Vrcholový šport je ako malé laboratórium: aby športovci dosiahli čo najlepšie výsledky, potrebujú zmiešať správnu dávku talentu, vhodnú mieru tréningu a regenerácie. A aby toho nebolo málo, vždy musia mať v zásobe dostatok fyzickej aj psychickej sily. O ženách sa vraví, že sú „slabšie pohlavie“, my si ale myslíme, že vrcholové športovkyne sú baby zo železa!
Monika Chochlíková
Slovenská reprezentantka v thajskom boxe, kickboxe a MMA, víťazka niekoľkých svetových pohárov, majsterka sveta, majsterka Európy a aktuálne aj držiteľka zlata v thajskom boxe zo Svetových hier 2022.
Prvá láska – šport: Športovala som už odmala. Najprv na tanečnej a gymnastike, lenže v šiestich rokoch som v škole videla ukážku karate, hneď sa mi to zapáčilo a bez váhania som sa prihlásila. Pri tomto športe som vydržala desať rokov, no ku koncu som už nepociťovala takú radosť a naplnenie, ako keď som bola malé dieťa. V šestnástich som teda dala karate stopku a chvíľu som sa hľadala. Nakoniec ma kamarát, zhodou okolností takisto bývalý karatista, zavolal na tréning thajského boxu. Od prvého tréningu som vedela, že to je ten šport, ktorému sa chcem naplno venovať! Kto čakal, že o pár rokov prídu také úspechy? Mňa to proste extrémne bavilo a môj hlavný cieľ bol dostať sa na zápas. Nebolo to také jednoduché ako teraz, keď ženy v ringu nie sú až také neobvyklé, ale pred desiatimi rokmi ich bolo len zopár. Aj mne trvalo bezmála rok, kým som svojho trénera presvedčila, nech mi dovolí vojsť do ringu.
Čo sa týka športových vzorov, tak tie nemám. Snažím sa vziať si z každého športovca niečo, čo sa mi páči: štýl boja, techniku alebo osobnostnú vlastnosť a vytváram si taký svoj dokonalý fighterský obraz, ktorému sa chcem čo najviac podobať. Najväčšou inšpiráciou sú pre mňa tri osoby: moji rodičia a môj tréner – priateľ. Rodičia preto, lebo si všetko, čo teraz majú, vybudovali od nuly a sami a tréner a priateľ preto, lebo osem rokov bojoval s hendikepom (nemohol kopať jednou nohou, kvôli „pokazenému“ kolenu) a aj napriek tomu zápasil s tými najlepšími a drvivú väčšinu zápasov vyhral.
Talent verzus drina: Poznám dosť ľudí, ktorí sú talentovanejší ako ja, no nevydržia na sebe dlhodobo makať. Odtrénujú mesiac, dva a pokiaľ nevidia výsledok, zmenia šport alebo sa na trénovanie vykašlú. Nie je to len o talente, ale o takom vnútornom zapálení, že musíte pre ten šport horieť. Osobne si myslím, že ja to mám tak 50 na 50. Denne trénujem dvojfázovo (okrem soboty, vtedy mám voľno a nedele, to mám jeden tréning) a ak som zranená alebo som po zápase a mám nútenú pauzu, tak si vždy nachádzam nejakú alternatívnu aktivitu, len aby som nesedela doma na zadku. Samozrejme, viem si aj oddýchnuť, ale len vtedy, keď už cítim, že telo mi nevládze, alebo keď mám takú extrémnu svalovicu, že ledva chodím. Vždy sa snažím byť najlepšou verziou samej seba. Dávnejšie to bývalo tak, že som chcela byť lepšia ako moje súperky, lenže prišiel čas, keď som sa dostala na vrchol medzi svetovú špičku a tu ozaj rozhodujú detaily. A tak som začala prekonávať samu seba. V praxi to znamená, že skoro nikdy nie som spokojná (smiech). No a táto nespokojnosť ma posúva ďalej. Okrem toho som extrémne tvrdohlavá a cieľavedomá, čo našťastie smerujem do športu a nie do osobného života. Ak by som to neventilovala, bola by som nezvládnuteľná.
Ženy nie sú menej: Rozdeľovanie športov na mužské a ženské mi lezie hore krkom. Je to zastarané a už by sme sa mohli preniesť cez škatuľkovanie, že ružová je len pre dievčatá a modrá pre chlapcov, že na gymnastiku môžu len dievčatá a na futbal len chlapci. Vezmite si napríklad mužský a ženský futbal – na ktorom sa plače a simuluje viac? Je však pravdou, že ženy to majú o dosť náročnejšie, pretože v istom momente kariéry sa musia rozhodnúť, či si chcú založiť rodinu, alebo nie. Keď muž športovec má dieťa, môže športovať a zarábať peniaze aj naďalej. Keď má dieťa žena, tak v mojom športe to znamená minimálne dvojročnú stopku pre šport na vrcholovej úrovni, ale aj pre finančné zabezpečenie, a to nehovorím o tom, aký náročný je po dlhej pauze návrat… Vzťah ku svojmu telu som nemala vždy rovnaký, v puberte som riešila každé znamienko, každú vyrážku, všetko. Teraz to mám na háku, hoci asi ako každý i ja mám svoje slabé miesta. Zmien sa nejako nebojím. Keď som si raz v zápase rozbila hlavu a čelo mi „zdobilo“ 7 stehov, istý čas som si vravela, či mi to za to stojí, lebo toto len tak nezmizne. No nakoniec som došla k záveru, že je to skvelá spomienka na veľmi ťažký zápas, o ktorom raz budem rozprávať svojim budúcim deťom. Inak, aby som bola úprimná, s poznámkami smerom k môjmu telu sa stretávam väčšinou zo strany žien. Viem, že sa veľakrát poukazuje na bodyshaming žien s kilami navyše, ale ja som sa stretla práve s opačným extrémom: pred pár rokmi mi bývalá kamarátka dokonca povedala, že vyzerám ako radiátor len na základe toho, že som na Facebook postla fotku váhy, ktorú som vtedy mala.
Sila svalov a myšlienok: Raz sa mi stala zaujímavá vec – po veľmi ťažkej príprave som nastúpila na zápas proti súperke, ktorá ma predtým tesne porazila. Ale tento druhý zápas sa odohrával úplne inak. Hoci som mala natrénované, nevedela som v zápase nič spraviť, doslova som tam stála a nechala sa otĺkať. Rozmýšľala som, čo sa mohlo stať. Niečo bolo zlé a vedela som, že to zlé sa odohralo vo vnútri mňa, mimo očí divákov. Vyhľadala som pomoc mentálneho kouča a spolu sme prišli na to, čo sa udialo v mojej hlave a prečo som zlyhala. Odvtedy sa mi to nestalo. O pár rokov neskôr som zasa vyhľadala psychologičku, pretože som mala extrémny problém so spánkom. Vyvrcholilo to tým, že som prišla na MS do Thajska, kvôli časovému posunu som sa nevedela prispôsobiť a nespala som tri dni v kuse. So psychologičkou pracujem už desať mesiacov a dovolím si tvrdiť, že problém so spánkom som eliminovala na minimum. Každý deň mám určený čas na psychohygienu, zaviedla som si určitý rituál pred spaním a po ôsmej večer neriešim žiadne pracovné povinnosti. Bola to síce dlhšia cesta ako tá prvá, no neporovnateľne to zlepšilo kvalitu môjho života. V športe rovnako ako fyzická sila a odolnosť je dôležitá aj tá mentálna. Správne nastavenie hlavy môže rozhodovať, či vyhráte, alebo prehráte.
V siedmom nebi športovom: Mám takých momentov viac ale jeden vyčnieva. Tohto roku v lete sa mi podarilo získať zlato z thajského boxu na Svetových hrách (tzv. olympijské hry pre neolympijské športy). Predchádzala tomu neuveriteľne ťažká príprava, nastupovala som zranená, bol na mňa vyvíjaný extrémny tlak a doslova šlo o moju ďalšiu športovú kariéru. Zápasy boli náročné a veľmi ma vyčerpávali. Absolvovala som tri a po vyhratom semifinále som sa ani nevládala radovať. Na druhý deň ma čakalo finále, telo bolo unavené a hlava tiež. Dokonca ráno tesne pred odchodom do haly som zvracala a uvažovali sme, či nastúpiť. Nakoniec som sa „hecla“ a keď sa mi podarilo vyhrať finále, neverila som. Doslova som bola v siedmom nebi! No a potom sa dostavil výbuch emócií, plač, slzy, smiech, radosť… celá zmes. Brala som to ako zadosťučinenie za všetko, čo som obetovala, že všetko malo zmysel. Na stupienku som sa celá triasla a dúfala som, že sa nezložím (smiech).
Športovkyne budúcnosti: Choďte za svojím snom, či už športujete súťažne, alebo rekreačne. Nebude to ľahké ani jednoduché. Veľakrát padnete, veľakrát sa vám niečo nepodarí, no keď vytrváte, úspech sa dostaví. Snažte sa byť najlepšou verziou samej seba. A dôležitá vec: počúvajte svoje telo. Verím, že o desať rokov o mužských a ženských športoch nebudeme ani počuť. Každý bude môcť športovať tak, ako sa mu zachce, bez akýchkoľvek predsudkov.
Romana Gajdošová
Slovenská osemnásobná triatlonistka roka, účastníčka európskych aj svetových pohárov, majstrovstiev Európy aj majstrovstiev sveta.
Prvá láska – šport: Moje športové začiatky siahajú veľmi ďaleko do mladosti. Obaja moji rodičia boli milovníci prírody a s tým bol prirodzene spojený aj pohyb, preto sme mali od malička rôzne aktivity. Tancovala som už od škôlky, pomedzi to som sa kratšiu dobu venovala aj taekwondu, jazde na koni a pričuchla som aj k atletike. Beh som však pôvodne neznášala. Sama si na to teraz už tak jasne nespomínam, ale mamka mi to občas pripomenie, čo ju to stálo síl, aby som si behanie obľúbila. Ona sa stala rekreačnou bežkyňou až v dospelosti a občas ma zobrala so sebou. Mne sa zvyčajne nechcelo, keď však nadhodila nejakú konverzačnú tému, viac mi nebolo treba. Rozprávanie mi od malička šlo výborne, takže popri rozprávaní som sa naučila aj behať (smiech). Na strednej škole som už behávala dobrovoľne a aj sama. Okrem toho som začala chodiť rekreačne plávať, pretože som chcela posilniť chrbát a predísť tak skolióze. K triatlonu som sa dostala náhodou. Keď sa v Košiciach bežal Medzinárodný maratón mieru, v disciplíne minimaratón (4,2 km) som medzi dievčatami dobehla na štvrtom mieste a všimol si ma košický triatlonový tréner, zhodou okolností mamkin kamarát. V tej dobe mal v klube samých chlapcov, preto sa ma opýtal, či by som si nechcela vyskúšať triatlon. Predstava troch športových disciplín v jednom (plávanie – bicykel – beh) ma hneď zaujala a páčilo sa mi, že sa športy striedajú a tréning to neomrzí. Tiež ma fascinovalo, že je potrebné trénovať viackrát denne, obetovať tomu niečo extra. Som poctivec a mám rada drinu. Triatlon som teda začala robiť s nadšením a bonusom bolo, že sa pridala i moja mladšia sestra. Doteraz si pamätám, aká som bola prvé dva roky užasnutá, že som sa naučila plávať všetky štyri plavecké štýly a vôbec mi nevadilo vstávať kvôli tréningu ráno o šiestej.
Talent verzus drina: Pomer talentu a driny? Ak sa nájde človek s obrovským talentom a správnym nastavením hlavy, ktorý sa rozhodne venovať športu na vrcholovej úrovni, ten je vo svetovej špičke. Ja azda nejaký talent mám, ale tá drina prevažuje (smiech). Triatlon sa začína plávaním, pokračuje cyklistikou a končí sa behom. Aby som mohla bojovať o dobrý výsledok, je dôležité vyplávať čo najviac v čele štartovného poľa, aby som sa chytila do dobrej cyklistickej skupiny. V závere pretekov už potom záleží, kto je najlepším bežcom a komu ostalo najviac síl. Moje plávanie bolo zo začiatku veľmi slabé a stávalo sa, že som vyplávala na chvoste štartového poľa a celú cyklistickú časť som musela odjazdiť sama. Trvalo asi osem rokov, kým som dokázala na pretekoch pravidelne podávať plavecký výkon, ktorý stačil na druhý cyklistický balík na Svetových pohároch a pretekoch Svetovej série. Tvrdou drinou myslím plavecké tréningy 5 – 7 krát do týždňa, celkom približne 8 – 13 hodín plávania za týždeň. K tomu ešte pribudli hodiny na bicykli, behanie a dvakrát do týždňa posilňovanie. Spolu to vychádzalo na cca 20 hodín tréningu za týždeň. Keď sa na to pozriem s odstupom, naozaj ide o životný štýl. Triatlonu na vrcholovej úrovni musím prispôsobiť celý svoj život. Stravovať sa zdravo a vyvážene, spať dostatočne veľa – častokrát aj počas dňa medzi tréningami a pripravovať sa na tréningy správnymi cvičeniami, aby som predišla zraneniam. Po tréningu musím čo najlepšie zregenerovať, aby bolo telo „ready“ na ďalší tréningový deň.
Ženy nie sú menej: Stretla som sa s názorom, že mi profi šport môže sťažiť dokonca až znemožniť otehotnieť a že všetko v okolí panvy je dôsledkom športu viac stuhnuté, preto môže byť následne pôrod bolestivejší. Myslím si, že tieto názory v sebe nesú kus pravdy, ale neverím tomu, že by ma to malo pripraviť o schopnosť otehotnieť. Nerobím v príprave ani počas pretekov svojmu telu žiadne drastické šoky, ktoré by to mali spôsobiť. Delenie na ženské a mužské športy sa ešte úplne nevytratilo, ale vnímam to už minimálne – v dnešnej dobe sa už veľmi dbá na rovnosť pohlaví. S názorom, že sme slabšie a nezvládame toho toľko, čo muži, sa stretávam veľmi zriedkavo, skôr to je o obdive a pozitívnej podpore. Moji blízki, priatelia aj známi vedia, koľko úsilia a času triatlonu venujem a ich ocenenie ma vždy poteší a povzbudí. Pokiaľ ide o vzťah k môjmu telu, ten je pozitívny, hoci to neznamená, že som vždy spokojná so všetkým, čo vidím v zrkadle. V priebehu času sa aj moje telo mení. V zime mám nejaké to kilo naviac, chodievame viac do posilňovne, takže aj svalov je trošku viac. V lete to zasa prirodzene zíde dole, pretože je teplo, tréningové tempo sa zrýchli a posilňovania ubudne. Vzhľad nepovažujem za najdôležitejšiu a rozhodujúcu hodnotu. Dôležitejšie ako pekné je zdravé telo.
Sila svalov a myšlienok: Už vyše roka pracujem na oboch, no až donedávna som mentálneho kouča nepovažovala za tak dôležitého. Niekoho po mentálnej stránke vytrénuje život a niekto sa rozhodne pre vedenie mentálnym koučom. Popravde, táto oblasť ma veľmi zaujíma a sama uvažujem o štúdiu športovej psychológie alebo koučingu. Vidím v tomto smere v športe veľké medzery. Častokrát zaregistrujem nevyužitý talent alebo športovcov, ktorí tlak okolia na svoje výsledky alebo kombináciu športu a normálneho života psychicky nezvládali a hoci fyzicky mali veľké predpoklady, z vrcholového športu odišli. Ak dáte telu pokyn, koná. Na to všetko však musí byť v prvom rade správne nastavená hlava. Ak hlava nechce, nepôjde ani telo.
Čítam aj knihy, ale uprednostňujem komunikáciu s mentálnym koučom alebo rozhovory s kamarátmi. Blízky človek vám možno niekedy nepovie úplne natvrdo svoj názor a slovami sa vás bude snažiť šetriť, predsa len ste kamaráti… naopak, práca kouča je položiť vám otázky, ktoré vás navedú ku správnemu premýšľaniu a odpovediam na vaše problémy. Kouč je nezaujatý človek, ktorý vidí situáciu z odstupu a je na túto prácu kvalifikovaný, vie teda lepšie, ako funguje ľudská myseľ a ako sa v rôznych situáciách zachovať,
V siedmom nebi športovom: Tento rok som siedme nebo zažila na Majstrovstvách Európy v super-šprint triatlone. Formát pretekov bol rozdelený na semifinále a finále, bolo nutné sa do finále kvalifikovať. V semifinálových pretekoch som dobehla na šiestom mieste, a to bol záver už taktický, do cieľa som nebežala naplno, pretože som chcela ušetriť sily na finále. Bol to pre mňa top výkon aj výsledok, neurobila som žiadne chyby a cítila som, že patrím ku špičke, že všetky tréningy a obety sa ukázali. Takmer som plakala a chcela som sa hneď poďakovať všetkým, ktorí sa nejakým spôsobom podieľali na mojej príprave, podporili ma a dôverovali mi, chcela som zavolať domov a popísať im, aký to bol úžasný pocit, bežať na čele pretekov a cítiť ešte dostatok síl na zrýchlenie. V hlave mi v takýchto chvíľa prebehne obrovské množstvo spomienok, čo všetko som prežila počas cesty, ktorá ma doviedla tam, kde som a že to stálo za to.
Športovkyne budúcnosti: Verím, že o pár rokov sa predsudky ľudí zmenšia a ženy ostanú naďalej ženami, aj keď budú robiť športy ako hokej, futbal alebo zápasenie. Verím, že sa dá oboje. Priala by som si, aby boli hrdé a vážili si aj samé seba. Verím, že keď bude možné búrať hranice u mužov, bude to možné aj u žien, kto sa chce zlepšovať, ten si spôsob nájde. Ľudské telo skrýva veľa prekvapení. Priala by som si, aby sa dostával rešpekt ženám športovkyniam rovnako ako mužom a ich výkony sa nezľahčovali.
Lujza Michalková
Športová lezkyňa, tretia z tohtoročných Majstrovstiev Slovenska v boulderingu, účastníčka majstrovstiev Európy mládeže a juniorských majstrovstiev sveta v lezení.
Prvá láska – šport: Odmalička som mala rada pohyb, ale lezeniu som odolávala, lebo ho robila moja staršia sestra Vanda a môj otec (smiech). Pár rokov som chodila na tanečnú, ktorá mi (ako som zistila až po istom čase) veľmi pomohla s flexibilitou. Potom som prešla na plávanie, aj som pretekala, avšak keď sa cestovalo so sestrou na lezecké preteky, vždy tam rodičia prihlásili aj mňa, aby som sa nenudila a končila som na prvých priečkach. Po približne štyroch alebo piatich rokoch som sa začala viac prikláňať k lezeniu, až som nakoniec s plávaním úplne skončila. Lezenie ma zaujalo hlavne svojou rôznotvárnosťou. Každá jedna cesta je iná a na pretekoch sa iba pár hodín predtým dozviem, čo budem liezť. Človek teda musí byť na všetko pripravený. Zo začiatku som si len sama chodievala zaliezť pre radosť, ale ako som videla sestru a iných tvrdo trénovať, začala som ich cviky nenápadne kopírovať. V hale som sa pridala ku klubu Lezecká Akadémia, v ktorej mi tréneri vymýšľali cesty. To ma veľmi posunulo, no časom nestačilo už ani to. Sestra začala byť mojím obrovským vzorom, a tak som sa jej opýtala, či by sme mohli trénovať spolu a ona súhlasila. Spočiatku to bolo pre mňa ťažké, ale s postupom času som sa zlepšila a navzájom sme sa začali motivovať. S Vandou sme chodili na zahraničné preteky, a tam sa stala mojím veľkým vzorom Janja Garnbret. Chcela som sa stále zlepšovať, začiatkom tohto roka som preto oslovila českú trénerku Helenu Lipenskú, aby mi písala tréningové plány. Mimo pretekárskej sezóny v zime som sa vďaka nej a spolupráci so sestrou zlepšila a tohtoročná pretekárska sezóna je zatiaľ najlepšia, akú som kedy mala.
Talent verzus drina: Keď som bola menšia, všetci si mysleli, že som len talentovaná a ja som tomu verila, ale časom som si uvedomila, že ten pohyb som proste získala lezením. Vždy som sa niekam driapala, či už to bolo na stromy, na skaly alebo na umelú lezeckú stenu, kým sme čakali, až sestra dotrénuje. Toto mi neuveriteľne pomohlo, lebo sa mi pohyb hlboko vryl do tela a nad technikou často ani nemusím rozmýšľať. Techniku mi tiež zlepšilo lezenie na skalách, čo veľa mojich rovesníkov z pretekov nerobí. Makať musím najviac na sile. Samozrejme, že musím trénovať aj vytrvalosť, ale tá tiež akoby sa mi nazbierala od malička. Mojou veľkou slabosťou je moderný bouldering, v ktorom sa vyskytuje veľa dynamických a koordinačných krokov, takže na tom tvrdo pracujem a už sa to aj pomaly začína prejavovať. Hlava a telo a ich spolupráca sú však najväčšie prekážky, lebo pre kvalitný tréning a výsledok v každom športe musia ísť ruka v ruke.
Ženy nie sú menej: V tomto je lezenie veľmi zaujímavý šport. Samozrejme, že chlapi majú väčšinou väčšie svaly a lepšie výkony, a tým pádom na pretekoch aj ťažšie cesty, ale inak sa ako žena necítim nijako zle. Keďže máme postavené rôzne cesty pre mužov a ženy, sú tak preteky oboch pohlaví pre publikum veľmi zaujímavé. Pri lezení nejde len o silu, ale aj techniku a flexibilitu, pričom môžu mať práve ženy výhodu, takže oproti iným beriem náš šport ako pomerne vyrovnaný. Záleží však dosť aj na váhe, s čím bojuje nejeden lezec. Mne osobne sa svaly páčia, a čím viac moje telo silnie, tým viac som na seba hrdá, no svaly sú ťažké, takže často platí, že menej je viac – už som sa stretla aj s prípadmi chalanov, ktorí mali príliš veľké svaly a už sa im liezlo horšie, takže sa ich snažili zbaviť. Snažíme sa teda viac trénovať funkčnosť svalov, ako získavať ich objem.
Sila svalov a myšlienok: Mentálna sila je pri športe veľmi dôležitá a nejeden kouč by vám povedal, že na pretekoch tvorí 50 % výkonu hlava. Sama som sa snažila edukovať, počúvať podcasty a podobne, ale zistila som, že najviac mi pomáha prirodzený vývin mozgu, a nie nabiflovať sa postup, ako byť kľudnejší pred pretekmi, čo vás aj tak nakoniec len znervózni, lebo si nebudete pamätať krok 4. (smiech). Založila som si denník, kde si píšem o svojich pocitoch pred, počas alebo po pretekoch, ak mám chuť vyliať si ich na papier. Inak sa snažím analyzovať, ako som myslela na pretekoch a či mi to pomohlo, alebo nie, a zamýšľať sa, čo som mohla urobiť inak. Sebavedomie získavam hlavne na tréningoch, ale tiež sa mi zlepšuje každým vydareným pretekom.
V siedmom nebi športovom: Ocitla sa v ňom tento rok na európskom Pohári mládeže v rakúskom Dornibirne počas lezenia na obťažnosť (lezenie s lanom). Dovtedy som nemala veľmi dobrú sezónu a tieto preteky boli mojou poslednou možnosťou kvalifikovať sa na Majstrovstvá sveta mládeže v Dallase,. Na poslednú chvíľu som sa rozhodla zúčastniť a moja sestra bola ochotná ma tam doviezť a podporiť ma. Pred pretekmi som sa necítila obzvlášť dobre, ale predsa len som to skúsila a lezenie som si užila. Nemyslela som na nič iné, iba na to, ako ma tento šport nesmierne baví. Obidve cesty som zaliezla veľmi dobre a dostala som sa do môjho prvého finále z piateho miesta. Bola som veľmi šťastná a moje šťastie umocnil i fakt, že som tento moment mohla zdieľať so sestrou. Pretekmi som sa kvalifikovala na Majstrovstvá sveta mládeže, čo bol vždy môj sen a konečne som dostala túto možnosť. Mala som cieľ a obrovskú motiváciu trénovať.
Športovkyne budúcnosti: Ženy v športovom lezení posúvajú každým rokom hranice ďalej a ďalej, preto si náš šport o desať rokov ani neviem predstaviť. Isté ale je, že sa veľa zmení, je to predsa len mladý šport a čelí rôznym prekážkam. Je možné, že sa kvôli iným predpokladom žien podarí mužské rekordy dobehnúť, ale o tom sa dá iba polemizovať. Mladým lezkyniam, ale celkovo športovkyniam, by som tlmočila radu, ktorú mi raz dala moja sestra Vanda: Aby si bola dobrá športovkyňa, musíš si užívať trénovanie a zároveň sa vedieť prehryznúť cez ťažké chvíle. Minúta slávy na stupienku víťazov nestojí za to, a ťažko sa aj dosahuje, keď nemáš rada proces, ktorým sa tam dostaneš. Žijeme, aby sme si užívali a šport, aj na vrcholovej úrovni, robíme pre radosť.
Gabina Weissová
foto archívy športovkýň
Článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2022)