Prvá hercova spomienka patrí mame a jej obraz sa tiahne celou knihou pamätí, ktoré Al Pacino napísal po svojej osemdesiatke. Možno tak trochu aj pre syna, ktorého splodil ako 83-ročný a ktorý už nebude mať šancu spoznať svojho otca ako dospelý muž. Al Pacino, považovaný za jedného z najväčších hercov všetkých čias, je zároveň jedným z mála, ktorým sa podarilo získať tzv. trojkorunu herectva: filmovú cenu Oscar, televíznu Emmy aj divadelnú Tony. „Som len človek,“ zvykne o sebe hovoriť tento nadčlovek filmového umenia. Ako povedal Javier Bardem: „Neverím v boha. Verím v Al Pacina.“
Alfredova mama pracovala v továrni „a keď prišla domov, jedinou spoločnosťou bol pre ňu jej syn. Brala ma teda do kina. Netušila, že mi poskytuje budúcnosť.“ Al bol jedináčik, nemal sa s kým hrať a doma ešte nemali telku. Najčastejšie chodili do kina Dover Theatre v južnom Bronxe. Krásna, ale citovo labilná Rose a jej Sonny Boy, synáčik, ako ho mama volala podľa populárnej pesničky speváka Ala Johnsona. Aj Salvatore Pacino bol krásavec a otcom malého Alfreda sa stal v osemnástich. Mama bola o tri roky staršia. Rodičia sa nikdy nevzali a sotva ich chlapec oslávil dva roky, už boli od seba. Slobodnú matku Rose so synom prichýlili jej rodičia, ktorí žili v južnom Bronxe. Otec sa o Ala nijako zvlášť nezaujímal a platil mizerné výživné. Starí rodičia z maminej aj z otcovej strany pochádzali zo Sicílie, tí mamini prišli do Ameriky (aké príznačné!) z dedinky Corleone. Dedko Vincenzo Geradi zohral v hercovom živote dôležitú úlohu, až takú, že mu jeho vnuk ako jednému z trojice najbližších venoval svoje pamäti. Dedo s babkou bývali v malom byte činžiaka na ulici, kde sa ľudia prekrikovali v rôznych jazykoch. V pestrej zmeske susedov prevažovali prisťahovalci z rôznych kútov Európy. Raz na ich ulici zahúkala sanitka a keď šesťročný Sonny pribehol domov, zbadal, ako záchranári vynášajú jeho mamu. Rose sa pokúsila o samovraždu, mala „krehké emócie“, našťastie prežila. O to išlo, o prežitie. Aj Sonnymu a jeho kumpánom z partie. Cliffy, Bruce a Petey. Boli ako štyria mušketieri, jeden za všetkých, všetci za jedného, spolu sa cítili mocní, boli gang, ktorý vyrážal do ulíc Bonxu, liezli na strechy činžiakov a skákali z jednej na druhú, v kanalizácii hľadali spadnuté mince, občas ukradli niečo na jedlo, vešali sa na zadnú časť idúcich autobusov alebo preskakovali turnikety v metre, naháňali ich policajti alebo výrastkovia z iného gangu. Boli ako tlupa „divokých pubertálnych vlkov“, v uliciach Bronxu vyhľadávali „problémy a dobrodružstvo“. V jedenástich začali fajčiť, v trinástich piť alkohol, v štrnástich Cliffy, čo citoval Dostojevského, začal vykrádať domy. Aby mal na trávu. Pre seba aj ostatných. Sonny svoju partiu miloval, položil by za tých chalanov život, ale v niečom bol iný. Jednak mal rád šport, hral baseball za tím v ich štvrti a potom tu bola mama, ktorá ho nepustila na nočné výpady do mesta. Jednoducho povedala nie a bolo… Nebola prísna, ale na rozdiel od Cliffyho rodičov, ona si svojho syna všímala. Pacino dodnes verí, že mu mama zachránila život. „Odchýlila ma od cesty k zločinnosti, nebezpečenstvu a násiliu, k ihle, smrtiacej rozkoši zvanej heroín, ktorá zabila mojich troch najbližších kamarátov. Petey, Cliffy a Bruce – všetci traja zomreli kvôli drogám.“
Súčasťou niečoho vyššieho
V škole žiaci nacvičovali divadelné hry a Sonny v nich vynikal natoľko, že jeho učiteľka si vzala za povinnosť oznámiť to mame a starým rodičom. Prišla k nim domov a vysvetlila, že herectvo je budúcnosťou toho chlapca a že v ňom musí pokračovať. Sonny neodporoval, od začiatku sa na javisku cítil ako doma. A potom v pätnástich videl Čechovovu divadelnú hru Čajka a bolo to „ako blesk z jasného neba“. Začal čítať všetky Čechovove diela a s Cliffom sa prihlásili na Strednú školu múzických umení na Manhattane. Sonny však na škole zostal iba rok, lebo s mamou to šlo dolu kopcom. Po škaredom rozchode s jedným mužom sa celkom zosypala. Už predtým jej diagnostikovali úzkostnú neurózu, dokonca absolvovala liečbu elektrošokmi a brala lieky na ukľudnenie. Potrebovali peniaze, a tak sa Sonny musel zamestnať. Robil kuriéra, pomocníka na pošte, čašníka (ale vyhodili ho, lebo dojedal zbytky jedla na stoloch). Keď mu bola zima, chodil sa zohrievať do knižnice, kde presedel celé hodiny a čítal Hemingwaya. Začal hrávať v malých divadlách newyorského divadelného undergroundu, niekedy takých malých, že sa vošli do jednej obývačky. Mario a kúzelník od Thomasa Manna, Veritelia od Augusta Strinberga, cez postavy hier preciťoval univerzálnu silu divadla, čo presahuje tento svet…
V hereckej škole Herberta Berghofa stretol Charlieho Laughtona. Svojho celoživotného mentora, priateľa a učiteľa. A tak trochu aj otca. („Keď prídete o otca, stále hľadáte nejakú náhradu.“) Keďže nemal na štipendium, robil upratovača, neskôr uvádzača. Charlie oplýval úžasnými znalosťami z literatúry a sám písal básne, jeho manželka Penny bola herečka, ale vrecká mali deravé, muži teda spolu pracovali ako sťahováci, poobede nacvičovali v štúdiu a po večeroch popíjali v baroch. Al sa často v noci túlal po Manhattane a nahlas prednášal Shakespearove verše: Macbetha, Falstaffa, Hamleta. Vždy vedel, že sa presadí. „Musel som uspieť, pretože len tak som mohol na tomto svete prežiť.“
Mama zomrela ako 43-ročná, udusila sa zvratkami, keď sa náhodne predávkovala barbiturátmi. Ala to totálne odrovnalo, plantal sa po meste ako zombie, potom sa zavrel doma a pil. Čo mu ešte okrem Charlieho a Čechova zachránilo život? Alkohol. „Vďaka nemu som prekonával bolesť.“ Pár mesiacov po mame zomrel aj milovaný dedo Vincenzo, nevedel prežiť dcérinu smrť. Dvaja najdôležitejší ľudia jeho života boli mŕtvi. V dvadsiatich dvoch rokoch Pacino prežíval „najtemnejšie obdobie“ svojho života.
Matka ihla, otec heroín
V tej dobe, „zhruba desať rokov predtým, ako prišiel môj čas“, žiarili hviezdy ako Marlon Brando či James Dean. Tí začali písať novú kapitolu v herectve a odštartoval ju Brando v hre Električka zvaná túžba. Po ňom prišiel Dustin Hoffman, ďalší študent z legendárneho newyorského Actors Studio, a ten novému herectvu doslova rozkopol dvere. Pacino spomína, že Hoffmann, ktorý práve nakrútil Absolventa, mal takú impozantnú povesť, že ostatní herci si o ňom šepkali, akoby bol nadpozemská bytosť. Aj Alovi sa podarilo dostať do Actors Studia, pod krídla jeho riaditeľa a presláveného hereckého kouča Lee Strasberga, ktorý rozvíjal hereckú metódu založenú na odkaze ruského divadelníka Konstantina Stanislavského. On sám ju nazýval psychickým realizmom a vyžadovala od hercov, aby splynuli s postavou, čo pre nich znamenalo náročnú prípravu a obrovské psychické vypätie, precízne štúdium postavy a pri budovaní jej emocionálneho základu schopnosť využiť vlastné prežitky z minulosti. Doslova postave obetovať kus samého seba.
Popri nacvičovaní hereckej metódy u Strasberga si Al našiel prácu ako domovník a v malom podkrovnom byte so zamrežovaným oknom počúval Stravinského, popíjal whisky a študoval scenár hry Indian Wants the Bronx, s ktorou vystúpil aj na newyorskej off-Broadway scéne. Jeden recenzent vtedy napísal: „Zapamätajme si meno Al Pacino. Raz ho budeme poznať všetci.“ Ďalšie recenzie sa niesli v rovnako žičlivom tóne, ba aj Al má na túto jednoaktovku slabosť dodnes. „Bola mojím uvedením do sveta – predtým som mal pocit, že som mimo svet (divadla) a iba doň nakukujem.“ Ozval sa mu vplyvný manažér Marty Bregman a chcel ho zastupovať. Tiež začal randiť s mladou herečkou Jill Clayburgh, o ktorej (ako ostatne o všetkých ďalších ženách svojho života) gavaliersky napísal: „Neviem, či som bol pre ňu dosť dobrý, ona však pre mňa určite áno. Vnímal som jej hodnotu. Robila ma šťastným a mali sme sa radi.“ Ich vzťah trval päť rokov. Jill chcela dieťa, chcela sa vydať, no na to sa Al necítil. Rozchod bol nevyhnutný.
Ďalšiu skvelú príležitosť, ktorá zrkadlila Pacinov pozoruhodný herecký talent, dostal v hre Nosí tiger kravatu? Jeho postava je výrastok z chudobnej štvrte, ktorý sa lieči zo závislosti od drog. Tento mladý divoch nikdy nezažil rodičovskú lásku, jeho „matka bola ihla a otec heroín“. Pacino v hre exceloval a za svoj debut na Broadwayi získal cenu Tony. A rešpekt kolegov, ktorí jeho meno (možno) začali vyslovovať šeptom…
Tajomný Michael Corleone
Nádejný mladý režisér Francis Ford Coppola videl Pacina hrať na Broadwayi a vzápätí mu ponúkol rolu vo svojom novom filme. Al bol nadšený, Coppola mal už vtedy renomé jedného z najsľubnejších režisérov tzv. americkej novej vlny, a tak nesmierne ľutoval premárnenú príležitosť, keď napokon z celého projektu zišlo. O pár mesiacov sa mu Francis však ozval znova s tým, že sa chystá režírovať film Krstný otec. Rovnomenný román Maria Puza bol v tom čase obrovský bestseller. Al knihu samozrejme poznal a čítal. Neveril, keď mu Coppola, bez agenta a rovno po telefóne, ponúkol rolu Michaela Corleoneho, najmladšieho syna mafiánskeho bossa Vita Corleoneho. „Rolu všetkých rolí,“ tak ju nazval. „Kto som bol, aby mi niečo také padlo do lona? Keď som zavesil, bol som ako mrákotách.“
Filmový debut mal Pacino už za sebou so snímkou Ja, Natalie a v roku 1971 sa objavil v dráme Panika v Needle parku, o dvojici mladých ľudí závislých od heroínu, ktorí sa do seba zamilujú. Potom prišla ponuka na Krstného otca. Ale len od Coppolu. Paramount si v koži Michaela Corleoneho predstavoval skôr Jacka Nicholsona, Roberta Redforda alebo Warrena Beattyho. „Francis však chcel mňa a ja som to vedel. Nič sa nevyrovná tomu, keď vás chce režisér. Je to najlepšia vec, aká sa môže hercovi stať.“ Pacinov Corleone sa však rodil ťažko. Herca zmáhali pochybnosti, či sa do tej úlohy hodí, ale rovnako tak si hovoril, že tam patrí. Po niekoľkých dňoch nakrúcania sa začali šíriť fámy, že ho vyhodia a nahradia iným hercom. Dokonca aj Coppola skoro kapituloval, keď mu oznámil: „Vieš, čo pre mňa znamenáš a ako veľmi som ti veril. Ide ale o to, že na to nemáš.“ Pacino však hral vlastnú verziu Michaela a chvíľu trvalo, kým sa s režisérom zladili. Mladý Corleone spočiatku nebol veľmi charizmatický. Vynoril sa odnikadiaľ. Preto sa zdal Pacinov výkon taký nemastný neslaný. „V tom tkvela sila môjho stvárnenia. Len tak to mohlo fungovať: šlo o vývoj tohto človeka, odhaľovanie jeho schopností a potenciálu. Môžete si všimnúť, že keď ide do nemocnice, aby zachránil otca, nie je ešte celkom sám sebou. Stane sa to až vo chvíli, keď pozrie na pekára Enza, ktorý s ním stojí pred nemocnicou a predstiera, že má zbraň a všimne si, že Enzova ruka sa trasie a jeho nie. Dúfal som, že vytvorím tajomnú postavu. A myslím si, že v to dúfal aj Francis. Nevedeli sme ale, ako si to máme vzájomne ozrejmiť.“ O Pacinovom zotrvaní vo filme napokon rozhodla scéna v reštaurácii, keď Michael odíde na toaletu, kde má ukrytú zbraň, ktorou svojich protivníkov vzápätí rozstrieľa na rešeto. Ten výraz v jeho tvári! Krstný otec je mŕtvy, nech žije krstný otec!
S Marlonom Brandom sa zoznámil na obede, ale v spoločnosti „najlepšieho herca na svete“ bol taký strémovaný, že si pamätá akurát to, ako Brando jedol kuracie caciatore prstami a jeho tvár i ruky boli celé špinavé od paradajkovej omáčky.
Po Krstnom otcovi sa v živote Al Pacina zmenilo všetko. Spomína, ako šiel po ulici, keď ho zastavila neznáma žena, pobozkala mu ruku a oslovila ho „Krstný otec“. Alebo stál na prechode a iná žena ho pozdravila „Ahoj, Michael.“ Uvedomil si, že je slávny. Už nie je v bezpečí. „Moja drahá anonymita… môj nástroj na prežitie – je preč.“ Ako herec vždy usiloval dostať do centra pozornosti postavu, ktorú stvárňoval. Keď sa stal slávnym, celá pozornosť sa upierala na neho.
Krstný otec zožal obrovský úspech, ešte aj dnes je v databáze IMDB druhým najlepšie hodnoteným filmom v histórii. Získal jedenásť nominácií na Oscara, vrátane tej pre Pacina za najlepšieho herca vo vedľajšej úlohe. Al vo svojich pamätiach vyvracia mýtus, že sa Oscarov nezúčastnil, lebo bol urazený, že ho nenominovali za hlavnú rolu ako Branda. Nie je to však pravda. Chcel len zostať v ústraní. „Hovoril som si, že čím menej toho ľudia o mne vedia, tým mám väčšiu šancu, že ocenia môj herecký výkon.“ Ľudia ho však mali za arogantného snoba.
Serpico počúva Beethovena
Po Krstnom otcovi mohol hrať, čo len chcel. Ponúk dostal fúru, ale ako vysvetľuje v knihe, s niektorými, aj tými najvábnejšími postavami by si jednoducho nevedel poradiť. Napríklad odmietol rolu vesmírneho kapitána Hana Sola (Harrison Ford) v dnes už kultovej sérii Star Wars a tiež mu nič nehovoril scenár Kramerová verzus Kramer. Po Krstnom otcovi kývol na film Strašiak o dvoch tulákoch putujúcich naprieč Amerikou, lebo sparing partnerom mu mal byť obdivovaný Gene Hackman, ktorý práve dostal Oscara za Francúzsku spojku. Gene bol starší o desať rokov a na pľaci málovravný a Al si lepšie rozumel s jeho mladším bratom Richardom, ktorý vo filme účinkoval tiež. Spolu pili, hýrili celé noci a ráno prichádzali na pľac s pokrčenými tvárami po pár hodinách spánku. Napriek úspechom v Hollywoode, Pacino stále túžil vrátiť sa do divadla. V Theatre Company of Boston hosťoval v role Richarda III., doslova si tú úlohu vymodlil od režiséra Davida Wheelera.
Od Shakespearovho Richarda k neohrozenému policajtovi Frankovi Serpicovi to bol povážlivý skok, ale tak to u veľkých hercov chodí. Serpico, iba o štyri roky starší ako Pacino, bol skutočný policajt, ktorý odkryl rozsiahlu korupciu v radoch newyorskej polície. Stretnutie s týmto chlapíkom zoči-voči Ala presvedčilo, že ho chce a musí hrať. Keď sa ho spýtal, ako to, že dokázal byť taký zásadový a nebrať úplatky, ten mu prehovoril z duše: „Keby som to urobil, čo by som bol za človeka, veď počúvam Beethovena!“ Nominovaný po druhý raz na cenu Akadémie sedel v sále po boku Diane Keaton, s ktorou práve nakrúcal Krstného otca II. Spomínal si, že bol v žalostnom stave, na mol opitý a ešte nadupaný liekmi. Oscara ten rok získal Jack Lemmon. Pacino si uľahčene vydýchol…
Zjazvená tvár na vrchole
O nakrúcanie dvojky Krstného otca nestál veľmi ani Coppola, ani Pacino, dokonca aj Mario Puzo váhal, hoci scenár k dvojke začal písať ešte pred nakrúcaním Krstného otca I. Hercov honorár sa z pôvodných stotisíc vyšplhal na šesťstotisíc dolárov, čo bola na tie časy riadna pálka. Z pozície najžiadanejšieho herca mohol zasiahnuť do scenára, a tak s Charliem pracovali na Michaelových replikách niekoľko dní. Do stvárnenia mafiánskeho bossa vniesol pátos tragického hrdinu – Michael na rozdiel od otca nie je ukovaný z prostredia a chudoby, z ktorej vzišiel Vito Corleone. Keď napokon príjme život, ktorý mu bol predurčený, zostáva sám, až do tej miery, že pôsobí ako „mumifikovaný“. Krstný otec II žal obrovské ovácie a na vlne úspechu sa Pacino viezol aj vďaka ďalšiemu kasovému trháku, snímke Psie popoludnie, inšpirovanej skutočným príbehom katastrofálne spackanej bankovej lúpeže. Tretia nominácia na Oscara znamenala vrchol jeho slávy. Lenže k tej mal od začiatku podozrievavý vzťah, sláva podľa neho vedie „k zúfalej osamelosti a zvláštnemu odlúčeniu od sveta“. Vyrovnával sa s ňou tak, že pil a bral drogy. Fajčil trávu a hltal tabletky, kokaínu ani inej tvrdej drogy sa však nikdy nedotkol. Chľastal „ako skunk“, ale že má problém s alkoholom, mu nedochádzalo. Zo zásady nepil, keď pracoval, ale inak „pitie bol môj spôsob života“. Až Charlie Laughton, ktorý už nejaký čas abstinoval, ho tvrdo konfrontoval s realitou. Pacino nastúpil do programu Anonymných alkoholikov, ale ten mu nesadol, tak si našiel terapeuta, ktorý mu pomohol. V roku 1977 ako 37-ročný prestal piť a triezvy je dodnes. Abstinovať začal po filme Bobby Deerfield o automobilovom pretekárovi, ktorý sa zamiluje do smrteľne chorej ženy, stvárnila ju Švajčiarka Marthe Keller, „vysoká, elegantná a kultivovaná Európanka“. Ich románik, na rozdiel od toho filmového, trval niekoľko rokov a Pacino bol zaň Marthe veľmi vďačný. Bez alkoholu a v jej náručí našiel vnútorný pokoj. Začal hosťovať po amerických univerzitách, robil čítačky poézie alebo študentom prehrával niektoré zo svojich divadelných postáv. Údajne tým kriesil svojho divadelného ducha, lebo napriek všetkým filmovým úspechom, divadlo stále okupovalo jeho srdce. To ale netušil, že na neho čaká (po Krstnom otcovi) film jeho života. Scarface (Zjazvená tvár) bol remake staršej filmovej gansterky z 20. rokov z čias vlády gangov, ktorú scenárista Oliver Stone posunul do kubánskej imigračnej vlny za prezidenta Cartera. Aj drogový boss Tony Montana je utečenec z Kuby, ktorý v Amerike nasleduje svoj sen. Pacino sa opäť na rolu pripravoval do najmenších detailov, rozhodoval dokonca aj o tom, ako bude vyzerať jazva na Tonyho tvári – chcel, aby mu pretínala obočie a odzrkadľovala tak chaos jeho života. Montana mal byť štíhly a šľachovitý, držal preto špeciálnu diétu, nacvičoval boj s nožmi a driloval kubánsky prízvuk. V knihe píše, že pri stvárnení tejto postavy „odhalil najchudobnejšiu vrstvu vo svojom vnútri“. Tony vzišiel z absolútneho dna, zrodil sa z najnižšej a najprehliadanejšej vrstvy, ku ktorej v detstve patril aj malý Sonny. Podľa Pacina je Scarface „najlepší film, v akom som kedy vo svojej kariére hral“.
Na plagáte so zbraňou
K Bobby Deerfieldovi patrila Marthe Keller, k Serpicovi herečka Tuesday Weld a ku Scarface ďalšia hollywoodska kráska Kathleen Quinland. Neznáma mladá žena, ktorú raz Pacino zbadal na večierku, ním „doslova prenikla“. „Pozreli sme na seba a do mňa udrel blesk.“ Údajne mali krásny nekomplikovaný vzťah, Pacino hovorí, že sa ním asi najviac priblížil k manželstvu, ktorému sa vyhýba celý život. („Som jednoducho typ, čo dáva prednosť slobode pred manželstvom.“) Keď ho Kathleen, ktorá túžila po rodine, opustila, veľmi to bolelo „a tú bolesť som cítil mnoho rokov“.
Na vlne úspechu sa viezol až do roku 1985. Historická dráma z obdobia americkej vojny za nezávislosť Revolution bol však prepadák a po ňom sa na štyri roky stiahol z filmového sveta. Cítil sa vyčerpaný, prenasledovali ho pochybnosti. V tomto ťažkom období dostal jeden vzácny dar: Diane Keaton. Poznali sa roky, v Krstnom otcovi hrala jeho americkú manželku a od začiatku ju vnímal ako „priateľku a spojenkyňu“. V čase jeho filmovej pauzy, keď Diane práve slávila úspech s filmom Baby Boom, ich priateľstvo prerástlo v lásku a po pár mesiacoch randenia začali spolu žiť. Keď ona filmovala, on sedel doma, čítal divadelné hry a čakal na ňu. Ktovieako dlho by vydržal takto si hovieť, keby nezistil, že je na mizine. S peniazmi nevedel zaobchádzať, jeho finančná gramotnosť bola nulová a tak to aj dopadlo. Musel sa vrátiť do práce. Diane mu našla scenár šitý na mieru. Kriminálny príbeh More lásky o detektívovi, ktorý sa zamiluje do vrahyne mužov, s ktorými sa zoznamuje na inzerát. Možno aj kvôli Alovej vášnivej erotickej scéne s herečkou Ellen Barkin film s rozpočtom 19 miliónov dolárov zarobil päťkrát toľko. Dvere do Hollywoodu sa mu opäť otvorili. Nasledovalo nie veľmi podarené finále Krstného otca, kde Michael Corleone skoná na schodoch kostola, ale tiež kriminálka Dick Tracy, v ktorej herec a režisér Warren Beatty oživil komiksovú postavu neohrozeného detektíva v ikonickom trenčkote. V prvej polovici 90. rokov Pacino nakrútil niekoľko viac-menej úspešných filmov, napríklad romantickú snímku Frankie a Johnny s hviezdnou Michelle Pfeiffer, ďalšiu podmanivú gangsterku Carlitova cesta (Producent Marty Bregman hovorieval: „Chcete úspešný film? Dajte na plagáty Pacina so zbraňou.“), akčný thriller Heat (u nás Neľútostný súboj), v ktorom sa na filmovom plátne prvý raz objavil spolu s Robertom De Nirom. Hoci obaja hrali v dvojke Krstného otca, vo filme nemali žiadne spoločné scény, keďže De Niro stvárňoval mladého Vita Corleoneho. Oboch hercov spájali dlhé roky blízkeho priateľstva, obaja súčasne prežívali svoj vzostup, úspech a slávu, časť filmového sveta ich považovala za konkurentov, no oni to nikdy tak nepociťovali. Obaja, ako píše Pacino, hľadali vo filme to isté. Umenie.
Simonetta Zalová
foto Sita, Wikimedia Commons
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2025)