Gabina Weissová
foto Jozef Barinka, archív
Hľadali život bez stresu, prácu, ktorá ich bude baviť, pátrali po srdečných ľuďoch a najlepších jedlách z prvotriednych surovín. Vyskúšali Thajsko, zotrvali v Londýne a preleteli oceán, no ani Amerika ich veľký sen nenaplnila. Zasľúbenú zem napokon Zdenka Jakešová a jej priateľ Martin našli len približne desať hodín jazdy autom od Slovenska. Tam, kde sa do všetkých strán vlnia kopce bohatých viníc, kde olivovníky rodia ako divé a výhľad z okna kamennej vily vyzerá ako gýčová olejomaľba. Áno, je to Toskánsko!
Máte cestovateľskú dušu? Plnú nepokoja a dobrodružstva?
To by som nepovedala. V minulosti som cestovávala skôr klasicky, na dovolenky alebo výlety s mojou rodinou. Všetko sa zmenilo od okamihu, keď som spoznala Martina. On sa stal motorom všetkých našich cestovateľských zážitkov, pretože ja som skôr bojko, ktorý by sa nikdy neodhodlal len tak odísť do Ameriky, usadiť sa tam a hľadať si prácu. A Martin je zasa viac „vonku“ ako doma. Nie som dobrodruh s batohom, ktorý stopuje cez celú Európu alebo lieta po svete. Cestovanie ako také však milujem.
Spoznali ste sa s priateľom na potulkách po svete?
Martin žil asi sedem rokov v Thajsku a medzitým sa sem-tam objavil doma na Slovensku. Ja som v tom čase pracovala vo wellness hoteli, kde si on prišiel odpočinúť. Odvtedy sme spolu. Keď sa Martin znova vrátil do Thajska, poslal mi na Slovensko letenku, aby som za ním prišla. Rodičia sa preľakli, veď ho ešte ani nepoznali a prehovárali ma, aby som nikam neletela, lebo mi kdesi na letisku strčia do batoha drogy a bude so mnou zle (smiech). Bola som však zamilovaná, a tak som sa zbalila a odišla za ním.
Nebo veľký risk – opustiť odrazu prácu, rodičov a Slovensko, a to všetko kvôli mužovi!
Presne tak. Obaja sme však vedeli, že hľadáme čosi iné, čo doma nenachádzame. Nechceli sme stres a zhon za peniazmi. Hľadali sme pokojný život, slniečko, more a dobré jedlo. Martinovi sa vtedy darilo v podnikaní a obaja sme rovnako cítili, že by sme najradšej hmotné veci zamenili za cestovanie a spoznávanie sveta. Thajsko bolo v istom ohľade ideálnym miestom, ale možno až na dôchodok. A možno pre „robinsonov“, ktorými sme chceli byť, ale nie sme. A tak sme zvolili život v Amerike.
Zvíťazila klasická predstava o americkom sne, že každý, kto má zdravé ruky, tam nájde uplatnenie?
O Amerike sme snívali obaja, chceli sme tam vyskúšať žiť a pracovať, uplatniť sa a mať sa dobre. Predtým sme však spravili ešte jeden krok – šli sme sa učiť jazyk do Londýna. Obaja sme chodili do jazykovej školy a nič iné sme nerobili, len drilovali angličtinu. Napokon sme si ešte zaplatili americkú lektorku, ktorá nás doučovala súkromne a potom sme odleteli do Ameriky. Veľmi rýchlo sme sa rozhliadli, spravili si súkromný prieskum trhu a kúpili malú firmičku na opravu a čistenie bazénov.
A kým Martin na Floride podnikal, vy ste sa vyhrievali na slnku pri bazéne…
Ale kdeže! Aj pre mňa sa v našej firme našla práca. Robila som všetko, tak ako ostatní, od a po zet. Mala som ruky zničené od kyseliny, riešila byrokratické problémy, komunikovala so zamestnancami, opravármi… Občas som si pomyslela, že nám inde mohlo byť lepšie, pretože dovolenkovať na Floride a podnikať na Floride nie je to isté, no kufre domov sme si nebalili ani raz. Zažívali sme vlastne to, pred čím sme chceli uniknúť: nekonečné telefonáty, stresy, úrady a naháňačku za peniazmi. Americký sen sa teda nekonal, no Martin tvrdil, že to raz príde, len na to už pôjdeme inak (smiech).
A hlavne inokedy, pretože nateraz ste „zložení“ v nádhernom Toskánsku. Čo vás tam pritiahlo?
Bude to znieť zvláštne, ale hlavným impulzom bol článok v časopise, ktorý opisoval Toskánsko tak idylicky a romanticky, že som sa do toho kúska zeme okamžite zamilovala. Zo dňa na deň sme sa vybrali do Toskánska a ostali tam žiť. Tam nám v hlave skrsla myšlienka, že by sme chceli všetku tú krásu a pokoj, tie neskutočné farby a vône, gurmánske špeciality, taliansku dobrosrdečnosť a všetko ostatné sprostredkovať aj iným A tak sme sa stali „rodičmi“ cestovateľského projektu Sí Italy / Sí Toskánsko.
To znie priam idylicky. Bolo to aj po presťahovaní také bezproblémové?
Nič sme neplánovali a ani príliš dopredu neriešili. Zbalili sme sa – to už po rokoch máme nacvičené – a šli sme. Rodičia, ktorí si už medzičasom zvykli, nám len zamávali a zmierení zaželali veľa šťastia. Na mieste sme zažili viaceré prekvapenia, ale iba pozitívne, pretože sme zistili, že Toskánsko je skutočne také krásne, ako na fotografiách. Toskánci sú nám blízki, podobní aj náturou, nenájdete tu lenivca alebo nezodpovedného človeka, s ktorým ťažké spolupracovať, ako to býva zvykom o čosi južnejšie.
Kde ste si našli bývanie?
Na najkrajšom mieste, v srdci Toskánska! Krajina je veľká asi ako Slovinsko, bývame osemnásť kilometrov od Florencie, v oblasti Chianti, v prostredí, kde takmer každá kamenná usadlosť ponúka ubytovanie, skvelé víno a perfektné autentické jedlá. Ani sa nenazdáte a stojíte v kuchyni po boku postaršej moletnej Talianky, ktorej hrá za chrbtom vážna hudba, pod nohami pobehujú mačky a ona vás zaúča, ako pripraviť miestnu špecialitu.
Navštívili ste mnoho takýchto usadlostí?
V Toskánsku je okolo štyritisíc usadlostí, ktoré ponúkajú ubytovanie. Nás zaujímajú jedinečné autentické miesta s rodinnou atmosférou, a preto cestujeme a tieto miesta hľadáme. Okrem toho sa zoznamujeme s majiteľmi usadlostí, všade istý čas bývame, aby sme zistili, čo naši hostia môžu očakávať. A ak nám „sadne“ ubytovanie, miesto, ktoré ho obklopuje, servis a aj majiteľ, zaradíme ho do našej ponuky. Spočiatku to bolo náročné, ale dnes už sú naše pracovné vzťahy s miestnymi nadštandardné a kamarátske. Vieme, čo sa deje v ich kuchyniach, vieme, aké vína majú v pivniciach a poznáme ich povahy. Niekedy sa môže zdať, že nepracujeme, ale naša „práca“ je najmä o cestovaní a hľadaní nových skrytých zákutí, o ochutnávaní najlepších jedál a vín a najmä o tom, že sa tu staráme o našich hostí a dávame im najlepší servis, aký je len v našich silách. Vyžaduje si to množstvo administratívnej práce, hodiny pri počítači a keď sem zavítajú hostia, venujeme sa, samozrejme, osobne aj im. Náš pôvodný sen – veľa cestovať – si však plníme aj tu. Každý víkend sa vyberieme novým smerom, pretože je tu ešte množstvo neobjavených miest.
Florencia, Siena, Pisa… tieto klenoty Toskánska nie sú dostatočne zaujímavé?
Isteže. Sú to však aj notoricky známe miesta. Ale ak chcete vidieť prekrásne zákutia, ktoré neponúka žiaden bedeker, vo Florencii ich nenájdete. Mám na mysli maličké paninoteky, mäsiarstva, pražiarne kávy a kaviarničky s rozmermi tri krát dva metre, potraviny, kde vám nalejú najlepšiu kávu priamo pri pultíku… alebo farmu, kam sa trepete pol hodiny a keď už si myslíte, že na kopci musí byť koniec sveta, čaká vás tam program s farmárom, počas ktorého si niekoľkokrát poviete „páni, to je bomba!“ Pretože ten farmár ponúka dvadsať druhov medov, prosciutto, salámy, vína, olivový olej a popritom, ako to všetko ochutnávate a obedujete spolu s ním a jeho manželkou, inak výnimočnou kuchárkou, vyrozpráva vám celý príbeh svojej rodiny i farmy.
Stala sa z vás špecialistka na niečo „miestne“?
Na hľadanie hľuzoviek (smiech). Pán, ktorý ma zaúčal, je bývalý prezident celosvetovej asociácie „hľuzovkárov“. Salvatore i jeho dcéra sú rekordéri, v ich lesoch v okolí San Miniato našli výstavné kúsky, ktoré predali do Anglicka majiteľovi istej reštaurácie. Ten sa však vrátil z ciest neskôr, ako predpokladal a hľuzovka, ktorá má životnosť len niekoľko dní, sa zatiaľ pokazila. A keďže hľuzovka sa v Toskánsku považuje takmer za božstvo, náš taliansky priateľ – hľuzovkár vycestoval do Anglicka a vystrojil hľuzovke pohreb i kar. Možno sa smejete, ale na počesť hľuzovky sa tu každoročne koná i festival… Rozoznať pravú hľuzovku od nepravej môže byť pre amatéra poriadny oriešok.
Existuje čosi také ako hľuzovkové „fejky“?
Vieme, v ktorých reštauráciách v okolí sa podáva pravá hľuzovka. Po celom svete rastie veľké množstvo druhov hľuzovky, ale len tri druhy sa používajú v gastronómii pre ich jedinečnú arómu, chuť a štruktúru. Tie, čo nechutia a nevoňajú správne, v neférovej reštaurácii postriekajú akousi chemikáliou a podávajú ich potom ako originálne. Salvatore nám dal presné inštrukcie, kam sa chodiť najesť, ak sa nechceme nechať oklamať. On, jeho syn Massimo i celá rodina majú lesy, kam chodia niekoľkokrát denne zberať „jej veličenstvo“ s pomocou psov, ktoré ju dokážu vyňuchať. Vycítia ju však iba v presne danom čase, v trvaní niekoľkých minút, potom ju už nenájdu a hľuzovka zhnije v zemi. Preto treba les navštevovať viackrát za deň – kde dopoludnia psy nič nenašli, poobede môžu byť úspešné.
Vraví sa: kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. Ako ste na tom s taliančinou?
Našťastie, každý v Toskánsku ovláda na slušnej úrovni angličtinu, ja sa však taliančinu postupne učím. Priznávam, že sa hanbím ju používať, no iná cesta asi nie je, iba hovoriť s domácimi ich jazykom. Pravda je totiž taká, že južnejšie k moru si už len s angličtinou nevystačíte.
Na facebooku uverejňujete fotografie, pri ktorých všetkým musia tiecť slinky. Zdá sa, že dobré jedlo je pre vás mimoriadnym lákadlom. Nepociťujete to na svojej kondícii?
Ach, áno! Keď s niekým večeriame, trvá to celé hodiny. Mňa samotnú gastronómia mimoriadne zaujíma, pravidelne vypekám, čerstvý koláč pripravujem takmer denne, aj varím, alebo si skočíme na obedové menu do reštaurácie. A tam? Či sú raňajky, obed, alebo večera, či ste úradník, robotník, alebo policajt – každý má pred sebou karafu vína. Káva sa pije po jedle, keď platíte pri odchode – na „stojáka“ pri pulte (smiech). Isteže, niekde treba príjem kompenzovať, preto každé ráno obaja cvičíme, inak by sme sa za chvíľočku „gúľali“.
Absolvovali ste aj školu varenia?
Áno, ešte v Thajsku. Ale aj v Taliansku som absolvovala viacero škôl varenia, pečenia a výroby cestovín. V Toskánsku sa učím za pochodu: nakupujem na trhoch u miestnych výrobcov, dokonca si pestujeme bylinky, zeleninu, na stromoch nám rastú figy, granátové jablká, gaštany a citróny, z ktorých vyrábam známe limoncello. Je ťažké odolať miestnym špecialitám a neochutnať, keď vám pri nákupe zo všetkého kúsok odrežú, aby ste si najskôr dali „pod zub“ a potom sa rozhodli, či beriete, alebo nie. Martina miestni predavači milujú, pochytil totiž typickú taliansku gestikuláciu a na adresu jedál vydáva blažené zvuky, ako to uznanlivo vedia len Taliani (smiech). Pre Taliana je jedlo najväčšou modlou, hneď po matke a rodine.
Aká miestna špecialita je typická pre váš región?
Ľudia si väčšinou myslia, že Taliansko rovná sa pizza a špagety. Ale Toskánsko, to je predovšetkým hľuzovka, rozmarín, typická miestna polievka Ribollita (zeleninová polievka s chlebom) a keďže ide o oblasť veľmi „mäsovú“, na tanieri prevláda divina, králik… typický je napríklad Bistecca alla Fiorentina, kráľ steakov s kosťou uprostred. Každé leto sa ľudia zídu na tradičnom šampionáte v grilovaní steakov, aby tak podporili miestnych mäsiarov. Prebieha to tak, že si u niektorého z nich kúpite kus mäsa a na šampionáte vám ho ugrilujú, pridajú pečivo, šalát a potom si už len stačí prisadnúť k dlhému stolu, za ktorým sa zíde celá dedina. Pre mňa sú tieto obrázky stále také dojímavé, že sa mi tlačia slzy do očí. Martina nedávno vyzval priateľ Michele na „súboj steakov“ – s ním a jeho rodinou trávime prakticky najviac času a priznávam, všetko sa vždy točí okolo jedla (smiech).
Celkom v štýle „dolce vita“, nekonečnej oslavy sladkého života…
Keď sme pri oslavách, tie tu vyzerajú presne tak, ako oslavy vyzerať majú! Tu sa tancuje na stoloch, nahlas sa smeje, ešte hlasnejšie spieva, prekrikuje, pripíja sa tak, až praskajú poháre (smiech). Na jednej oslave v centre dediny sme sedeli medzi dvoma vinárskymi rodinami, to ste mali vidieť! Predbiehali sa v nalievaní svojich vín, a hoci sme vtedy ledva hovorili po taliansky, neustále rozvíjali konverzáciu… Občas sa môže zdať, že Toskánci berú život príliš „vegeťácky“ a od práce sa nepretrhnú, ale atmosféru, ktorá tu vládne, si neviem vynachváliť. Veľmi rýchlo sa to nalepilo aj na nás a vždy, keď sa dostaneme do rušného veľkomesta, hovoríme si: naše zlaté Chianti (smiech).
Na čo sa okrem dobrého jedla a vína môžu návštevníci Toskánska ešte tešiť?
Na jedinečné miesta, kam nikto nechodí, reštaurácie, kde nenájdu nijaký jedálny lístok, iba šéfkuchára, ktorý navarí podľa toho, že sa na nich pozrie. A zakaždým sa trafí (smiech). Vinárstva, ktoré nie sú svetoznáme, ale ich vína sú z tých najlepších. Občas vravievam, aby sme nekazili hosťom ilúzie a nechali ich, nech si pozrú Florenciu, Pisu a Livorno, ale potom prídu sem, odbočia z hlavnej cesty na vedľajšiu, zastanú pri dome starého Taliana s chrapľavým hlasom a nechce sa im odísť.
Očaril by ich aj váš dom?
Náš dom stojí na vidieku, malý, kamenný, s krásnou terasou, presne, ako sme si vysnívali a vedie k nemu na kopec cestička pre dve autá, vlniaca sa pomedzi olivové háje a viniče. Máme stadiaľ krásny výhľad na benediktínsky kláštor v pozadí. Tu treba všetko prejsť a vidieť na vlastné oči, aj my, keď sme hľadali, nespoliehali sme sa len na fotky z internetu, pretože všetci tu fotia pri zatvorených oknách, bez blesku a bez posteľnej bielizne na posteliach (smiech).
Čo v takomto kraji človeku môže chýbať?
Z môjho pohľadu absolútne nič. Tu je jedno, kto zarába tisíc eur a kto desaťkrát toľko, tu nik nehľadí na značky, luxusné oblečenie či auto. S autom treba niekde zaparkovať a zmieriť sa s tým, ak vám ho niekto oškrie alebo „posunie“… A tešiť sa z maličkostí. Snažíme sa žiť ako domáci, len im občas donesieme ochutnať naše vína, našu pálenku… Variť im na oplátku naše jedlá však nemá zmysel. Po tom, čo som videla, ako slávny Jamie Oliver cestoval po celom Taliansku a všade ho odmietli, na to ani nemám odvahu (smiech).
V čom by sme si mohli vziať príklad od Toskáncov?
Taliani, a teda aj Toskánci, sú neskutočne prirodzení a temperamentní, a to mi je na nich sympatické. Po príklady netreba chodiť ďaleko: často sa mi stalo, že som sa na ulici strhla na obrovský krik, po ktorom som čakala nejakú strašnú hádku. Išlo však len o praobyčajné zvítanie kamarátov (smiech). Vo fitku sa ženy vedľa mňa bavia tak nahlas, že prekričia dokonca hudbu v mojom iPode. Často mávam pocit, akoby som bola súčasťou divadelnej hry, či už sledujem ranný život na trhu, alebo obrovskú taliansku rodinu pri spoločnom stole. A to už vôbec nehovorím o futbale!
Na negatívne skúsenosti s ľuďmi sa teda radšej ani nepýtam…
Ani nie je na aké. Do „našej“ dediny sme sa prisťahovali uprostred zimy, kedy je tu turistov pomenej, a tak o nás všetci razom vedeli. Postupne sa nám prihovárali starčekovia v kaviarni, majiteľka malého obchodu či predavač street food na trhu. Keď som navštívila miestnu kaderníčku, hneď vedela, že ja som tá „Slovacca“. Pri raňajkách vo vedľajšej dedinke k nám podišiel starší Talian, majiteľ jednej vily, ku ktorému došli chýry o nás a našom cestovateľskom projekte – že vraj máme veľmi milých turistov a rád by s nami spolupracoval. Predstavil nám celú svoju rodinu a ukázal usadlosť. Aj naši najbližší susedia sú k nám veľmi láskaví a priateľskí, starajú sa o nás (Nonna od susedov zavolala dokonca synovi, ktorý býva nad Florenciou, aby nám prišiel na pomoc), donesú rôzne dobroty z ich záhrady alebo famózne koláče či víno z rodinných vinohradov. Keď práve nie sme v Toskánsku, ochotne sa starajú o náš dom a dokonca nám píšu, že je všetko o.k. a že nám deň pred príchodom zakúria…
Spisovateľka Frances Mayes v knihe Pod toskánskym slnkom píše: Je jedno, čo vravia príručky. Ak vás to niekam ťahá, je to záležitosť vône a inštinktov…
A ja s ňou súhlasím! Tu si inštinkty prídu na svoje. Zrak sa nevie nabažiť výhľadu na typické zvlnené vinice, olivové háje a strechy stredovekých usadlostí, vône sa menia podľa ročných období – z jarných kvetinových na letné, nasiaknuté vôňou grilovaného mäsa, až po jesenné, plné vône hrozna a vína. Všade trochu cítiť aj starinu, ktorá udiera do nosa hneď, ako sem prídeme a vnímame ju už ako vôňu domova. Cítiť ju aj z ľudí, z ich oblečenia, je to zmes vlhkosti stien a starého dreva. Ako kedysi v dome u babičky. Mimochodom, práve ona mi stále pripomína, aby sme si konečne našli nejakú normálnu prácu, do ktorej sa ráno vstáva, večer sa človek vráti k rodine a každý mesiac dostane výplatu (smiech). Stále totiž nerozumie, ako sa dá pracovať, zarábať si na živobytie a pritom sa celý deň nepohnúť z domu.
V krajine rozprávok a snov, Toskánsku, sa narodil Leonardo da Vinci, Sandro Botticelli, Andrea Bocelli, ale aj celkom malý drevený mužíček, ktorého pozná celý svet…
Ach, áno, malá drevená postavička chlapca s dlhým nosom (smiech), aj ten sa tu „narodil“, no musím priznať, že sme po jeho príbehu zatiaľ veľmi nepátrali. Stretávame sa s jeho podobizňou v rôznych darčekových obchodoch aj sme navštívili park venovaný Pinocchiovi. Nachádza sa v dedinke Collodi a každému, kto s Pinocchiom vyrastal, ho vrelo odporúčam!