Keď mal dokument Navalny premiéru na festivale Sundance v januári tohto roka, Alexej Navaľnyj už rok sedel vo väzení v trestaneckej kolónii s najvyšším stupňom stráženia. A sedí tam dodnes. Má za sebou protestnú hladovku, počas ktorej takmer zomrel a pred sebou, ako výsledok série pochybných odsúdení, roky väzenia a neistú budúcnosť. „Čo by si, Alexej, odkázal ruským ľuďom v prípade tvojej smrti?“ pýta sa ho na kameru režisér. Najslávnejší ruský opozičný líder odpovedá: „Nevzdávajte sa… Zlo víťazí, keď tí dobrí nič nerobia. Takže nebuďte pasívni.“
V hrozivom tieni vojny na Ukrajine svet na Alexeja Navaľného, Putinovho politického väzňa číslo jeden, trochu pozabudol. Avšak práve kvôli ruskej agresii na Ukrajine si treba tohto odvážneho chlapíka držať v pamäti, možno aj prostredníctvom celovečerného dokumentu, ktorý o ňom nakrútil mladý kanadský režisér Daniel Roher. Tým skôr, že nejde o žiaden suchopárny akademický výklad Navaľného osobnosti na pozadí problémov súčasného Ruska. Stavte sa, že sa od tohto napínavého doku-thrilleru neodtrhnete a celých 98 minút až po záverečné titulky zlupnete so zatajeným dychom a búšiacim srdcom až niekde v krku. Najmä keď Navaľnyj na kameru vystrihne husársky húsok, za aký by sa nemusel hanbiť ani sám Sasha Baron Cohen – Alexej telefonuje svojim vrahom a z jedného sa mu podarí vymámiť prísne tajné informácie o spackanej otrave seba samého. Ako napísala novinárka Lindsey Bahr z AP News: „Tento úchvatný portrét vodcu ruskej opozície má všetky prednosti hollywoodskeho thrilleru – temných agentov, novinárov hľadajúcich pravdu, konšpiračné teórie, jedovatú atmosféru sovietskej éry a v centre toho všetkého fešného, altruistického, rodinne založeného chlapíka, ktorý riskuje svoj život v boji proti potenciálnemu despotovi.“
Showman prichádza
Šarmantný, žoviálny, charizmatický dobre vyzerajúci muž v najlepších rokoch, v čase nakrúcania dokumentu 44-ročný Alexej Navaľnyj dokáže vtipkovať aj vo vyhrotených situáciách, niet pochýb, že sa pred kamerou cíti ako ryba vo vode. Sám je zdatný youtuber, autor stoviek videí na sociálnych sieťach, v ktorých už roky (aj so svojím tímom) neúnavne odhaľuje prehnitosť a korupciu Putinovej administratívy. Ak by ste však chceli spoznať Navaľného takpovediac od Adama, kto vlastne je a ako to, že sa neváhal postavil tvárou v tvár najmocnejšiemu mužovi Ruska, kde sa vzal, z čoho pramenia jeho motivácie a aký je jeho politický program, treba sa obrátiť na iné zdroje. Toto film nerieši, režisér sa spolieha na istú politickú gramotnosť divákov, zato však tne priamo do živého. Takže klapka, strih, akcia, ideme na to!
Vražedná zbraň: novičok
Ústredným motívom dokumentu je Navaľného otrava novičokom a následné úplne nové a nezvyčajné vyšetrovanie, kto je za tým. „Naozaj som bol totálne presvedčený,“ priznáva režisérovi, „že sláva, ktorej sa mi dostávalo, mi zaručuje pocit bezpečia… že by bol pre nich problém zavraždiť ma.“ „To si sa ale zmýlil,“ kontruje mu režisér. „Áno, to som sa riadne zmýlil…“ odpovie Alexej a trpko sa rozosmeje.
Fakty z onoho letného dňa v auguste 2020 sú chronicky známe, v priamom prenose ich vtedy sledoval celý svet, takže len stručne: počas letu zo západosibírskeho Tomska do Moskvy sa Navaľnému na palube lietadla urobilo zle (jeho až neľudský ryk počuť z toalety), duchaprítomní piloti teda núdzovo pristáli v Omsku, pacient bol prevezený do miestnej nemocnice, kde mu lekári okamžite podali atropín. Tieto dva kroky mu naisto zachránili život. Ako sa neskôr ukázalo, vrahovia si naschvál vybrali dlhší let, počítajúc s tým, že ich obeť zomrie na palube lietadla. Po určitých prieťahoch si Alexejova manželka Julia, ktorá okamžite priletela z Moskvy, vymohla, aby jej muža previezli do zahraničia. Tak sa aj stalo. Ujali sa ho lekári z berlínskej nemocnice Charité, následné vyšetrovanie niekoľkých európskych toxikologických laboratórií (vrátanie Organizácie pre zákaz chemických zbraní) potvrdilo, že bol otrávený nervovo-paralytickým jedom novičok. Navaľnyj a jeho tím sú presvedčení, že jeho fyzickú likvidáciu si vyžiadal sám šéf Kremľa a celá operácia bola riadená priamo z centra ruskej spravodajskej služby FSB. Túto hypotézu podporuje aj niekoľko faktov okolo použitej jedovatej látky.
Novičok vyvinuli v 70. rokoch 20. storočia v Sovietskom zväze ako chemickú bojovú látku. Jej pôsobenie zjednodušene spočíva v tom, že „vypína“ nervové spojenia v organizme, zároveň sa však veľmi rýchlo metabolizuje, takže smrť otráveného človeka môže vyzerať ako prirodzená. Novičok sa údajne syntetizuje na jedinom mieste, v špeciálnych laboratóriách inštitútu Signal v Moskve (oficiálne figuruje ako pracovisko na výrobu a vývoj nutričných športových nápojov). Je vylúčené, aby sa táto tajná chemická zbraň dostala do rúk len tak hockoho, jej „nasadenie do akcie“ mohlo byť naplánované a zrealizované len z ústredia ruských tajných služieb a s odobrením z najvyšších miest. Režisér Daniel Roher prekladá svoj dokument aj archívnymi zábermi z ruskej štátnej televízie: v kauze Navaľnyj sa Vladimír Putin hrá na Harryho Pottera – tak ako v prípade lorda Voldemorta, ktorého „meno sa nevyslovuje“, ani šéf Kremľa nikdy nepovie Navaľného meno. Pred televíznym moderátorom o ňom hovorí v štýle „človek, ktorého ste spomenuli“, „občan, o ktorom hovoríte“ a napokon i „pacient z berlínskej nemocnice“ a točí svoju starú, stokrát obohranú pesničku, že je podporovaný CIA. „Keby bol skutočný zámer ho otráviť, tak by to neprežil,“ dodáva ruský prezident s úsmevom Fantomasa, ktorý naznačuje, že Kremeľ má všetko pevne pod kontrolou. O pár minút neskôr máme však na obraze nemeckú kancelárku Angelu Merkel, ktorá vyzýva Rusko, aby celý incident vyšetrilo. Kremeľ všetko poprel. Skutok sa nestal. Niet čo vyšetrovať. A vtedy na scénu vstupuje Bellingcat.
Stopári novej galaxie
„V dnešnom svete fake news, neveríme zdrojom. Pretože neveríme ľuďom. Veríme však dátam.“ Christo Groznev je rozvážne pôsobiaci muž v stredných rokoch, jeho meno dáva tušiť bulharský pôvod, hovorí plynulo po rusky a žije vo Viedni. Pamätáte si film Všetci prezidentovi muži s Dustinom Hoffmannom a Robertom Redfordom? Tajným zdrojom, ktorý dvom investigatívnym novinárom z The Washington Post poskytol informácie, čo odštartovali aféru Watergate, bol muž s prezývkou Deep Throat (Hlboké hrdlo). Tak vyzerala podľa Grozneva tradičná žurnalistika v analógovom svete – novinár sa stretne so svojím zdrojom, a ten mu odovzdá relevantné informácie. Lenže ako dôverovať ľudským zdrojom v dnešných časoch? Ako ich nepodozrievať, že si hľadia svojich záujmov?
Investigatívnu platformu Bellingcat založil v roku 2014 Angličan Eliot Higgins, občiansky novinár (občiansky v zmysle amatérsky) a bloger, muž, o ktorom sa dnes hovorí, že z obývačky svojho bytu „navždy zmenil tvár svetovej žurnalistiky“. Názov Bellingcat odkazuje na rozprávku o prešibaných myškách, ktoré uviazali mačke na krk zvonček, a tak sa navždy ubránili jej hroziacemu nebezpečenstvu. Pôsobenie Bellingcatu v dnešnom digitálnom svete sa opiera o tzv. open-source (z otvorených zdrojov) spravodajstvo. Pod otvorenými zdrojmi si predstavte všetky možné voľne dostupné informačné kanály, ktoré priniesla dnešná digitálna doba: od miliárd najrôznejších príspevkov na internete, vytvorených ich používateľmi, vrátane fotografií a videí z mobilných telefónov cez celú škálu voľne prístupných údajov verejnej správy až po rôzne odborné, akademické, ale aj obchodné údaje a registre. Zakladateľ Bellingcatu hovorí, že „táto disciplína je taká nová, že jej chýba jednotné označenie“. On sám ju nazýva „internetové vyšetrovanie z otvorených zdrojov“.
Higgins začínal sám, postupne však okolo seba sformoval skupinku digitálnych nerdov, z ktorých každý sedí za svojím počítačom v inom kúte sveta a ako stopári z inej galaxie snoria po internete. V príspevkoch na sociálnych sieťach, v rôznych (aj uniknutých) databázach, vo voľne prístupných satelitných mapách, využívajúc pritom tie najinovatívnejšie digitálne nástroje, napríklad špeciálne geolokačné softvéry, vďaka ktorým vedia z danej snímky zistiť zemepisné súradnice či dokonca presný čas, kedy vznikla. Eliot Higgins v predslove knihy My sme Bellingcat (vydal český Deník N), píše: „Spoločenská nedôvera sa dnes nevyznačuje iba pochybnosťami más o elitách. Občania sa na svojich spoluobčanov pozerajú s hlbokým podozrením a každý politický kmeň sa nachádza vo svojej vlastnej informačnej bubline… Napriek tomu všetci do značnej miery veríme len tomu, čo nám povedal niekto iný. Preto sú odborníci životne dôležití. Ale tí už nestačia. Nemôžeme dovoliť, aby sa pravda stala záležitosťou skupinové lojality, to by bola katastrofa. Dnes musia byť tvrdenia vyložené tak, aby ich videli všetci. Taká je metóda Bellingcatu: kliknite na odkazy a overte si naše závery sami.“ Higgins a jeho kolegovia takto odhalili, že za zostrelením letu MH17 z Amsterdamu do Malajzie nad Ukrajinou bola ruská raketa, že Bašár Asad v Sýrii použil nasadenie chemických zbraní proti vlastnému obyvateľstvu, alebo kto v Salisbury otrávil Sergeja Skripaľa a jeho dcéru. Na rade bol Alexej Navaľnyj.
How bizzare! Šokujúce odhalenie
Predstavte si obyčajného ruského človeka, ktorý pracuje v cestovnej agentúre a má k dispozícii rôzne zoznamy cestujúcich. Vo chvíli, keď sa rozhodne predať tieto dáta obchodníkom z prostredia tzv. dark webu (skryté zákutia internetu), dokáže si pekne privyrobiť. Dnes už je to celý priemysel, začína Christo svoje rozprávanie. Operátorovi napíšete, aké údaje chcete a on vám ich zaobstará. Navaľnyi bol otrávený novičokom, Christov tím teda na čiernom trhu kúpil telefónne záznamy vedúceho inštitútu Signal, kde sa novičok vyrába. Sledovali jeho telefonáty pred otravou, z nich si vytipovali podozrivé čísla, ktoré prehnali rôznymi mobilnými appkami, či sa neobjavia v kontaktoch iných ľudí a pod akými menami. Prvé číslo, ktoré im takto vyšlo, bolo „Alexej, doktor z FSB“. To bolo zaujímavé, hľadali teda ďalej – dané číslo zadali do moskovského registra automobilov a vypadlo im prvé meno: majiteľom vozidla s týmto mobilným číslom bol istý Alexej Alexandrov. Ak máte reálnu osobu s menom, nie je problém nájsť jej dátum narodenia, číslo pasu a samozrejme i to, ako vyzerá. Celú procedúru Christo so svojím tímom zopakoval s ďalšími číslami, čím vznikol prvý zoznam podozrivých. Po ňom si posvietili na zoznamy pasažierov šiestich letov z Moskvy do Novosibirska, v deň pred, v deň otravy a v deň po nej a z komanda ôsmich nasadených operatívcov im vyšli traja, ktorí pod falošnými menami cestovali na tej trase. Nasledovala analýza dát ich telefonických rozhovorov, kto s kým, kde (a ako často v kľúčových momentoch) komunikoval. „Viem, kto ma chcel zabiť,“ hovorí Alexej Navaľnyi vo videu na Twitteri a drží pritom na kameru niekoľko fotiek. „Viem, kde žijú. Viem, kde pracujú. Poznám ich skutočné mená. Poznám ich falošné mená. Mám ich fotografie.“ To však zďaleka nebolo všetko. Bellingcat zároveň zistil, že súčasťou ruskej Federálnej bezpečnostnej služby je aj „utajená jednotka s približne 15 členmi, ktorí sa venujú oblasti boja s chemickými a biologickými zbraňami, medicíne a tajným operáciám”. Toto „mord komando“, ktoré funguje výlučne na vraždenie ľudí nepohodlných oficiálnemu režimu, malo Navaľného na muške od roku 2017, odkedy ohlásil svoju kandidatúru na prezidenta. „Zúčastnili sa na viac ako 30 prekrývajúcich sa letoch do rovnakej destinácie, ako letel Navaľnyj,“ píše na svojich stránkach Bellingcat.
Informácie, ktoré sa Christovi Groznevovi podarilo získať, boli natoľko závažné, že oslovil prestížne svetové médiá: americkú CNN, nemecký Der Spiegel a španielsky El País, aby ich tímy overili Bellingcatom prezentované dáta. Tak sa v dokumente objavuje Tim Lister zo CNN, ktorý telefonicky dolaďuje detaily s Navaľným a krátko prehovorí aj reportér Fidelius Schmid z nemeckého Spiegelu, pričom Clarissa Ward zo CNN je už v Moskve, aby zoči-voči konfrontovala jedného z operatívcov, ktorého bydlisko sa podarilo vypátrať (muž však odmietne odpovedať a priamo pred nosom jej zabuchne dvere). Dohoda medzi Navaľným, Bellingcatom a zainteresovanými médiami bola: s odhalením vrahov vyjdú všetci naraz, v rovnaký deň, 14. decembra 2020, dokonca aj v rovnakú hodinu. Ale to stále nebolo všetko. Čerešnička na torte ešte len mala prísť. Šokujúce odhalenie, po anglicky „bombshell“ Alexej Navaľnyj avizuje na sociálnych sieťach pesničkou „How bizzare“, oldie hitom z 90. rokov dnes už dávno zabudnutej hudobnej skupiny OMC. Lebo všetko, aj vyšetrovanie vlastnej smrti, treba okamžite zdieľať na sociálnych sieťach. Cez Twitter, Instagram, Facebook TikTok… Keď o týždeň neskôr nekorunovaný kráľ ruskej opozície zverejní na sociálnych sieťach svoj rozhovor s Konstantinom Kudrjavcevom, príspevok má za jedinú hodinu vyše milión zhliadnutí. O čo išlo? Tá scénka fakt odrovná každého!
Prank call ako vyšitý
Čo sa začína ako Navaľného recesia s neistým koncom, skončí ako aféra, za ktorú by mali v normálnej demokratickej spoločnosti padať hlavy ako zhnité hrušky. Akcia štartuje o pol piatej ráno, treba sa prispôsobiť moskovskému času, ranná káva pomaly prekvapkáva cez filter, za čiernymi oknami domu vo schwarzwaldskom lese padá riedky dážď. Viete, čo je to prank call? Prank (praktical joke) v angličtine označuje čosi ako recesiu, kanadský žartík a so slovíčkom „call“ to znamená, že si z niekoho vystrelíte po telefóne.
Smrtiace komando, ktoré sa pokúsilo Navaľného otráviť novičokom, tvorilo osem mužov. Alexej sa rozhodne im jeden po druhom zatelefonovať a spýtať z mosta-doprosta: „Prečo ste ma chceli zabiť?“ Lenže žiadna sranda sa nekoná, lebo vydesení chlapíci hneď skladajú telefón. Vtedy Maria Pevčik, šéfka investigatívnej skupiny Navaľného antikorupčnej nadácie, nadhodí: „Možno by si mohol predstierať, že volá niekto iný.“ Showman Navaľnyj sa hneď preorientuje do novej roly a chemikovi Konstantinovi Kudrjavcevovi, ktorý leží doma s covidom, už volá ako Maxim Ustinov, poradca šéfa ruskej Národnej bezpečnostnej rady. Alexejov hlas znie pevne, po vojensky autoritatívne a nadradene, ale s jemným nádychom priazne – akože spolupracuj človeče, dobre ti radím, viac pre teba urobiť nemôžem… A neborák Kudrjavcev nielenže nespozná Navaľného hlas, ale hneď sa aj chytí na udičku. Tak čože sa to zvrtlo v tom Tomsku, Konstantin? Prečo operácia Navaľnyj zlyhala? „Sám som sa nad tým zamýšľal,“ znie hlas na druhej strane linky a od tohto momentu je Konstantin Kudrjavcev mŕtvy muž. „Robili sme všetko podľa toho, ako sme to mnohokrát skúšali. V našej práci je ale mnoho neznámych nuáns. Snažíme sa so všetkým počítať, ale keď to lietadlo núdzovo pristálo, situácia sa zmenila v náš neprospech. Keby bol let dlhší, dopadlo by to inak. Záchranári na zemi jednali veľmi rýchlo, pichli mu nejakú protilátku, takže keby zostal vo vzduchu dlhšie, dopadlo by to podľa plánu…“
– Takže dávka bola nedostatočná?
– Naše výpočty boli dobré, dokonca sme toho pridali viac.
– Dobre. Teraz mi povedzte viac o konkrétnej technike. Ako bola látka aplikovaná?
– To musíme prebrať cez zabezpečený kanál, spamätáva sa Kudrjavcev, ale Navaľnyj, alias Ustinov, nalieha, a tak si Kudrjavcev ďalej kope svoj hrob: aj keď nie veľmi ochotne vysvetľuje, ako ešte v nemocnici v Omsku spolu s ďalšími dvoma agentmi (ktorých mená prezradí tiež) zhabali Navaľného oblečenie (jed bol aplikovaný na jeho boxerky), iné osobné veci vyčistili a umyli aj celé jeho telo, aby sa na ňom nenašli žiadne stopy (nemeckí toxikológovia ich však aj napriek tomu našli, a nielen v krvi, ale aj na koži).
„Úprimne, som v šoku z týchto vašich otázok,“ hovorí Kudrjavcev po trištvrte hodinovom rozhovore so súdruhom Ustinovom. „Chudák, zabijú ho,“ skonštatuje Navaľnyj, keď položí. „Doslova,“ pritakáva Groznev. „Chudák Kudrjacev,“ Mária Pevčik sa drží za hlavu, „skončí niekde v priekope…“ Mohli by mu sme mu ponúknuť útek… z humanitárnych dôvodov,“ zauvažuje ešte Christo. (Zo záverečných titulkov však vieme, že Konstantin Kudrjavcev je od onoho osudného telefonátu nezvestný, hoci Maria a Christo po ňom neprestávajú pátrať…)
Navalny ako dokument
Režisér Daniel Roher sa k filmu Navalny dostal tak trochu ako slepé kura k zrnu. Kvôli koronavírusu a jednému nezrealizovanému filmovému projektu na Ukrajine uviazol vo Viedni, kde ho oslovil Christo Grozev, s ktorým predtým spolupracoval: „Poznáš toho Navaľného?“ spýtal sa Christo. „Áno, poznám ho, zareagoval Daniel. A Christo na to: „Myslím, že som na stope tomu, kto sa ho pokúsil otráviť.“
Na dokumentárnom filme Navalny pracoval režisér tri mesiace, výsledkom čoho vzniklo asi 500 hodín filmového materiálu. Intenzívne tri mesiace práce štáb strávil v horskej dedinke v nemeckom v Schwarzwalde, kde sa Alexej v sprievode manželky zotavoval z otravy novičokom. O hrdinovi svojho filmu Daniel Roher pre britský Guardian povedal: „Je zábavný a šarmantný a je to ten najlepší subjekt pre dokumentárny film: neexistuje nič, čo by som sa ho nemohol spýtať alebo čo by neurobil, čo by som nemohol nafilmovať.“ Roher oceňuje jeho úžasné schopnosti práce so sociálnymi médiami, je jednoducho majstrom mediálnych stratégií: „Občas režíroval on mňa,“ priznáva so smiechom.
Rozhovor, ktorý režisér vedie na začiatku a na konci dokumentu, bol posledný, ktorý dal ruský opozičný líder ešte na slobode. Roher si túto situáciu dobre uvedomoval. „Nevedeli sme, či ho po prílete do Ruska zadržia, alebo na letisku rovno zastrelia. Vedeli sme len, že toto je muž, ktorý sa riadi vlastným presvedčením. Nedá sa odradiť. Vráti sa domov, nech to stojí, čo to stojí. A ja som mohol len nakrúcať…“ Pre Times sa Alexej vyjadril, že do Ruska sa musel vrátiť, lebo inak by bola ohrozená jeho rodina. Bolo by len otázkou času, kedy sa kľučky potretej novičokom dotkne jeho manželka či deti. „Nie je v tom žiadny pátos, žiadne obete ani fatalizmus. Je to úplne racionálna voľba. Odmietam sa zmieriť s nezákonnosťou, ktorej sa dopúšťajú orgány našej krajiny. Odmietam mlčať, keď počujem nehanebné klamstvá Putina a jeho priateľov topiacich sa v korupcii.“
V lietadle, ktoré kvôli stovkám demonštrantov odklonili na iné letisko, sa Navaľnyj ešte smeje a žoviálne ospravedlňuje ostatným za zdržanie. Posledný záber filmu ho zachytáva spoza mreží, s oholenou hlavou a vychudnutými črtami tváre. Pokúša sa o úsmev, prstami na oboch rukách naznačuje véčko. Zvíťazí?
Simonetta Zalová
foto HBO Max
Článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2022)