Enfant terrible módy. Rocková hviezda módneho priemyslu. Chuligán anglickej módy. Návrhár, ktorý nenávidí ženy. Bad Boy. Pornograf módy. Nahnevaný mladý muž. Ružová ovca rodiny. Yves Saint-Laurent deväťdesiatych rokov. Agent provokatér módneho sveta. „Vždy som bol tak trochu rebel. Rebel s príčinou,“ povedal o sebe on sám. Alexander McQueen.
Lee bol jej šiestym dieťaťom, keďže však materinská láska je nekonečná, Joyce McQueen ňou zahrnula aj svojho najmladšieho syna. Otec jazdil po meste ako taxikár, v rodine to bolo najrozšírenejšie povolanie. McQueenovci bývali v East Ende, v najdrsnejšej časti Londýna, Lee hovoril typickým eastendským prízvukom, takže všetci vedeli, že pochádza z robotníckej štvrte. Otec bol tvrďas, väčšinu týždňa mimo domova, mama oveľa mäkšia, podľa synových slov „liberálnejšia a kreatívnejšia“. Lee veľmi skoro zistil dve veci: že zo všetkého najradšej kreslí šaty a že sa mu páčia chlapci. V škole naň chalani pokrikovali McQueer, posmievali sa mu a bili ho v šatni. Neskôr to zhodnotil slovami: „Škola bola plná cvokov. Nenaučil som sa tam vôbec nič. Na hodinách som si iba kreslil šaty.“ Okrem mamy, svojho jediného útočiska, chodil do Klubu mladých ornitológov, lebo miloval vtáky. A tiež sa mu páčilo džudo, rád zápasil. V jedenástich zažil sexuálne násilie, v pätnástich sa stal skinheadom, surovým puberťákom, ktorý sa rád naparuje. Ako inak mal ochrániť svoje rozkolísané vnútro – iba do oči bijúcou hrubosťou… V pätnástich nechal školu a zamestnal sa ako poslíček a umývač riadu. Lenže mama chcela pre svojho syna viac. Z televízie sa dozvedela, že krajčíri na Savile Row hľadajú učňov, a tak mu navrhla, aby to skúsil. Prikývol.
Savile Row je legenda. Mekka klasického krajčírstva. V malej postrannej uličke londýnskej štvrte Mayfair sídlia najslávnejšie značky pánskej módy. Krajčíri zo Savile Row šijú pre britských lordov, premiérov, princov… ba aj dokonale padnúce košele a obleky Jamesa Bonda pochádzajú zo Savile Row. Lee mal iba šestnásť rokov, keď sa stal učňom u Andersona & Shepparda. Zaúčal ho najlepší krajčír značky, ktorý šil obleky špeciálne pre princa Charlesa. McQueen neskôr tvrdil, že do vznešených zvrškov všíval svoje chlpy z rozkroku. Dva roky sa učil strihať saká a bol v tom skutočne dobrý, po sérii absencií s ním však v dielni stratili trpezlivosť a vyhodili ho. Prešiel do rovnako legendárneho krajčírstva Gieves & Hawkes a vzápätí do divadelných dielní Bermans & Nathans, kde ho zaujímali „všetky tie staré techniky, ako sa strihalo v 16. storočí“. Začal si uvedomovať, že by sám mohol byť módny návrhár. Nemal žiadnu školu, učil sa praxou, a tak si ako ďalšiu svoju štáciu vyhliadol streetwearovú značku Red or Dead, ktorá svoj dekadentný pouličný štýl kombinovala s fetišistickými prvkami. Sotva sa tam ohrial, hlavný dizajnér John McKitterick sa od Red or Dead trhol, aby si založil vlastnú značku a McQueena zbalil so sebou. Predtým mu však poradil, že by mal odísť na prax do Talianska. Taliani sú výborní krajčíri, rozumejú látkam, obchodu i marketingu. McKitterick spomína, že hoci mu napísal zopár kontaktov, nedával tomu veľkú nádej. Údajne skoro odpadol, keď mu McQueen zavolal z Milána, že dostal džob u slávneho Romea Gigli. Presne u toho, pre ktorého chcel najviac pracovať! Gigliho zaujal protichodný mix skúseností mladého Londýnčana, a tak ho prijal. Vybavuje si, ako spolu pracovali na nových kontúrach saka, Lee ho neustále prerábal, lebo Gigli s tým nebol spokojný a keď raz zasa odpáral na saku podšívku, našiel na vnútornej strane látky fixkou načmárané: „Fuck you, Romeo!“ Gigli sa na tom zabáva dodnes.
Jack Rozparovač a jeho obete
Po pár mesiacoch, kedy pendloval medzi Milánom a odevnou fabrikou v Novare, bol Lee späť v Londýne. McKitterick ho poslal za svojou známou, ktorá učila na Central Saint Martins College of Art and Design a keď jej Lee priniesol ukázať svoje návrhy, rovno mu navrhla, aby preskočil základný program a prešiel na magisterské štúdium. Teta Renée mu požičala potrebný obnos peňazí na školné. Na St. Martins sa mu páčila sloboda a tvorivá atmosféra, rozhodne to neboli dva premárnené roky. Skamarátil sa s textilným dizajnérom Simonom Unglesom, spolu tvorili, pracovali na školských projektoch, spolu vymetali londýnske gay kluby. Páčil sa im Helmut Lang, Azzedin Alaia a Yves Saint-Laurent, toho McQueen považoval za synonymum sexu v móde. Nepáčila sa im Vivienne Westwood ani mladý John Galliano, vychádzajúca hviezda na módnom nebi. Neskôr však Ungless prezradil, že Galliano bol pre McQueena vždy meradlom. Vždy sa mu chcel priblížiť a ešte ho aj prekonať.
V marci roku 1992 predstavil svoju absolventskú kolekciu Jack Rozparovač sliedi za svojimi obeťami. Od McKittricka sa naučil, že prehliadka môže mať tému, ktorá nemusí mať nič spoločné s módou a započal éru svojich naratívnych kolekcií so zjavnými historickými referenciami. Fascinovali ho temné stránky histórie, ľudských životov, násilie, krv, kostry, smrť. Okrem Jacka Rozparovača, ktorý vyčíňal v slumoch londýnskeho East Endu, nechal sa inšpirovať viktoriánskou erotikou a pornografiou a románmi 120 dní Sodomy (Markíz de Sade) či Parfum (Patrick Süskind), príbehom vraha, ktorý sa pokúša z pokožky mŕtvych panien abstrahovať dokonalú vôňu. McQueen nechal modelky potácať sa po pódiu, akoby ich práve niekto znásilnil – v tom čase ešte nik netušil, že obeťou násilníckého švagra bol sám osemročný Lee, o to znepokojivejšie vyznievalo toto módne posolstvo. Roztrhané šaty postriekané krvou, čierne sako lemované ľudskými vlasmi podšité červenou podšívkou, ktorá evokovala mäso, sukňa s kolážou z módnych časopisov, čierny saténový dlhý kabát v loveckom štýle s akoby kačacím chvostíkom vzadu, úzka podprsenka s dlhými náhrdelníkmi, sako z ružového saténu potlačené tŕnistými vetvami… McQueenova mecenáška Isabella Blow túto kolekciu vystihla slovami: „Bola v tom krása aj násilie, sabotáž aj tradícia.“ Lee si od šperkára Simona Costina, ktorý do svojich kreácií komponoval rôzne materiály živočíšneho pôvodu, požičal pár kúskov: brošňu z vtáčieho pazúra či náhrdelník z čiernej čipky s králičími lebkami. Prehliadka predstavila desať modelov a ako vo svojej knihe píše módna publicistka Dana Thomas, objavilo sa na nej hneď niekoľko siluet, ktoré sa stali návrhárovým poznávacím znamením: dlhý kabát, frak či minišaty bez rukávov. „Alexander McQueen už ako 22-ročný našiel svoj hlas, svoju líniu, svoju víziu.“
Pornograf z East Endu
Isabella Blow bola anglická aristokratka, v módnom svete výstredná a neprehliadnuteľná, sama o sebe umelecké dielo. V spoločnosti sa pohybovala zásadne v klobúkových variáciách svojho chránenca, mladého klobučníka Philipa Treacyho. Spolupracovala s Vogue a mala priam lovecký čuch na výnimočné talenty v móde. Do McQueenovej kolekcie sa zamilovala na prvý pohľad a rozhodla sa, že jej tvorcu preslávi po celom svete. Svojmu manželovi povedala: „Jeho šaty sa vznášajú ako vtáci a látky vie strihať ako boh.“ Tak začal ich dlhoročný turbulentný vzťah, v ktorom Isabella Leeho milovala a chránila ako matka či staršia sestra a on sa jej za to odplácal ako krutý, bezcitný a nevďačný tínedžer. Hneď po skončení prehliadky kúpila skoro celú jeho kolekciu a nechala sa v nej nafotiť pre britský Vogue. Na mladého divocha upozornila amerického módneho redaktora Hamisha Bowlesa, ktorý o svojom stretnutí s McQueenom neskôr zhodnotil: „Privítala ma skutočne desivá bytosť so zlou výslovnosťou, hulvátska a neohrabaná, ale totálne geniálna.“ Údajne to bola Isabella, kto vymyslel, aby si Lee zmenil meno na Alexander (s odkazom na Alexandra Veľkého), on sám to však poprel. Iné meno si vraj zvolil preto, lebo v tom čase poberal podporu v nezamestnanosti a nechcel o ňu prísť, keby ho úrady náhodou odhalili.
Kolekciu jeseň-zima 1993/94 nazval Taxikár, čo mohla byť pocta jeho otcovi, no skôr šlo o inšpiráciu slávnym filmom Martina Scorseseho. V tejto kolekcii sa prvýkrát objavil McQueenov „vynález“, kontroverzný model nohavíc, tzv. bumster, s veľmi nízkym vykrojeným pásom tesne nad ohanbím, ktorý z druhej strany odhaľoval časť zadku. Tak ako Christian Dior vynašiel New look, Yves Saint Laurent ženský smoking a Mary Quant minisukňu, tak on dal móde celkom novú siluetu, čo sa podarilo len máloktorému návrhárovi. „Chcel som predĺžiť telo, nielen ukázať zadok,“ bránil sa kritike. „Pre mňa je táto časť ani nie tak zadok ako spodok chrbta, najerotickejším miestom či už na mužskom, alebo ženskom tele.“ Kým Gallianove prehliadky odkazovali na historické romantické kostýmy, McQueen bol, ako hovorí Dana Thomas, pornograf z East Endu: „Neexistovali preň hranice. Podľa neho nebolo nič zakázané. Nič nebolo tabu. Prijal brutalitu ľudskej prirodzenosti, nesnažil sa ju potlačiť. Nechcel stavať ženy na piedestál ako nedotknuteľné a nedostižné bohyne. Chcel ich posilniť a pomôcť im naplno využívať silu ich sexuality.“ On sám to zhrnul slovami: „John Galliano je beznádejný romantik a zo mňa sa stal beznádejný realista. Ale svet potrebuje oboch.“ Jedna redaktorka to vystihla, keď napísala, že McQueenove prehliadky, budia rovnakou mierou odpor aj obdiv. A on jej dal za pravdu: „Nepremýšľam ako priemerný človek. Niekedy premýšľam dosť úchylne.“ Novinári sa ho stránili, bol hrubý a neotesaný a bez predného zuba, ktorý si vylomil pri jedle, vyzeral desivo. Nemal na zubára, všetky peniaze z nezamestnaneckej podpory vrážal do látok.
Muž čo nenávidí ženy
Vtáky z roku 1994 mu vyniesli titul najrýchlejšie stúpajúcej hviezdy britskej módnej scény. V kolekcii opäť nadviazal na témy deštrukcie a násilia spojeného s nahotou. Opäť sa potvrdilo, ako rád provokuje a šokuje: „Nechcem, aby z mojich prehliadok ľudia odchádzali ako z nedeľného obeda,“ vysvetľoval. „Nech sú buď znechutení, alebo nadšení, ale nech je v tom nejaká emócia.“ Mama bola prítomná na každej jeho prehliadke, v zákulisí roznášala modelkám sendviče a varila čaj. Potom si sadla do prvého radu a ako to zhodnotil jej syn, bolo to pre ňu šokujúce, „ale chápala, čo to pre mňa znamená“. Vo Vtákoch modelky vyzerali ako obete autonehody – na nahých telách mali odtlačky pneumatík a čierne kontaktné šošovky, čím pripomínali klony alebo zombie s vyďobanými očami. Mali byť ako kŕdeľ vtákov, do ktorého narazí auto v plnej rýchlosti, ako v onej desivej scéne z Hitchcockovho hororu. V kolekcii sa objavil dnes už ikonický oranžový nohavicový kostým s potlačou s čiernymi letiacimi lastovičkami či dokonale tvarované biele sako s otlačkami pneumatík. Rád experimentoval s rôznymi netradičnými materiálmi ako latex, priehľadný plast, zipsy, vtáčie perá, ktoré pripomínali alžbetínske goliere. Nadviazal na myšlienku dekonštrukcie (zničenia módy), ktorú započal grunge. Na rozdiel od konvenčného mainstreamového oblečenia skonštruovaného ako kompletný celok rovnovážnych častí, princíp dekonštrukcie vsádza na nedokončenosť, preferuje časti namiesto celku a zviditeľňuje detaily, aj také, ktoré inak nevidíme: švy, stehovanie, podšívku, spodnú bielizeň. Návrhárov často citovaný výrok k tejto téme znie: „Strávil som množstvo času učením sa, ako skonštruovať oblek – aby som ho potom mohol dekonštruovať.“
Ešte pred prehliadkou Vtáky sa dal dokopy s návrhárom Andrewom Grovesom. Spolu sa presťahovali do schátraného domu neďaleko Victoria Station, bol to skôr squat ako normálny byt. Netiekla tam teplá voda, nemali ani sporák, a tak sa stravovali takmer výlučne vo fast foodoch. Chýbali im peniaze na látky, tak Ungless, ktorý na St. Martins učil potlač textílií, občas nejaké potiahol odtiaľ alebo zopár metrov lacno kúpili na blšom trhu. McQueen sa pripravoval na svoju ďalšiu prehliadku. Jej témou bolo – znásilnenie.
Znásilnenie, červy, náboženstvo
Škótsko zúfalo romantizuje a idealizuje, vyjadril sa Lee na margo Vivienne Westwood, ktorej fascinácia škótskym károm trvala dlhé roky. McQueen chcel ponúknuť iný pohľad na škótske dejiny, na krvavé strety medzi jakobitskými povstalcami a Angličanmi, na to, ako Angličania znásilňovali ženy a vyvražďovali celé škótske klany. A neváhal to nazvať etnickými čistkami a prirovnať ich k tomu, čo sa práve dialo v Bosne. Kolekcia z marca 1995 dostala názov Znásilnenie Škótska Anglickom a hoci z nej boli médiá zhrozené, zarezonovala v celom módnom svete. Titulky v novinách referovali, že „Alexander McQueen dáva móde zlé meno“. Alebo: „McQueenov perverzný pohľad na ženy.“ „Odporné scény sexu a násilia.“ Lee vraj nenávidí ženy, a preto ich prezentuje ako obete. „Nie som mizogýn,“ bojoval návrhár s nepochopením, „len som chcel ukázať, čo si muži berú od žien. A ony im to nedávajú. To je znásilnenie.“ V detstve bol neraz svedkom, ako sestru mlátil jej násilnícky manžel, ktorý obťažoval i jeho, osemročného chlapca. „Môže sa to zdať mizogýnne,“ zamýšľa sa Andrew Groves, „ale on vám iba ukazuje pravdu. Je to ako spoveď. Tie šaty rozprávajú o ňom.“
V nasledujúcej kolekcii Hlad sa opäť predviedol ako dokonalý majster strihov: predĺžené saká, vyššie a širšie ramená, priliehavé pásy, nepravidelné línie, extrémne výrezy a ostré krajčírske lomy, špicaté goliere – originalitu a bravúrnosť krajčírskeho umenia nemohli poprieť ani jeho najväčší kritici. K najemblematickejším kúskom z Hladu patril dvojitý priesvitný top z plastu prešpikovaný živými červíkmi. K tomu červená sukňa a sivé sako s rozstrihnutými rukávmi a červenou podšívkou. Z diaľky ten outfit vyzeral náramne sexi. Diváci však zalapali po dychu, keď uvideli modelku zblízka. Novinárka Dana Thomas to zhrnula slovami: „McQueenovi sa v jedinom modeli podarilo zhrnúť všetko: Chcel, aby sa divák cítil nepríjemne, aby zapochyboval o konvenčnej kráse, aby rešpektoval prírodu a uvedomil si nevyhnutnosť smrti.“ Smrť bola prítomná aj na prehliadke Dante, inšpirovanej Božskou komédiou renesančného básnika Danteho Alighieri, ktorú McQueen usporiadal v kostole vo východnom Londýne. Na niektoré látky dal natlačiť (nelegálne, nemal súhlas autora) fotografie Dona McCullina z vietnamskej vojny a inšpiroval sa aj znepokojivými autoportrétmi fotografa Joela-Petera Witkina s čiernou maskou a krucifixom medzi očami. Do prvého radu, kde zvyčajne sedávali najdôležitejšie persóny módneho biznisu, umiestnil kostru nastriekanú zlatou farbou, aby tým vyjadril, čo si myslí o britskej tlači. Atmosféru tej prehliadky opísala Dana Thomas takto: „Keď sa rozsvietili svetlá a zadunel rytmus, objavila sa Honor Fraser v dlhých čiernych šatách strihaných ako kňazské rúcho s priehľadnými prestrihmi na prsiach. Na tvári mala čiernu masku s ukrižovanou ženou na nose a z jedného ucha jej visel čierny vtáčí pazúr. Diváci sa rozkričali nadšením.“ Kolekcia Dante zožala obrovský komerčný úspech (medzi výstrednými modelmi McQueenových kreácií sa vždy našli aj perfektne ušité, nositeľné zvršky), objednávky na vybrané modely sa šplhali k sume viac ako milión libier a smerovali najmä do Japonska a Spojených štátov. Dante poslúžil McQuenovi ako priepustka do veľkého sveta haute couture. V módnom dome Givenchy práve hľadali návrhára haute couture. A rozhodli sa angažovať McQueena. „Bernard Arnault povedal, že som jeho kôň. Že na mňa vsadil,“ uškŕňa sa Lee v jednom televíznom interview – akoby sám nevedel, čo si o tom myslieť.
Vlk v kašmíre
Francúzsky módny návrhár Hubert de Givenchy pochádzal zo starej šľachtickej rodiny a podľa toho aj riadil svoj módny podnik – ako „vznešené šľachtické sídlo, v ktorom vládla tradícia, protokol a úcta k hierarchii“. Podobne to vyzeralo u Balenciagu, Valentina a v ďalších módnych domoch, na čele ktorých stáli ich zakladatelia alebo členovia rodiny. Tieto podniky mali stálu klientelu, zväčša úzky okruh dám z vyberanej spoločnosti, šľachtičien, s ktorými sa jednalo ako v rukavičkách. Lenže svet sa menil, do „vybranej“ spoločnosti vtrhli bombastické manželky rôznych pochybných podnikateľov schopné za módu utrácať milióny a silnela aj stredná vrstva s nezanedbateľným ekonomickým potenciálom. Muž, ktorý pochopil nový obraz doby, si vyslúžil prezývku Terminátor. Alebo Vlk v kašmíre. Bernard Arnault bol úspešný realitný developer zo severu Francúzska, ktorý sa rozhodol vybudovať najväčšiu spoločnosť s luxusným tovarom na svete. Začal tým, že koncom 80. rokov kúpil tak trochu zaspatý módny dom Christian Dior a postupne do portfólia svojich fashion brands (keďže vlastnil aj šampanský dom Moët & Chandon a výrobcu koňakov Hennessy) pridával ďalšie legendárne značky: Céline, Louis Vuitton, Kenzo, Givenchy… Síce trochu zatuchnuté a zaseknuté v čase, no hodlal ich obrodiť, demokratizovať a prebudovať na globálne trhové značky, schopné generovať mnohomiliónové sumy. A konkurovať dravým americkým firmám ako Calvin Klein či Ralph Lauren, ktoré vtrhli na európsky trh. Na to však potreboval mladú krk. Mladých, dravých dizajnérov bez zbytočného sentimentu k otcom zakladateľom, ktorí sa túžili presadiť. Jeho závodným koňom číslo jeden sa stal John Galliano, rozmarný korzár z Gibraltáru. Po dvoch rokoch v módnom dome Givenchy sa Galliano chystal prestúpiť k Diorovi, no kto ho nahradí v Givenchy? V roku 1997 bol 27-ročný Alexander McQueen v módnom svete už neprehliadnuteľný. Každý o ňom hovoril. Napriek tomu návrhár nemohol uveriť vlastným ušiam, keď mu Arnault ponúkol miesto hlavného dizajnéra Givenchy. Váhal… nerozumel, prečo si vybrali práve jeho, pornografa a divocha. Najskôr povedal nie, avšak ponuka bola príliš lákavá, aby ju odmietol. Na prvé stretnutie z Arnaultom spomínal takto: „Čakal som veľkého tučniaka s cigarou.“ A namiesto toho sa objavil štíhly, elegantný muž v stredných rokoch, „vyrovnaný a tichý“. Keď sa v médiách konečne prevalilo jeho menovanie, Francúzi zúrili. Obvinili Arnaulta, že do čela dvoch legendárnych značiek, ikon francúzskej haute couture, angažoval dvoch výtržníkov z Británie. (Briti naopak neskrývali nadšenie, premiér John Major dokonca v jednom prejave vyhlásil, že „Naša krajina sa ujala módnych mól v Paríži.“) Okrem kráľovského platu si McQueen užíval všetky vymoženosti člena elitného klubu LVMH: konzorcium mu hradilo všetky výdaje, lietal výlučne v biznis triede alebo súkromnými lietadlami, mal k dispozícii šoféra, ktorý ho každé ráno odviezol do práce. Do Paríža dorazil v spoločnosti svojich najbližších spolupracovníkov: návrhára Sebastiana Ponsa, štylistky a pravej ruky Katy England, scénografa Simona Costina, šperkára Shauna Leaneho a Sarah Burton, svojej asistentky (ktorá sa neskôr postaví na čelo značky Alexander McQueen a navrhne svadobné šaty pre Kate Middleton) – skutočná banda mladých rebelov vo svätostánku francúzskej haute couture! Keď sa Hubert de Givenchy dozvedel o McQueenovom menovaní, označil to za „totálnu katastrofu“. Lee na starého pána reagoval neúctivou poznámkou, že jeho názor na vec je v tejto chvíli už celkom nepodstatný…
Simonetta Zalová
foto Alamy, Profimedia
Celý článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2025)