Staré moruše si líhajú do trávy, aby tu ešte mohli byť. Baza vyženie hocikde a potom je z nej burina. V lete takmer všade kvitnú dáke kytice… Z ruží vypadávajú opité zlatone. Levanduľa sa rozvonia. Vonia aj králik, ale inak, horkasto, malé dieťa povie, že nie, králik nevonia.
Odokrývam staré záhradné chodníky. Povedzme, od moruše k striebornej jedličke, prejdeš popri kamennom múre a si tam, z ľavej strany rástla kedysi papraď lykovec, dnes je tam tráva a krížom cez ňu narazíte na cestičku pod smrekovec, tá je komplikovanejšia, krátka, no vedie k záhonu mäty a ku králikom, z druhej strany kvitne levanduľa, odbočiť znamená vrátiť sa, tu nateraz chodník končí. V orgovánoch naťahané pavúčie šnúry, na pavlovnii mravenisko. Aké veľké mravce. A pri moruši podvečer a skoro ráno tancujú vo vzduchu mušky. Cez deň spia pod listami. Biele motýle sem chodia piť. A drozd sa rozospieva, len čo vyjdem na gánok.
Predstavujem si, že tu bývam. Na križovatke medzi jedličkou a orgovánom, pri rebarbore, mätovom záhone. Ráno ma zdravia kamionisti mravci, skrumáže rastlín, tuná to treba obchádzať, sedmokrásky si ľahnú, potom sa postavia, tu je to pórovité, trojlístky, jedno šťastie, medovka, krasuľka, zajačie chvostíky, v ružovom záhone je rušno ako na Broadwayi, beriem to krížom, slepá ulička. Vy bývate v zlatom daždi, či v dulovci?
Mladé výhonky bývajú omračujúco zelené, niekoľko odtieňov, ktoré vytvárajú celok, a ešte jedna neznáma vôňa, takto to možno vonia v nebi.
Odokrývam záhradné chodníky a syn sa pýta, kam napríklad vedie ten od moruše.
– Ten od moruše vedie k tomuto orgovánu.
– A potom?
– Pri orgováne je križovatka, môžeš ísť ku vrásčitým ružiam, ten som ešte neodokryla, ale viem, že tam je, alebo prejsť okolo byliniek na hlavnú.
– A keď odokryješ ten popri jazmíne a ružiach?
– Budem hľadať jeho pokračovanie.
– Ak ho nenájdeš?
– Sadnem si.
Staré záhradné chodníky. Nahmatávanie. Nahmatanie. Popritom stále kohosi stretávate. Aj niektoré vône akoby iba chodili okolo. O to sú vzácnejšie.
V dome kedysi bývali Taubingerovci. Po vojne tu zostala bývať slečna Marta, klaviristka. Keď som ju stretla, bola to staršia pani s drdolom. Zavše sme mali hodinu klavíra u nej doma. Prejsť dlhým dvorom popri plechovej vani so zelenou vodou, vojsť do dvora, potom dnu, do predsienky a izby s dvoma klavírmi. Vo vnútri bolo šero a prítmie. V záhrade chodníky. Tu bola dievča. Tu sa naučila chodiť, tu si rozbíjala kolená.
Večer sa rozzvonia zvony, kdesi šteká pes, pod morušou je vlhké šero. V noci počuť slávika. Cez deň je všetko iné.
Toto je iná záhrada. Akoby sme sa doteraz nepoznali. Tu asi boli záhony. Prečo by tadiaľto viedol chodník? A kam?
Záhradné chodníky zdanlivo nikam nevedú. Aké nedôležité traverzy. Kopček, dolinka, nohám je to jedno… Nik ich nezakreslí do mapy a mapa tejto záhrady ani neexistuje. Mapou je záhrada zakreslená nohami tých, čo tu bývali. Odokrývam chodníky a predstavujem si ich.
Vstupujem do obrazu. Kráčam po chodníku okolo moruše… Tu máte takmer vždy zelenú. A postavím sa k rodine Taubingerovcov. Vedľa mňa stojí inžinierka Olena, od ktorej sme dom so záhradou kúpili.
– Psst, vy ste ktorá?
– Ja som tá, čo vysadila ruže. Keď som prišla, našla som sedem koreňov. Chcela som rozárium.
– Rozárium? To tu predsa už bolo. Zarástli k nemu všetky chodníky aj spomienky.
– Je znovu. Aj nové chodníky.
– Pssst, ste v obraze, nevyrušujte…
Svoje plány na leto už mám. Nateraz som sa podujala objaviť staré záhradné kamenné chodníky a pocestovať si trebárs časom. Na tých je najkrajšie to, že akože nikam nevedú. Niektoré sú tridsať centimetrov pod zemou. To si len tak akože kopete alebo vykonávate inú činnosť a zrazu vám padne kosa na kameň. Dobrodružstvo začína. Našli ste cestu. Možno popod jazmín, možno ku ruži z Jericha. Prekladať to budem stanovačkou pod knihou a potom možno vybehneme k moru. A možno všelikde inde. Cesty by boli, len sa rozbehnúť. Nateraz sú moje prázdninové plány ako tie chodníky v záhrade. Vlastne neviem, kadiaľ povedú.
Želám vám dobré leto, dáke dosiaľ neobjavené cestice a cesty, veľa prekvapení a najmä veľa zdravia. Vaša Veve
Veronika Šikulová