druhý, tretí, štvrtý deň sa začnú podobať na benátsku ulicu po karnevale, začínajú pripomínať stolík s benátskymi suvenírmi, trh márnosti. Stromček vädne a opadáva, salónky sú zjedené, sviečky nemá kto zažínať, vianočné papiere vyniesť, potkýname sa o kocky lega a bielou cestou, po ktorej sa takmer pol roka rútili Vianoce, začínajú pobehovať veľkonočné zajace…
Rozbalili sme raz so sestrou čokoládového Mikuláša, ale v jeho kabátiku behal zajac.
Ešte o tom nehovorme, ešte stále sa túlame tajuplným nádherným vysvieteným mestom, za oknami jeho obyvateľov horia sviečky a z parapetných dosák padajú ako sneh listy Ježiškovi, v každej pesničke sa narodí Ježiško, všetky veci aj slová sú darčekom, pre niekoho, kto ich potrebuje… My ich potrebujeme. Tento rok možno potrebujeme Vianoce viac ako inokedy. Možno nikdy sme ich tak veľmi nepotrebovali ako tento rok.
Želám vám, nech sa u vás pod stromčekom, v kuchyni, v izbe, za oknami narodí Ježiško. Nech je sneh biely, strom zelený, svetielka červené, koláče nech sú sladké, kapusta kyslá, vianočný papier nech šuchoce, a nech máte aj po Vianociach radosť, akú ste mali, keď ste sa na ne tešili… Vaša Veve
Veronika Šikulová