Ak milujete fejtóny našej Veve, ktoré už roky píše pre Miau, potom zbystrite pozornosť, lebo Agáta Petrakovičová je jej mladšia sestra. Áno, tá, ktorá dedila po Veve staré topánky a vrieskala, že aj ona chce do školy lesklé, nové. Agáta však nie je len sestra spisovateľky Veroniky Šikulovej, ale sama tiež píše. Napísala niekoľko kníh o rôznych osobnostiach spätých so životom v Modre a toto leto jej vo vydavateľstve Slovart vyšla pôvabná knižka Podenka, súbor krátkych smutno-smiešnych vľúdnych textov, písaných z lásky k životu a všetkému, čo sa jej v ňom pritrafilo. Z písmeniek poskladané ako jej obrázky na skle maľované…
1.Celý život žijete v Modre, mestečku neďaleko Bratislavy. Aká je Modra vašimi očami?
Jedinečná! A nevravím to iba preto, že som rodená Modranka, vravia to aj ľudia, ktorí Modru navštívia a pričuchnú k nej. Už štúrovci pociťovali toho zvláštneho génia loci, keď si povedali, že z Modry urobia svoj „Weimar“. Modra bola mestom študentov, ktorí korzovali a dodnes korzujú jej ulicami. Magická atmosféra dvorov a chotára lákala umelcov, výtvarníkov a spisovateľov. V tieni „longošov“ sa dobre tvorilo i debatovalo. Táto atmosféra je v meste dodnes.
2.„Ja som uviazla v čase, v ktorom sa žije a nežije, umiera a neumiera,“ píšete v knižke Podenka. Je staromilstvo vašou definíciou?
Som historička, pracujem v múzeu, kde na mňa zo všetkých kútov vyskakujú ľudia z minulosti. Naozaj sa mi niekedy zdá, akoby som uviazla v čase, ktorým sa práve zapodievam v práci. To, čomu sa človek venuje profesionálne, vždy ovplyvňuje aj jeho súkromný život. Som známa svojou starosvetskosťou, mám rada historický nábytok, staré výšivky, fotografie, vlastne všetko s príbehom. Aj doma mám nábytok, ktorý mal svojich majiteľov. Výšivky zbierala moja mama, milovala starú paličkovú čipku a rámovala fotografie svojich predkov, dnes mi visia na stenách. Myslím, že som jej pokračovaním, dokonca som sa na ňu začala neuveriteľne podobať.
3.Čo by nám o Ľudovítovi Štúrovi povedala riaditeľka jeho múzea v Modre? Čo o ňom nevieme a mali by sme?
Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre je súčasťou celého môjho života, tvorilo so sestrou našu detskú kulisu. Chodievali sme s rodičmi na všetky výstavy a podujatia, pochodovali sme po stopách Štúrovej slovenčiny i po habánskych dvoroch. V puberte sme zasa strúhali pózy a nosievali „Ludenkovi“ kytice. Štúra sme poznali, pretože v Modre sa o ňom vie viac ako inde na Slovensku. Dnes, keď hľadím na mnohých mladých, ktorí prichádzajú do múzea, mám pocit, že niečo sme pokazili, ale to súvisí celkovo so spoločenskou situáciou na Slovensku. Strácame základné morálne a kultúrne hodnoty, akosi sa to nenosí. Mladí ľudia nevedia, že v múzeu sa nesadá na exponáty, že chlapci si skladajú z hlavy čiapku dolu a sochy sa nedvíhajú… Vravieť o Štúrovi ako o mužovi, ktorý dodržiaval nejaký morálny kódex a dekórum je naoko zbytočné, ale nevzdávame sa. Mojou snahou je predstaviť Štúra ako normálneho človeka, nie iba „národného buditeľa“, muža s ideálmi, ktorý sa rád prechádzal chotárom so svojím psom Streloňom, viedol polemiky so študentmi, mal rád literatúru a dobré víno. Štúra a celú našu históriu treba prestať vnímať s vypnutou hruďou, treba ju vnímať v kontexte európskej histórie a predovšetkým ju treba poznať.
4.Ľudovít Štúr, Heřman Lansfeld a Samuel Zoch. Môžete s trochou nadsádzky povedať: Toto sú traja muži môjho života?
Kým som sa stala riaditeľkou SNM – Múzea Ľudovíta Štúra v Modre, som 11 rokov pracovala v keramickom múzeu a zároveň sa venovala Samuelovi Zochovi a modranskému sirotincu. Keramikár Landsfeld prišiel ku mne znenazdajky a zaplnil môj profesionálny život. Prostredníctvom neho som sa dostala ku keramike, vstúpila som do Slovenskej ľudovej majoliky, začala som robiť návrhy dekórov vychádzajúce zo starých motívov i vlastné návrhy. Spoznala som sa s mnohými keramikmi a vybudovali sme keramické múzeum doslova na zelenej lúke. Samuel Zoch bol vážnejšia téma, veľa som k nemu študovala v Ústrednom evanjelickom archíve i v okresnom archíve v Modre. K nemu som prišla viac-menej ako aktivistka zachraňujúca prvý slovenský sirotinec, ktorý projektoval Dušan Jurkovič. Opäť som v Modre, ktorá mala šťastie na osobnosti, ktoré v nej pôsobili. Spoznala som úžasné medzivojnové obdobie a ľudí, ktorí ho žili. Ľudovít Štúr prichádza opäť na scénu dnes, keď sa po rokoch vraciam do sídelnej budovy SNM – Múzea Ľudovíta Štúra. Na stole mám nové knihy so štúrovskou témou a teším sa, čo všetko spolu podnikneme, hádam doplní tú silnú dvojku,
5.Chýbajú dnes mladým ľuďom vzory?
Mladí ľudia budú mať vždy vzory. Bolo by zvláštne, keby to mal byť napríklad Ľudovít Štúr, veď ani my mu veľakrát nerozumieme. Štúra sa snažím dávať za vzor iba v zmysle, čo môže človek dosiahnuť, keď chce. Aj zo zdanlivo bezvýznamného človeka môže vyrásť osobnosť, ktorá bude hýbať svetom. Chce to len disciplínu. Veď aj Štúr vzišiel zo skromných pomerov a stal sa z neho vplyvný muž. Mladí ľudia, ktorí chcú niečo dosiahnuť, to väčšinou dnes aj dosiahnu, majú úplne iné možnosti a to je dobré. Ja som mala za vzor napríklad moju profesorku dejepisu, ktorá bola „sympaťáčka“ a vedela pekne rozprávať o histórii. Dnes sa tomu smejem, pretože s odstupom času by som ju za vzor neponúkla nikomu. Tak to však má byť.
6.Spomeňme ešte jednu trojicu: Rozprávková Modra, Slávnosti sirotinca, Dni hliny – za všetkými týmito modranskými podujatiami stojíte vy…
Tieto podujatia vznikali v našom združení Modranská beseda, ktoré je aktívne už takmer 20 rokov. Práve beseda je moja domovská scéna, na jej pôde si realizujem svoje sny, tu je všetko možné. V Modre nás veľmi dobre poznajú a myslím, že nás majú aj radi. Pár nadšencov, ktorí chceli zamiešať karty v meste a vytiahnuť na svet zabudnuté osobnosti, históriu a tradície. Myslím, že sa nám to celkom podarilo, jeden z nás je dnes primátor, druhá riaditeľka Slovenskej ľudovej majoliky a ja dnes riaditeľka múzea. Rozbehli sme veľký festival keramiky Slávnosť hliny, kedy Modra doslova ožije keramikou. Rozprávková Modra je moja, pretože každý rok robím jej dramaturgiu. Už ako malá som chcela byť herečkou, držalo ma to až do maturity, chcela som študovať „bábkarinu“, avšak veliteľ, naša mama, ktorá veľmi dobre poznala „umelecký život“, si postavila hlavu a vo mne vyhrala tá dejepisárka. Divadielko Šikulko bol splnený sen, tak ako Rozprávková Modra. Sirotinec som už spomínala, ako aktivistov nás mrzel žalostný stav prvého slovenského sirotinca, ktorý projektoval Dušan Jurkovič. V Čechách by si takáto stavba už dávno na seba zarábala. Vložili sme sa do jeho záchrany, podarilo sa nám ho vyhlásiť za národnú pamiatku a vybrať nemalú čiastku na jeho opravu. Popritom som začala objavovať i jeho históriu…
7.Kurzy keramiky sa dnes ponúkajú ako relaxačné aktivity pre prepracovaných workoholikov… Čím to je, že pohládzať hlinu môže byť taká nirvána?
Hlina je magická, veď prvým hrnčiarom bol pán Boh, ktorý vyrobil z hliny Adama. V hline musí niečo byť, vlastne sme v nej my, veď aj v jednej z básní sa vraví, že hrnčiari sa v modranskej hline menia na vázičky. Je radosť zahrávať sa potom s takouto hmotou, no nie?
8.Keby ste ako kastelánka dostala veľký zväzok kľúčov od modranských domov, ktoré by ste pre nás otvorila a pozvala nás dnu?
Modra má veľa zákutí, brán a dvorov, ktoré zostanú aj pre mnohých Modranov neznáme. Sama sa niekedy udivím, keď nahliadnem Modranom do dvorov, čo vnútri skrývajú. Naposledy ma očaril dvor pani Bakošovej, dcéry známeho modranského debnára, ktorý akoby uviazol v čase. Pani Bakošová dvor udržuje v stave, akoby si jeho predchádzajúci majitelia iba odskočili. Úžasný je i evanjelický farský dvor s podlubím a výhľadom na vežu nemeckého kostola, záhrada mojej sestry so stovkami ruží alebo ateliér Tomáša a Mariána Polonských vrastený do renesančných múrov. Mám rada tiež modranský chotár, ktorý je každým ročným obdobím iný. Na jar je zakvitnutý trnkami, u nás sa vtedy vraví, že je „trnková zima“, neskôr šípovými ružami a trávami, na jeseň ho farbia listy viniča a hrozna. Nikde inde, jedine a v modranskom chotári sa dá nájsť keramická krížová cesta s kalváriou a ovocnými chodníkmi.
9.Váš manžel má údajne najväčšiu zbierku pohľadníc z Modry a Harmónie. Čo zbierate vy?
Áno, manžel je zberateľ telom i dušou, ja nie. Častokrát mi vraví, že zberateľmi môžu byť iba muži, vraj ženy zberateľstvu nerozumejú. Asi je to pravda, pretože muži sú v duši stále malými chlapcami. Ja však rada čítam zadné strany jeho pohľadníc, dojímajú ma texty ľudí, ktorí sú už všetci mŕtvi. Manžel zbiera i známky a dokonca tvrdý alkohol s lodičkami. Po tom, čo sme sťahovali z domu, jeho detské zbierky zápaliek, tácok pod pivo, vlajok a čo ja viem ešte čoho, ma už žiadna zbierka neudiví (smiech). Ja som zdedila maminu zbierku anglického porcelánu, prestieram v ňom na sviatky. Páči sa mi porcelán s portrétmi Františka Jozefa, niečo už mám, samozrejme, od môjho manžela, ale to nahlas hovoriť nebudem, pretože vznikne ďalšia zbierka.
10.Maľujete na sklo, ale vraj to musí na vás prísť a poznáte to podľa toho, že sa vám sklo začína zvláštne lesknúť…
Vždy sa mi páčili obrázky na skle pre ich čistotu a naivnosť. Veľmi som túžila nejaký vlastniť, ale zdali sa mi pridrahé, preto som si skúsila namaľovať vlastný. Samozrejme, moje pokusy boli príšerné, a tak som sa prihlásila na kurz do ÚĽUV-u. Tu začalo jedno z mojich ďalších dobrodružstiev, otvorili sa mi dvere do mojich vlastných predstáv. Zrazu som mala plný dom svätcov, Jozefov, Michalov, Barbor, Márií, Jurajov a Vincentov, ktorých som maľovala najradšej. Mojou ambíciou bolo maľovať tak, aby moje obrázky raz viseli v ÚĽUV-e, čo sa mi napokon aj podarilo, dokonca som robila aj lektorku maľby na sklo. Dnes maľujem menej, nedovolí mi to čas, ale zdá sa mi, že sa mi opäť začína sklo lesknúť – moje maľované obrázky začínajú hádzať na mňa zvláštne odlesky, úplne inak sa v nich láme svetlo…
Simonetta Zalová
foto Gabina Weissová
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2023)