Minulý mesiac sme mali u nás v knižnici besedu s Michalom Hvoreckým, a ten povedal, že najradšej píše o Bratislave. Aj vydal o nej knižku pre deti a aj pre dospelých, ba rovno po francúzsky, aby Francúzi a najmä Parížania vedeli, že v Európe je okrem veľkých a slávnych miest i jedno oproti nim možno mrňavé hlavné mesto, a to sa volá Bratislava. Je plné ľudí, ktorí v ňom žijú, majú ho radi a hrdo sa k nemu hlásia, tu chodia do práce a do škôl, športujú, chodia do divadiel a kín, na prechádzky k rieke Dunaj, do parkov a do kaviarní… To všetko, ale aj mnoho iných vecí Francúzom Michal povedal o Bratislave, o jej bohatej histórii.
Pomyslela som si, že Michal je trochu ako ja. Aj ja mám tak rada svoje mesto – Modru.
Keď som bola malá, v škole nás učili, že leží na úpätí malých Karpát. A to slovo úpätie vo mne vzbudzovalo rozpaky. Nebodaj je tam nejako upevnené? Karpaty mi ukázali prvýkrát rodičia z auta, keď sme šli od tety z Piešťan. Vždy ako keby sme ich obkresľovali. Aj dnes ako si tam tie kopčeky stoja.
Aj z Modry, podobne ako z Bratislavy, je dnes iné mesto. Nie a nie zostarnúť. Kedysi bola Modra z nás unavenejšia. Plná starých ľudí, babiek a dedkov, ktorí sa mrvili vo vinohradoch a záhradách, traktory s vlečkami ich, družstevníkov, vozili „na panské“ do družstevných vinohradov. Tie sme mali my, decká prekrížomkrážované, mapy sme mohli v škole kresliť nožiskami, tak sme ich mali prelašované v každom ročnom období. Hocikde bola studňa. Pri studni modrá skalica, veľké modré drahokamy. Hrávali sme sa s nimi, kradli ich a zakopávali ich ako poklady dolu na sídlisku v parku. Dodnes som niektoré poklady nevykopala.
A hocikde bol ovocný strom. Najčastejšie broskyňa. Broskyne boli zelenkavé a horké. Dodnes sa im vraví vinohradnícke.
V zime sme sa sánkovali, vlastne od jari do zimy sme sa túlali po humnách. Všade kvitli nejaké kvety. Nosili sme ich domov. Od čerešní cez jahody, broskyne, slivky až po hrozno a jablká sme lašovali po vinohradoch. Ba robili sme aj ľadový zber. Kedysi rytmus mesta určovali vinohradnícke práce. Všetky tie strihačky, snímačky, postreky, kopačky, oberačky – ráno vyrazili družstevné traktory hore do vinohradov a podvečer sa vracali.
Ozaj, a modranskú keramiku sme mali doma kedysi všetci. Zháňala sa však akosi pokútne a ťažko, a tak sme žili v domnení, že všetci na svete netúžia po ničom inom, len po modranských džbánkoch a vázičkách, ktoré máme na polici pod nosom.
Mimochodom, víno a keramika sa nosili k lekárom, riaditeľom, ich zástupcom, to boli významné modranské úplatky a dodnes sa tým, čo iba vďaka nim vyštudovali, v Modre vraví demižónový inžinier.
Dnes je všetko trochu inak. Vinohrady patria pôvodným alebo novým majiteľom a oni si ich opatrujú, zveľaďujú. Pribudlo stromov, ktoré takmer do jedného z viníc na sklonku osemdesiatych rokov zmizli, obnovujú sa kamenné rúny, ktoré sa postrácali, znovu ožili studničky.
Víno, to je robota, to vám povie každý. Vraj mladým sa do vinohradov akosi menej chce a vraj sa to neoplatí. Nečudujem sa im. Skôr sa čudujem a držím palce tým, ktorým sa chce. Je však dosť šikovných mladých, ktorým sa chce, ktorým sa chce pokračovať v tradíciách a ktorí vedia, že tradícia ich nemusí zväzovať, naopak, že ich oslobodzuje… A dorábajú víno, vymýšľajú či obohacujú modranskú keramiku o nové vzory.
Aj v mojej Modre si dnes môžete sadnúť na dobrú kávu, čo sadnúť, veď my tu máme pražiareň, v lete zájsť do reštaurácie na grilovačku alebo počúvať džez.
Knižka Michala Hvoreckého má svoje zastavenia na staniciach metra, ktoré sa v Bratislave nikdy nepostavilo, hoci niektorým Bratislavčanom vyvlastnili kvôli metru záhrady a domy.
Aj Modrania mali jednu takúto špecialitu.
Čítali ste niekedy o piatich miliónoch korún, ktoré Slováci v roku 1969 vyzbierali, aby vo Vysokých Tatrách mohli postaviť modernú jednokoľajku Alweg? Dnes sa o nich hovorí s trpkou príchuťou. Pre mnohých to bolo životné ponaučenie a na žiadnu ďalšiu zbierku už nikdy neprispeli. Šepká sa, že tých päť miliónov zmizlo. Z večera do rána. Postavilo sa za ne pražské metro, ako sa vravelo? Ukradli ich spriatelené vojská? Znárodnila ich pražská socialistická vláda? Skončili v súkromných vreckách? Nie! Modrania žartovne odpovedali, že za ne u nás v Modre postavili bufet. Postavili ho práve vtedy, keď stratené peniaze nie a nie nájsť. A tak sme tomu nášmu bufetu začali vravieť Alweg.
Stál pri dnešnom keramickom múzeu. Pri bašte s expozíciou venovanou Ignácovi Bizmayerovi, poslednému habánskemu keramickému majstrovi. Chodievali sme doň na kolieskových korčuliach kupovať cukríkové žuvačky a francúzske syry s Indiánmi. Dospelí aj študenti gymnázia rovno cez prestávky tam mierili na pivo. Keby ste dnu hodili sekeru, zastane vo vzduchu, lebo dym sa tam dal krájať. Vždy som mala v tom našom Alwegu pocit ako na dákej lodi s veselou posádkou. Niečím možno pripomínal maringotku.
A kedysi sa nedalo vyjsť na modranskú vežu a pozerať, kam dovidím. Dnes sa na nej môžu fotiť nevesty, mávať do sveta svojím bielym závojom na znak šťastia, tatovia, mamy a deti z nej môžu posielať pozdravy, že, aha, kde sme! A v nemeckom evanjelickom kostole bývajú koncerty a výstavy a opravený je aj gotický kostolík na modranskom cintoríne, a v kinečku už babička Zuzky a Katky Bartošových nepredáva ľadové cukríky a vrecúškovú malinovku, ale máme tam rovno bistro a opravujeme knižnicu, v ktorej som tuším vysedela jamku, a stále do nej chodia decká.
Všetko sa v Modre zmenilo. Svet je dnes iný, mladší, veselší, ale my sme ani na ten starý nezabudli. A hoci sa dnes nestrieka modrou skalicou, vieme, že v Modre drahokamy rastú ešte stále vo vinohradoch, v bobuľkách sfarbené na zelenkavo či ružovo alebo sú tmavomodré… Vieme, že nosíme na topánkach rovnakú zem ako naši predkovia, zem, z ktorej na hrnčiarskych kruhoch rastú vázy.
Keď som bola malá, myslela som si, že moje mesto je prinajmenej pupok sveta, stred vesmíru. Narodila som sa v košatej, veselej a veľkej šikulovskej rodine. Mala som mala šťastie, že som rástla v blízkosti literatúry, celý svoj krpatý život som do nej mala iba na skok, ani nie cez ulicu, iba cez chodbu, literatúra vznikala priamo u nás doma ako v nejakej továrni. Tatko spočiatku písal na starom písacom stroji Naumann ideal, písal stále, ako keby tkal, na konci riadku tá jeho šrajbmašina zacinkala, tatko prehodil výhybku… Od malička som nielen čítala, ale aj počúvala, čo napísal, lebo rád a dobre svoje texty čítaval nahlas. Poslucháčom najčastejšie bývala mama alebo niektorá z trpezlivejších návštev. A, samozrejme, aj keď len nejako mimochodom či nechtiac, poslucháčkami sme bývali aj my dve so sestrou Agátkou, hrali sme sa a pritom počúvali nejakú poviedku, kapitolu z Vlhy či Liesok, neskôr sme takto počúvali Majstrov. Majstri bola špeciálna kapitola nášho a asi aj tatuškovho života. Na otcovu izbu sa klopalo, doma sme chodili po špičkách a ja ako dievča som si všimla, že náš tato niekedy fajčí aj dve cigarety odrazu.
Každý večer pod perinu k nám prišla rozprávka, tatko rád čítaval z Polívkovho Súpisu, z Janka Gondášika a zakliatej paničky s prekrásnymi ilustráciami Viery Bombovej, z Dobšinského, mama nám kúpila Zlatú a Striebornú knihu rozprávok ilustrovanú naším vtedajším susedom, len toť, spoza kopca, Štefanom Cpinom. Mamin hlas, tie rozprávky a Cpinove ilustrácie, to bolo niečo! Milovala som všetky tie Němcovej a Cpinove princezné, okamžite som sa stala Beronou, čo v noci kradne jablká a doma kosí žitko na poli, nie hocijakou, presne tou z obrázku, so šatkou ovinutou okolo hlavy, bola som Cpinova Zlatovláska, ktorej v žltých vlasoch spievali vtáčky…
Napokon som aj sama začala písať. Trebárs o tom, ako som vhupla na svet do Modry ako do dákeho voňavého vínneho kalamára, miesta plného robotných temperamentných vinárov a hrnčiarov, kde sa aj spieva o tom, ako je tu maľovaná dlážka a kde majú srandovné a pyšné príslovie, že hrozna bude toľko, koľko pán Boh dá a vína koľko my chceme.
Toto všetko som chcela povedať na tej besede Michalovi a pozvať ho k nám do Modry.
Dni sa už naťahujú ako mačky, ak neviete kam, zájdite k nám do Modry alebo nájdite poklad, čo ste si v detstve ukryli. Za pokladom nemusíte cestovať Alwegom. Vaša Veve
Veronika Šikulová