„Pop-music je ľahšie uchopiteľná. Každý ju môže počúvať a má z tohto počúvania radosť. Ale klasická hudba vás môže premeniť. Môže vám pomôcť dozrieť. A dnes je to dokonca dôležitejšie ako pred sto rokmi. Čím viac sa dotýkame nového tisícročia, tým je náš svet hlučnejší a zmätenejší, takmer bez hodnôt, množstvo ľudí je rozčarovaných. Klasická hudba, opera, spev môže ich duše zahojiť.“
Uplynulo už štvrťstoročie, čo sa taliansky spevák Andrea Bocelli zamyslel nad dušu napĺňajúcim zážitkom z klasickej hudby a za týmito myšlienkami si stojí dodnes. Napriek tomu, že ho mnohí kritizovali za trúfalosť spievať operu, keď vzišiel z populárnej hudby, prepájanie týchto dvoch hudobných žánrov mu nikdy nerobilo problém. Aj preto sa o ňom dnes hovorí ako o najpopulárnejšom opernom hlase na svete. Jeho trojdňový koncert, ktorý sa konal pri príležitosti 30. výročia Bocelliho pôsobenia na hudobnej scéne v Teatro del Silenzio, na mieste, kde sa narodil v náručí nádhernej toskánskej krajiny, je toho dôkazom. Novodobý prírodný amfiteáter Divadla ticha zaplnilo 30.000 hostí vrátane sestier Kim a Khloé Kardashian a na scéne sa po Bocelliho boku vystriedali okrem Placida Dominga aj Ed Sheeran, Sofie Carson, Brian May, na gitaru hrajúci Johnny Depp, spievajúci Russell Crowe, Eros Ramazotti a, samozrejme, talianska legenda Zucchero…
Oslepujúca žlť toskánskeho slnka
Zelené pásy viníc, kamenné usadlosti, zvlnené lány žltých polí lemovaných vysokánskymi štíhlymi cédrami. Toskánsko je krajinou vína, preslávené odrodou Chianti, tmavočerveným vínnym mokom, ktorý sa tradične plnil do sklených fliaš v slamenom košíku. Bocelli Chianti je vlajkovou loďou vinárstva Andreovho otca, ktorý v dedinke La Sterza, niečo vyše 40 km vzdialenej od Pisy, dorábal víno. Už sedem generácií Bocelliovcov svojim prvorodeným synom dáva mená začínajúce na A: Anselmo, Antonio, opäť Anselmo, Alcide, Alessandro, Andrea či Amos, Andreov syn… Starý dom na toskánskom vidieku, kde slávny spevák vyrastal, kúpili jeho predkovia, roľníci princa Corsiniho, v roku 1832. Alessandro Bocelli, Andreov otec, sa venoval obchodu s poľnohospodárskym náčiním a strojmi, predával všetko od traktorov po skrutky. Podľa slov syna bol otec veľký gentleman a mama tá najenergickejšie žena na svete. Na fotke z mladých čias Andreovi rodičia sedia spolu na múriku, obaja v plavkách, asi sa práve chystajú na kúpalisko a vyzerajú šťastne zamilovaní. Andrea bol ich prvorodený syn, narodil sa 22. septembra 1958. Lekári radili mladej Edi ísť na potrat, v nemocnici ju totiž mylne liečili na zápal čreva a spôsob liečby, keď sa ukázalo, že pacientka je tehotná, by vraj mohol poškodiť plod. Edi však o tom, že by si mala dať dieťa zobrať, nechcela ani počuť. (To, za akých okolností prišiel Bocelli na svet, z neho spravilo celoživotného odporcu interrupcií a donedávna sa k tejto téme aj verejne vyjadroval.) O dva roky malý Andrea dostal bračeka Alberta (otec uplatnil výsadu prvého písmena v abecede aj na druhorodeného syna), ktorý je dnes úspešným architektom. Z dvoch bratov bol vraj práve Andrea ten neposednejší. Mal šťastné detstvo, na ktoré spomína s láskou. „Žil som obklopený zvieratami, zveroval som sa im so svojimi radosťami a smútkami. Miloval som zeleň Toskánska, oslepujúcu žlť slnka. Ako chlapec som videl farby dobre, rozoznával som ich, horšie to bolo s tvarmi… Videl som všetko, ale len nablízko.“
Oči ho boleli od narodenia. Rodičia si všímali, aké ich má na slnku červené, podráždené, a tak ho vzali k doktorom. Verdikt znel, že chlapec narodil s vrodenou dedičnou formou zeleného zákalu (napriek tomu, že u nikoho v rodine sa táto choroba neobjavila). Treba sa pripraviť na to, že váš syn v priebehu rokov zrak stratí úplne, hovorili. Bocelliovci sa pokúšali o nemožné, putovali do Lúrd vymodliť si chlapcovo uzdravenie, obiehali doktorov, pričom Andrea v detstve podstúpil vyše tucta bolestivých operácií očí. Mama od začiatku presadzovala výchovu, v ktorej ho nijako nerozmaznávala. Chcela, aby z neho vyrástol sebestačný muž, nie postihnutý invalid. Nijako pred ním netajila, že môže oslepnúť úplne. „Zato uvidíš iným zrakom veci, ktoré sa nám, vidiacim, nikdy neukážu,“ zvykla hovoriť.
Láska na prvé počutie
Mama si to prvý raz všimla v turínskej nemocnici, kde Andreu operovali. Vedľa ležal pacient, ruský vojak, ktorému zrak poškodil akýsi výbuch, a ten mal na izbe gramofón a platne s Čajkovského hudbou. Akonáhle zazneli prvé tóny, ubolený malý pacient prestal plakať. Hudba akoby ho zelektrizovala a on sa s nastraženými uškami tisol k stene, odkiaľ tá nebeská melódia prichádzala. Edi okamžite nakúpila platne s klasickou hudbou a Andreovi ich prehrávala na upokojenie. Zakrátko sa už pokúšal spievať svoje prvé operné árie zarovno s Mariom Lanzom, Giuseppem Di Stefanom či Francom Corellim, všetko veľkými opernými tenormi tých čias. Hlavne Corelli ho celkom uchvátil, jeho kancónu La donna è mobile z Verdiho Rigoletta si púšťal donekonečna. S Corellim to bola láska na prvé počutie. Osudové stretnutie. „Zmenilo mi to život.“ Akoby tou hudbou ním niečo prestúpilo. Niečo božské. Podľa Bocelliho človek musí operu počúvať na kolenách. „Opera je hudobné nebo,“ prehlásil neskôr. „Dotýka sa božskej dokonalosti. Je to jedna z najvyšších foriem umenia, aké človek vytvoril.“
S hodinami klavíra začal v šiestich rokoch, ale dostať zrakovo ťažko postihnutého chlapca do normálnej školy, to sa ukázalo ako veľký problém. Rodičia nemali na výber, a tak ich sedemročný syn putoval do internátnej školy pre zrakovo postihnutých v meste Reggio Emilia, vzdialenom 70 km od domova. Školu viedla charizmatická riaditeľka, sama slepá, ktorej prirodzená autorita urobila na Bocelliovcov mimoriadny dojem, deti ju počúvali na slovo. Najskôr Andreu do školy sprevádzala mama, potom zostal na internáte sám. Keď sa ho – v dokumentárnom filme Bocelli: Pretože verím – dcéra pýta na najťažšiu chvíľu života, odpovedá, že to bola asi tá, keď musel z milovaného domova odísť na internát.
V dokumente kamera Bocelliho zachytáva, ako sebaisto mieri ku stajniam na svojej toskánskej farme. Povie: „Túto bráničku musím zavrieť, aby mi neutiekol kôň.“ V čiernom roláku, tmavých slnečných okuliaroch a jazdeckých topánkach pôsobí aj napriek svojmu veku (66 rokov) ako veľký štramák. Sám pripevní koňovi postroj a vyvedie ho z ohrady, na chrbát mu prehodí sedlo, jeden remienok však zaviaže naopak, okamžite to zistí hmatom a chybu napraví. „Bolo to obrátene,“ povie a svižne vyskočí na koňa. „Ako dieťa som celé noci sníval o koňovi,“ spomína. Jeho nonno, dedo, mu pred smrťou daroval koňa. „Keď zomrel, môj otec odišiel na farmu a vrátil sa s kobylou haflingera vhodnou pre malé deti, volala sa Stella. Je tvoja, povedal mi.“ Radosť, ktorá ho zaliala, ťažko opísať slovami. „Kone boli moja najväčšia detská vášeň, a tá mi ostala až do dospelosti“. Sedemročný sa naučil jazdiť, so Stellou mali svoj okruh, „poznal som na ňom dôverne každý svah, každú cestu, každý strom… Čo ma na jazde na koni vždy priťahovalo, bola nutnosť absolútne sa sústrediť. Pre každého, kto sa raz ocitne v sedle, existuje len kôň a jazdec. Všetko ostatné, kariéra, denný zhon, stres, ide vtedy stranou.“ Jazdením bol doslova posadnutý a ľuďom, ktorí dvíhajú obočie, ako môže nevidomý muž sám jazdiť na koni, odkazuje, že ich kritika pramení z nevedomosti a on nikdy nezvykol riskovať. Ani v škole sa nevyhýbal športom, s kamarátmi hrávali futbal, jeden takýto zápas sa mu však stal osudným. Lopta, ktorú si kopali, mala cingajúce kovové doštičky, aby ju počuli. Andrea stál v bránke, sám hovorí, že ani nevie prečo, nikdy predtým nebol brankárom, keď ho vykopnutá lopta zasiahla priamo do tváre. Jedna doštička ho trafila do oka, spôsobila vnútorné krvácanie a jeho beztak neostrý a rozmazaný svet sa ponoril do úplnej tmy. To je všetko. Bodka. Andrea na otázky o svojej slepote zásadne neodpovedá. „Každý vidí správne jedine svojím srdcom. To podstatné očami neuvidíš,“ cituje Saint-Exupéryho. Nechce vyvolávať v ľuďoch súcit, vedie predsa taký bohatý, naplnený život, preto otázky typu, čo mu slepectvo vzalo, považuje za nezmyselné. To, že nevidí, nikdy nebral tragicky, tragédiu z toho robia iní. Mama vždy vyhlasovala, že príliš ochranársky postoj by jej synovi neprospieval. „Hru na chudáčika som nikdy neprijala. A v tom duchu sme ho vychovávali. K odvahe.“
Pianista v bare
Najskôr malý Andrea vyspevoval na rodinných oslavách, nedeľných omšiach, dedinských slávnostiach. Vždy, keď začal spievať, vrava okolo neho pomaly ustávala, hlasy stíchli a posledný tón jeho piesne sa už niesol v úplnom tichu. Zanedlho všetci vedeli, že chlapec od Bocelliovcov má krásny hlas. „Spev je dar, ktorý sa u mňa prejavil ako znamenie osudu.“ Svoju prvú piesňovú súťaž vyhral v dvanástich so skladbou O sole mio. Mal šancu postúpiť na väčší festival, ale rodičia s tým nesúhlasili, zdal sa im na to ešte príliš mladý.
K svojmu rodisku je silno pripútaný, dodnes tam má priateľov od detských čias. V dokumente sa s nimi stretáva pri varení špagiet carbonara: Sergio Bartolity mu je ako brat, vyrástli spolu. Adriano Fiaschi mu na strednej pomohol zapadnúť do chalanskej partie, „vzal ma do butiku, kde som si kúpil komplet oblečenie značky Levi’s. V takom oblečení som sa cítil viac prijímaný.“ Kamoši ho prinútili počúvať pop a on musel uznať, že aj iné hudobné žánre majú niečo do seba. Adriano s ním začal jazdiť na Vespe. Mali pätnásť, Andrea šoféroval a Adriano sedel za ním a nakláňal sa v zákrutách, aby vodič vedel, kade zatočiť volant. Na vysokej škole to bol zasa Amos, kamarát, ktorý mu pomáhal so štúdiom – prednášky nahrával na magnetofón a on sa z nich večer učil. Z vďaky a priateľstva Andrea pomenoval svojho prvorodeného syna po ňom. Na výške sa z Bocelliho stal celoživotný fanúšik futbalového klubu Inter Miláno. Sledujeme ho počas veľkého koncertu v starých rímskych kúpeľoch Terme di Caracalla, keď v zákulisí cez prestávku počúva z mobilu finále Ligy majstrov. „Zatiaľ je to 0:0, ale vypadáva tu wi-fi,“ tisne si ucho k mobilu. Neskôr padne gól, je 30 minút do konca a on šomre: „Už nebudú mať morálku.“ Víťazmi Ligy majstrov sa stávajú futbalisti Manchester City a Bocelli hundre: „Nerád prehrávam. Neviem to. Obdivujem tých, čo vedia prehrávať s filozofiou. Nie je to nič pre mňa.“
Rodičia síce vnímali jeho lásku k hudbe, ale z lásky nevyžiješ, hovorili, a tak začal študovať právo na starobylej univerzite v Pise. Jej hviezdnym študentom bol sám Galileo Galilei, ktorý tu aj prednášal. V tom čase dochádzal aj na hodiny spevu ku Francovi Corellimu, tomu, ktorého spev sa dotkol jeho srdca. Corelli mu povedal: „Máš krásny hlas.“ To bol kompliment! „Bol to jeden z najsilnejších okamihov môjho umeleckého života,“ priznáva. Aby mohol platiť lekcie, začal hrávať po baroch, ten prvý sa volal Boccaccio, spomína si a v dokumente vidíme vlasatého počerného mladého muža s bradou meno, ako preluduje na klavíri v piano bare. Jeho piesňový repertoár obsahoval šlágre ako New York, New York od Franka Sinatru, šansóny Charlesa Aznavoura a Jacquesa Brela, hity Whitney Houston i Stevieho Wondera. „Zarobil som dosť peňazí, aby som si mohol všeličo dopriať a zoznamovať sa s dievčatami, po čom som veľmi túžil…“
Mladá študentka francúzštiny Enrica Cenzatti bola o 13 rokov mladšia, ona mala 22, on 34 rokov. Advokácii sa Andrea po skončení univerzity venoval veľmi krátko, zato v piano baroch vyhrával stále. Enrica sa do vysokého počerného pianistu zamilovala, keď ho počula spievať Aznavoura. „Slzy mi stekali po tvári. Jeho hlas bol taký ľúbezný, plný, mužný, vrúcny, vyjadroval neskonalú dobrotu, láskavosť, šľachetnosť, tomu prosto nemohla odolať žiadna žena.“ Z jej strany to vraj bola láska na prvý pohľad. Oslovila ho prvá, začali sa spolu baviť a pozval ju na večeru. Enrica ho priťahovala svojou sviežosťou a spontánnosťou, sršala z nej mladosť a istota, mala krásny hlas a ešte krajšiu vôňu. „Hoci som ju nikdy nevidel, viem, že je krásna. Krása vychádza z vnútra. Vidím jej krásu prostredníctvom srdca.“ Začali spolu žiť, vtedy bol ešte iba neznámy barový pianista. Zobrali sa a vo februári 1995 Enrica priviedla na svet Amosa. Andrea tŕpol, aby sa nenarodil so zrakovým postihnutím, aj keď podľa lekárov to bolo výsostne nepravdepodobné. „Začal som ho skúmať dotykmi,“ vybavuje si Bocelli prvý kontakt s novorodeniatkom, „jeho drobučkú hlavičku s chumáčikmi vlasov, jeho noštek, celé to útle telíčko. Keď niekto nevidí, vníma dotykom omnoho citlivejšie. A ja som schopný vidieť rukami. Viem úplne presne, ako vyzerá Amos, ako vyzerá Matteo.“ A na inom mieste dopovedal: „Keď jeden zmysel chýba, ďalší sa prirodzene prebudí k životu viac. Cítim, počujem, vnímam vône lepšie než ostatní ľudia.“
Krásny ako Omar Shariff
Rok 1992 nepredstavoval v jeho živote míľnik len preto, že sa stretol s Enricou. Ten rok mu priniesol aj iné osudové stretnutie. Mama Edi sa zvykla sťažovať: „Nič nedosiahneš, pretože nič nerobíš, nesnažíš sa.“ Asi mala pravdu, pritakáva Andrea. „Bolo mi dobre u nás na dedine, so zvieratami, s koňmi. Bol som trochu lenivý.“ Mama za neho všelikde rozosielala demo nahrávky, nič sa však nedialo a ona sa nemohla ubrániť sklamaniu. „Ale ja som vedel, že to príde. Vždy som veril vo svoj osud a svoje predurčenie.“ A prišlo. Spevák a hudobník Zucchero Fornaciari, známy aj mimo Talianska vďaka svojmu duetu Senza una donna (nahral ho s britským spevákom Paulom Youngom) na Bocelliho naďabil v hudobnom štúdiu v Modene, kam prišiel nahrať demo skladby Miserere, ktorú zložil pre Luciana Pavarottiho. „Hľadal som tenora, ktorý by pieseň naspieval, aby som ju mohol predstaviť Pavarottimu,“ spomína v dokumente dnes už postarší muž s divotvorným klobúkom na hlave. Keď si Pavarotti nahraté demo vypočul, povedal Zucchcerovi, že: „Ak máš tohto tenora, nepotrebuješ mňa, ide mu to skvele.“ Napokon ale Pavarotti Miserere nahral. „A môj sen sa rozplynul,“ uzatvára s úsmevom Bocelli. Lenže! Keď Zucchero vyrazil na turné, Pavarotti mal množstvo iných povinností, takže viaceré vystúpenia odriekol. A tak ho nahradil onen „mladý ctižiadostivý muž“, ako maestro nazval neznámeho slepého speváka. V prestrihoch do minulosti vo filme vidíme Bocelliho za klavírom, ako pred veľkým publikom kdesi na otvorenom pódiu spieva s Zuccherom duet, na sebe má koženú bunku a na očiach frajerské čierne okuliare. A medzi hitmi Senza una donna či Diamante sa Bocelli blysol opernými áriami, napríklad z Pucciniho Turandot. „Prišlo mi, že takéto spojenie popu a opery by mohlo fungovať aj u mladých.“ Pre nevidomého speváka mal Zucchero slabosť od úplného začiatku a zaslúžil sa o rozbeh jeho kariéry. Predstavil ho Caterine Caselli, bývalej speváčke populárnej skupiny Gli Amici, ktorá viedla nezávislé hudobné vydavateľstvo Sugar Music a okamžite sa jej zapáčil. „Keď som ho prvýkrát videla, hovorila som si, je krásny ako Omar Shariff (egyptský herec, ktorý prerazil v Hollywoode a preslávil sa rolou doktora Živaga v rovnomennom filme). Vždy som vedela, že talianske bel canto je hudba, ktorá bude mať úspech v zahraničí.“ Našla pre Bocelliho vhodnú pieseň a začiatkom roka 1994 ho prihlásila na Festival della Canzone Italiana v San Reme. Festival, ktorý vznikol v roku 1951 (a funguje dodnes), mal v spevavom Taliansku úžasný kredit (údajne ho sledovala jedna tretina všetkých Talianov) a prestíž hudobnej súťaže, ktorá robí z neznámych spevákov hviezdy. Delil sa na dve súťažné disciplíny: Campioni (Šampióni) a Nuove Proposte (Nové talenty). V tej druhej vystúpil 36-ročný Andrea Bocelliho s milostnou baladou Il mare calmo della sera (Pokojné večerné more), lyrickým bel cantom šmrncnutým rockovou gitarou, pričom sám seba sprevádzal na klavíri. „Je schopný prejsť z chrapláku, ako mám ja, na tenorový part,“ struhol poklonu svojmu objavu Zucchero, „To ma na ňom od začiatku fascinovalo.“ Obecenstvo Bocelliho spev odmenilo neutíchajúcim standing ovation, bolo to prvý raz, čo neznámy spevák zožal taký úspech. Bocelli vyhral San Remo s najväčším počtom bodov v histórii festivalu. Vzápätí po víťazstve ho maestro Pavarotti prizval do svojho benefičného koncertu Pavarotti & Friends, ktorý v priamom prenose prenášali mnohé európske televízie. Bocelli sa tak ocitol nielen v spoločnosti veľkého maestra, ku ktorému prechovával priam posvätnú úctu, ale i jeho hostí: Stinga, Boba Geldofa, Briana Maya či Bryana Adamsa.
Po roku bol v San Reme znovu. Skončil však až štvrtý, aj napriek pesničke Con te partiro (Bez teba neodídem), ktorá mala všetok potenciál stať sa hitom. Andrea z nej nebol nadšený. Skladbu vydal ako singel, z ktorého sa predalo asi stotisíc kusov. „Ale nič zvláštne sa nestalo,“ spomína Caterina Caselli. „Rok sa nič nedialo,“ dopĺňa Zucchero. „Potom mi zavolal Paul Young, kamarát, že či poznám Maskeho, toho boxera? Čaká ho v Nemecku zápas o titul majstra sveta. Chcel, aby som tam zaspieval. Bola to veľká príležitosť, ale ja som nemohol. Hneď som si spomenul na Andreu.“ Iná verzia príbehu hovorí, že pesničku započula v jednej talianskej reštaurácii Sarah Brightman, londýnska muzikálová diva, a tá sa ozvala rovno Bocellimu. Vysvetlila mu, že jej priateľ, nemecký boxer Henry Maske sa chystá na finálový zápas a že by tam pesničku mohli zaspievať ako duet. Maske, vtedajší šampión Medzinárodnej boxerskej federácie v poloťažkej váhe a olympijský víťaz, zvykol každý svoj zápas otvoriť nejakou silnou piesňou, Sarah u neho rok predtým spievala Vangelisovo Dobytie raja. Keď si boxer Bocelliho nahrávku vypočul, bol nadšený. Andrea a Sarah ho naspievali v taliansko-anglickej verzii, a tak vznikol hit Time To Say Good Bye. Maske svoj finálový zápas prehral (šlo o jeho prvú prehru v celej kariére) a počas televízneho prenosu, ktorý sledovalo 21 miliónov divákov, oznámil, že s boxom končí, že je „čas povedať zbohom“. Keď Andrea a Sarah duet nahrali s Londýnskym symfonickým orchestrom, ľudia pred obchodmi s hudobninami stáli rady, aby si ho mohli kúpiť. V Nemecku sa dostal na prvé miesto v rebríčku singlov a udržal sa tam štrnásť týždňov s odhadovaným predajom 40 až 60.000 kópií denne. Vypukla bocellimánia.
Simonetta Zalová
foto Sita
Celý článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2026)




