Čím by ste vyplnili čas, ktorý sa človeku naskytne na zaslúženom dôchodku? Piplaním sa v záhradke? Štrikovaním alebo čítaním kníh? Varovaním vnúčeniec? Magdaléna Horníková sa rozhodla búrať seniorské stereotypy a energicky vyrazila do Pyrenejí, aby po náročnej ceste GR 11 zdolala ich hrebeň. Trvalo jej to viac ako dva mesiace, zhodila pri tom niekoľko kíl, dokonca miestami hladovala, ale dnes túto skúsenosť považuje za zázračnú.
Juh Pyrenejí patrí Španielom, sever Francúzom a stred Andorrčanom. A teraz patria už aj vám, lebo ste ich prešli celé z jednej strany na druhú…
K tomuto horskému pásmu som si postupne vytvorila hlboký vzťah – od Atlantiku ku Stredozemnému moru som ich navštevovala najprv „dovolenkovo“ – na týždeň, dva, spolu s priateľom Milanom a so sestrou Zuzkou. Priateľ však z našej trojice postupne vypadol, chodievali sme teda samé so sestrou a nakoniec som prešla aj testom samoty. Už sme boli so sestrou zbalené, mali sme kúpené aj miestenky na vlak, avšak deň pred odchodom musela zo zdravotných dôvodov svoju cestu zrušiť. Stála som teda pred rozhodnutím odísť do Pyrenejí sama. Šla som a dopadlo to úžasne, zistila som, že ak sa na cesty vydá človek sólo, všetko vníma intenzívnejšie a hlbšie.
Sólo cestovanie žien je samostatná cestovateľská kapitola. Je podľa vás bezpečné?
V tomto prípade určite áno, v Pyrenejach som sa napriek samote cítila výborne, i keď je pravdou, že na začiatku cesty ma sprevádzala kamarátka, ktorá si chcela vysokohorskú turistiku zo zvedavosti vyskúšať na vlastnej koži. Keď sa však nakoniec oddelila a vrátila späť, vôbec mi to neprekážalo a samotu som si dokonca ešte viac užívala.
Ako vôbec vznikol nápad prejsť celý hrebeň Pyrenejí?
Hrebeň predo mnou prešlo množstvo ľudí, obdivovala som každého, komu sa to podarilo, až som napokon sama začala uvažovať nad tým, že by som to jedného dňa rada skúsila. Rozhodujúcim okamihom sa pre mňa stal zážitok z roku 2016 z cieľovej stanice pri majáku na myse Creus, kde sme so sestrou po jednom z našich výletov stáli na autobusovej stanici a odrazu k nám dobehla „vymakaná“ poľská hikerka a poprosila nás, nech ju odfotíme, lebo práve prešla celú GR 11. Pre krátkosť času ju zvládla za 40 dní a posledné úseky vraj šliapala i v noci. Bolo vidno, aká je šťastná, že sa jej úspešne podarilo občas zradnými Pyrenejami prejsť.
Ako dlho trvá cesta, ak sa človek „neženie“?
Cestu GR 11, čiže diaľkovú turistickú trasu cez hrebeň Pyrenejí na španielskej strane, som plánovala prejsť v pohode, bez stresu a ponáhľania, popritom vystúpiť aj na nejaké vrcholy a okrem toho si tiež vyčistiť hlavu a odpočinúť si. Vôbec nebolo mojím cieľom prejsť Pyreneje za čo najmenší počet dní, nechala som to voľne plynúť. Nakoniec mi cesta trvala 67 dní. Spomenutá kamarátka Elenka so mnou prešla cca 210 počiatočných kilometrov a zvyšných 614 km som absolvovala už celkom sama. Celá trasa dovedna meria 824 km.
Ako ste sa na svoje dobrodružstvo pripravovali? Vyžadovalo určite dobrú kondíciu, ale i vybavenie…
Zvážiť som musela najmä tú výbavu. Predtým sme na výlety so sebou vždy vláčili množstvo potravín, na chrbte sme neraz mali vyložený aj 25-kilový náklad, čo je na diaľkový prechod veľa. Začala som študovať príbehy českých hikeriek, ktoré majú všetko vypracované do posledného detailu a svoje ultra light batohy si vedia zbaliť do 7 kg – od nich som teda veľa „obkukala“. Zbaliť sa naľahko je však aj tak veľké umenie, keď človek so sebou nesie spacák, stan, plynový varič, fotografickú výbavu a zopár najzákladnejších vecí. Nosila som so sebou potraviny maximálne na dva dni a vodu, ktorú som si pravidelne dopĺňala.
Boli ste predsa v horách dlhé dva mesiace, to ste si prali v horských potôčkoch?
(smiech) Vystačila som si po celý čas s jediným párom dobrej obuvi a pokiaľ ide o veci, mala som so sebou funkčné oblečenie z merina. Je nielen teplé a výhrevné, ale i veľmi ľahučké a občas ho stačí iba vyvetrať, aj keď ho nosíte na sebe dlhší čas. A áno, ak to bolo potrebné, vyprala som si veci v horskom potôčiku, vysušila a šla ďalej…
Absolvovali ste pred Pyrenejami nejakú špeciálnu fyzickú prípravu?
V mladosti som veľa športovala, venovala som sa plávaniu a veslovaniu, vlastne, mojím najväčším hobby boli odjakživa hory a ich zliezanie. Celý život som aj behávala, 2 – 3 krát do týždňa a po troške, ale pravidelne, počas dlhých rokov. Hýbala som sa aj vtedy, keď prišli deti. Pred cestou do Pyrenejí som v tréningu trochu pridala na behu a okrem toho, keďže bývam vo vysokom paneláku, som si po okruhoch na trati školského dvora ešte vybehla štyrikrát hore a dolu všetkých trinásť poschodí. Toto som robila asi rok.
Čakala vás púť osamote, a to môže na človeka doľahnúť. Mysleli ste aj na mentálnu prípravu?
Svoju hlavu som otestovala už predtým, verila som, že to zvládne. Možno som však napokon mala i kus šťastia a nebojím sa povedať, že sa počas môjho dobrodružstva diali malé zázraky: najskôr som sa obávala, či pre pandémiu vôbec vycestujem, ale počas prvej vlny korony prevádzka letísk obnovila niektoré lety, takže moju rezerváciu do San Sebastianu som zrealizovala medzi prvými vrátenými letmi. K zázrakom tiež počítam dobré počasie počas celých dvoch mesiacov, pretože klíma v Pyrenejach dokáže turistov nepríjemne prekvapiť. Mňa ale na hrebeni nezastihla jediná búrka či víchrica. Snehová chumelica ma dobehla až po prechode posledného vysokého hrebeňa.
Kde začína a kadiaľ vedie trasa GR 11?
Gran Reccorido, skrátene GR 11, začína na mieste, kde sa pyrenejské horstvo doslova dotýka vĺn Atlantiku a kde stojí maják Cabo de Higuer. Končí pri Stredozemnom mori, pri majáku Cap de Creus. Trasa má prevýšenie 46.000 výškových metrov a vedie okolo viacerých trojtisícoviek, pričom prechádza dvanástimi sedlami vyššími ako 2.500 metrov. Súbežne s GR 11 vedie po francúzskej strane trasa GR 10, je staršia, dlhšia a trochu menej náročná. Treťou trasou, ktorou možno prejsť Pyreneje, je takzvaná HRP, výšková trasa, ktorá nemá jednotné značenie, pretože je pospájaná z rôznych značených chodníkov, čo najviac lemujúcich hrebeň horstva. Samotná Gran Reccorido prechádza cez dva nádherné národné parky, Ordesa a Aiguestortes i Estany de Sant Maurici, niekoľkými prírodnými parkmi ako Posets-Maladeta, kde sa vypína najvyšší vrchol Pyrenejí Pico de Aneto. Pre lepšiu orientáciu – trasa začína v Baskicku, križuje Navarru, Aragónsko, Katalánsko a samostatný štát Andorra. Trasa sa neustále dvíha a klesá, každý úsek je úplne iný a každý deň si žiada prekonať aj tisíc výškových metrov. Občas sa dá zísť do dolín do dediniek, kde možno prespať alebo doplniť zásoby potravín.
Počiatočný úsek trasy je trávnatejší, a tak nie je problém naraziť na stádo divých koní, oviec alebo kráv, pasúcich sa blízko vás. Nasleduje suchšia oblasť a prvé dvojtisícovky, až dôjdete do oblasti hlbokých údolí, kde po ceste narazíte na originálne dolmeny, kamenné pohrebiská z doby keltskej. Pyreneje vo všeobecnosti oplývajú bohatstvom flóry a fauny, sú tiež domovom mnohých endemických druhov, ale i ohrozeného medveďa hnedého, supa, vlka či rysa. V lesnatých oblastiach sa ukrývajú jelene, diviaky a menšie cicavce a živo je i v miestnych vodách. Môžete sa tiež potešiť prítomnosti mnohých druhov motýľov, jašteričiek a vážok. Žiaľ, v zozname biotopov figuruje i prvý vyhynutý živočíšny druh, ktorý doplatil na lov – kozorožec pyrenejský. Pokusy o jeho záchranu pomocou klonovania už prišli neskoro…
V batožine ste nosili i stan. To ste ho každý večer rozložili pod holým nebom?
Presne tak, dva mesiace som prespávala v stane a možno štyri či päť ráz som zvolila prenocovanie v chate. Mnohí turisti plánujú svoju cestu tak, aby zakaždým na večer dorazili do chaty, mne sa však páči sloboda a voľnosť, a tak kdekoľvek, v lese či na lúke, som si pred príchodom noci postavila stan. Inak chaty, takzvané „refugios“, nájdete pozdĺž celej trasy, ubytovanie v nich je ideálne zabezpečiť si vopred online a tiež treba mať na pamäti, že stav zásob v nich je závislý od zásobovania vrtuľníkmi alebo mulicami. Pre turistov v nich platia isté pravidlá, napríklad prezúvanie, svetlo sa vypína o desiatej večer a keď odchádzate, mali by ste si odniesť všetky svoje odpadky.
Stihli ste sa po ceste zoznámiť aj s inými sólo turistami?
Ach, áno, stretla som dvoch podobne uletených, podobným tempom ako ja kráčajúcich starších ľudí, 73-ročného Francúza Françoisa a 71-ročnú Španielku Amanu. Udivilo ma, že sú ešte starší ako ja. (smiech) Toto poznanie ma naplnilo príjemným pocitom, že toho môžem v živote ešte veľa prejsť. Obaja putovali sami, ale naše cesty sa viackrát pretli, hoci spávali na chatách. Zo spania pod holým nebom som vôbec nemala strach, našťastie ma neprekvapila ani búrka, ani divá zver. Pocit, že by som celé to dobrodružstvo už mohla mať za sebou, ma prepadol iba jediný raz, asi týždeň pred koncom cesty, keď som si v korkovom lese stavala stan a spoločnosť sa mi rozhodlo robiť niekoľko druhov pavúkov, aké som nikdy predtým nevidela. Zabarikádovala som sa v stane, všetko som riadne pozapínala a celú noc som okrem toho, že mi pri uchu krochkali divé prasiatka, prežila v obavách z pavúkov.
Nechýbali vám nikdy zásoby jedla a vody?
Nosiť so sebou veľké zásoby sa nevypláca, najmä to pocíti hmotnosť ruksaku. Spoliehala som sa na bedeker, ktorý som mala namiesto mapy alebo GPS. V ňom som sa dočítala, kde sú najbližšie pramene s vodou, navyše som zistila, že ak sa mi minú zásoby, vydržím bez vody kráčať ešte ďalšie tri hodiny. Vodu som brala výsostne z prírodných prameňov, ak totiž vidím, že voda vyviera zo zeme, nemám najmenší problém ju vypiť. Ako rezervu som mala aj tabletky na vyčistenie vody, ale použila som ich hádam len dvakrát. S jedlom to bolo oveľa zaujímavejšie, náplne do plynového variča sa mi totiž míňali a bolo ich treba dokupovať…
Ak sa mi pošťastilo trafiť časový úsek – o druhej hodine popoludní alebo o siedmej, ôsmej večer, dopriala som si obedové alebo večerné „menúčko“ v chatovej reštaurácii. Pri niektorých chatách sa ale nedalo stanovať, večeru som teda radšej oželela, aby som sa stihla presunúť na vhodné miesto, kde skloním hlavu a vtedy som radšej využila rýchly nákup potravín v dedinských obchodíkoch. Toto všetko výborne fungovalo v auguste, v septembri však už bolo po turistickej sezóne, chaty sa zatvorili a s nimi aj obchody. Vtedy sa mi stalo, dokonca viackrát, že som si také tri dni za sebou celkom odhladovala.
Nespanikárili ste?
Kdeže, raz som takáto hladná dorazila na chatu a dúfala, že mi chatár dá konečne najesť, on však tvrdil, že už v kuchyni nič nemá a jediné, čo mi môže ponúknuť, je pivo. Vedela som, že to je pre mňa nepríjemná situácia, nemala som so sebou žiadne jedlo a čakal ma zostup do údolia v hraničnom sedle s Andorrou, a to znamenalo, že ďalšie dva dni sa určite k žiadnej potrave nedostanem. Spustila som na chudáka chatára prúd slov a presviedčala, že mi jednoducho musí niečo nájsť, lebo zdolávam celý hrebeň, naveľa, naveľa teda niečo zo svojich zásob vyhrabal a doniesol mi na stôl aspoň syry a lekváry.
Čo ste si varievali?
Rannú kávu a občas cestoviny alebo iné jednoduché jedlo. Bez svojej kávy sa ráno nepohnem, ale časom sa mi minuli náplne do variča a nové som už nezohnala. Posledné dva týždne som teda fungovala tak, že som si kávu zaliala studenou vodou a ráno som ju, takú vylúhovanú, pila. Mnohí turisti majú vo zvyku ráno pobaliť všetky veci a skoro vyraziť na cestu, no mňa by ste po chladnej noci našli najskôr čakať, kým ranné slnko zohreje stan, potom chlipkať kávu a kochať sa rannou prírodou, pričom na ceste by ste ma videli najskôr okolo pol desiatej. V tomto som stopercentne pohodlný pôžitkár…
Pyreneje vám nepochybne učarovali…
Áno, v porovnaní s Alpami sú viac oblé a počas celej cesty sa príroda nádherne mení. Že sa v nich striedajú trávnaté oblasti, pastviny, skaliská, vysoké končiare i nížiny, horstvo nie je súvislé, ale zložené akoby z troch samostatných celkov. To znamená, že sa stále musíte niekam štverať a potom zostupovať. Žijú tam nádherné zvieratá, spásajúce miestne pastviny, rastú tam prekrásne rastliny a navyše, ak človek kráča prírodou sám, jeho zmysly sú akési otvorenejšie a senzitívnejšie. Všetko som vnímala viac a do hĺbky a mala som čas intenzívnejšie premýšľať o sebe, o živote…
Nikdy vás nezradila psychika?
Pri veľmi dlhom pobyte v horách je nevyhnutné mať myseľ pod kontrolou a ja som na tom, aby som sa udržala v dobrej mentálnej kondícii, denne pracovala. Musela som sa spoliehať iba sama na seba. Venovala som sa pravidelne rôznym uvoľňovacím cvičeniam, relaxačným technikám a meditácii a myseľ sa mi za to odvďačila tým, že bola pokojná, po celý čas svieža a pozitívne naladená. A okrem thajskej mastičky na kolená ma liečilo i slnko. Sedávala som na zemi a vstrebávala som slnečnú energiu s tým, že som si ju „posielala“ do kolien. Možno je to len sugescia, ale účinná…
Gabina Weissová
foto archív Magdalény Horníkovej
Celý rozhovor si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2021)