Chodili tu okolo nás takí ľudia, o ktorých každý niečo povedal. Všetci ľudia všetko vedia. A mimochodom, aj niektoré stromy na Zoške si ho musia pamätať.
Puk pučí, púča klíči, praská kôra na dube… Na zem padajú škrupiny vtáčích vajíčok a občas aj mladučké holáne. Datle v kardinálskych jarmulkách! Zo zeme vzchádzajú tulipány, niektoré majú od hliny ubabrané puky. Dnes je tu všetko inak. Nepatríme sem, hoci tie stromy sa nám privrávajú. Vezieme sa na Zošku každým zochovákom, aspoň očami zdravíme neznámych v autobusoch, potom akože vystúpime, hladkáme bernardína Dolfiho, bežíme so sestrou dolu ku kúpalisku, pri schodoch si náš tato chladí fľaškové pivo, mama sa natiera kreolou a vonia, a na obed si prajeme dobrú chuť so všetkými, čo si okolo nás vybaľujú ako my jedlo. Cestou domov sa naši rozprávajú s Lupom.
– To je karpatský vlk, naozaj sa pobil s vlčicou, – hovoria si chalani.
– Pozri aké má ručiská, ten keby Ti jednu utabačil!
Za barom Viera, na rajóne Eva, jej sestra, v kuchyni Anka Záviška – najväčšie prsia v okolí, na druhej smene v bare Juliša, vo Furmanskej Tonko Malík – expert na účtovanie, a v Kolibe Jožo Hromník. Fungovalo kúpalisko aj bufet tam dolu bol, Vlk bol so strýkom v odboji, mal som žúžo – vykosťovanie pstruhov bola moja špecialita – ako študent som dostával šáb a večer v Kolibe som neplatil, baby mali vždy dosť koreňov, čo to zatiahli.
Olda Říha z Katapultu, Mišo, Očko, Jano, Jaro, Pali, Jano, čo rukou od smotany ťapol spredu po bruchu Eriku z Crystal baru, vyhrnula si sukňu a nič pod ňou nemala, len šušku!
Politici, spisovatelia, herci, výtvarníci aj Rakúšania. Babka tam cez víkendy piekla štrúdle. Kupovali celé plechy. A živánska v alobale.
Tie sme robievali aj v hamrštíle s Fialovcami. Do niektorých dal tato trnky a všelijaké bylinky, čo našiel v záhrade. Pálili nás prsty a za nechtami sme mali čierny smútok. Na jar na severku na konvalinky, na jeseň na michalky a hromadzinky do Lintavy, v zime za panský chodník na pôvabnice fialové, čo tam rástli v snehu.
– Dobrý deň, Dolfi!
Vraj keď ho naštvala servírka, prišla neskoro na rannú smenu, paličkou, o ktorú sa opieral, ju tak vyšvácal po zadku, že druhý krát už nemeškala!
Otec od neho kúpil americký Jeep Willis. Taký istý majú v Canton, Ohio, v leteckom múzeu. Keď som povedala, že som na takom jazdila, všetci bývalí vojaci, ktorí sa o exponáty starajú, sa na mňa prišli pozrieť a porozprávať.
Raz vraj bola na Zoške oslava, a keď otec chcel ísť domov, všetci ho prehovárali aby ešte nešiel. Karpatský vlk zobral pištoľ, prestrelil mu pneumatiky a zábava pokračovala ďalej do rána.
Na oslavy Slovenského národného povstania chodieval v talianskej uniforme.
Vraj pracoval aj s markami a bonmi, až ho raz kosovskí Albánci podviedli a pripravili takmer o všetky prachy.
Tak on mal dosť dobrodružný život. Ale vedel sa pozbierať so všetkého. Premohol vlčicu, zápasil s ňou (preto dostal meno Karpatský vlk), a na druhý deň po tom, čo mu odrezali nohu ušiel k partizánom… Z nejakých podvodníkov sa isto nezrútil.
V takej uniforme bojoval! Nosil ju.Aj keď sa v Modre kládli vence v parku pri oslobodení, aj keď sa šlo k domu maliarky Krajcovej, kde mal svoj štáb maršál Malinovskij, ktorému naša teta Beta zašívala nohavice!
Nezabudnem na film Kapitán Dabač, ktorý na Zošku prišlo premietať zájazdové kino. Začali v jedálni o štvrtej, no nakoniec nám ten film pred polnocou Lupo dorozprával. Mali problém s napätím, všetky, aj náhradné žiarovky, zhoreli, ba nepomohla ani premietačka, ktorá sa našla na povale chaty.
Mali sme kúsok od Zochovej osadu. Ráz sa nám minul chlieb, inak sme všetko mali. Vybrali sme sa na Zošku požiadať pána Ivičiča, aby nám kúsok predal. Rozčertil sa, že čundrákov nebude podporovať, nech si kúpime v Harmónií, alebo v Pezinku. Chceli sme len kúsok. Čo by sa mu stalo, keby nám ho predal? Tak sme mu ukradli, hoci bola nedeľa a na chate a v okolí veľa ľudí, spoza plota jedného barana. Potom doma, na štvrtom poschodí v Bratislave, jedli všetci chalani baraní guláš.
Jecte koninu bude vám stáť hodinu.
Jecte barana bude vám stáť do rána.
Lupov otec a môj dedo boli v Modre okresní horári, oberjageri! Basorkáňoštneki, hovorili jeden druhému.
Chodil s bakulou. Raz v daždi vraj deti brnkali na rozladený klavír, už to nemohol vydržať, tak treskol tou bakulou do kláves, až z klavíra všetky povyskakovali.
Ivičic nebol len vlk, bol kráľ! Mal silné ruky, bolelo ma, keď ma aj kamarátsky poštípal na líce.
Mal bernardína Dolfiho.
Nie vlka, medveďa by zahlušil.
Vraj šiel dolu na kúpalisko s džípom, skočil do bazéna, ponoril sa.
Filmári z Bratislavy tam vtedy natáčali partizánsky film, pripravovali scénu, kde im mal na úzkej ceste prekážať strom, marhuľa, ktorá už ležala pripravená krížom cez cestu. Vtedy prišiel autobus plný turistov. Lupo drgol palicou do partizánskeho veliteľa so zbraňou v ruke, a všetci partizáni so samopalmi museli marhuľu odtiahnuť na bok. Ľudia v autobuse všetci vyľakaní, čo je to za parta na ceste!
A inokedy, keď zapadlo auto do snehu, vyľakal šoféra na smrť, keď pod neho podložil drevenú nohu!
Obľúbené fleky a trampské osady boli za Svätým Jurom nad Neštichom a na Zoške nad Tisovými skalami. Ale chodilo sa aj dole na Dunaj (za bunker). V každej partii bola aspoň jedna gitara a kotlík na guláš. Batohy boli plné proviantu a chľastu. Chalani boli oblečení do častí starých vojenských uniforiem a najväčší frajeri mali batoh pravú originálnu US-ku alebo teľacinu. Ledva vyšlo slnko, už sa šlo.
Brandy, Ixo, Kukuk, Čert, Mojžiš, Cipo, Helma, Filozof, Čmelák z Harmošky.
O pol šiestej zachrípnutý kŕdeľ husí nad Modrou a úplne žlté ráno! Ako keby niekto zažal svetlo. Tavoliny kvitnú vždy, keď na ne zasvieti slnko. Keď nesvieti, zatvoria sa a šetria si krásu pre slnko. Snežienky tento rok akosi opatrne.
Tato v lete pil spritz. Obrátený. Dva deci sódy a deci vína. Cigánsky, deci sódy a deci vody, objednával nám, aby nás nepichalo v nose.
Kto ti to všetko porozprával?
Stará Blažková!
Najmilšie kupko, modranské more. Merkuj, hovorila babi, keď sme šli na autobus.
A iný raz sme sa boli kúpať s Fialovcami a tetou Lenou, vo vajdlingu sme mali granadír a vidličkami sme ho s kvašákmi pod stromami jedli… Tam som sa naučila plávať, kúpať, opaľovať aj opaľovať, s tatom, a mamou, s našou Agátou, s Fialovcami, tam nás naučil tato plávať, tam som naučila plávať svoje deti.
Na parkovisku už niet Karpatského vlka, bufet je zatvorený, pán Mesík nestojí pri bránke, nikoho, ani niektoré stromy tu nepoznám a vôbec, všetci sme narástli, a niektorí až do neba…
Prajem vám zelený máj, vybehnite ako ja von, po známych chodníčkoch, aby vám nezarástli!
Vaša Veve.
Veronika Šikulová