„Odpovede, ktoré získate čítaním kníh, závisia od toho, aké otázky si kladiete,“ myslí si najznámejšia kanadská spisovateľka Margaret Atwood. Hoci mnohí si ju aktuálne spájajú s krvavo-červenými rovnošatami z populárneho seriálu Príbeh služobníčky, o svete, aký ho (ne)poznáme, píše s nadhľadom a dôvtipom už vyše šesťdesiat rokov. Majsterka špekulatívnej beletrie, tvorkyňa pochmúrnych dystopických svetov, ktoré zničili ľudia bez úcty k prírode či k sebe navzájom, neúnavne zvedavá duša kladúca otázky začínajúce „Čo ak…?“, ktoré dokážu zaťať do živého.
Hoci mnohokrát sa zdá, že predpovedá budúcnosť príliš pritiahnutú za vlasy, dokáže vzbudiť intenzívnu hrôzu. Dôvod je jednoduchý – mnohé katastrofy, ktoré opisuje, sa už v skutočnosti stali, len sme na ne pozabudli. Alebo by sme aspoň chceli. Margaret Atwood ako zručný doktor podá presnú diagnózu, ako pravý detektív rozpitvá príčiny a potom sa vrhne do napínavej špekulatívnej hry zvanej rozprávanie príbehov. Medzi žánrami sa pohybuje voľne a prirodzene ako kitesurfer na mori, necháva sa unášať tam, kam ju práve naliehavé témy volajú. Bez problémov napíše feministický román, za ktorým nasleduje hrôzu naháňajúca dystópia, potom detská rozprávka a na záver citlivé verše. Problém jej nerobia ani komiksy o superhrdinoch či filmové a televízne scenáre, dokonca napísala aj knihu, ktorou sa bude čitateľom prihovárať zo záhrobia – zverejnená môže byť až o takmer sto rokov. Jej hlas rezonuje naprieč generáciami, oslovuje tých, ktorí majú rovnaké množstvo krížikov na chrbte, aj tých, ktorí vyrastali v ruke s iPhonom namiesto hračky. A tiež všetkých medzi tým, hoci určite viac žien než mužov. Nikdy sa nebála vyjadriť svoj názor, hoci často predbehol jej dobu. Aj napriek faktu, že má už 81 rokov, odmlčať sa zatiaľ vôbec nechystá. Majsterka slova Margaret Atwood.
Dievča z divočiny
Detstvo nerozbitných detí – aj tak by sa dali nazvať rané roky kanadskej spisovateľky Margaret Atwood, dvojnásobnej držiteľky Bookerovej ceny, ktorá sa podpísala pod vyše šesťdesiat diel. Hoci sa 18. novembra 1939 narodila v metropolitnej Ottawe, väčšinu času strávila v divočine, najprv v severnom Quebecu a neskôr neďaleko jazera Lake Superior. Jej otec Carl Atwood bol entomológ a kým kučeravá šibalka nedovŕšila deväť rokov, rodina prežívala takmer všetky najchladnejšie mesiace v úplnej izolácii na výskumných staniciach hmyzu. „Vložili ma do väčšieho batohu a na chrbte odniesli do lesa. Bývali sme v stanoch, až kým otec nedokončil vlastnoručne postavený zrub, v ktorom nikdy nebola elektrina,“ spomína Margaret. Jej matka, tiež Margaret, bola dietologička a nutričná poradkyňa. Keďže spolu s o tri roky starším bratom Haroldom pravidelne vymeškávali dva mesiace školy na jar aj na jeseň, stala sa aj ich domácou učiteľkou. Do lesa poctivo nosila štósy zošitov, učebníc a domácich úloh – balíček, ktorý súrodenci z duše nenávideli. „Čím rýchlejšie ste úlohy vypracovali, tým skôr ste sa mohli ísť hrať, takže som pri učení bola veľmi rýchla a povrchná.“ Keďže v lesoch nemali žiaden televízor ani rádio, jedinou zábavou mimo pohybu bolo čítanie. Margaret si spomína, ako jej mama s dokonalým talentom na napodobňovanie hlasov predčítala všetky možné rozprávky. Neraz sa stalo, že ich jednoduchý zrub v Sault Ste Marie zaplnilo obecenstvo asi dvadsiatich detí, ktoré si k nim prišli vypočuť rozprávku na dobrú noc. Inokedy, keď na strechu zrubu bubnoval dážď a za okenicami zavíjal silný vietor, spolu s bratom sa zabávali tvorbou komiksov. Svoj prvý román preto napísala už ako sedemročná. Príbeh o mravcovi síce nemal veľký úspech, ale bol plne ilustrovaný a obchytané strany svedčia o tom, že nakoniec aj intenzívne čítaný.
Rebelka alebo učiteľka
Atwoodovci boli zvedaví ľudia a väčšinu času trávili vonku. Na začiatku sezóny sa sánkovali po ešte zamrznutom jazere a počas letných mesiacov sa cezeň preháňali na kanoe. V roku 1948, keď otec získal miesto na Torontskej univerzite, sa časy v divočine skracovali a Margaret pomaly objavovala pre ňu doteraz neznámy predpubertálny dievčenský svet. Jej mladšia sestra Ruth doplnila rodinu o tri roky neskôr. Plnohodnotný návrat do školy jej po voľnosti na čerstvom vzduchu pripadal ako vojenčina. Na úhľadné rady školských lavíc, triedy prísne rozdelené na dievčenské a chlapčenské a mocenské hry obľúbencov a vydedencov nespomína s láskou, navyše – zabíjali jej kreativitu. Serióznejšie preto začala písať až na strednej škole. Rodičia ju v tom síce povzbudzovali, no zároveň boli praktickí. Mama neustále prízvukovala, že ak chce písať, mala by sa najprv naučiť poriadne hláskovať – problém, ktorý jej spôsobuje bolehlav dodnes. Keď sa vydala po stopách svojho brata, dnes úspešného neurofyziológa, prihlásila sa na Victoria College Torontskej univerzity. Živo si spomína na okamih, keď sa jej začiatkom 50. rokov dostala do rúk brožúra so zoznamom povolaní. „Písalo sa v nej o stovkách možných kariérnych ciest pre mužov. Pre ženy ich tam bolo päť: sestrička, sekretárka, letuška, učiteľka a domáca ekonómka (funkcia, ktorá zahŕňala ‚umenie aj vedu domáceho manažmentu‘, od varenia podľa správnych výživových tabuliek až po starostlivosť o rodinné financie). Vybrala som si to posledné, lebo som mala pocit, že mi prinesie najviac peňazí,“ smeje sa spisovateľka. Rýchlo pochopila, že tradičné ženské povolania nie sú pre ňu, od štúdia žurnalistiky ju však blízki odradili s pragmatickým odôvodnením – že v novinách sa v tých časoch dostane maximálne k písaniu nekrológov a módnych stránok, a to bolo to posledné, po čom túžila. Vtedy si ako rebelka povedala, že utečie do Paríža, bude piť absint, fajčiť cigary, písať veľdiela a postará sa o to, aby zomrela veľmi mladá – ako všetci géniovia tých čias. Ešte predtým sa však prihlásila na štúdium literatúry. „Povedala som si, že by som mohla byť aj učiteľkou, než skočím z toho mosta,“ hovorí s typickým sarkazmom.
V objatí veršov
Neúnavne písala verše, ktoré čítala v kaviarni Bohemian Embassy, zafajčenej hlučnej miestnosti s malým pódiom, kde rytmus prednášaných básní často prerušovalo hlučné syčanie kávovaru. Popri tom kreslila satirické karikatúry pre This Magazine pod mužským pseudonymom Bart Gerrard. „Boli to časy, keď ste si najprv museli vytvoriť priestor, v ktorom by ste potom mohli existovať,“ hovorí o neskorých 50. rokoch. Pokračovala na Radcliffe College Harvardovej univerzity, kde sa po získaní magisterského titulu pustila do doktorandského štúdia, svoju dizertačnú prácu však nikdy nedokončila. Mala totiž plné ruky práce s písaním básní. V tom čase sa tiež aktívne angažovala v protestoch proti vietnamskej vojne aj v prvých feministických krokoch. Jej prvá zbierka básní Double Persephone vyšla ako pamflet v roku 1961 a získala cenu E. J. Pratt Medal. Profesionálne publikovaná zbierka poézie The Circle Game nasledovala o päť rokov neskôr a zaznamenala nevídaný úspech. Margaret udelili prestížne kanadské ocenenie Governor General’s Award, ktoré akademikom a umelcom každoročne odovzdáva generálny guvernér, oficiálny zástupca kráľovnej Alžbety II. v Kanade (ktorá je tu hlavou štátu). Získať guvernérovu cenu prakticky ako debutantka nebolo až také bežné, u mnohých, vrátane samotnej Margaret, to vzbudilo nemalé prekvapenie aj rešpekt. Hovorievala, že si nemyslí, že vo svojich básňach rieši problémy, len ich odokrýva. Dodnes si so smútkom spomína, že napriek skutočnosti, že bola ocenenou poetkou, stále nemohla vstúpiť do Lamontovej knižnice, ktorá mala najväčšiu zbierku modernej poézie – dvere boli otvorené len pre mužov. S menšími prestávkami pokračovala vo vyučovaní literatúry a kreatívneho písania na rôznych univerzitách, až kým jej do života nevstúpil James Polk. Za spolužiaka z Harvardovej univerzity sa vydala ako 29-ročná a spolu sa presťahovali na severozápad Kanady. Ešte predtým však dokončila svoj prvý román Edible Woman (Jedlá žena).
Žena na zahryznutie
Satirický príbeh o mladej Marian, ktorá sa práve zasnúbila s (očividne) nesprávnym a nudným mužom Petrom, má zaujímavú zápletku. Marian má uspokojivú prácu v oblasti prieskumu trhu a byt v centre Toronta, ktorý zdieľa s kamarátkou, krátko po zásnubách však s hrôzou zistí, že vôbec nie je schopná jesť. Jej telo akoby sa oddelilo od podstaty jej bytia. Popri vypĺňaní marketingových dotazníkov stretne mladého absolventa Duncana, ktorý ju zaujme svojimi excentrickými odpoveďami. Rozohráva sa tak spleť udalostí, kde starý svet naráža na moderný a kde sú svetlá reflektorov namierené na témy straty identity a odcudzenia a otázok možných návratov. Rukopis poslala vydavateľstvu ešte pred vydaním zbierky poézie, no nik sa jej neozval. Krátko po získaní ocenenia jej doma zazvonil telefón. Na druhej strane linky sa ozval jej vydavateľ s prosbou, či by mu neposlala svoje ďalšie diela. Len sa sucho zasmiala a pripomenula mu, že jedno mu leží na stole snáď už tri roky. Jedlá žena vyšla v roku 1969 a mnohí recenzenti ju označili za hlas rozvíjajúceho sa feministického hnutia. Ona sa však tomuto spojeniu bránila. „Nebola som v New Yorku, kde sa to v roku 1969 všetko začalo. Bola som v Edmontone, v Alberte, kde ani vtedy a ešte ani nejaký čas potom žiadne feministické hnutie neexistovalo. Nechcela som sa stať megafónom pre žiadne konkrétne hnutie.“ Neskôr v eseji Being a Woman Writer: Paradoxes and Dilemmas (Aké je to byť ženou – spisovateľkou: Paradoxy a dilemy, 1976) opísala zmiešané pocity spisovateliek, ktoré boli dosť staré na to, aby si vybudovali kariéru skôr, ako sa o podobné práva prihlásili zástupkyne ženského hnutia. „Mať za sebou zástup žien nie je nakoniec až také príjemné… príďte im teraz povedať, že mali po celý čas pravdu. Je to ako byť vyhlásený za nevinného po tom, ako vás obesili. Spokojnosť, ak sa vôbec nejaká dostaví, je pochmúrna,“ napísala, keď v tom čase už sama nosila obrúčku. Po svadbe sa vrátila k učeniu, tentoraz na univerzite v Montreale a neskôr v Edmontone. S Jamesom vždy radi cestovali, občas si dopriali dlhšie cesty po Anglicku, Francúzsku či Taliansku. Ich manželstvo, žiaľ, nepatrilo k tým šťastným. James sa na margo jeho rozpadu vyjadril, že ako akademik nemal poriadnu prácu, a to bolo pre neho ako muža veľmi zlé. Pár sa po piatich rokoch manželstva rozviedol a Margaret to okomentovala slovami: „Rozvod je ako amputácia. Prežijete ho, ale zostane z vás menej.“
Farmárska idylka
Na sklonku prvého manželstva spoznala kanadského spisovateľa Graema Gibsona. Prvýkrát sa stretli pri preberaní ocenenia Governor General’s Award. Pristúpila k nemu a z mosta do prosta mu oznámila, že tú cenu mal podľa nej získať on, keďže jeho experimentálny román Five Legs bol zaujímavejší. Tak sa začalo priateľstvo, ktoré prerástlo do celoživotného partnerstva. Ani jeden z nich netúžil po živote v meste, a tak si spolu kúpili polorozpadnutú farmu neďaleko Allistonu v Ontariu. Takmer 40-hektárová plocha plná domácich zvierat, ďaleko od rušného sveta, im aj Graemovým dvom synom v tínedžerskom veku poskytla, čo potrebovali. Spolu farmárčili, písali a snažili sa zarobiť dosť na to, aby vyžili. V roku 1976 sa im tu narodila dcéra Eleanor Jess Atwood Gibson, pre ktorú Margaret neskôr napísala rozprávku Up in the Tree (V korunách stromov, 1978). Umelecká dvojica mala cestovateľskú dušu a keď mala Eleanor osemnásť mesiacov, spolu podnikli veľkú cestu okolo sveta. Istý čas sa zdržali v Európe, neskôr navštívili Afganistan, Indiu, Singapur, pokračovali do Austrálie na literárny festival v Adelaide a cez Fidži a Havaj sa vrátili do Kanady. Celú cestu si vystačili s príručnou batožinou. Keď sa im život na farme zunoval, začiatkom 80. rokov sa vrátili do Toronta.
Slávna vs dobrá
Medzitým neúnavne písala. V 70. rokoch jej vyšlo ďalších šesť zbierok poézie a tri romány Surfacing (Vynáranie, 1972), Lady Oracle (v českom preklade Pýthie, 1976) a Life Before Man (Život pred mužom, 1979). Vo všetkých sa venuje otázkam identity a spoločenských a rodových štruktúr. Práve román Surfacing ju dostal na pozíciu čoraz hlasnejšieho vychádzajúceho hlasu kanadskej literatúry. Rozpráva príbeh ženy, ktorá sa vracia do svojho rodného mesta v Kanade, aby našla svojho nezvestného otca. V sprievode milenca Joea a manželského páru Anny a Davida sa v rodnom dome stretáva so svojou minulosťou, pripomína si príjemné aj odvrátené pocity a udalosti detstva a snaží sa nájsť stopy po záhadnom otcovom zmiznutí. Minulosť ju však predbieha a postupne ženie do ríše divočiny a šialenstva. V závere knihy sa objavuje dnes už (minimálne kanadským maturantom) dobre známa veta: „Odmietnuť byť obeťou – toto, viac než čokoľvek iné. Ak to nedokážem, nedokážem nič.“ Schopnosť akceptovať vlastnú silu a nenechať si ju nikým vziať bola téma, ktorá silno rezonovala vtedajšou spoločnosťou. Na počesť vydania knihy usporiadali pre Margaret malú oslavu, ktorá nakoniec nebola až taká malá. Zišli sa tam tie najdôležitejšie mená vtedajších literárnych kruhov, aby jej nadšene blahoželali. Keď sa po oslave ocitla so svojou literárnou agentkou Phoebe Larmore osamote, ešte stále ohromená záujmom a prijatím povedala: „Nikdy som si nemyslela, že budem slávna spisovateľka. Vždy som chcela byť len dobrá.“
Raketovo nahor
V jej tvorbe sa často objavovali mužské postavy, ktoré boli pre prevažne mužských literárnych kritikov ťažko stráviteľné. Spisovateľka na margo toho vyhlásila: „Pre ženu je ťažké písať o mužských postavách, ktoré by muži schvaľovali. Aj keď vezmete všetky zlé veci, ktoré o sebe chlapi hovoria cez svojich mužských hrdinov a dáte ich mužským postavám v knihe napísanej ženou, povedia, že ich napádate, hoci ste ich vzali priamo z ich úst.“ V roku 1981 jej vyšiel román Bodily Harm (Ublíženie na tele) o zahraničnej reportérke Rennie, ktorá po tom, ako zvíťazí nad rakovinou prsníka, cestuje kvôli článku na fiktívny karibský ostrov. Ten však nájde na sklonku revolúcie. Hoci sa Rennie snaží nezapliesť do politiky, kvôli romanci s Paulom, jedným z hlavných organizátorov hnutia, sa ocitne v boji o prežitie. Román o moci a o tých, ktorým patrí, čoskoro nasledovalo dnes už legendárne dielo Handmaid´s Tale (Príbeh služobníčky, 1985), za ktorý získala celú plejádu ocenení. Futuristická satira sa v roku 1990 dočkala filmového spracovania, ba vznikla i opera a bol podľa nej nakrútený úspešný rovnomenný seriál, ktorý stihol získať dva Zlaté glóbusy. Žiari v ňom talentovaná Elizabeth Moss, ktorej tvár v detailných záberoch dokáže dôveryhodne tlmočiť hlboké pocity. Kniha sa dočkala prekladu do vyše tridsiatky jazykov a úspešne sa predávala aj ďaleko za kanadskými hranicami. V čase jej zverejnenia mala dcéra Eleanor deväť rokov. Na strednej škole dielo svojej mamy už študovala ako povinné maturitné čítanie.
O dvojnohej maternici
Príbeh služobníčky vykresľuje pochmúrnu víziu blízkej budúcnosti na území dnešných Spojených štátov amerických, ktoré prestali existovať a boli nahradené totalitným režimom. V Gileádskej republike platia nové pravidlá a kto sa im nepodriadi, stáva sa otrokom. Ženy sú na tom ešte o poznanie horšie. Keďže pôrodnosť klesla na hrozivo nízku hranicu, schopnosť plodiť deti je nesmierne vzácna. Až tak, že o tom, kedy a komu ich porodia tie, ktoré to ešte dokážu, už viac nerozhodujú ony. Jednou z nich je aj June Osborne, ktorú už nik nepozná pod pôvodným menom, stala sa z nej jednoducho Offred (Fredova, resp. patriaca Fredovi). Štát ju, rovnako ako tisíce ďalších, oddelil od pôvodnej rodiny a pridelil Veliteľovi, ktorý má neplodnú manželku túžiacu po potomkovi. Rituál splodenia však aj napriek modernej dobe musí podstupovať tými najtradičnejšími postupmi. Vláda totiž uznáva chorobne puritánske hodnoty a Starý zákon interpretuje extrémnymi spôsobmi, navyše je prísne patriarchálna. Offred odetá v tmavočervenom habite s pokrývkou hlavy, ktorá úplne okresala periférne videnie, denne kráča okolo steny popravených, spomína na svoj predošlý aktívny život novinárky a hľadá všemožné spôsoby, ako získať svoju dcéru späť. V Gileáde jej ju násilím odobrali a pridelili novej rodine, akýkoľvek kontakt je prísne zakázaný a takmer nemožný. V zákulisí sa pomaly rodí aj tajný tichý odpor, pri ktorom ženy hľadajú spôsoby úteku do susednej Kanady, najbližšej slobodnej zeme. Ak sa svojich úloh služobníčok, ktoré Margaret satiricky nazýva „dvojnohé maternice“, nepodrobia, čakajú ich len dve možnosti: buď budú pracovať v nelegálnych nevestincoch, alebo ich po odobratí maternice ako ne-ženy pošlú triediť toxický odpad do Kolónií, ktoré nápadne pripomínajú koncentračné tábory a gulagy.
Písanie, ktoré desí
Do písania Príbehu služobníčky sa pustila z jednoduchého dôvodu – vždy túžila napísať dystópiu. Na knižnom trhu už boli vynikajúce diela tohto žánru vrátane románu 1984 Georgea Orwella alebo Prekrásneho nového sveta Aldousa Huxleyho. Ona ju však túžila napísať zo ženského uhla pohľadu. Počas písania viackrát telefonovala svoje literárnej agentke, ktorej raz dokonca povedala: „Je ťažké ju písať. Desí ma. Ale musím ju napísať.“ Pri tvorbe až úzkostlivo dbala, aby kniha neobsahovala nič, čo by nemalo historický základ alebo moderný porovnávací bod. „Na všetko, čo je v knihe, existuje aj precedens zo skutočného života. Nedala som do nej nič, čo by už niekto niekedy niekde predtým neurobil,“ hovorí spisovateľka, ktorá aj z tohto dôvodu uprednostňuje, keď jej knihy volajú speculative fiction (špekulatívna beletria) namiesto science fiction. Pre svoj román naštudovala tony materiálu a zozbierala stovky výstrižkov novín z celého sveta. Všetky neskôr darovala knižnici Torontskej univerzity, ktorá ich skladuje v 474 (!) krabiciach. Príkladom reálií, ktoré ju inšpirovali pri písaní Príbehu služobníčky, sú aj americké náboženské sekty 80. rokov alebo zákon z čias vlády rumunského diktátora Nicolaea Ceauşesca, ktorý nútil ženy podstupovať pravidelné tehotenské testy a v prípade negatívneho výsledku vysvetľovať, prečo neotehotneli. Takto sa v rumunských domácnostiach rodili deti, ktoré rodičia nevedeli uživiť, a tak končili v povestných sirotincoch. Margaret na úvod románu cituje aj Bibliu, kde Ráchel, ktorá nedokáže splodiť dieťa, Jákobovi hovorí: „Tu, hľa, je moja slúžka Bilha, vojdi k nej, nech porodí na mojich kolenách, a tak sa i ja dožijem z nej synov.“ Rovnaký citát spomína aj vo svojej filmovej biografii z dielne Nancy Lang a Petera Raymonta, kde vzápätí víťazoslávne dodáva: „Vidíte, nič som si nevymyslela.” Pred 14 rokmi kniha zakázali na stredných školách v texaskom San Antoniu z dôvodu, že bola protikresťanská a príliš explicitná v téme sexu. Margaret v otvorenom liste poukázala na skutočnosť, že Biblia hovorí o sexe viac ako jej kniha a obhájila základnú pravdivosť svojej fikcie, či už špekulatívnu, alebo nie. „Ak vidíte človeka, ktorý mieri k obrovskej priepasti, nie je varovanie prejavom priateľstva?“ napísala.
Bez rituálov a memoárov
Príbeh služobníčky začala písať na prenajatom písacom stroji na stáži v západnom Berlíne v roku 1984. Zimu strávila v odľahlej anglickej dedine Blakeney v Norfolku, kde jediný spôsob, ako sa spojiť s Amerikou, bola telefónna búdka na ulici, ktorá sa používala na skladovanie zemiakov. Spisovateľka si spomína, že chata s kamennou podlahou, v ktorej tvorila, bola taká studená, že sa jej na prstoch tvorili omrzliny. Na rozdiel od mnohých spisovateľov však nevyžaduje špecificky usporiadaný stôl či iné rituály, aby mohla pracovať. „Má to dobrú aj zlú stránku. Keby som tieto predmety či rituály mala, dokázala by som sa dostať do fetišistického stavu a písmo by do mňa prúdilo práve kvôli magickým predmetom. Ale ja ich nemám, aby sa tak nestalo.“ Dobrou stránkou je, že takto môže písať kdekoľvek a kedykoľvek. A robí tak s vervou a plodne, bez žánrového obmedzenia. Jej bibliografia do dnešného dňa obsahuje okolo šesťdesiat diel – romány, poéziu, zbierky poviedok, kritické diela, knihy pre deti, ba aj komiksovú sériu o superhrdinovi Angel Catbird. Na ľavej ruke jej občas svieti nápis: „Keď všetko zlyhá, máš povrch, na ktorý môžeš písať.“
Po fenomenálnom úspechu dystópie sa pustila do románu Cat´s Eye (Mačacie oko, 1988), za ktorý získala Bookerovu cenu. Rozpráva príbeh fiktívnej maliarky Elaine Risley, ktorá živo spomína na detstvo a tínedžerské roky. Najsilnejšie spomienky má na Cordeliu, vodkyňu trojice dievčat, ktoré k nej boli veľmi kruté a zároveň nesmierne láskavé, a to spôsobom, ktorý ovplyvnil a doslova zafarbil jej vnímanie vzťahov, sveta a umenia až do stredného veku. Príbeh je zasadený do Kanady v polovici 20. storočia a mapuje obdobie od druhej svetovej vojny až do konca 80. rokov. Rozoberá aj jeho charakteristické spoločenské prvky vrátane feminizmu a rôznych hnutí moderného umenia. Hoci mnohí kritici a recenzenti neustále hľadali autobiografické črty v jej dielach a hlavne v Cat´s Eye, Margaret ich neustále odmietala. Rovnako ako napísanie vlastných memoárov: „Baví ma čítať biografie iných ľudí, ak mali fascinujúci alebo náročný život, ale nemyslím si, že môj život bol fascinujúci alebo náročný. Časti života spisovateľov, ktoré sú zaujímavé, sú zvyčajne tie PREDTÝM, než sa stali známymi autormi.“ Aj v týchto časoch naďalej vyučovala na univerzitách v USA aj v Austrálii, ako však jej literárna sláva rástla, postupne sa sústredila už len na písanie.
Zuzana Zimmermannová
foto Profimedia, HBO GO
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2021)