Máloktorému človeku sa podarí vymyslieť slovo, ktoré sa potom skloňuje vo všetkých rečiach sveta. Karel Čapek, veľký český spisovateľ európskeho formátu, to dokázal: slovo robot (od robotovať, ťažko pracovať) použil vo svojej hre R.U.R., aby ním pomenoval umelé bytosti a prostredníctvom nich varoval ľudstvo pred nástrahami budúcnosti. Keď raz dostal do daru zanedbaný dom s rozľahlým kusom krajiny, v starých mapách vysnoril, že tomu miestu sa hovorilo podľa potoka, ktorý ním pretekal. A pomenoval si ho po svojom. Strž. Jeho posledná veľká láska.
Karel Čapek, muž mnohých tvárí, žil iba 48 rokov, no za ten čas stihol stať sa novinárom, spisovateľom, dramatikom, fejtonistom, sedemkrát bol navrhnutý na Nobelovu cenu, rád kreslil obrázky ku svojim povedačkám a ako zberateľ mal nevšedný, priam exotický vkus. Vyžíval sa v etnickej hudbe, vlastnil desiatky gramofónových platní s hudbou z Afriky, Ázie, Ameriky či Ďalekého východu. Vravieval, že mu spôsobuje nevyčerpateľnú rozkoš počúvať všetky tie podivné nástroje, hlasy, stupnice a rytmy. Rovnako tak vášnivo zbieral vzácne perzské koberce (a vyťažil z toho poviedku Čintamani a ptáci), na istý čas ho do svojich osídiel lapila aj fotografia, keď mu modelku robila drsnosrstá foxteriérka Dášeňka. Taktiež náruživo cestoval a o tom, čo vo svete videl, aj písal. Vtipne, trefne, ľahko a s úžasom malého dieťaťa. Avšak ako sa vedel pre svoje koníčky zapáliť, tak po čase jeho záujem aj zhasol. Bol prelietavý zberateľ. Jedna vec ho však držala dlho a hoci sa do každého svojho koníčka dokázal ponoriť, ako sa najhlbšie dalo, v tomto sa vypracoval na majstra. Majstra záhradníka. Vo svojej knižke Zahradníkův rok podal trefnú charakteristiku tohto zvláštneho ľudského druhu: „Kdyby byl člověk zahradník vznikal od počátku světa přírodním výběrem, byl by se patrně vyvinul v nějakého bezobratlovce. K čemu vůbec má zahradník záda? Jak se zdá, jen k tomu, aby si je chvílemi narovnával, pravě: ‚To mě bolí záda!‘. Co se nohou týče, dají se všelijak skládat; lze sedět na bobku, klečet na kolenou, vpravit nějak nohy pod sebe, nebo konečně si je dát za krk; prsty jsou dobré kolíky k dělání důlků, dlaně drtí hrudky nebo rozhrnují prsť, kdežto hlava slouží k zavěšení fajfky; jenom hřbet zůstává nepoddajnou věcí, kterou se zahradník marně pokouší náležitě ohnout. Zahradní žížala také nemá zad.“
Ide sa na Čapkáreň
Záhrady mal dve: jednu na pražských Vinohradoch, pri vile, ktorú zdieľal so svojím bratom, celoživotným parťákom, výtvarníkom Josefom Čapkom a druhú na Strži. Svoje letné sídlo tak pomenoval podľa potoka, ktorý pretekal obcou Stará Huť, vzdialenou dva kilometre od mesta Dobříš. Do Prahy to bolo cirka 40 kilometrov, v jeho časoch však táto trasa výletníkom zabrala aj tri hodiny. Čapek aj s manželkou Olgou si Strž zamilovali, Olga zvykla hovoriť, že domov do Prahy sa vracali, len aby jej boli od toho dňa neverní vo svojich snoch.
Čapek do Strži vložil celé svoje srdce, elán a tvorivosť, svoje mozoľnaté dlane, boľavý chrbát a skrehnuté údy, hrabal sa v zemi, zdravil dážďovky, podliezal konáre, hĺbil jamky, brodil sa v blate, kopal, kropil a zalieval, piplal sa so sadenicami, láskavo im dohováral, hlavu hore, Carlina acaulis!, tvoj čas ešte len príde, hromžil na zlé počasie, bojoval so škodcami, plel, kypril, rezal, sadil a presádzal o dušu spasenú.
Ako ku Strži prišiel? Dostal ju darom. Keď sa konečne po pätnástich rokoch známosti s herečkou Olgou Scheinpflugovou zosobášil, dom spolu s veľkým pozemkom, lúkami a kusom lesa prijal ako svadobný dar od priateľa, podnikateľa Václava Palivca. Nie do vlastníctva, ale do celoživotného užívania. Strž a on si okamžite klikli, bola to láska na prvý pohľad. Dokonalé miesto, kde sa dalo zašiť, vo všedné dni písať, vo chvíľach voľna krotiť zelenú džungľu a cez víkendy s veselou kompániou priateľov usporadúvať záhradné slávnosti. Dnes sa vo vile, kde manželia Čapkovci prežili toľko radostných chvíľ, nachádza múzeum, oficiálne nazvané Památník Karla Čapka, familiárne Čapkárna. Tu Čapek stvoril svoje najzrelšie diela, Matku, Válku s mloky či Bílou nemoc. Zanietený výklad sprievodcu (miestneho učiteľa a čapkomila) prezrádza o spisovateľovi rôzne drobné bizarnosti. Napríklad že bol silný fajčiar, ale cigarety si lámal na polovicu a takto ich vkladal do špičky na fajčenie. Zo zásady písal staromilským násadkovým perom, ktorého oceľovú špičku obozretne namáčal do atramentu. Písací stroj, božechráň!, guľôčkové pero, ani za svet! Vysvetlenie k tomu podal on sám: „Když píši, tak přitom přemýšlím a koušu násadku jak sladké dřevo. Mohl bych kousat psací stroj?“ Rádio mal zapnuté neustále, hovoril, že ho izoluje od ostatných zvukov a núti absolútne sa sústrediť. „Když píši, tak si pouštím rádio. Hudbu. Z praktického důvodu… Hudba přehluší každý jiný zvuk. Jinak bych běhal od práce k oknu podívat se, kde to který pták zpívá.“
Ide sa botanizovať
Keď zavítate na Strž, absolvujete prehliadku vily, vypočujete si zanietený výklad a pozriete krátky film, vybehnite aj von za vtáčím spevom a prešpacírujte sa po okolitom Čapkovom panstve: k rybníku, kde sa v lete rada kúpala Olga (Karel toto nadšenie pre chladnú vodu nezdieľal), krížom cez lúku so vznešeným menom Francouzka, k mostíku či na kopec, kam po večeroch Čapek chodieval pozorovať žeravý kotúč slnka miznúci za horizont. Večernú idylku si však bolo treba najskôr odrobiť. Každý, kto sa zjavil na Strži s predstavou o víkendovom oddychu, sladkom ničnerobení, rozjímaní na terase s pohárom vína a filozofovaní o nesmrteľnosti chrústa, razom z tej ilúzie vytriezvel, keď mu domáci pán namiesto pozdravu ponúkol krompáč a lopatu a poď ho do toho! Ide sa botanizovať!
Ako neskôr spomínal jeho priateľ František Langer, Čapek mal v merku všetkých pražských záhradkárov a svojimi botanickými vedomosťami by nejedného dokázal strčiť do vačku. Záhradníkov obiehal každý rok, sťa ostriež sledoval ich ponuku a rozhovory s nimi viedol ako rovný s rovným, odborným jazykom, ktorý si osvojil z rôznych príručiek. S Josefom odoberal množstvo záhradníckej literatúry, ktorú objednával z Anglicka a Nemecka. Dopisoval si najmä s Oscarom Smržom, majiteľom záhradníckej firmy „Oskar Smrž a spol., odborné semenářství“, ktorý v Lidovkách publikoval stĺpčeky o pestovaní rastlín. V múzeu-pamätníku na Strži je časť expozície venovaná aj Čapkovmu záhradkárskemu hobby. „Milý a vážený pane Smrži,“ znie úryvok z listu spisovateľa s dátumom 30. máj 1930, „velmi jste mě potěšil svou zásilkou – vybral jste mi právě věcičky, jaké mám rád a jaké bych v Praze nedostal, ti velcí zahradníci mají 10.000 hortensií a 9.000 kentií, ale aby člověk u nich našel Hogu nebo Ampelopsis Henryi nebo desítky jiných malých klenotů, je vyloučeno…“
Ide sa krotiť potok
Na Strž putovalo množstvo sadeníc ihličnatých koniferov, Karel a Josef neúnavne experimentovali so skalničkami, ktorých pestovanie bolo v tom čase dosť raritné. Čapek tu vysadil 24 striebristých briez – s tými mu pomáhali priatelia, ktorí sa sem v piatok dovalili z Prahy, novinári, herci a herečky, spisovatelia, lekári, dramatici. Jamky mali pripravené, gumáky, ktoré pán domu zakúpil u Baťu v Dobříši tiež, stačilo už len chopiť sa lopaty. Niektorí iba kibicovali a prácu posúvali vpred rôznymi zasvätenými radami, tí, čo sa nebáli blata a špinavých rúk, zahájili pod bdelým okom veliteľa Čapkovo najambicióznejšie dielo. Ten potok mu nedal spávať, bol ako hodená rukavica. „Čapek si umínil, že potok poteče tak, jak mu to vlastnoručně nařídí,“ podáva svedectvo jeden z piatkových hostí Břetislav Palkovský. „Dal se do práce, dělal ostrovy, stavěl hráze, přesazoval keře, prohluboval koryta, opíral vetché vrby umělým lešením, aby nespadly, a stavěl lávky. Všichni museli pomáhat.“ Popri rybníku sa k Čapkovmu potoku dostanete po Náučnom chodníku aj dnes, navedie vás tam oranžový piktogram psíka, zdoláte vratkú lávku z drevených brvien, kamenný most a po štrkových cestičkách i vyhliadku s obeliskom. A nezabudnite sa zastaviť pri pamätníku Dášeňky, nezbednej hrdinky rovnomennej Čapkovej knižky pre deti. Novinár Ferdinand Peroutka síce o nej napísal, že to bol v podstate „pitomý pes, ať už temperamentem nebo mozgem“, ale nebol by to Karel Čapek, keby aj z tých najobyčajnejších vecí nedokázal vykresať diamant…
Zámok Dobříš
V čase, keď Karel Čapek žil, do záhrad zámku Dobříš sa nedalo dostať (žili v ňom jeho majitelia), a tak človek môže len hádať, ako by sa Čapkovi páčilo v jeho francúzskej záhrade a anglickom parku. Dobříš je čo by kameňom dohodil od Strže. Oplatí sa zájsť aj tam. Počas socializmu tento utešený rokokový zámok fungoval ako dom spisovateľov, dnes je prístupný verejnosti, jeho interiér, zámocká expozícia aj reprezentačné priestory. Časť zámku slúži ako romantický hotel. Dobříš je v súkromných rukách, v komplikovanej reštitúcii ho získal potomok pôvodných majiteľov, starého šľachtického rodu Colloredo-Mannsfeld. Ako sa pán Jerome cíti v srdci zámku, kde jeho rodina žila vyše 300 rokov? V každom prípade ctí dedičstvo predkov, francúzska záhrada, ktorej dominuje Fontána napájania Héliových koní, je najmä v lete pastvou pre oči a úspešne zreštaurovaná je aj iluzívna maľba na severnej strane oranžérie, najväčšia v Strednej Európe. V oranžérii sa usporadúvajú rôzne výstavy a sídli tu aj galéria Zdeňka Millera (autor animovaného seriálu O Krtkovi) a jeho manželky Emilie. Lákadlom pre deti môže byť aj Čertov most v anglickom parku s rybníčkom a lavičkami, mimoriadne pôvabné miesto najmä na jeseň. Inak pán Jerome Colloredo-Mannsfeld je najväčším súkromným majiteľom českých lesov, vrátane tých, ktoré obklopujú Čapkov Pamätník.
Simonetta Zalová
Článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2025)